ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jozefa Jakubovičová len čo vstúpila do domu u Nivských, hneď zbadala akúsi premenu. Akýsi zvláštny ruch a náhlivosť u domácich, šumenie. Dcéra Otila, ktorej nebolo páru v pol svete, oblečená veľmi vkusne, mala zduchovnelý výraz ľaliovej tvári, že sa jej temer zdesila. I sám domáci pán, hlava ktorého bola hustými a dosť dlhými vlasmi pokrytá a ktorý slová i myšlienky svoje hlasno zakončieval: „Nuž tak, nuž tak,“ zdal sa pomýlený. Ozdobený bol zlatou, tenkou a elegantnou retiazkou okolo krku, ktorú nosil, len keď chcel pôsobiť svojou auktoritou — ináč nosieval hrubú, masívnu.

„A, a, čo sa deje?“ spýta sa Józa a podozrive obzerá Otilu, dobrú svoju priateľku, hoci rozdiel ich veku bol hodný. Potom zahľadí sa i po izbách, ozdobených kvietím, čo už jar dala. „Tu stanú sa veci neobyčajné!“

„Aké, a prečo myslíš?“ odvetí Otila, tváriac sa tichou, ale oko jej, o ktorom každý vie, že je nádherné, svieti oživene. Vlasy tmavé má na dva boky rozčesané, čo robí ju takou dojemnou, že Izidor Červenčík, mladý levíta, človek veľmi citlivý, ktorý býval tu na hospode i chove, lebo inde nemal kde byť, temer kľakol pred ňou, keď ju videl, zľaknúc sa jej. „Nič zvláštneho, Józka moja!“

Ale 28-ročná Józka mala oči ostré, ducha bystrého, krásu sviežu ako ružový list, zbadala, že sa pretvára. No nechá ju a spýta sa radšej Nivského:

„Báťko, vysvetlite, lebo ja nedám sa odbiť len tak nič po nič.“

„Nič takého, čo by, nič… nuž tak!“ I hľadí niekde do ďalekého sveta, chodiac po izbe a dlane trie jednu o druhú, ako by v nich čosi šúľal. „Iba ak je to, že príde dnes Stano Hrabeň, nuž tak!“

„Stano Hrabeň? A kto je to?“ diví sa Józa a pozrie na priateľku opäť podozrive. No Otilina tvár je pokojná a bledá ako vždy. Ako by ju rozhovor vôbec ani nezaujímal.

„Nevraveli ti o tom?“

„Ale, apa, nuž čože sme mali vravieť? Že príde Hrabeň, je nie taká udalosť, aby sa mala vybubnovať,“ usmeje sa Otila i mrzute i shovievavo. „Ako sa tvári!“ myslí si Józa, smejúc sa v duchu. „Nie je to udalosť, že príde akýsi Hrabeň, ale to, že mne, ktorá som s tebou každý deň a viem o všetkých veciach vašich, nepovedala si slova o tomto, a ešte ani teraz nechceš vravieť!“

„Nuž ale kto je ten Hrabeň a prečo príde?“ spytuje sa naschvál. Otila usmievala sa len a keď neodpovedala, odvetil domáci pán:

„Kto je Hrabeň, Józka? Môjho dávneho priateľa syn, advokát. Osadil sa v tomto kraji. Sišiel a poznal som sa s ním vo štvrtok v kasíne, keď som bol v meste. Sľúbil sa na dneská sem, to je všetko, nuž tak!“

„Ták?“ Jozefa už chápe a obzrie Otilu, zasmejúc sa. „A Popeluša je kde?“ spýta sa už o druhom, netýkajúc sa veci viacej, hoci ju veľmi zaujímala.

„Popeluša?“ Veľké tmavé oči Otily pozrely na ňu s myšlienkou. „Ale nemala by si ju volať tak, Józa!“

„A prečo?“ diví sa Józa nanovo a pozrie po nej zas s podozrením. Dosiaľ tak veľmi nedbala o to Otila. „A či sa azda už inak bude žiť a nastanú zmeny?“

Otila sňala oči s tvári Józy, ktorá hľadela na ňu výsmešne a skúmave.

„To ja nespravím za nič,“ smeje sa jej Józa. „To meno pristane jej najlepšie. A kde je, treba mi niečo odkázať po nej Červenčíkovi.“

„V kuchyni bude!“ odvetí Otila už ľahostajne.

Inokedy zaviedla i sama svoju priateľku do kuchyne, vôbec — jej vysoké vzdelanie toho nedopustilo, no teraz zabudla to spraviť nevdojak. Oči jej opierajú sa v dume o okno a ona, pozapomenúc o Józe i všetkom, myslí si:

„A ak sa sklameme v príchodzom? Ak je ani on nie, koho čakáme a ktorý mal by prísť…?“

Totiž Otilu už chceli vydať a boli by ju i vydali, ale naokolo medzi známymi nieto dosť šťastia pre ňu. Darmo obzerajú sa na všetky strany, nikoho súceho nevidia.

„Veľmi zaujímavá vec a smiešna,“ myslí si Józa, odtrhnúc oči od nej a odchodí von sama. Prejde do pitvora, čo delil kuchyňu od izieb. Je to dievča strednej výšky, bujnej, čerstvej postavy, tvári neobyčajne krásnej. Má dvadsaťosem rokov a obzvláštnu rozkoš samopašiť, vysmievať sa a vystupovať svobodne a hlavate, nešetriac ničoho a nikoho. A to všetko si dovolí, že je už staršia a jednako nadmieru pekná.

„Kde si, Popeluška?“ volá, ledva otvorí dvere kuchyne, hlasom vyzývavo veselým, „medzi kuchynskými vílami zas?“

„Prosím, prosím, len nie tak zhurta!“ ozve sa hlas i žartovný i panovitý, ale nie tej, ktorú hľadala. „Víly sú tu, ale princezna nie.“

Józa, tajne smejúc sa, vstúpila do kuchyne. Pri stole stála, niečo miešajúc, domáca pani veľmi dlhej postavy, vo veľkej sivej ampírke, čo ju ešte dlhšou robilo. Tvár jej bola chudá a bledá vždy. Pohľad ostrý a panovitý a okolo tenkých úst tvrdá črta. Tvár vôbec nemilá a chladná.

„I vy ste tu, tetuška?“ vraví nezmýlená jej prísnosťou Józa — ju vôbec máločo zmiatlo — i kloní pery k chudej ruke. „Ja som nevedela…“

„Keď zakladáš si v tom, mená rozdávať,“ vraví Nivská, ani nesmejúc ani nehnevajúc sa a tvár jej je ako vždy nemilá, „tak už aj sebe daj nejaké. Tu Kata je prvá víla, Mara druhá, Anča tretia a Katuši dve si dala. Naostatok i mňa ešte nejakým poctíš!“

„Aha, i túto dnes robí nervóznou moja samopaš!“ myslí si Józa a zasmeje sa, neberúc si veľmi k srdcu jej zazlenie. Len prizrie sa jej tklivejšie s iskierkou výsmechu v očiach.

„Prečo nie, teta, vďačne i vám. Vy ste tu hlavná osoba a tak teda kráľovná víl; ale aký tresk tu robíte! Či majú Turci sem prísť a či čo? To je strach! Ty víla tretieho čísla, čo kutíš?“ obráti sa ku najmladšej slúžke s veľkým čiernym vrkočom, ktorá tĺkla orechy v kúte na tehle. Druhá, Mara, mladá nevesta, čo nechala muža, lebo jej bol zlý, mútila smotanu, a tretia, Kata, pri okne tlčie cukor. To je najstaršia slúžka, tvár má samý ranec, oči príliš belasé, dobrú vôľu vždy a smiech znejúci: hä-ä-ä-ä.

„Čo to bude teda tu?“ spýtala sa Józa, keď neodpovedaly. „Ani čo by ste kráľoviča čakali.“

„Apa vynašiel si nejakého syna priateľovho. Nevravela ti Otila?“ odpovie nemilým hlasom. „Tuším pre Otilu.“

„No toto je žena! pomyslí si Józa. „I viac povie, ako treba.“

„A nie pre Katušu? To je staršia,“ rečie potom. Práve dostala, čo chcela. Nivskej oči zašľahly k nej nahnevano.

„Pre Katušu sa ja budem pražiť!“ rečie popudená.

„Ona by to ta prijala, a po staršom do mlyna. Však, Katuša?“ smeje sa Józa ďalej pokúšajúc a skrútne sa ku dverám protivným, ktoré zavŕzgaly.

Do kuchyne vošla štíhla deva, nižšia ako Józa i Otila. Obzerá sa ako splašená, nevediac, o čo a začo je reč o nej, či po dobrom a či zlom. Na čele rozloženú má akúsi ubitosť a celý zjav i pohyby prezradzujú, ako by bola vždy tupená, znevažovaná a ponižovaná. Na rtoch horká črta. Na oslovenie Józy ani neodpovedala, ani sa neusmiala. Nesie tanier s uvarenými vajci, ale nedotknutý, s ktorými boli ju poslali k levítovi. Kladie ich na stôl a chytá sa do druhej roboty: osievať cukor, čo veselá Kata natĺkla.

„Nejedol?“ spýtala sa nespokojne Nivská, zazrúc donesený tanier.

„Nie, nechcel.“

„Pošlite mu niečo inšie,“ pokúša Józa, znajúc ich obyčaj, že i troje mu pošlú v jedno predpoludnie, sprobúvajúc. Potom obráti sa ku Katuši, ktorá páčila sa jej nadmieru, so slovami:

„Ty budeš taká vycibrená v umení kuchárskom, že môžeš opraviť knihu Babilonovu. Vždy si v kuchyni.“

„A kdeže má byť?“ ozve sa panovite Nivská, i tak popudená, že levíta nechce jesť. K tomu milý jej je ten mladík pre svoju skromnosť, i chcela by mu hovieť. „Nezaslúžim ja to, aby mi niektorá pomáhala? Ale to by bolo však najlepšie, keby slečny sedely na diváni a stará nech pracuje.“

„Hä-ä-ä,“ zasmeje sa najstaršia slúžka Kata, ktorá tu od mladi prežila všetky slasti i strasti s rodinou a bola preto i pre svoju veselosť najobľúbenejšia zo troch. „Pravdaže, nech sa staré dodiera. Hä-ä.“

„No, veď i stará pani len slečnám stránku chytá,“ odvetí jej Nivská i nahnevano i žartom.

„Tak má!“ schvaľuje Józa žartom, i šepne lichotivým spôsobom Nivskej: „Tetuška, to je zvláštny exemplár slúžky, vaša Kata, zvláštny, ani strýka Jakubovičov kočiš. A vám k pocte, lebo je dôkazom, že vy viete si ľud vybrať.“ A obrátiac sa ku Kate, zas rečie vyzývavým hlasom: „Vy sa mi veľmi páčite, Kata. Vy ste hodna, aby vás pozlátil. Vy stojíte viac, ako našich desať Bôr! Na tej tvári slnce nezabreskne nikdy, a čím sme my lepší, tým je ona neznesiteľnejšia.“

„Jaj, veď je to už veľmi múdra,“ ozve sa Kata a belasé oči horia jej potešením nad pochvalami Józy. „Ona vie i štrúdle ťahať!“

„Pravda! Keď vie štrúdle ťahať, môže byť už i surová,“ smeje sa Józa. „Teta, ale raz Otila a raz Katuša nech pomáha v kuchyni,“ rečie zasa Nivskej.

„Čo zasa? Otila má iné zamestnanie! A táto nie je hodna za moje dobro byť mi ku pomoci aspoň tu? To sa mi páči! Ja som ju z ničoho pozdvihla!“

„Z ničoho je nič, tetuška!“ zasmeje sa Józa a podíde ku Katuši, ktorá zapálená hľadí od sita po troch slúžkach, či počuly Nivskej slová. Aspoň keby v cudzej reči vravela, keď také rozpráva. No, nepočúvajú azda. Jedna múti, druhá tlčie a tretia s čiernym vrkočom ide pre metlu von dvermi posmetať škrupiny z orechov.

„Nepáči sa ti, že ťa spomíname?“ vraví jej Józa utlumeno, už teraz na tú obrátiac svoje pokušovanie, vidiac jej na tvári zlé dotknutie. „Pravda, že ťa len z prachu zdvihli, so zeme. Keby nie teta, bola by si ako táto Anča s namasteným vrkočom z dom’ do domu, od rodiny k rodine sa ponevierala. To maj vždy pred očami, a ty ešte zasekuješ pery. Nie aby si bola krotká, ochotná, pokorná. Veru tak, ty presadená ruža!“

Katuša neodpovedala nič. Ona vôbec nevraví nikdy, a prešiel by niekedy i deň, čo by nepočuli jej hlasu, iba na opýtanie čo odpovedá. Ona je prijatá dcéra Nivských, pochádzajúca z kraja a rodiska Nivskej. Vzali ju k sebe, keď ešte len dva roky mala. Nivská totiž, nemajúc detí, chcela cudzie, a táto, ktorú vídala sedávať celé dni na dvore biednej chalupy sedliackej, zapáčila sa jej pre plavú kučeravú hlávku a biele líčka. Ponúkali jej deti i z rodiny, ale ona nechcela, len celkom cudzie, celkom osiralé, aby naň nikdy právo nik nemal a bolo celkom jej. Po desiatich rokoch vydaju myslela, že už detí mať nebude a tu ako na protiveň narodila sa o dva roky Otila. Toto nemôže odpustiť Katuši a od tých čias hľadí na ňu ako na zlodejku svojej dcéry, ktorá pripraví ju o diel.

„Nuž veď tomu môže sa predísť,“ radí jej mnoho ráz Józa, ktorá pokúšať vôbec má náklonnosť, a že bola staršia, brala si právo do všetkého sa zamiešať a rozhodovať.

„Rozumie sa, že hádam i spravím!“ zavráti jej výčitky Nivská, hnevajúc sa, že takú prirodzenú vec i spomnela.

„Ona to neuzná!“ ozve sa teraz, dopočujúc slová Józy Katuši povedané: „a ešte vari ja mám byť rada, že som mala to šťastie vychovať ju. Nič, ale nič vďaky a jemnosti nemá.“

„To zato, že ste ju vy vychovali,“ myslí si Józa, smejúc sa v duchu. „Niet učňa nad majstra!“

„A aké zahynuté a biedné bolo! Čo som sa s ňou natrápila, kým prišla trochu k sebe. A teraz, hľa, aká dievka z nej vyrástla!“

„Každým slovom ju bije. Dievka!…“ myslí si Józa. A div, táto drzá pani má maniu siroty zaopatrovať. I všetky tieto tri slúžky u nej vyrástly a so pár i povydávala už. „Áno, teta, vy ste divy spravili a ona mala by sa koriť do zeme pred vami,“ rečie nahlas.

„No, nie sú dáka hlavná ani teraz!“ zastarie sa Kata opovržlive — leda počúva rozhovor, čo búcha mažiarikom. „Nízka a tenká ako ruka. Táto slečinka by boli lepšia dievka, alebo Otilka naša, tá, tá!“ hovorí s obzvláštnou hrdosťou. „Tá sú najinakšia, hoci sú aj najmladšia.“

„Bože, či sú zlá táto osoba!“ pomyslí si o Nivskej za Katušu.

„Otilka je áno i telesne najvyššia…“

„I duchovne!“ smeje sa Józa, dokončiac tetkinu mimovoľne vyslovenú tajnú myšlienku.

„No-no-no! Pomýlila som sa. I ty vždy nepokúšaj!“ rečie Nivská zmýlene. „Radšej povedz, ako je mama…“

„Mamička je, ako obyčajne, slabušká, postenáva a polihuje. Idem práve s knihami k Jakubovičovi a ohlásim sa vo mlyne pri starej Hvezdárke, aby prišla k nej popoludní. Tá vie o všetkých udalostiach sveta, zato ju rada mamička, a keď niet druhého, i tá je dobrá. Vy, tetuška, ak raz do týždňa prídete!“ odpovie Józa, a keď Nivská vzdialila sa pre čosi do pitvora druhého, čo delil kuchyňu od izby levítovej, na uhle domu stavänej, pristúpila ku Katuši už celkom inakšia, i rečie šeptom: „Ty, Popeluša, čo to toľko chystáte všeličoho, či on toľko zje?“

„Ha-ha-ha!“ zasmeje sa mimovoľne Katuša a že nebola tam jej mať, ktorej mala sa až do zeme koriť, zdvihla hlavu obľahčene a pozrela k nej. No hneď sklonila ju zas. Blyslo jej hlavou, ako ona dráži všetkých, šarapatí i s ňou, nemajúc ľútosti, zachmúri sa a trpko stiahnuté pery ako by vravely:

„Aj ty si len ako druhá. Nie, neverím ti, falošnica!“

„Či ju vidíš, ako ochladla!“ myslí si Józa, ktorá hneď všetko zbadala. „Ako svesila hlavu vzdorovite. Nič jemnosti, pravá Kata!“

„Tak sa staväjú nádeje k tomu, čo príde, veľké?“ spýta sa nahlas.

„Áno!“ odpovedala na to Katuša, a zabudnúc sa, zdvihne tvár opäť, s blyštiacimi očami. I započne rozprávať rýchle, prv však hodiac tajný pohľad k dverám, za ktorými Nivská zmizla: „Apa vychválil ho veľmi. Oni sa shovárali včera večer po tme, neviem, či vedeli, že som i ja tam, že tento, myslí, by bol dobrý Otile. Potom ho nazval „výtečníkom“ a vravel, že zaďakuje z dozorstva tu a Hrabeň bude na jeho miesto zvolený, aby mal príležitosť sem chodiť a aby sa spoznával s Otilou. Že je impozantný, neobyčajne pekný človek, pevnej vôle a charakteru, ktorého čaká nevšedná budúcnosť. Otila bola celkom oživená. ,Naozaj, apa?‘ spýtala sa takým hlasom, ako by to ani jej nebol býval, a potom doložila uveličene: ,Konečne pravý!‘“

„Ozaj? Ha-ha!“ smeje sa Józa udivene. „Vidíš, vidíš! Kto by to od tej najvyššej čakal, že už tak túži za pravým. A ak je ani tento nie ten pravý!“

„Veď ju i mama schladila. Popredku, vraj, neplesaj. Kto vie, či naozaj on je hoden teba a či sa mu i ty zapáčiš.“

„Teraz dopoludnia príde? Čakáte ho ani princa.“

„Teraz!“ odpovedala Katuša rýchle a celkom vyrušená, hoci sa to jej ani netýka. „Prizriem sa mu dobre, aby ti mohla rozpovedať o ňom… Čo robíš!“ skríkne, keď Józa vykladala a odtískala hrnčeky a šáločky, robiac si miesto na stole, že si sadne k ďalšiemu rozhovoru, lebo bude to veľmi zaujímavé a smiešne, usadiť sa medzi rajničky vo voňavých a cifrovaných šatách, aké rada nosila. „Nevylož to na oči, to som apovi schovala na desiatu. Hľa, teraz som mala zaniesť, keď je mama nie tu. Zakry, zakry, už ide!“

„A či ho dosiaľ tajne chováte?“ smeje sa Józa, odchytiac ruku od šáločky. Nivská totiž bránila mužovi jesť, koľko chcel, lebo veľmi tučnel a ona takých ľudí nechcela. K tomu bojí sa, že ho porazí. Osadlovejú mu obličky i srdce, ako nedávno umrevšiemu učiteľovi v Opatovciach a bude i po tomto. — Počujúc kroky Nivskej, obe schytily sa, že ukryjú šálku, búšily sa jedna do druhej tak, že prevrhly obsah po stole. Všetky v kuchyni rozosmialy sa naraz.

„No, čože ste už vyparatily?“ kára Nivská, zjaviac sa vo dverách. „Keď mňa nieto, hneď na zlé myslíte.“

V tú chvíľu zjavila sa i Otila v druhých dverách, ktoré viedly do pitvorca ich izieb. Začula koč hrkotať proti domu a prišla to oznámiť, aby nerobily také smiechy. Všetkých pozornosť obrátila sa k nej. Plavo-belasé šaty, dlhé po samú zem, robia jej postavu impozantnou a zvýšenou. Biela pokojná tvár a krásne hlboké oči, všetko to prezradzuje akúsi bytnosť nevšednú. Všetky hľadely na ňu a všetkým mimovoľne blysla myšlienka asi takáto: „To je isté, že je toto perla, akých je málo, a ten, čo má prísť, odíde s opálenými krýdlami ztadeto.“

V tie časy na dvore bolo badať pohyb a vrznutie brány. Zatíchly všetky, načúvajúc, potom nastal šum. Všetky zaujalo chvenie, ako by čosi zvláštneho vstupovalo do domu.

„S Bohom!“ vraví Józa, spamätajúc sa, že jej treba ísť, lebo nechce, aby ju tu zastihol niekto. „Pred večerom, ak hosť váš odíde, pôjdeme do húštiny. Povedal Joderka, že už všetko pučí, i doniesol mi včera halúzku, keď bol žene na raždí. Ty, Katuša!“ zavolá zo dvier ešte: „povedz Červenčíkovi, že som už i ja šľachetná, nielen on. Včera za tri hodiny tešila som Georgu, a i teraz ta idem… A… a… Popeluša, pekneže sa okolo toho kráľoviča, čo príde!“ dokončí s pokúšavým jasotom v očiach a už chce rýchle odísť, kým koč nevbehne do dvora.

„Akého kráľoviča?“ zavolá Nivská, zabudnúc razom na dvor i koč, ktorý má vbehnúť a uprie oči ostro na smejúcu sa Józu: „Myslíš Hrabeň? Čo Katuši do toho? Pre ňu dobrý bude i Samo Bobuľa!“ I zazrie k nej, čo je i hosť. Koho by to i nepopúdilo? Ešte čo jej ide do hlavy biť! Už je to pravda, že Józa začína starodievstvo; je vyzývavá a všetko si dovolí.

Všetky by sa pristavily nad jej odpoveďou, ale už na dvore rachotí koč. Poľakali sa, so zatajeným dychom hlavy napínajúc proti oknám a Otila skrútla sa do izby, náhliac sa, aby ju v kuchyni nezastihol. Katuši udrela krv do tvári, ktorú boly slová Nivskej vyhnaly, a Józa zpätila z dvier tých a prebehla cez kuchyňu do druhého pitvora, čo delil izbu levítovu, že ztade druhým bokom cez záhradu ujde preč.

Na chodbu k mužovi vyšla Nivská, dlhá a impozantná, zastanúc si v očakávaní. Pred dvermi blízko zastal koč so spenenými paripami a hrdo oblečeným kočišom. Na mäkkých vankúšoch koča opretý sedel počerný, fúzatý pán. Jedným pohľadom prezrel dom, dvor, i čakajúcich ho. Sostúpil, ešte koč ani nezastal dobre, čo zdalo sa veľmi milé, a ako zastal, len vtedy vyrazila sa opravdove hrdosť a krása jeho zjavenia.

„Vitaj, Stanko, vitaj!“ zavolá domáci pán celkom premenený, veselý, ako nebýval, a na tučné staré líce mu ešte i červeň teploty vysadla, i sostupuje až na dvor k nemu. „Pekne, že si nezabudol na sľub, nuž tak, nuž tak!“ I tykal mu hneď, ako synovi dávneho dobrého priateľa.

„Ako by neprišiel, báťko!“ riekol hlasom zvučným, prezradzujúcim, pevnú vôľu charakterného človeka, i blíži sa ku chodbe. „Ja v slove stojím!“ povie pevne a v tom vidno mu na tvári, že je pán svojho citu i seba.

„A pán otec je kde?“ spytuje sa Nivská a ostré oko zabodlo sa do peknej bledej tvári príchodzieho. „Vari spomínal apa, že i mater príde?“

„Otec,“ riekne Stano Hrabeň s úsmevom, „ani nevie, že som ja tu, ale som mu odpísal, akých milých priateľov som našiel.“

„Áno, toto je on, ktorého čakám!“ šepce v tú chvíľu Otila za oknom, kde stála ako prikovaná, cez riedke záclony hľadiac na dvor. Oko jej hlboké zablysne citom. I berie sa k zrkadlu, hoci to ani nerobievala, ponaprávala účes, potom, vystrúc sa graciózne, ľavú dlaň, ako by v zabudnutí, priložiac k prekrásnej hrudi, vyšla s bodrou mysľou, ale i povedome dvíhajúc kŕčok do prvej izby, kde otec i mať viedli už hosťa ako vzácnu korisť.

Medzitým Józa s knihami odbehla do úzkeho pitvora, za ktorým bola izba levítova, zastala na prostriedku a pozrela na dvere, za ktorými tušila mladého človeka. Úsmev zahral jej na plných, veľmi červených perách, tak že zrovna bola by sa zasmiala slasťou, že tu stojí ona a tam on. Lebo musí to byť veľmi úchvatné, ona ticho a tajne tu a on tam nič netušiac.

„Ozaj, čo robí ten muž boží?“ myslí si o ňom. „Ani netuší, že len jedna stena delí ho od dievčaťa. Ba, ozaj, čo by robil, keby vedel, že je tu?“

„Či mu Popeluša postierala prach s náradia?“ Na prstoch kráča bližšie ku dverám. Prudkú túžbu zacítila pozrieť na sklené okno dvier, zastreté riedkou záclonkou. Či je ozaj doma? Detí síce neučí dnes; ráno bol pohreb, umrela mladá žena tu na vŕšku v súsedstve, už rok chorá. Dívala sa doma v záhrade, keď pochovával a počúvala, ako jej sestra, Šporigou prezývaná, škrečí neslýchaným nárekom, čo jej len hrdlo stačilo. Za živa chcela ju už vyhodiť z domu, zunujúc jej chorobu, najmä že muž šomral, — spravila totiž tú hlúposť, že šla za mladšieho a teraz mu už musí vôľu hľadať vo všetkom a jednako neuhovie — i chce škrekom ukázať svetu, že banuje za sestrou, ako sa patrí… Levíta možno navštevuje chorých i nechorých, dobrých i zlých. Babušinčania sú totiž vychýrení zlodeji, ktorých sa celé okolie bojí a ona ich len lotry nazýva. Myslí, že robí pre nich veľké dielo a mýli sa. I jej otec, predchodca tohoto, tu umrel pri nich, obetoval sa, zodral v práci a dedina divie ďalej. I s týmto tak bude, ale darmo donáša mu príklad otca ako výstrahu, i vysmieva ho veľa ráz, vtipkuje, a on nedbá.

„Žertvou chce byť, nič iné, ako môj otec, a v tom sa pýši. Ver’ nie že by lásku mal k ľudu, lebo tej ani nemožno mať!“

Pristúpila na prstoch ku dverám a nazrela, tajac dych. Izbica je svetlom slnečným zaliata z veľkých okien od záhrady. Medzi nimi stojí jeho písací stolík, na pravo od neho kasne, tam hore diván s vysokým operadlom. Pred ním stolíček, obkolesený stolcmi, naproti posteľ. Všetko pekné a vkusné. Je to Nivských náradie. Azda jednako nechce dlho tu ostať. Józa a všetci divia sa, prečo prišiel sem. Mal ísť za kaplána na dedinu, kde je ľud holubičí, sám vravel; nešiel, ale prijal stanicu levíto-učiteľskú.

Na stolíku s kvetovaným prikrývadlom stojí pohár fialiek. Možno sám si ich doniesol, alebo Katuša, možno deti-žiačence nasbieraly. Lúč slnca opretý je na nich a vode a dúhy z nej hrajú na stene i podlahe. No v izbe ho niet. Dievčence často kukajú oblôčkom. Má totiž levíta neobyčajne zaujímavú tvár. Otila tvrdí, že je Červenčík nie súci do tohoto sveta zovšednelého, jej zdá sa divným a smiešnym. Katuša mlčí, ale jej o mienku nespýta sa nik. Žltkavé vlasy lesklé a jemné ako pri deťoch, nos orličí a oči tmavé sú najzaujímavejšie. O tých sú si tiež na čistom, aké sú, tvrdiac, že je v nich žiara lásky, pokora, bôľ a výčitka, a kto vie, čo všetko ešte. On je stelesnená dobrota a šľachetnosť obdivuhodná, podľa nich, ale má jednu veľkú chybu. Niet v ňom hrdosti a to je najkrajšia ozdoba mužského. A preto neveria, že bude niekedy dievča, čo by sa zaľúbilo doň. Lebo ženské srdce zbožňuje mužského najmä pre hrdosť a silu, ony to cítia!

Józa odstúpila od dvier a šla k druhým, do záhrady vedúcim. Otvorila ich, ale hneď cúvla zpäť. Líca zapálily sa jej a sa usmiala. Totiž „muž boží“ sedí tam na lavičke a píše vhĺbený na záhradnom, dlhom, dažďom vybielenom stole. Slnce svieti cez haluzy stromov po papieroch i sklonenej hlave. Keď vrzly dvere, pozrel, mysliac, že je to zasa Katuša a na vysoké biele čelo sadá mu nevôľa. Tisnú mu pokrmy, keď nechce, a vyrušujú v práci. Azda zasa s niečim ide ho pokúšať a sprobúvať, ako je to ich obyčaj, posielajúc Katušu k nemu. Ju použijú na všetko, upotrebia ešte i jeho vysluhovať, a ona dá sa! Ona musí v jeho izbe prach utierať, riadiť. — Nivský je zemský pán — dajú jej vari i zametať izbu. V zime zas, keď slúžky na pretrhnutie pradú a tkajú, posielali ju do kachieľ položiť dreva, keď mysleli, že je nie doma, ale on rád sedáva len sám. Dobre je tak ponoriť sa do dúm vážnych alebo radostných, posvätných alebo akýchkoľvek. Veľa ráz mysliac, že je sama, sadla si a zhrievala drobné, skrahlé rúčky, vše i zadriemajúc.

Teraz vidiac Józu a nie Katušu, tvárou preletela mu zmena na chvíľu. No hneď kloní hlavu a píše ďalej, len čo povie poklonu.

„Pozri ho!“ myslí si Józa, „ani si ma len nevšimne. Povie poklonu len tak, nie že by skočil a klaňal sa hlboko, ako by sa patrilo pred dámou. Ešte i dedinčan má viac zdvorilosti, a levíta pochádza z mesta. Ale, pravda, keď len s lotry obcuje, nie div. Tí soberú s neho peľ.“

„Čože vy tu na jarnom slnci? Všetku belosť s líc vám soberie a spáli,“ i zasmeje sa tajne radosťou. To je dobrý začiatok.

„Značím tu písanky prvákov,“ odvetí nepozrúc hore. „Majú hotoviť krasopis na zkúšku.“

„Aha! smiem vidieť?“ Položí svoje knižky na stôl a čiaha rukou za písankami.

„Nech sa páči, slečna!“

„Ako na krátko a skúpo! Ani neprestane písať, ani nepozrie, nevidí, že tu stojí dievča.“

„A kedy bude zkúška?“

„O týždeň, v piatok, slečna.“

„On nepozrel. Čiže mu je náhlo. Keby tu stál pred ním Pavkovič alebo ich nočný strážca dvoru Joderko, odložil by azda pero a bol by hotový rečniť. Neobyčajný, prepodivný človek!“

„Môžeme potom i my prísť?“

„Oh, prečo nie? Nech sa vám ľúbi,“ riekne nežne.

„Toto je nie pre vás povolanie, vám by pristalo vyššie, krajšie, nie písanky značiť detvákom!“

„Krajšie od vyučovania detí a poznávania ich povahy nieto, slečna.“ Ešte vždy nepozrel na Józu.

Pri ňom mohol by i o rozum prísť. A ako na krátko odpovedá, skupáň, ale ona neodíde, kým nepozrie!

„Tak ste sa mohli na kňaza neučiť. Zaujímavý ste, že neodídete z Babušínca.“ To by, pravda, nebolo dobre. Po smrti jej otca za štyri roky nenašli nikoho a kňaz ich na Opatovciach je starček už slabý; sem je cesta dlhá a nepohodlná.

„Dobre mi je i tu,“ odvetí on, obracajúc stranu písanky, aby videl, čie meno naznačil. Ďurík Hanes — prváčik je podpísaný, ktorého rád má, dobre sa učí.

„Že dobre? Kto by to veril? Ešte keby sa odtrhla dedina od Opatoviec a vy by ste boli len kňaz, rechtor druhý, nepoviem. Takto o dobrote nemôže byť ani reči. Tu je sily prevyšujúca práca, najmä pri Belickom. I môj otec tak na nivoč predčasne prišiel tu a umrel. Ale títo nedbajú, ani nechcú, aby inak bolo, lebo dvoch mať i dvoch platiť by museli.“

„Ešte nepozrieš na mňa, skupáň!?“ myslí si medzitým.

„Dobre, že jedného dostanú, nie dvoch!“ Pomýlil sa, čo mu tu drkoce ustavične a napísal na písanku Anny Krapkovie meno Ďuríka.

Józe oko zablyslo sa na jeho slová a úsmev radosti zalial tvár, ako by vravela: „Už si môj!“

„Pravdu máte!“ rečie víťazne, „takíto lotri ani jedného nezaslúžia!“

Cieľ je dosiahnutý. „Skupáň“ prestal písať na chvíľu a rýchle pozrel na jej tvár. Ale zachytiac jej tajný smiech, oko jeho skĺzlo sa hneď s nej, a on sklonil sa k práci. Veď je toto ozaj tá zúrivá slečna, čo tak rada pokúša.

„Ja myslel som, že táto dedina je akoby od sveta oddelená na vrchu, od mesta i druhých dedín, ba i od samých Opatoviec ďaleko.“

„Naozaj tie oči stoja tisíce!“ myslí deva. „V nich i láska, i žalosť, i výčitka, najmä teraz výčitky veľa. Neobyčajné, nevídané, nádherné oči!“

„Zloduchovia, opravdoví zloduchovia a každý sa ich desí,“ vraví už teraz, s ohňom čakajúc jeho pohľad. „Po smrti môjho otca prišli i traja, ale ušli so strachom. Koho by vábil byt učiteľský s vybitými oknami, s izbami s prelomenými hradami a dlažbou spráchnivelou. A nebude to skoro, kým to napravia. Dajú sa vám ponevierať po hospodách ešte pár rokov, keď vy nenástojíte. Druhý by to nestrpel. Radom kňazi stavajú fary ako paláce, len vy nedbáte.“

„Mne je takto dobre, predbežne ani nežiadam, aby bolo ináče. Napokon ani nie som na to tu, aby staväl domy!“

„Práve ako môj otec! I ten nestrpel, keď mu mamička čo len v najmenšom protirečila. Počkajme, ako i tento dostane plecia nahnuté, ako pod ťarchou zlomený, pohľad a reč jeho bude takáto: Bože, Bože, či je dnes deň pekný! Ach, dievočka moja, dones mi knihu, či je dnes streda? Bože môj, samé lkanie… Ale raz ešte pozrieť musíš predsa!“

„Divím, veľmi sa divím, že nevolíte si, keď už chcete, ako ste sa vyslovili, žiť na dedine, stanicu pohodlnejšiu medzi lepším ľudom…“

„Chorí potrebujú lekára, slečna, a nie sú všetci zlí ani tu.“

„Ale polovica áno!“

„Naiste polovica,“ vzdychol on, „alebo i viac.“

„Haha, vidíte. A vy nazdávate sa ešte, že ich jeden premôže. A ešte vy, čo všetko chcete hojiť láskou, kde bič treba. Čože ste už vykonali? Šporiga dosiaľ nesmierila sa s mužom; Šalát voly doháňa z druhej stolice; Kapkáč ľudí oberá v horách, ako kým vás tu nebolo, Črpák komory navštevuje. Ilíka bolo vám ľahko odviesť so zlej cesty, lebo toho rodičia sú statoční a Pavkovič vám je nezkazený ešte, ale Ezer, toho ver’ neskrotíte. Skôr vy skloníte hlavu, než on sa pokorí.“

Bude sa tu s lotry zapodievať, ale aby uznal jej krásu, to nie!

„Od dvojročnej práce nečakám divov,“ odvetil on s úsmevom, ako ku slabšej, netrpezlivej, čo ju podráždilo, lebo sa ona pokladala za mocnejšiu a zkúsenejšiu.

„Ani po desiatich rokoch divov nebude!“

„A keby i odišiel pre svoje pohodlie a sebeckosť, títo ostali by tak, kto vie dokiaľ. A ak by predsa našiel sa, kto vie, či by nebol menej trpezlivý, menej zaujatý alebo svetácky a ľahkomyseľný…“

„Aha, tak to dobré v ňom všetko jest!“ myslí ona, diviac sa. „Vidíš ho, ako cení seba a my myslíme, že je skromný!“

„No, teda len pečujte,“ vraví nedbale, „len dajte pozor, aby ste tak neprešli, ako dekan Kovarčík, ktorý takou dychtivosťou dal sa dobré skutky robiť a teraz pozoruje, že ani uznania nedôjde, nie to vďaky, i banuje ver’!“ A zrazu zmeniac sa, povie líškavým hlasom: „Sem dnes prišiel jeden mladý človek a vzrušil celý dom. Vás to nezaujíma?“

Červenčík len usmial sa, ale neriekol nič.

„A to vraj bude budúci dozorca; Nivský zaďakuje.“ Klebetí ďalej, líškavo ešte i nahnúc sa trochu, akoby dráždiť ho chcejúc.

„Ozaj? Nevedel som!“ i pozrie k nej.

„Jaj, Bože!“ skríkne ona, spamätajúc sa zrazu.

„Veď ja mám ísť do mlyna, i s knižkami. S Bohom!“ Berie balíček so stola a zachytí sa rýchle dolu chodníčkom. Na konci záhrady je jarok hlboký, deliaci záhradu od dediny, nad jarkom mostík s dvierkami. K tomu ponáhľa sa Józa. Ale naprostred záhrade sišlo jej čosi na um a ona postála, obrátiac sa k levítovi.

„To je pravda! Mamička je rada, keď má pri sebe niekoho, i vás. Prídite k nej!“

„Vďačne, slečna!“

„Hm. A nebudem sa šťastným cítiť poklonu spraviť? Celkom zobecnie ten človek!“

Pri mostíku opäť postála. Zas zišlo jej na um čosi mu povedať.

„Len to mala som vám riecť ešte,“ volá už v cudzej reči, aby sem i ta chodiace ženy za jarkom nerozumely, „aby ste ku Ezerovi prestali chodiť. Nepáči sa to tam vraj nikomu.“ I čaká, čo odpovie. Usmial sa len a píše ďalej. Dopíšuc, zdvihol hlavu nenadále a pozrel k nej dolu ku mostíku. Józa rozosmiala sa víťazne a od radosti temer poslala mu bozk. Veselo otvorila dverká na mostíku a prebehla na druhú stranu. Prešla dedinu, len tak cez plece ďakujúc ženám na pozdravy, ktoré krikom hnaly sa vpred s veľmi zodvihnutými hlavami, od čoho zdaly sa ako polodivé. Józa zabočila do domu pri vode a mlyne. Dom je nový, nie veľký, ale pekný, Laca Hvezdára, ktorého je i mlyn. Na dvore čisto vymetenom videla Józa mladú a veľmi štíhlu ženu s peknou, ale zunovanou tvárou. Metala zrno bielymi rukami, rozhadzujúc kurencom, čipotajúcim okolo jej dlhých šiat. Uvidiac Józu, na chvíľu ožila. Odhodila s odporným posunkom ostatné zrnká od seba a šla jej v ústrety.

„Čože je, pani urodzená?“ volá jej Józa od dveriec. „Ako vidno, začínaš sa už zohrievať! A mama vaša je kde?“

„Urodzená“ len potiahla plecom omrzle.

„Odišla k Bobuľke alebo je pri čakalniciach, čo ja viem!“

„Zaveľa tam bude? A načo šla?“

„Či ja viem? Načo? Ponosovať sa na mňa,“ odvetí a pohodí hlavou omrzle, čože ju i po tom. Je aj iné, čo ju zožiera všetko. Józa pozrela s myšlienkou po nej. Tvár má zúfalú a dozlostenú, ako dieťa, ktorému chce sa plakať.

„Hľa, a ja nepovedala som levítovi, aby návštevy svoje sem obrátil,“ myslí si.

„Prečo by sa vždy žalovala? To si ty iba namýšľaš. Čo aj nemá veľa vzdelania, zato nemusí byť zlá. Ani u nás sa nežaluje,“ povie jej a prežrie úsmev. Horky nežaluje, každý rozhovor začne i končí tým.

„Ba ver’ ma ohovára, ja to viem, a to pred hockým… I dnes dohadovali sme sa — vlastne len stará dudre pre všetko. Ja sa nemiešam, čože ma je po všetkom, mám aj iné súženie, nie dbať o reči takej ženy… Ale nech sa ti ľúbi dnu!“

Vydala sa totiž pred pol rokom bez lásky, lebo doma ich je ešte dvoje, ktoré začaly ju prerastať a druhý neprišiel. A to ju trápi, že necíti trochu sympatie k mužovi, ani mačíček náklonnosti, len odpor a zlosť. Šla len, aby spravila voľnú cestu sestrám, a matke i otcovi k vôli, ktorým zapáčil sa ženích.

Nešťastná je ohromne už preto a tu ešte stará žena nenávidiaca ju. A už vysvobodiť sa od toho alebo spraviť vykonané nevykonaným nemožno. Darmo sa trhá ako lapený vták, niet pomoci, ona tu zahynie.

Józa pozorne pozerá na ňu. Postava jej tenká a veľmi pekná nijak nepristane naozaj na surový dvor mlyna, ani to meno neobyčajné a hrdé: Georga. No oblečená je pekne, hlava pečlive učesaná, plná lesklých ihlíc, šaty módne. Ani v tých trampotách nezanechala svoj zvyk dievčenský, pečovať o svoj zovňajšok, teda jej nešťastie je azda nie také veľké.

„Upokoj sa už raz!“

„Upokoj!“ nato Georga chvatom, „poď ty na moje miesto a upokoj sa!“

„Jaj, moja milá, čože by ja!“ Zasmeje sa jej Józa. „Mohla si si lepšie rozmyslieť, čo robíš, keď si šla zaň. Lebo je vydaj nie, ako keď vybehneš do cirkevného sadu na prechádzku, obzrieť Opatovce. Ztade sa už nevrátiš.“

Ona má sa vydať za Ľva Jakuboviča, ktorý jej je strýc, ktorému poručil ju otec, a to je teda najväčší dôkaz jeho ctnosti, a jednako nemôže sa odhodlať a čaká, sama nevie čo.

„Lepšie rozmýšľať?“ rečie mladá žena popudená. „Veď to bolo zle, že som veľa rozmýšľala. Zdal sa mi to skutok vznešený, krásny, obetovať sa k vôli druhým, vystúpiť a plniť vôľu rodičov. Ale keď som sa vydala a prišla sem, stalo sa inak. Peľ zmizol, ostala len holota.“

„Môžeš nechodiť v oblakoch, keď si na zemi.“

„Nie je každý taký zemský, ako ty,“ odvrkla Józe s plačom.

„Aspoň nemám trápenia so sebou, ako vy, čo ste vysoko. Ako na pr. Otila, čo pol krajiny obehali za ženíchom jej dôstojným!“ zasmiala sa Józa.

„Nevýskaj, i na teba môže raz prísť mráz. A dve-tri stolice je nie pol krajiny,“ povie Georga, rozhorčená smiechom.

„No, veď sa všetko môže na dobré obrátiť i pri tebe!“

„Na dobré? Nikdy! Kde niet lásky, tam nemôže byť nič dobrého. Ah! všetko je také odporné, protivné, nestrpiteľné, a ešte tá stará žena… Ale poď dnu, nestojme tu — nuž ale je i tam odporne.“

„Aká stará žena? To vám je mať!“

„Chach!“ odvetí zúfale s opovržením i hnevom. „Poďme radšej dnu, nech sa ti páči.“

„Nejdem. Len na chvíľočku som zabehla pre vašu mať. Povedz jej, aby prišla k nám popoludní k mamičke… A povedz, chodieva k vám levíta?“

„Málo. Načo by i chodil, prosím ťa, neviem načo!“

„Nuž, aby vás smieril!“

„Smieriť? Haha. Tam, kde niet lásky, niet ani smierenia…“ Mohla čakať ešte, azda bol by sa trafil jej rovný. Ale to ju akosi zachvátilo, kto vie prečo, i on akosi páčil sa, no ako vstúpila do tohoto domu, kde je i jeho mať, nadšenie zmizlo.

„Ani mňa, ani ju smierenie by nepremenilo. To by trvalo, len kým by on tu bol,“ začne opäť, ale tichšie, bezvládnejšie. „Nič lásky, nič, to je najväčšia chyba. A to, že on nezbadá ničoho, hnevá ma najväčšmi. Taký ťuťmák. Nemôžem ho strpieť i pre to. Keď bližšie príde, zachodím sa odpornosťou pálčivou, ako v ohni. Toto je nie život, to je celá ohnivá pec. Jaj, veď keby aspoň neprišiel bližšie, ani nehľadel, ani nevravel ku mne, tak by ešte strpela, ale on tisne sa, uráža svojím zaľúbením a nezbadá, že ho nechcem! A ešte keď si kabát soblečie vo mlyne a je len tak!“ Pri spomienke strasie sa.

„Ale ty sa musíš premáhať!“

„Premáhať! Poď ty na moje miesto a premáhaj sa, dobre je to druhému vravieť, rob takto; ja sa premáham dosť!“

„Naozaj neviem, ako jej pomôcť…“ myslí Józa, pozerajúc na Georgu. „Keby stará odišla, azda by sa vyrovnali, ale kde? Viac detí nemá a Lev, kde sa bola ponúkla za gazdinú, nechcel jej pri sebe.“

S druhej strany dvora, kde klepotal naširoko rozložený mlyn, vyšiel mladý, bujný človek, Laco Hvezdár. Tvár mal okrúhlu, i sivé veľké a hlboko ležiace oči. Na lícach má jamôčky ako u dievčaťa, čo mu dodáva príťažlivý výraz. Plecia dosť široké nahýňa trochu vpred, čo dáva mu vid milej ústupčivosti a pokory. Oprášil si múku, mal kabát na šťastie, hoci dozeral vo mlyne, zdvihol klobúk pred slečnou, nepovediac slova, klepot mlyna to i tak ohluší, a potom vidiac, že žena, žiaľom premožená, nezbadala ho, pobral sa potichu cez dvor poza ňu.

„No, a teraz ak ona začne zle o ňom!“ ľaká sa v duchu Józa, čakajúc, čo spraví. On priblížil sa, zatúžil nesmierne objať ju, čo sú aj nie sami, no nespravil to pred slečnou. Iba zakryl jej oči od chrbta dlaňou. Georga trhla sa a skoro skríkla, ako by ju bol oheň zašľahol, i uhádla, že je to on. Striasla sa horúcim odporom a odtisla rýchle jeho dlane. Jej sivé oči ako mačacie blysly sa zpod víčok a ústa ako by vravely v splanuvšej náruživosti: „Čo chceš, čo sa tisneš, čo ma urážaš!“ No v druhej chvíli sa už spamätala a premohla sa hrdinsky, neodtiahnuc sa.

„S mojou žienkou je zle. Nudí sa úžasne (to slovo úžasne, mal rád) a nemôže nijako privyknúť v novom domove. Každý deň chodí do cirkevného sadu, tam s konca vidno sa belieť Opatovce, tým sa žaluje.“ I vraví to tak bezpečne a tak pokojne mu svieťa oči, že sa Józa temer zasmiala. A Georgu všetko urážalo.

„Ťuťmák. Oh, či by ho premerala potupne, keby mohla!“

„Len čo vravíš!“ rečie nahlas, nízko, ako by sa silila k nežnému tónu, ale slová nechcú ísť von a ledva zvuk vydajú. „Ja sa pri tebe nemôžem nudiť.“ I zavrie oči na chvíľu, lebo čaká, že za toto on ju polaská, i chystá sa silou-mocou to strpieť. No nestalo sa tak. Laco mal úctu pred slečnou i štítil sa cudzích očú. Počal dolovať vo vačku kabáta všedného za papirosou a ešte i ruky sňal s pleca ženinho.

Józa odišla od nich tou cestou, zkade prišla; ku Jakubovičovi ísť nechala si na druhý raz; teraz len chcela ísť rýchle ku Červenčíkovi ešte, aby mu povedala, kde vlastne má liečiť. No toho už nevidela v záhrade, i skrútla sa, že pôjde popred dvor Nivských. Vo dvore, ktorý stál nižšie ako cesta, i dobre bolo vidieť doň, nebolo vidno z domácich nikoho. Len prišlý kočiš vo vyšnurovanom obleku vodil za kantár kone spenené a fŕkajúce pyšne. Na strane stál hrdý koč.

„To musí byť naozaj čosi veľa,“ myslí Józa, „s akou to slávou prišiel!… Ty, Anča!“ privolá najmladšej slúžke, ktorá vyšla na dvor, „pošli slečnu Katušku, ale hneď!“

O chvíľu vybehla do dvier Katuša, rozpálená, s jasajúcimi očami a vo veľkej náhlosti. Rozhľadela sa rýchle po dvore a vidiac za šramkami stáť Józu, bežala k nej.

„Len chvíľočku! Práve idem odniesť zákusky. Obed bude kto vie kedy. Hosť povedal, že len o druhej jedáva.“

„No povedz, aký je, Popeluša!“

„Jaj, Józa, ani neviem, ako ti ho opísať,“ odpovie s chvatom a oči ligocú sa, jej ubytosť zmizla. „Taký… taký… neviem, jaj neviem, ako sa vysloviť. Ja som takého ešte nevidela. Vysoký, štíhly a hrdý, ako kráľ! Oči čierné a z nich vyráža sila nezlomná. Krásny, krásny, a charakter, vidno, veľký, oh!“

„Ha-ha-ha!“ rozosmiala sa Józa vesele.

„No, len sa smej, smej,“ čelom preletí jej zvyčajná ubytosť. „Veď ty stíchneš, keď ho vidíš, a skrotneš, čakaj len!“

„Musí to byť naozaj energičný človek,“ myslí si Józa, idúc k najkrajnejšiemu domu v dedine, kde bývala s matkou-vdovicou. „Keď už pri prvom zjavení rozhodol, kedy majú dávať obed!“

*

Nastalo pekné jarné popoludnie. Na veži Babušinca zazvonil menší zvon a zatým sa začali shŕnať chlapi, černookí, černovlasí — Babušinčania takí boli zväčša — ku ošarpanej škole, kde bude zkúška. Deti, čo chodily do školy, boly oblečené sviatočne, už všetky tam, no ani druhé, čo nechodily, nechybovaly. Tie zababrané s matkami prišly sa dívať, obstaly dvere, zaplniac i pitvor. Ženy nešly dnu totiž, to by sa nepatrilo zasadnúť si tam, len v pitvore a vo dverách postávajúc, chválily alebo kritizovaly zkúšku i oblek detí.

I Nivských dom ostal pustý. Pani, ktorú všetko zaujímalo, vzala vejár, okuliare v zlatom rámci vsadené, sivé šaty, šperky na seba, soberúc dve dcéry i Józu so sebou. Ostatná dostavila sa i s knižkami, majúc úmysel zabehnúť odtiaľ i do domu Ľva Jakuboviča, postaveného tamhore na samom konci dediny, obtočeného hrubým múrom vôkol, pre čo ho nazvali „hradom prepevným“. Nivský, ktorý chcel na pozkúškovej rade zaďakovať z dozorstva cirkvi, ozdobil sa útluškou a veľmi sympatickou retiazkou svojou.

Na vrchnom konci triedy, medzi dvoma veľkými oknami postavený je stolík. Za ním sedí staručký kňaz z Opatoviec i Babušinca, Belický. Na jednom boku Nivský, s druhej strany bližšie k deťom mladý dekan, odetý v rúchu úradnom. To je kňaz z Ambrova, Kovarčík, čo dobre robil a vďaky nenajde. Sedí vážne, ako by mal už aspoň päťdesiat rokov a ledva sadol do fary. Imponuje veľmi a vystupuje otvorene a odhodlane a iste, ako by mal zkúsenosti storočné. Ledva zohrial sa vo fare, už sa stal dekanom, výborníkom stolice, predsedom v jedno troch spolkoch a kto vie, čo ešte bude. On, pravda, hnevá sa na všetko to, má roboty dosť, cirkev veľká a — žena nervózna, žiadajúca, aby stále sedel pri jej boku a jej slúžil. S hnevom prijíma každý úrad, aký mu udelia, hrozí kadejako, ale keď ho už má, nezdrží sa, aby ho svedomite nekonal. On i túto zkúšku chce tak vykonať, vidno mu i na tvári, usadil sa ako na dlhšie, dobre.

Slečny s Nivskou zasadly naľavo od dekanského stolíka, kde sedel i Nivský. Ona hneď položila okuliare na dlhý nos a začala prezerať písanky kritickým okom, pozerajúc krasopis žiakov, slečny začaly pozorovať okolo sediacich. Zprvu páčilo sa im nadmieru všetko. Staručký kňaz s ctným čelom a okom ukonaným, i dekan otvorenej tvári, ale levíta páčil sa im najlepšie. Ten totiž sedel medzi druhými, ako by ani on nebol učil, nehnúc sa, ale oddajúc knihu do rúk dekana, aby spytoval sa, ako chce a koho chce. Toto ožiarilo dekana neobyčajne, lebo mu pripomnelo vek, keď bol pomocníkom učiteľským a práve takúto zkúšku, kde oddal knihu druhým. Jeho oko belasé a neobyčajne jasné zablyslo láskou, kedykoľvek dotklo sa štíhlej postavy levítu. A on jednako zdal sa akýsi rozrušený a v oku mal plachosť. To zabávalo slečny nesmierne.

„Podivné, čo je to?“ myslely, tajne ho pozorujúc a smejúc sa. „Začo a prečo je taký? A to vždy pri každej mimoriadnej príležitosti alebo sviatku…“

Pozdejšie nastala horúčosť a hlávky deťom začaly sa potiť, vlasy namastené lipkať. I na jasné čelo dekana, ktorý obanoval, že dobre robí, ale sa nezdrží, aby nerobil tak i ďalej, vysadly perličky potu. Ustavične si musí utierať čelo, líca, nos, bradu. No sediac, bystre a neunavne zkúša ďalej s rozkošou, pasúc oči na spotených deťoch a ich učiteľovi, na tvári ktorého zjavily sa fľaky červené od horúčosti. Staručký kňaz ustate oprel sa o stoličku a hospodári rohom kabanice treli si tváre. I Nivská rozšírila vejár. No odísť nikomu neprišlo na um, len slečnám. Tie rozparené ako ruže, ešte i večne bledá Otila, začaly sa obzerať nepokojne a po malej chvíli vytratily sa poza chrbty druhých a pomedzi ženičky, obstavšie dvere, von na svieže povetrie.

„Ach, či je tu dobre,“ vzdychly, lapajúc povetrie chvatom do seba. I počnú chodiť po dvore, drobnou pažiťou zarastenom. „Už som bola do poly omráčená!“ tvrdí Józa. „A tetu ztade dostať je číra nemožnosť!“

„Veru ostane tam do ostatku,“ usmeje sa Otila.

„Božechráň! Mňa by ste živú nevyniesly. A tie namastené hlavy sadlom — pardon!“ preruší sa, ožijúc na čerstvom povetrí a dostanúc svojho ducha rozkošného opäť. „Veď je tu i Katuša, čo z takých pochádza; nahnevá sa!“ A nedbajúc o city alebo necity Katušine, vraví ďalej: „Krásny je dekan a zaujímavý. Vystúpenie prosté a otvorené… Ale povedzte mi, čo je s tým božím mužom? Ten je už zasa bolesťou napadnutý!“

„Kto vie?“ usmeje sa Otila, veľmi vkusne odetá v lilavých šatách, „dnes ho už ani ja nechápem. Ide všetko dobre a on je taký bolestne precítený!“

„Len ak ho láska mučí a nedá oddychu ani v takýto vážny čas?“ Ona myslela totiž, že ju tajne zbožňuje, ale neopováži sa to vyznať.

„Už ho ani ja nechápem!“ opakuje v mysli Józa a smeje sa. „Nepovie slova, čo by svoje samozbožňovanie nevyzradila!“

„Azda že sa už musí rozlúčiť s učenci!“ vraví nahlas.

„Alebo myslí, že i z týchto nevinných kto vie akí vyrastú, keď vyjdú do života.“

„Čo, že nevinných?“ zavolá Józa. „Babušinčan, len čo sa narodí, už je prevrátenec. Tebe sa nezdá, Popeluša?“ obráti sa ku Katuši, ktorá je odetá v bielych, starých šatách, ktoré odvrhla Otila. Ona zväčša od nej nosila šaty, bola menšia i tenšia; dali sa prerobiť pre ňu dobre. „A ten výborný Stano Hrabeň nepríde dnes?“ spytuje sa, nečakajúc vôbec odvety Katušinej, ani nijakej.

„Zvedavá si naň?“ usmeje sa Otila, „mala si prísť vtedy, keď bol tu!“

„Veľmi banujem, že som to nespravila!“ vetí ona posmešným tónom. „Túto Popelušu pomýlil celkom a do oblakov vytrhol od žasnutia. Vravela, že ho uzriem dnes i ja, že príde. Zato som si vzala tieto červené šaty, a ty, Popeluša, však tie biele…“ I zahral jej úsmev pokúšania na rtoch, dodajúc: „Si rozkošná v nich!“

Katuša len pohla hlavou, s výrazom, ako by riekla: Neverím ti, falošnica! A Otila usmievala sa, cítiac, že pochvalou Katuši len ju chce bodnúť. Nerozlučné priateľky totiž bodaly sa veľmi rady. A dnes, zdá sa, celý deň bodať sa budú. Józa stane sa čo chvíľa šialená od rozpustilosti a Otila cíti nepokoj, nespracú sa vedno, je isté. Otila rozkázala Katuši ísť k mame sa spýtať, či nejde domov, i či v zkúške dobre pokročili. Najlepšie bolo by teraz rozlúčiť sa s nerozlučnou Józou.

„Bude porada hlučná,“ povie Józa, keď si boly po odchode Katušinom posadaly tam na lavičku pri záhradnom plote, a hľadely, ako po jednom schodia sa hospodári. „Ja som ich nastrašila, že Červenčík odíde.“

Otila usmiala sa zazlievavo.

„Tým, odpusť, Józa, nemáš sa čo chlúbiť,“ odpovie potom miernym hlasom, ako múdrejšia. „Že ich tak strašíš vždy, i Červenčík sa mrzí. To sa veru nepatrí do všetkého starieť sa dievčaťu a pre svoju zábavu použiť všetko, i toto. To by ja nespravila za nič!“

„A myslíš, že ja zabávam sa tým?“ zavolá Józa a smeje sa i teraz. „Pravda, i zabávam, ale má to i dobrý cieľ, lenže naoko toho nebadať.“

„Som zvedavá naň.“

„Počuj, oni sa ľakajú, že odíde, a zostanú zasa štyri roky tak. Budú sa lepšiť, aby ho zdržali. Rozumieš už?“ kričí, stále smejúc sa. Teraz samej ten dobrý cieľ na um prišiel. „To je múdra myšlienka, ja som očarená.“

„Nemáš byť. Ja to neschvaľujem, ja nedovolila by si klamať kohokoľvek. To i tak len teba ponižuje. Je dosť iných prostriedkov, keď už chceš nasilu byť pomocnica levítovi.“

„Ohó, pomocnica!“ vpadne jej do reči Józa popudene. „Ja jeho chcem učiť, lebo netreba sa vždy len vyhovárať.“

„Ty učiť!? Dievča mužského? Odpusť, ale to je smiešne a ešte takým spôsobom. Ja by to nespravila, žene — pokora a láska.“

Józa zahryzla si do pery.

„Jaj, keď ty máš vysokú dušu a hlboký cit pravdy. Ty si vysoká a hlboká, ha-ha-ha!“

Otila neodvetila na výsmech. Ešte by ju opanoval hnev, a to nechce. Pokladá také niečo za nízkosť a nedôstojné svojej duše. Józu i tak nepreškriepi nik, tá neutíchne, či má pravdu, či nie. Vysmieva sa, šarapatí, kým nepríde na kosu.

„Či by splanula, keby to dopustila jej vysoká duša,“ pomyslela si, smejúc sa na nej tajne Józa.

Prišla Katuša od Nivskej, oznámiac, že je zkúška asi v polovici, dekan je v plnom záchvate a celý oduševnený, a mama nemá úmyslu odísť, kým sa neskončí, či ráčia ju slečny dočkať, či nie.

„Tak teda len musíme tu ostať,“ rečie Otila, pochopiac matkino slovo „ráčia“.

„Ale poďme niekde a potom prídeme pre ňu. Čo tu budeme robiť? a dnu ja nepôjdem,“ vraví Józa. „Mám ísť i tak k Ľvovi. Alebo poďme pozrieť mamičku, čo robí. Ukážem vám tam u nás v záhrade zaujímavé miesto, zkadiaľ hľadím na Červenčíka, keď ide do cintorína. Devy, to je obdivuhodné,“ zavolá zrazu, smejúc sa. „Ja čo len pozriem naň, už viem, akého odnášajú na večný oddych. Keď má tvár uveličenú, vtedy starca, keď kráča zroneno, vtedy mladého, keď plače, dieťa a keď dievča, vtedy je taký skľúčený, taký bolestný a taký umorený, ako by všetky jeho viny niesol. Ha-ha!“

„Na tom nemáš sa čo smiať, Józa,“ zastane Otila zle dotknutá. Levíta jej je milý človek, cíti i ľútosť s ním, mysliac, že ju beznádejne miluje. „Červenčík je mladík, akých je málo, to mi ver.“

„Inakší, ako čo k vám prišiel!“ kričí Józa neskrotená. „Ty, Popeluša, povedz, kto je viac hoden, levíta, či tvoj kráľovič? No, teda poďme ku kameňu!“ rečie, nechtiac odpovedi.

„Oh, nie ku kameňu,“ ohlási sa Katuša nesmelo.

„Ach, a prečo? Jedno slovo povie, i to je: nie! A prosím?“ Józa pozrie zpod obočia k nej, tušiac príčinu.

Katuša neodpovedala, len odvrátila tvár. Púť ku kameňu, tak volali pomník otca Józy, v prvé časy po jeho smrti hrob, lebo slovo pomník bolo bolestné vypovedať, a zle sa cíti vždy, keď idú ta s Józou. Je totiž po ceste zmužilá, žartuje, trhajúc kvety, ktoré chce položiť na hrob, i položí, keď príde. Potom postoji tam opretá lakťom o chladný mramor. Zrazu obráti sa, rýchle ide nazpäť, ale je už celkom inakšia. Oko horí jej, líca a pery dohryzie si temer do krvi. Ako by všetko dobré tam bola nechala. A chráňpane prihovoriť sa jej, alebo sa stretnúť s Babušinčanom. V taký čas z očú jej srší taká zlosť a takým pohľadom ho zašľahne, ako by ho ním zničiť chcela. V taký čas povie im, že levíta dostal faru a odíde preč od nich.

Zamĺknuté oprely sa o plot záhrady, ktorú árendoval Hvezdár, i pozerajú dnu.

„V peknom poriadku drží tu Georga!“ povie Otila. „Ale to je viac jeho zásluha. A to ju hnevá.“

„Ani nie div. Ona chcela by muža v knižkách zahrabaného, a nie čo shodí kabát a meria hriadky v záhrade, štepí stromy alebo sa s pomocníkmi hrdluje.“

„Chudobné dievča, chudobné šťastie!“ poznamená Otila chladnokrvne.

Józa pomyslí si: „Chudobné už ani hlavy nesmejú zdvihnúť. Toto je egoista, akých málo!“ A povie: „Pekne je tu naozaj; ver, pri levítovi by tak nebolo.“

„Ten má druhú záhradu,“ usmeje sa Otila. „Povahy sú rozdielné.“

„Levíta má druhú záhradu, pravda,“ smeje sa Józa, „a druhé kvety. Táto dedina je jeho záhrada a ľudia kvety.“

„I hrach jej už schodí, pozrite, i cibuľa. Pracovitá ruka!“

„Nie, Otila!“ zvolá Józa a smeje sa. „To je zvláštne s tou levítovou záhradou, pritom sa pristavme. Títo lotri a ruže levítove. Kurátor s holou hlavou napríklad je tulipán, ha-ha-ha!“

„Originálny žart!“ riekla Otila, ale potom hneď pohrozí bielym, krásnym prstom a upozorní: „Pozor, Józa!“

„Ďuro Zajac jasmín, náš obnociar kaktus a Šporiga stokráska!“ volá Józa, nedajúc sa mýliť. „A Rataj? Tomu nejaké pekné meno najdime. Rýchle, rýchle, to je miláček levítov. Ty, Popeluša, si s ním veľa, ty vieš, čo je jeho najmilší kvet.“

„Ja neviem.“

„Oh, ospalá, nechutná!“ riekne Józa. „Ja by vedela na tvojom mieste i jeho najtajnejšie myšlienky. Povedz, zaujíma sa o nás? Nie je zaľúbený do niektorej?… A tento čo bude?“ hovorí už v cudzej reči, vidiac zo školy vychádzať veľkého chlapa. Je to Pavkovič, vysoký, statný človek. Vyšiel na čerstvé povetrie predo dvere, vyňal fajočku z vačku kožuška, vytrúsil obsah z nej na dlaň a vrhol do úst. Všetky tri slečny rozosmialy sa naraz.

„To je stolistová ruža!“

„To je bôb!“ žartuje mimovoľne i Otila.

„Ricínus!“ povie i Katuša.

„Aha, i presadená ruža povedala slovo! Dvíha hlavu, ako vidno, a začne sa prebúdzať!“ kričí Józa.

„Ja by i tebe dala hneď meno!“

„Naozaj? No, čujme teda!“ A Otila riekla s istou prísnosťou: „No, len múdre teda!“

„Hihi!… Ty sa vydáš za Ľva…“

„Vidíš ju!“ riekne Józa, uhádnuc, čo myslí. „Som ľvica! Žasnem nad jej ostrovtipom. A sebe nedala by si nejaké? Aká je smelá, že niet tu jej mamy.“

„Dosť mi ich nadávate vy…“

„Ktože ti ich dáva z nás?“ spýta sa Otila s výčitkou. Katuša zmiatla sa a zamĺkla.

„Ešte jej i dáme!“ vraví Józa, „napríklad… no čo? Cibuľka, áno?“

„No, to si ju práve poctila,“ povie Otila, usmejúc sa tajne.

„Prečo nie? To je nenahraditeľná zelina.“

„Viem, že kapusta bez nej bola by zlá.“

„Nielen to. Má ona i vznešenejšiu úlohu. Neveríš?“ kričí, keď tá rozosmiala sa. „Či povedala Šmúrička, čo prišla večer k levítovi, aby okrstil dieťa Kačurino, že ho len cibuľou vzkriesili?“

Do dvora po zelenej, drobnej pažiti stúpal mladý človek.

„Služobník!“ volá už zďaleka zvučným hlasom, prezradzujúcim povedomie, i strhne klobúk, máchnuc ním elegantne a zmužile. Oči jeho, z ktorých srší mužská hrdosť, skĺzly sa s krásnej a vysokej postavy Otily na Józu a zastavily sa tam prenikave. „Celý dom váš prešiel som a nenašiel živej duše. Potom žena mi riekla, že tu ráčite byť všetci!“

„Ach, pane Hrabeň!“ rečie Otila celá premenená, teplá a podíde mu v ústrety pár krokov, pekne vypnúc krásnu hruď. „Čakali sme vás a mysleli sme už, že ani neprídete. Čo ste tak meškali?“ I podáva mu ruku, vystrúc sa pritom dôstojne. On stisol ju a oko jeho pozrelo poza ňu zas k Józe. „Moja najlepšia priateľka,“ rečie milo Otila, skrútnuc sa veľkolepe. „Stano Hrabeň!“ riekol mladý človek.

Józa sa hnevá, že nepredstavil sa jej najprv. „Jozefa Jakubovičová.“

Hrabeň bol zvedavý, mnoho počul o kráse a bujnosti Józy. „Zdá sa, že je pravdivý chýr. Zúrivá slečna zúriacich Babušinčanov.“

„A páni rodičia sú kde?“ spýtal sa Otily.

„Tak toto je on?“ myslí Józa, keď odišiel s Otilou do školy. „Zjav jeho zbaví ešte, naozaj!“

Medzitým tamdnu maličkým prvákom dovolené bolo vyjsť osviežiť sa na povetrie. Vyhrnuli sa ako včely z úla, s veselým štebotom z priechodu, poskakujúc na pažiti dvora. Za nimi, kým páni tešia sa príchodom Hrabeňa, zjavil sa i levíta. Jedným sotrením sobral perličky potu s čela a hneď sklonil sa ku deťom. Napomenul k peknej zábave, pohladil so pár líčok i hlávok a čielka spotené a tvár jeho prijala výraz nežný, najmä keď to spravil i Ďuríkovi Hanesovi. Józa pristúpila bližšie.

„Chcem sa vás niečo spýtať,“ vraví, keď otázok kopu o žiakov bola mu predložila, o Ďuríkovi najmä, nečakajúc ani na jednu odpovedi vôbec. „Prečo vy nechodíte do Hvezdárov?“

„Do Hvezdárov, do Hvezdárov?… Načo do Hvezdárov?“

„Ešte sa pýtate! Rozbroj tíšiť.“

„To?“ pomlčal, ako by sa chcel rozpamätať o tom, i čo odpovedať. „Tam je lásky dosť, a kde je láska, tam všetko vyhladí, vyrovná sa samo. Tam netreba nič robiť.“

„Nič robiť? Veď práve to je chyba, že niet lásky. Stará Tereza…“

„Nie je stará na príčine,“ pretrhne ju on a pozrie po deťoch, potom na dvor školy, možno ho i čakajú tamdnu.

„A kto? azda Georga?“ začne Józa.

„Áno, Georga!“

Józa zarazila sa, potom zasmiala sa. „Či je toto prepodivný človek, ten všetko inak vidí.“

„Ach, pravda!“ blyslo jej potom, „u Georgy niet lásky!“

„U nej je ešte najviac lásky,“ vraví on, „ale jej hrdosť búri sa, a sklamanie; keď to premôže, uspokojí sa a bude dobre.“

„Ešte niečo.“ Levítovo čelo zatiahlo sa trochu netrpelivosťou.

„Aký kvet vám je najmilší?“

On usmial sa mimovoľne. „A preto ma tu zdržujete? Sám neviem… azda ruža.“

„Presadená. Ešte, ešte!“ zadrží ho ešte. „Dokiaľ budete trápiť toho krásneho dekana tamdnu?“

Červenčík nezdržal sa úsmevu. „Kým sám chce, slečna.“

„Aspoň o štvrť hodiny som ich orabovala oň,“ myslí si Józa, zasmejúc sa, keď ztratil sa do školy, za Katušou idúc do záhrady.

„Čože je, princezna?“ zavolá už od dvier, zbadajúc Katušu medzi ríbezľovými krami. „Každý strpí moje žarty, len ty neráčiš?“

„Ja preto neplačem!“

„A či plačeš?“ diví sa Józa a zrýchli krok. „To ti veľmi dobre pristane. Preto škoda ti je slzy liať, kde ťa nik nevidí!“

„Moje slzy sa vidia a čítajú!“

„A, a!“ začne Józa; Katuša naozaj dvíha hlavu. „A kto ťa to naučil tak vravieť? Zaiste levíta, lebo si vždy s ním.“

„Azda má raz toľko citu, slušnosti, že pred ním neklebetí, čo sa v dome stáva!“ ohlási sa zpoza plota Otila už vrátivšia sa, nechajúc Stana s rodičmi. „Len nech neuctí rodinu, ktorá ju prijala, nech osočuje z vďačnosti.“

Katuša i Józa obzrely sa k nej; nevedely, že od plota hľadí k nim, ale neodvetila ani jedna. Horky neplače pred levítom. Každý deň temer, ale nepovie ničoho nikdy. Stiera slzy len tak kradmo vše s jedného, vše s druhého oka a myslí si, že ich on tak nevidí, i šomre na neho, najdúc si tam príčinu, ako by on bol niečo zlého vykonal.

„Tak jej slzy číta Červenčík!“ zvolá Józa, nedbajúc na prísnu reč Otily.

„Poď, Józa, čo sa budeš s ňou zapodievať,“ ozve sa Otila, zas akosi už uspokojená, ako by bola sostúpila so súdneho stolca, na tvári jej bola zvyčajná láskavosť, „a ona nech ide pozrieť dom. Povedal Hrabeň, že nikoho nevidel tam.“

„Kalich je už preplnený, i miera,“ upí Katuša ešte žalostnejšie, že musí ísť ku slúžkam a slečny tu ostanú.

„Čo vravíš?“ diví sa Józa. „Mňa táto do vytrženia privedie. To ju Červenčík tak zkazil. Kalich je preplnený, miera doplnená, ha-ha-ha!“

„Poď už, Józka, nechaj ju. Čo sa budeš s ňou toľko babrať?“

„Kalich je preplnený, miera doplnená,“ vraví už teraz hlavate Józa, vidiac, že za slovo „babrať“ Katuši vyhrnul sa nový horký prúd sĺz. „Ale neplač; ktorí trpia, budú i víťaziť. Nevieš ty to príslovie opatovské: kto trpí, ten panuje? Divné príslovie. No teda! Tu je kráľovič, hlavu hore!“

Na toto už i sama Katuša, urazená, mala by slovo, odpovedať bezohľadnej Józe, ale vtom od potoka, čo delil záhradu od Hvezdárovho dvora a hnal mlyn, rýchlym krokom zjavila sa Georga. Všetky pozrely na ňu prekvapene a Katuša, vidiac ju, zľakla sa. Usušila oči a sobrala sa hneď, opustiac záhradu, kde rozkázala jej ísť Otila.

„Nie je ešte koniec zkúšky?“ spytuje sa Georga. Pekné vlasy učesané sú jej podľa najnovšej módy s hrebienkami, postava odetá v pekné šaty, ako za dievčenstva, ale na tvári i dychu trhanom vidno, že na srdci dosiaľ je ten príval sĺz alebo ešte i väčší.

„Nie ešte. Čože tak zhurta, pani urodzená?“ spytuje sa Józa a pozrúc po nej pozorne, myslí:

„Tento lapený vták je druhá presadená ruža, lenže Katuša prišla z prachu a táto do prachu, vlastne do múky!“

„Odídem s otcom navždy!“ započne Georga s náruživosťou, „nemôžem tu byť ani pol hodiny viac. Ja tu zahyniem!“

„Ale nežartuj,“ zasmeje sa jej Józa.

„Musím odísť, uver, aspoň na týždeň alebo dva, nech si oddýchnem. Vo mne blčí zlosť, náruživosť. Nestrpiteľné mi je všetko. Mlyn stále klepotajúci udiera ma po sluchách, hučanie vody mi srdce šklbe, tie čakalnice zababrané, zvedavé vraždia. Stará žena s pichľavými, žiarlivými očami… a ešte on, čo nevie zakročiť a pokoj uviesť ani vo svojom dome, ťuťmák!“

„A tak naozaj je s tebou tak strašne a nedá sa to zmeniť?“ rečie Józa.

„Nedá, nedá! Protivné je všetko, čo robí, každý jeho pohyb, i že chodí za mnou, že vraví, že hľadí, že kope v záhrade!… A bezpečný výraz jeho očú, ako by všetko dobre bolo, čo ho okružuje so mnou i s ním i všade. Nepríde mu na um, že ma to môže urážať, neusiluje sa byť inakším; ja to neprežijem!“

„Taký má byť vždy ako v rukaviciach a vo fraku i keď sa mlynom a gazdovstvom zaoberá? Azda si vedela, aký je a čo je, keď si šla zaň?“ riekla jej Józa. „Pravda, i tebe by sa lepšie páčil taký, ako tento novozjavivší sa Hrabeň,“ pomyslí si.

„Budeš ho ty ešte i milovať!“ povie s opovržlivosťou.

„Jeho? Nikdy, nikdy!“ zvolá Georga náruživo.

Ale Otile nepáčil sa tón, akým vraví Józa. Nepokladá to za pravý spôsob obmäkčiť srdce Georgy. Treba s ňou jemnejšie a láskavejšie zaobchádzať a nie s takou surovou silou a bezohľadnosťou, ako Józa.

„Georga moja, uspokoj sa, duša. To jest, hľaď sa uspokojiť,“ začne dobrotive, „a nadovšetko hľaď panovať nad sebou, to je hlavné. Pozri na mňa, však zdám sa byť pokojná a ako nedotknuteľná a pritom kto vie, čo skrýva moje srdce. Koľko ráz mrzím sa, som i urážaná, nahnevaná, ubolená a na mne to nepoznať nikdy. Lásku mať ku každému a panovať nad sebou, je prvé pravidlo ku spokojnosti a spokojnosť je šťastie — lásku mať ku každému a láskou prehliadať chyby a poklesky iných!“

„Ja si teba mám za príklad brať, ktorá všetko má!“ riekne Georga. „Ktorej šťastie núka sa so všetkých strán? Dobre je byť plným lásky, keď sa nám krivda nerobí! Mne len rozsobáš pomôže!“

Na mramorové čelo Otile sadol mrak. No nerečie nič, na výbuch zadržiac svoju dušu v rovnováhe. Čože robiť s ňou. Všetci by jej radi pomáhať a na tom pracujú všetci. Ale ona nechce!

„Nepodaril sa pokus!“ smeje sa Józa v duchu na nej.

„A sem ide!“ zvolá zrazu Georga, „a bez kabáta!“

„Kto?“

„Ten ťuťmák, strašné!“ i hľadí s očami vyjavenými, oblievaná horúčosťou hanby, ako stúpa jej muž na lavičku, ktorú sám spravil nad jarok, spojac dvor svoj s levítovou záhradou. „Nejdi, nejdi! Idem ja už k tebe!“ zakričí a už berie sa chvatom. Józa lapila ju za ruku.

„Stoj a nerob sa smiešnou! Poďte, pane Hvezdár, len sem!“ volá, keď Hvezdár zastal.

„Čo sa starieš?“ okríkne ju Georga a hľadí si osvobodiť od nej ruku. „Ja sa hanbím zaňho… On len tak, a vy ste tu!“

„Nepustím!“ vraví Józa. „Predo mnou nehanbi sa zaň, lebo ja ctím si ho i za to, že majúc sedem tried vrátil sa na otcovo miesto, a nešiel za advokáta sa učiť; dráčov je dosť… Pri jadre nie je otázka, v akej je škrupine, a Otila je dobrotivá, tá odpustí poklesky…“

„Nechcel byť dráčom, kňazom chcel byť!“ vpadne Georga. „Veď tak by ho ešte strpela!“

„Aha, tak nie osoba, protiví sa paničke!“ posmieva sa Józa. „Konečne nie div, pekný je, hľa, kde stojí pod vŕbami — svieži… nepočul pre šumot vody moje volanie! A má ten pán neobyčajne pekné líca s jamôčkami, ako dievča. Ty takých nemáš. Závidím ti ho!“

„To vravíš len preto, aby ti uverila, ale myslíš ináč. Preč odo mňa, pokušiteľka!“

„Poďte, pane Hvezdár!“ volá Józa, nedbajúc o jej reč. „A veď je nie bez kabáta, ty blázon,“ smeje sa, prizrúc sa beľavému kabátu, čo nosil vo mlyne, pod ním turistická dúhová košeľa s výkrojom okolo hrdla. Je už teplo. „Aký je šumný takto. Vravím, ty si nie ani taká!“

„Čo jej nedáš pokoj, Józka?“ povie Otila s výčitkou. „Ty do všetkého pcháš si prsty a chceš rolu hrať veľkú. Nedbala by si riadiť beh sveta alebo aspoň tejto dediny, a odpusť — nič sme!“ Odišla.

„Poďte len, poďte…“ volá Józa Hvezdárovi.

„Georga!“ povie potom, keď odišla Otila od nich. Už zmenená nakloní sa k nej a oblapí ju okolo pliec. „Ja ťa o niečo prosím. O mne je reč…“ doloží ako tajnosť.

„Čože chceš?“

„Ja som veľmi nešťastná!“

„Ty? Ha-ha!“ zasmiala sa Georga mimovoľne. „Čože ti je?“ spýta sa prekvapene.

„Vieš, Georga, ja som taká, ako jablko. Naoko pekné, ale vnútri…“

„Červivé, či čo?“

„Ja potrebujem — jedným slovom tvoju pomoc… Tu ste už, pane Hvezdár? Vy ste múdry, klamete nás. Vy ste shodili putá a my nedajbože!“

„Slečna, ani vám nik nebráni putá strhať,“ rečie on trochu okúňavo; vidno, že je ešte mladý! „A jar ste už vy spravily — veď je máj — vidím vaše pekné červené šatočky.“

„Ťuťmák, ako to vraví, nič vzletu v jeho reči, ako by ani jednej triedy nemal, nie sedem,“ myslela si Georga.

„Treba vám je Georga?“ spytuje sa Józa a jej šepne: „Príď večer k nám, mamička ťa i tak veľmi rada — potom ti rozpoviem.“

„Ja idem s otcom, večer nebudem už tu,“ odpovie Georga.

„Tak je darmo, s Bohom!“ rečie Józa a chystá sa k odchodu, ako by sa hnevala. „Myslela som, že ma rada máš!“

„Ak si máte niečo povedať,“ ohlásil sa Hvezdár, vidiac ich šepot, „ja odstúpim, ale len na maličkú chvíľku. Chcem ísť na schôdzku totiž, i prosím si oblek od Georgy.“

„Oh, Bože chráň! Ja vás meškať nechcem ani odberať Georgu, lebo s ňou byť vám je i tak málo popriato. Hrúza práce, pane Hvezdár, hrúza práce,“ vraví Józa, „a moja história je dlhá…“

„Nuž ale, povedz len, keď on pristáva,“ šepne Georga, urazená trochu jej výsmechom, že práca hatí jeho k nej.

„Nie, na druhý raz, s Bohom!“

„Ako chceš,“ odvetí Georga a ide s mužom, nezbadajúc, že jej drží ruku a vedie so sebou.

„Smiešne dievča,“ vraví popudená, „začne a potom nedokončí. A ešte mi na oči vyhodila, že ju nechcem. Ju, ktorú najradšej zo všetkých!“ Na lavičku prepustil ju napred, zavadiac do nej. Ona trhla sa a vtedy zbadala, že je vedľa nej. Rýchle prebehla ponad vodu a uteká hore do dvora na druhú stranu. Na chodbe pri uhle zastala zrazu. Hvezdár zrýchlil krok tiež a dohonil ju.

Vo dverách na prahu sedela jeho mať, držiac tučné líca v dlani s tej strany, kde stáli oni a plakala pred niekým. Nezbadala príchodzích pre klepotanie mlyna.

„Nič to nestojí, súseda moja, takú paniu brať, ako môj syn,“ vravela s plačom a rozhorčene. „Kým sa neoženil, nebolo treba slúžky pri dvoch pomocníkoch, teraz hoc by i dve boly. Ver’ kravy nepodojí, ani nenažne trávy v záhrade, vody nenanosí, dvor nepozametá, neokalí kuchyňu, prať na potoku nebude. Pole môže sa odpredať pre ňu, čo je aká škvarka. A pyšná vám je, na mňa, ako na psa, ani nepozrie. A keby to aspoň bolo niečo, ale hocičo vybehnuté, zlomil by si ju — a on je aký krásny, mocný — a chudobná. Ale on to všetko nevidí, nedbá na to, iba spyšnel aj on. Ledvaže sa poznal s ňou, už dal dom stavať — otcovský nebol súci už pre paniu veľkú, ešte i tento mlyn bude hnať para, aby bolo panskejšie, uvidíte. Dal sa volať pánom urodzeným, aby ona nebola len pani Hvezdárka, ako ja. Veď sme síce zemianska família, ale ktože teraz na to čo dá? Na to ani jeho otec nedal a bol tiež človek učený, chodil do školy ako i on a ostal až do smrti len pán Hvezdár, inak ani nedovolil sa volať sám.“

„Tak to býva, hľa, tak!“ bolo počuť potešujúci hlas z pitvora. Georga pozná v ňom gazdinú Vážancovie. I tá má nevestu, ktorá žila v rozbroji so všetkými, ale teraz nechala muža a je pokoj v dome.

„Nuž ver’ tak a nie inak,“ prisvedčí i druhý hlas. To je zas hlavná slúžka Ľva Jakuboviča, tamhore nad dedinou bývajúceho v dome obohnatom mocným múrom. Nechala dom a tu klebetí s Hvezdárkou, s ktorou drží priateľstvo veľké od tých čias, ako bola u Ľva Jakubovičova za domvedúcu po oženení syna.

„Ale čo je to?“ pohne sa konečne Laco zpoza chrbta ženy, kde stál ako ohromený i zľaknutý, a chce sa vyrútiť preč. No ruka ženy bez dychu počúvajúcej kŕčovite zadržala ho.

„A koľké sa nám ponúkaly! Kde by nie, do nášho domu a k takému človeku. Tu Kováčovie Linka až dosiaľ sa hnevá a ako ma pekne zlatou nénikou volávala. Koľko lásky a úcty bola by mala od tej! Aj v Opatovciach zámočníkova Francka i Mariška Valaché, ale jemu sa páčila len táto. Ona mu je svetlo a slnce, celý svet a život! Ver’ o mňa nestojí tak, ako o ňu. Ju radšej má ako mňa, čo som ho vychovala. Mňa sa nespýta, keď trúchlim: čo vám je? Ale ak ona nos ovesí, dotiaľ chodí okolo nej, kým sa nesmieri. A ja hoc by ani slova nepovedala, všetko je zle. Ach, súseda, mať je len na to, aby sa vytrápila s deťmi, a keď im je už nie viac treba, hoc by jej ani nebolo viac!“ Tučné pery roztiahly sa jej horko a do očú okrúhlych pichľavých nalialy sa hojné slzy.

„Tak je, ej, to je pravda!“ prisvedčí gazdiná od Vážancov, „i so mnou tak bolo, kým neodišla… Pani Hvezdárka…“ zastala, na dvore videla mladých stáť. Stará pozrela cez slzy na dve postavy už utekajúce ako pristihnuté, a pozrúc dookola, stŕpla i ona, vyskočiac. Po tučnej, vypasenej tvári rozlialo sa prekvapenie i hanba, v druhej chvíli už dvíha trucovite hlavu, zastanúc proti nim, ako by vravela: „Trebárs poďte, ja sa nebojím!“

Georga, odsotiac muža, ktorý usiloval sa priblížiť, schopila sa a uteká do domu, prebehnúc bez slova a pohľadu popri vyzývavo vypätej Tereze. I Laco ide, ale pri dverách oko padlo mu na mať, na ktorej tvári už niet zahanbenia, len nenávisť, že nevesta nedrží za hodné povedať slova k nej ani pozrieť, cúvol od dvier, čo viedli k žene. Zastanúc, pochopil, že najskôr k tejto je jeho cesta, a zatým len k tej druhej. I rozhodol sa a chcel ju pokárať slovami prísnymi za jej vinu špatnú, lebo veľa ráz takú spravila, no v tej chvíli pozrela ona naň so slzavým okom ľútosti. Hodil rukou, odvrátiac sa, a vyšiel na dvor bez slova. Pochodil tam, ruky vo vačku kabáta stískajúc, aby utíšil srdce, chcel teraz už pekným spôsobom napomenúť a šiel i do mlyna rozsiahleho do čakalne.

„I vy by ste mohli tak nemárniť dni,“ osloví Sama Bobuľu, syna kováča, ktorý chodil pomocníkov svádzať, a Nivská mu už tajne odkázala, aby sa držal poriadne, že mu dá Katušu. Chce sa jej totiž už striasť a nik neprichodí; len nemôže držať to jarmo na šiji večne a keď Georga mohla ísť za Hvezdára, táto bezpečne môže byť Sama. „Od rána ustavične sa tu zabávajú a meškajú pomocníkov.“

Samo, vysoký a poriadny mladík s čiernymi očami, skočil zadivený. Takto sa Hvezdár ešte neshováral s ním. I hodí hlavou hrdo. Ak je Hvezdár pyšný, bude i on. Aj Katuša, ktorú mu dajú, je nie hocičo!

„Prosím,“ rečie odmerane — bol vo svete na vandrovke za rok a vie po pansky odpovedať, „keď nie sú vám po vôli moje návštevy, ja sa vzdialim. Alászolgája!“ i berie sa, ale neodišiel. Sadol na lavicu a vzal karty do rúk. Hvezdár vzdialil sa z mlynice sám.

Laco dal do izby zavolať k sebe i mať. Prišla len o chvíľu, urazená, čo ju predvoláva ako pred súd. Pozrela dookola po novom náradí — staré všetko šlo do izbičiek, na povalu a do mlynice. Nevidiac nevesty, smele zdvihla hlavu, oko jej ostro šibe na syna.

„No, čo chceš, čo si ma volal?“ Veď mu je ona mať! Laco spravil nerozhodný posunok. Na zdravím kypiacej tvári opäť zjavilo sa veľké rozrušenie, že je taká vyzývavá. Zacítil túžbu znevážiť ju. Lebo poriadok musí sa stať jednako niekedy. Nemôže ďalej zažmúriť oči; mať zle robí. Ona je vina všetkému, neraz prichytil ju ponosovať sa takto hlúpym obecným babám. „Ako môžete taká byť,“ začne dusivo, utláčajúc hnev svoj, aby ju naozaj neurazil, „na moj’ pravdu, ako nejaká… keď mám povedať…“

„Čo sa hneváš, dieťa moje? Veď je pravda, že len ženu vidíš, a mňa by si vďačne pochoval.“

„Čo zasa vravíte!“ vzbúril sa Laco. „Nebuďte taká… taká obecná…“

Stará pozrela na syna a slzy zalialy ju. Taká obecná! Už mu je obecná pri fajnej žene. Dosiaľ nebola. Aký dobrý bol, jeho reč a skutky boly samá úcta a láska. A nepríde mu na um, že on je nie obecný preto, lebo ho otec i ona dali vychovať a ženu fajnú dostal pre výchovu a nie že má mlyn. On je učený, lebo ho oni dali vyučiť.

Nemôže povedať od žiaľu a horúcich sĺz ani slova; z druhej izby s hlukom a pleskom prišla nevesta, rovno sa ženúc k oknu. Laco, ktorý chodil dojatý, rozrušený a nahnevaný, pozrel na ňu skúmavo, a vidiac jej vzbúrenú tvár, pokročil za ňou. Mať odstúpila sa žiarlivo z cesty. Hľa, už zabudol na ňu, len čo prišla. Už nevie, že ju urazil, že plakala pred ním azda! Ide ju láskať!

Laco priblížil sa za chrbát ženy až trochu ostýchavo pred matkou a chcel obtočiť ruky okolo nej, ale v tej chvíli ona zvrtla sa a z jej oka zasiahla taká nenávisť naň, že sa zdesil a cúvol.

„Čo sa hrdluješ s touto ženou?“ vravela jej potupná a horká črta rtov. „Ty si nie menej vina, ako ona!“ A odišla do druhej izby, zavrúc dvere, ako by len zato bola sa objavila, aby prekazila ich spor. Laco sklonil hlavu a začal chodiť po izbe. Zabudol na mať tklivo hľadiacu naň a túžil za ženou; udobriť ju i pokárať. Lebo videl z jej pohľadu, ktorým ho ako by omráčila, že je i ona vina, nielen mať.

„Hľa, už ide za ňou!“ dudrie mať, keď šiel ku dverám. „O mňa, ktorú urazil, nestojí, ale ide sa poklonkovať panej!“ Veľké slzy vypadly jej na buclaté líca. „Ja už len do hrobu.“

„Už ani v tej izbe nechcú byť, kde ja, nepotrebná som im. Mala si, hriešna mať, načo syna vychovať; už mu zavadzia.“ A horko plačúc, vyšla k slúžke, aby sa jej vyponosovala; medzitým syn príduc do druhej izby zastal pri dverách prekvapený. V izbe rozhádzané je, ako by žena bola tu borila sa so všetkým, a ona trhá so seba šaty všedné a oblieka druhé. No i štvoro vezme do rúk, kým natrafí na pravé, vo veľkej vzbúrenosti nevediac, čo robí. On prikročil bližšie a pýta sa:

„Prečo sa obliekaš sviatočne, ženička?“

Georga neodvetila. Pery má zaseknuté a v očiach nenávisť. Ani fúria.

„Veď ja som prosil od teba oblek, že idem na schôdzku, a ty miesto toho sama sa obliekaš!“

Neodvetila. Laco zahryzol do plnej červenej pery a srdce zabúchalo mu hnevom. Túžil silou-mocou priviesť ju k odpovedi. Ako ju miluje, i krv vycedil by za ňu, i mať opustil by, a ona čo dokazuje? Ale už stojí oblečená v čiernych lisknúcich šatách, v ktorých videl ju po prvý raz. Sblížil sa k nej, keď brala klobúk i oblapil ju od chrbta, ale vtom ona sa zvrtla a pozrela so vzbúrenou tvárou nenávisti. Jeho ruky skĺzly sa.

„Ja nie som príčina… Veď to nebude večne tak. Maj trpelivosť a odpúšťaj; ona je už stará, a starí ľudia sú omrzlí…“

„Čo ma tento ťuťmák stále uráža?“ myslí si. „Čo ma do matky!“

„Ja odídem!“ riekla duseným od náruživosti hlasom.

„Odídeš?“ na bezpečné oči vysadol mu ľak „A prečo, ženička?“

„Preto, že… že… teba nechcem!“ chcela povedať, ale sa spamätala.

„Prečo odísť?“ spýtal sa po druhý raz, keď neodpovedala, a šiel bližšie. „Čo ty to chceš robiť, Georga?“

„Nám nemožno žiť spolu,“ vetí ona, hotová odsotiť ho, ak sa sblíži k nej.

„Nemožno!“ Na bezpečné oči Laca vysadlo ešte väčšie zľaknutie, i reč mu odňalo na chvíľu. Nespustí oka so zlej ženy. Potom náhle odvrátil sa, kto vie, či ju prehliadol a pochopil, a na okrúhle líce zjavil sa akýsi divný úsmev i jamôčky. On riekol: „A ja ostanem teda ako som bol, sám!“

George odľahlo po jeho slovách. Nebráni, teda môže ísť. I berie klobúk s poličky, pôjde hneď, vyhľadá otca, aby ani sem neprišiel, i tak sa bude ponáhľať domov, nečakajúc ani hrdej večere, čo býva u Nivských. Položila na hlavu klobúk a ako na odpor, aby jeho srdce dráždila, šla ku zrkadlu, čo doniesla vo výbave. Laco nič nevraví, teda nedbá, že odíde, ani nepozrie. Nemrzí ho, azda má v očiach i bezpečný výraz. Tak už bude žiť bez nej, a ako sa veril! Veľká láska, ktorú prisahal, i u tohoto ťuťmáka bola teda len faloš, ako u kohokoľvek… Keď odstúpila od zrkadla, postál a zdvihol hlavu. Nepovie ani teraz nič; môže robiť, čo chce, teda neprotiví sa, ale tvár jeho je pobledlá a oči hlbšie. Stojí len, nie že by prikročil a krk jej vykrútil, načože je ťuťmákovi surová sila? Postála nerozhodne. V tej chvíli, keď on dal jej voľnú cestu, nemôže kročiť, ako by so všetkých strán valily sa prekážky. Čo jej povedia doma i svet? Či má byť nahajkou, ako Mara Vážancovie, ktorú levíta merí s mužom, alebo Šporiga? Aký posmech byť ženou ušlou a aká hanba bude i pre otca — kňaza! A prečo vlastne? Že muž má matku, obecnú ženu? Žaluje sa každej čakalnici a on ju miluje a ctí?… I stojí nerozhodne blízko dvier, nemôže ani ujsť, ani stáť. No tu počuť krok váhavý od kúta, kde on stojí. Jeden, potom dva, už je za ňou. Ona zachvela sa horúcim odporom, áno, bol blízko, chytá kľučku rýchle a chce odísť čím skôr od neho preč, ale on ju dochytil a pristavil.

„Aspoň odober sa, keď musíš odísť,“ rečie s neobyčajným zvukom v hlase, hlbokým, o ktorom nevie dobre, či je opravdový, či ironický. Ako sa jej dotkol, chcela ho odsotiť, no v tej chvíli blysol jej umom otec s prísnym čelom, Mara Vážancovie, Šporiga i levíta, a ona spamätala sa. Stisne pery zúfale a napnúc všetky svoje sily, rýchle, rýchle obvije mu ruky okolo šije a potom ho silou odtisne.

„Neodídeš, ženička?“ spytuje sa on a oko opäť zajasá mu bezpečne, cítiac jej bozk na jamôčkavom líci. I probuje jej brať klobúk jednou rukou, druhou drží ju pri sebe. „Však neodídeš?“

„Nie, nie!“ i hryzie pery, dychčiac v jeho objatí. „Ale na pár dní pusť ma s otcom, prosím ťa, len na dva, aspoň na dva, dva aspoň!“ upí žalostne a zalieva sa slzami malomocnosti, zvlažujúc jeho dúhovú, belasú hábu…

*

„No, či je dom naozaj pustý?“ spýtala sa Józa v školskom dvore, uvidiac Katušu sedieť na lavičke. Otila, pokojná a vo veľkej rovnováhe duševnej, chodila po pažiti, ticho si nôtiac. „Azda je už ani nie na tom mieste, kde bol, ale kto vie, kde je odnesený a víly rozpŕchnuté.“

„Tam sú všetky, i boly,“ odvetí Katuša; „vravely, že Hrabeň bol tam, ale sa ich nič nespýtal, kto vie, prečo!“

„Moja milá, Hrabeň je nie taký, aby sa s hociktorou babou pustil do diškursu,“ poučuje Otila. „Či sa ty nazdáš, že on každú Katu zbadá?“

„Oh, čoby ja!“ bráni sa Katuša. „Rozumie sa,“ riekne Józa a spraví úškľabok, „ako by taký Katu zbadal: dosť, keď Otilu zbadá.“ I zablysnú jej oči a líca zahoria. Mlčia všetky tri rozrušené, no o chvíľu už Otila usmiala sa, akoby odpúšťajúc, čo Józu spravilo temer bez seba.

V tú chvíľu zavznely rezké kroky v pitvore a skoro zjavil sa Stano Hrabeň.

„Práve vás spomíname,“ zavolala Józa, ale nepohnúc sa od plota. Otila pozrela veľkými očami k nej. Stano, nedopočujúc jej slov, ani neodpovedal. Šiel rovno ku lavičke, poobzeral sa a sadol si, rozložiac sa, keď bol sa spýtal prv, prečo slečnám neľúbi sa sedieť. Je premenený a nie taký, ako dnu vošiel, tvár mu očervenela a čelo, nie nízke a nie vysoké, je spotené. Tamdnu je sparno, i vyšiel vyfajčiť cigaru na čerstvé povetrie.

„Tu je príjemne,“ vraví zvučným hlasom a tvár jeho je bez pohnutia, hrdá, ako by ani citu nemal, a ak má, tak je len hlboko skrytý. „Dnu je dusno. Divím sa pánom, že to vydržia — ja nemôžem. Toto čie je?“ spýta sa, naďapiac na knihy tam pohodené na lavici.

„Moje!“ povie Józa. On podával jej ich, nehnúc sa, len čo ruku natiahol. „Položte len, kde boly,“ rečie Józa.

„Ale tu vám môžu i nohy dostať, počul som o zvykoch ľudí tejto dediny…“

„Knihy ako knihy, ale kepeň váš na pr. by ušiel iste!“ riekne Otila.

„K tomu, keď ste si tam zasadli, môžete ich strážiť,“ rečie Józa, ktorú Otilin pokoj roznecoval. „Nie, tú z rovnováhy nevyrušíš, môžeš ju uraziť akokoľvek,“ myslí si podráždená a ide ku Katuši, ktorá ako stŕpnutá dívala sa na hrdého Stana.

„Katuša, akýže je ten muž boží?“ spýtala sa utlumeno, „vari bol dnu posvätnými citmi nadchnutý?… A viete, čo je Rataj?“ spýta sa obidvoch, zabudnúc v tej chvíli, že sa hnevá na Otilu. „Hádajte!“

„Kamelia…“ smeje sa Otila.

„Nie, tej nedostaneš do zlosti!“ myslí si Józa, popudená krotkou odpoveďou.

„Kto je posvätnými citmi nadchnutý?“ opýtal sa Hrabeň, zapaľujúc voňavú cigaru, keď si prv bol pýtal dovolenie od Otily.

„Pavkovič!“

Otila trhla sa. Józino nedbalé vystupovanie proti Stanovi nebolo jej po vôli, a tobôž ešte čo povedala! Či je nešeredná, ó, tej nik neimponuje, ani tento!

„Kto je to, prosím?“

„Levítu sme mysleli!“ vetí Otila milo. „Józka sa pomýlila!“

„No, vidíš, Józkou ma pomenuje!“ myslí si Józa, i smejúc i zlobiac sa. „Táto aristokratka všetko zahladí pekne a v srdci viem, že ju mrzím!“

„Ja, ten! To je mladík tichý a úctivý. Mne sa hneď zapáčil, ako som ho videl. Netisne sa do popredia, ale váži si iných zaslúžilejších, čo je teraz nie zvykom. Prosím, to je pekná vlastnosť!“ i pozrie po nich, hoci ony nepochybovaly, zaujaté jedna druhou v duchu a pozorujúc sa potajme. Hrabeň, keď neodvetily ani na to, pozrel po nich a zazrel pri lese stáť i Popelušu, zkade hľadela naň vyjavene.

„Čože, tá sa ma bojí, či čo? A kto je to? či chyžná?“ Jej nepredstavili ho a on sa bojí, ak je nie slečna, že stane sa smiešnym. A snímuc oči s nej i vrátiac sa ešte raz, obzerá už potom len Otilu, ktorá páči sa mu nadmieru. Je vysokej, peknej postavy a graciózneho držania, ani veľmeštianka. I bohatá, vidno. Vie dobre, že pozdala by sa i jeho rodine, lebo bez súhlasu nechce sa ženiť. Ako dobre, že zaďakuje Nivský a jeho postrčí na jeho miesto, aspoň bude mať zámienku chodiť často a lepšie ju pozná, lebo prenáhliť sa nechce. Táto zúrivá je najkrajšia síce a najpríťažlivejšia… a tá v tých bielych lacných šatočkách, čo chodí s nimi, čia je? Ako by i patrila i nepatrila k nim, a čo sa tak bojí?

„Počujem, že Babušinčania sa chcú odtrhnúť jemu k vôli,“ vraví potom zas o Červenčíkovi. „I ja na tom budem… A slečnám, prosím, nie je dlhá chvíľa tu na dedine? Rozumie sa, že často navštevujete mesto, bály a majálesy…“ spýtal sa, pochopiac chybu, čo spravil: ako by mohlo dievča zaujímať odtrhnutie Babušinčanov?

„Hm!“ pomyslí si Józa len o tom, čo povedal o Babušinčanoch.

„Len prišiel, a už sa chystá dobre robiť,“ myslí si Otila, keď prv bola odpovedala na jeho zdvorilú otázku o báloch. „Áno, toto je on, ten pravý! Hneď som to pocítila v prvú chvíľu!“

O chvíľu začaly ženičky vychádzať zo školy v dlhých kontoch a pestrých sukniach. Najprv po jednej, potom v hlúčkoch, kričiac a chváliac levítu. Za ním hospodár a potom pán dekan, čo dobre robil a obanoval. Začal sa prechádzať rýchlym krokom, aby rozkýval údy po dlhom sedení, a rozháňal i rukami, pričom sa mu hodvabný odev úradný chvel a šumel. Po chvíli zastal pred gazdami v hlúčku stojacimi a ruky založiac za chrbát, s vážnosťou pozrel po nich. Počína si akoby hlava všetkých, a to položenie svoje nezmenil ani vtedy, keď sa Stanova hrdá postava zjavila i s Nivským pri nich. Hlavu drží hore a v oku má zvláštny lesk.

Občania obstali ho, jednou myšlienkou zaujatí. Čierny roľník, energický, kučeravý, menom Jano Rataj, predstúpil i rozpovedal myšlienku, ktorá ich všetkých zaujala, totiž o odtrhnutí ich od Opatoviec.

„Lenže tu sám pán levíta sa protivia, že len po smrti pána otca,“ dokončil reč a pozrie mimovoľne za seba — stál chrbtom ku škole, — či nejde ich kazateľ, ktorého smrť pripomenul. Rataj je majetný a najcharakternejší človek v celej dedine, miláček levítov.

„Ej, tak je!“ prisvedčí i kurátor, človek nízky, ktorý si holil hlavu do pol temena, lebo počul, že múdri ľudia majú vysoké čelá. Levítovo spieranie páčilo sa mu. On vôbec nechcel ani odtrhnutie. V Opatovciach majú veľký zvon, i faru stavali pred desiatimi rokmi, pri ktorej príležitosti on, ako kurátor, mal trpké dni.

„Ver’ je to všelijako,“ poznamená i kostolník, chlap čierny, — Babušinčania zväčša takí boli. „I zvon tam nechať…“ On nebol ešte kostolníkom pred desiatimi rokmi, o faru teda nestojí.

„To vám nevydajú,“ povie pán dekan, čo dobre robil, a prejde tri kroky sem i ta vážne.

„Nuž tak, nuž tak!“ prisviedča Nivský. Teraz na schôdzke zaďakuje z dozorstva, i čaká netrpelive chvíľu, aby sa zbavil. Trochu ho to rozčuľuje — ani nemyslel, že bude tak — a bolí. „A ak sa odtrhnete, platiť ako dosiaľ musíte i pána otca. To vedzte, to sa tak robí, kým kňaz patričnej cirkvi neodíde inde, alebo…“ nedokončil ani on, pozrúc na dvere školy. Úcta a láska mu nedá vypovedať, čo myslel. „No, dobre by bolo, keby ste sa odtrhli. Zišlo by sa, žiadúcno je, aby mali i kňaza i učiteľa. Obec je veľká a od Opatoviec vzdialená. Dve hodiny chôdze a niet ani cesty! A tu zas jeden všetko nezvládze.“

„Veď i my o to chodíme!“ ozve sa Rataj bystro a oko jeho s vďačnosťou spočinie na hlave dekana. „Nezvládzu, zunujú a odídu nám. A my budeme zasa na blude kto vie dokiaľ, ako po smrti pána predchodcu.“

„Vari i dnes dostali list, počul som od slečny nebohých, že ich volajú inde,“ zavolá rapavý Maco Čimän, čo býval nad kostolom. „Aby ťa!“ zahryzne si Józa do pery trafená a tvár zablčí jej, keď všetci i dekan obrátili sa mimovoľne k nej.

Už bola zkúška skončená, ale Nivská rozdáva ešte malé peňažné dary deťom s veľkou okázalosťou.

„Veď aj nie div, že nik nechce prísť k nám,“ zavolá jeden zpoza chrbtov. To je Martin Šalát, ktorý má zvyk žiť príkladným životom, ani ihly by nevzal; ale z druhých stolíc doháňa si voly. „Kto by ostal medzi týmto prevráteným svetom? Už človek ani statočnosti nemá medzi ľudom, ani povedať, že je z Babušinca, hneď by ho zavreli. Ľa, ako že si museli urodzený pán Lev Jakubovič ohradiť dom, že si už nevedeli rady!“

Na toto skrútol kučeravú hlavu Rataj, rieknuc: „Ale čo!“

„Nie sme všetci zlí!“ povie Čemerka, rychtár už pätnásť rokov, i pozrie na bielu tvár dekana.

„Že platiť i pána otca?“ začne Rataj, „nás to neodstraší. Veď tak dávali i na Dolnom Močidle, keď sa od Horného odtrhli. A tu by to zaveľa netrvalo; pán otec sú chudák slabušký… Kostol máme, školu napravíme, faru vystavíme, aj máme sad pre ňu — krásny kus zeme, veď to videli, ich vznešenosť.“

„Ej, ver’ spravíme faru!“ ohlási sa vysoký sedliak, ktorému daly dievčatá meno stolistej ruže. I on je miláček levítov. Nekradne, pokúšaniu dosiaľ odolal, a dosť ho svádzajú druhí, len ak niečo menšie uchytí z poľa na dohán. Ťažkých vín sa nedopúšťa, azda i láska levítova drží ho chyteneho a možno i dodrží. Lebo rád ho Červenčík, sám sa chýli, ale kým na Rataja je pyšný, k tomuto skláňa sa, ako ku slabému, on tenký a chudý k tomuto ľvovi. „Za takého človeka, ako sú náš pán levíta, vďačne spravíme všetko. Ver’ nepopustíme ich druhým!“

„Ej, to nie!“ zavolal horlive Ďuro Konda s lazov, boháč veľký. „Veru nie!“ zahučali všetci pospolu.

Na dvor vystúpil staručký farár s nahnutým chrbtom a za ním levíta. Za ním o chvíľu ukázala sa medzi kŕdľom žien Nivskej dlhá, zlatom ozdobená postava. Slečny skočily naradované, ale ona dala im pokyn veliteľský, aby ostaly ešte, že chce počúvať.

Ľud mimovoľne zatíchol, zazrúc kňaza a levítu. Kňaz-starček pristúpil k nim. „Chcete už zas to odtrhnutie?“ spýtal sa, dopočujúc ich reči a oči upiera na nich akosi zpytave, aby videl nielen ich tváre, ale i srdcia. Že tak nemôžu vyčkať toho máličko času a nechcú zotrvať s ním až do konca! S ktorými život svoj sviazal, mladosť prežil v dobré i zlé dni. Oni chcú mu spríkriť odchod nevernosťou svojou! Zpomedzi chlapov vystúpil Jano Rataj odpovedať. Levítovo oko pozorne uprelo sa naňho.

„Dotiaľ nie, kým sú pán otec s nami; nech ich Pán Boh živí,“ vraví úctive, „s nimi zotrváme do konca!“

Tvár Červenčíkova zmäkla a oko jeho s vďakou a obľahčením skĺzlo sa s Rataja. „Iba až potom!“ prisviedča i kurátor. „Čo by to vymýšľal!“

„Ich neopustíme, vznešený pán otec; a pán levíta počkajú,“ povie i Ďuro Konda s lazov.

„Ver’ sa nestaneme nevernými ku nim, čo nám slúžili od mladi!“ vraveli ochotne aj iní, všetci už na Belického strane.

„Teší ma, že ste na tom ostali, i mne bolo by ťažko od vás sa odlúčiť!“ Chcel povedať, že i tak dlho nebude už s nimi, ale nechal. Je dojatý, a to by i prezradil hlasom. Starec nevie už tak prevládať city, ako mladý.

„Pekne od vás, nuž tak, nuž tak…“

„Áno, to sa i mne páči!“ zahrmí budúci dozorca, nezdržiac sa vypovedať svoju mienku, hoci jeho do toho ešte nič. Stojí hrdo a z neho veje akási panovitosť — ani socha nejakého velikána.

„Hej, ba ver’…“ začne ten, čo voly doháňa z druhých stolíc, stojac na kopčeku, lebo bol nízky, i hľadí bystro na tváre vodcov. „Zišlo by sa… lebo svet je tu zlý, i dvaja by…“ zamĺkne, nedokončiac reč. Oko levítovo padlo naň a on zatíchol.

„Veru by sme prosili ponížene už ako ich dobroty!“ rečie zas druhý, Adam Dilok, čo húdal na svadbách, a bližšie pristupujúc, zakladá ľúbo jeden roh kabanice na druhý; no nedokončí, čo začal.

„Nuž, o tom len potom!“ rozhodne pán dekan. „Teraz len na tom budeme, aby sa opravilo, čo je potrebné. Hľa, pozrite i toto bývanie, tak ďalej stáť nemôže. Áno, to neslúži ku cti vám ani jednému, že sa pán levíta do hospody musí uchýliť. Najsúrnejšia práca vaša je tento byt sriadiť. Priestor je pekný; záhrada, ako vidím, je veľká a dobrá. Máte fundusy cirkevné, to je pravda, Rataj, akurátne!“ Poprechodil sa, pomlčal, kým druhý s pýchou na očiach požíval jeho chválu, to prvé neberúc hore. Dekan mladého veku zas začal:

„To je pekne od vás, môžem povedať, pekne, že chcete zotrvať s pánom otcom do konca. To je znak vďačnosti a uznania. Taký máte byť každý oproti svojim vodcom, učiteľom a dobrodincom. Nie nevďakou odplácať, alebo ešte osočovať, alebo práve znevážiť!“ I pozrie svojím jasným okom dookola po hlavách Babušinčanov, šibnúc pohľadom na stranu, kde stojí o plot opretý jeho kočiš Jano Kikira. Ten práve pozeral po chlapoch a bodnutý trochu rečou svojho kňaza, myslí si: „Že sa chce nášmu pánu farárovi takto vravieť týmto prevrátencom!“

„Zachovajte len vždy vďačnosť a úctu nielen k velebnému pánu otcovi tomuto, ale i druhým svojim kazateľom a učiteľom…“ dokončil dekan svoju reč a potom povie inakším hlasom, milším: „No, a teraz už poďme skončiť ešte, čo máme!“

„Veru, Jaroško, je čas!“ súhlasí pán otec i pozerá hodinky. Cesta je dlhá pred ním a obťažná. On sem len pri zvláštnejších príhodách prichádza — chce ísť ešte dnes domov a mieni ísť pozrieť vydatú Georgu u Hvezdára. Chlapi pobrali sa za vodcami. Pavkovič riekol na reč dekana:

„To sa aj tak patrí, my to vieme!“

Napokon Nivskej nebolo na čo hľadieť a čo počúvať, i sobrala sa so slečnami domov. Bola by dosť ľahko šla i do schôdzky, keby ženy pripustily (ale žene, pravda, len vareška!), takto aspoň šepla mužovi veľmi nástojčivo — videla na jeho tvári zmenu a poznajúc muža skrz na skrz, pochopila, že sa mocne rozcítil — aby nezabudol, čo mu treba: nechať dozorstvo pätnásťročné a Hrabeňa odporúčať.

Keď vychodili zo dvora, stretli v čiernom odetého Hvezdára. Na čele mal vážny svit, ako by vstupoval do iného, prísneho sveta a mužnel. Všednosť odložená. Józa povedala mu, aby sa ponáhľal, lebo poradu tamtí už započali, a že Nivská pristavila i jeho, prikazujúc, aby bol za Hrabeňa.

„Divné, že tak zamĺkli!“ myslely potom slečny, idúc dolu dedinou a pripomínajúc si oko levítovo, ktorým utíšil dvoch chcejúcich sa ohlásiť proti vôli starca kňaza. „Nebolo v ňom ani rozkazu, ani prísnosti, ani výčitky, ani prosby, len akási vážnosť a hĺbka a jednako vzal im obom reč.“

*

V dome u Nivských pozapaľovali svetlá vo všetkých izbách. Sotva prešly tri týždne, Stano zjavil sa po tretí raz, a teraz doviedol i otca svojho. Nivskej prísné oko zmäklo a ona ako na perách vznáša sa, chodiac uveličene a samovedome. Otiline oči dostávajú ešte krajší výraz, bledé líca láskavý úsmev. Sám Nivský, ktorého oko zdá sa vždy hľadieť v ďaleký svet, nechal dumy a usmieva sa, šuchajúc dlane a potriasajúc hustovlasou hlavou. I neodíde od boku otca-Hrabeňa, vysokého pekného starca, ktorý bol veľký učenec, človek malý a ironický. Tu je i nerozlučná priateľka Otily, Józa. Stojí pri okne opretá, majúc ruky založené na kríž. Pozerá po všetkých ostrým okom. Hlučná je i teraz dosť, ale búcha dve na tri. Je nazlostená neslýchane a čaká netrpelive levítu. Totiž idúc k Ľvovi s knižkami už po tretí raz, stretla sa s Hvezdárom, a počula, že je Georga ešte na Opatovciach. Odišla s otcom a zaviazla. Chcela, pravda, len dva dni byť, i pre akési tajomstvo, čo slečna má jej povedať, ale nemohla sa rozlúčiť s domom, i zostala za dva týždne. Pred týždňom šiel pre ňu, ale ona vyprosila od neho ešte týždeň. Teraz ide zas k nej, ale nevie, ver’ nevie, či prázdniny ešte sa nepredĺžia. A vravel to s takou bezpečnosťou v očiach, a bol taký pokojný a neporušený — len čo pochudol od túžby za ňou.

„Oh, ťuťmák, naozaj spozdilý, ospalý, nedvižný; tak on nič zlého nevidí v tom všetkom!“

Vrátila sa, nedbajúc o Jakuboviča i knižky, do Nivských, aby stretla sa s levítom. Nechodí. To ju donáša do netrpelivosti, líca blčia jej plameňom.

„Opravdové starodievske počínanie,“ mysleli si o nej domáci, ktorí vedeli, čo chce s levítom. „So sebou nemá roboty, tak do veci druhých sa mieša. Nuž tak, nuž tak!“

Po izbe chodí Katuša posluhujúc. Tvár má červenú od práce a zahanbenia. Dosiaľ varila medzi „vílami“, ktoré ju rozčuľujú. Teraz, najmä kedykoľvek pozrie na ne, príde jej na um, že ona z takých pochádza, a najmä Ančin namastený vrkoč robí ju nervóznou. Doniesla vína pánom na rozkaz Nivskej, aby sa pobavili, kým sa večera schystá, a tu v izbe ešte väčšmi cíti ťarchu svojho osudu. Ju nezavolajú medzi slečny pozabávať sa, požartovať, posmiať, ona musí posluhovať i v kuchyni i tu! Áno, ona je ich posluhou. Dusí v sebe horkosť a hanbu. Kladie tácňu s vínom trasúcimi sa rukami, že poháre zaštrkocú, a hryzie peru, aby sa premohla, lebo slzy žalosti chcú jej vyjsť na oči a na líca.

Hrdý Stano Hrabeň, ktorý sedel tam rozložený, hodil svojím čiernym okom na víno, akej je farby a zbadal, že sa deve malé ruky chvejú. Potom pozrel nečakane na ňu a zahľadel sa dlhšie. „To je tá bojazlivá!“ podumal. „Kto to môže byť?“ Hľadí, ako nalieva do pohárov víno na rozkaz Nivského. Chvejú sa jej prsty. „Ešte som jej vravieť nepočul, a prečo sa tak ľaká? A aké drobné rúčky má; to nemôže byť chyžná, azda nejaká chudobná rodina! A ja sa jej ani neklaniam!“ myslel si Stano.

Otila zbadala, že pozerá hore na Katušu, a srdce jej naplnilo sa mrzutosťou proti Katuši. Hľa, už sa zas hnevá, že musí posluhovať; akú nepríjemnú tvár robí! Nie div, že sa nad ňou pozastavia. Princezna zabudla na svoje položenie. Azda Otila má posluhovať?

Ku Katuši v tú chvíľu, opustiac okno, pristúpila Józa s jasajúcim od netrpelivosti zrakom.

„Ešte je nie doma levíta?“ spýtala sa šeptom.

„Doma je.“

„Povedala si mu, že ho tu čakám?“

„Povedala som.“

„A nejde!“ diví sa Józa zarazená.

„Tam sú nejakí pri ňom. Vari Šporiga žaluje sa na muža. Dobil ju zas.“

„Ej, ej, čože slečny šepcú?“ ohlási sa žartovne Stano. Ako odstúpila Józa, rozhovor zaviazol. „A ak je to nie slečna,“ mihlo mu umom o Katuši, „tak sa mi poďakuje, že ju vedno staviam s ňou.“

„Tu vravím tejto maličkej o jednom kráľovičovi,“ odvetí zľahka Józa s úmyslom dráždiť Otilu.

„O kráľovičovi?“ diví sa a pozerá ostro na zmätenú Katušu. „Nerozumiem…“

„Veď nie nato som povedala, aby ste rozumeli!“ riekne Józa.

„Ja, tak!“ On sa vystrel a vyfúkol dym ďaleko od seba. „To jest: nič ťa do toho, však, slečna?“ a oko jeho zaletí ku Katuši.

„Či je rozhajdákaná,“ pomyslí si Otila o Józe.

Stano berie pohár dôverne, po domácky, a rečie dvom starým, prechodiacim sa v učenom rozhovore:

„Baťko, otec! nato nám naliali…“ postál, nevediac, ako pozvať Katušu, i pozrie ostro k nej, „naliali vína, aby sme ho okúsili. Má krásnu žltú farbu! A slečny? V tejto horúčave dobre padne zvlažiť hrdlo pohárom vína!“

„Daj, Katuška, poháre, ja nedbám,“ povie Otila, čo Józu do smiechu donieslo: Ako sa mení tá svätá a najvyššia deva!

Vtedy vstúpil do izby levíta. Nivský predstavil ho starému priateľovi, mladý láskave mu stisol pravicu.

„Zamestnaný naveky? Počul som, že si ani oddychu nedoprajete. Len tichšie! V terajšom čase sa tak nerobí, kde radi ľudia svoje pohodlie… Vy ste celý divok!“ povie Stano a sadá. Akosi je nudno, Józa štípe ani sršeň, divné, zúrivé dievča, a s Otilou nevie vravieť. Krásna deva, ale akási nudná. I priťahuje jeden stolec k sebe bližšie s hrdým posunkom: „Sem sa, sem medzi nás!“

„Katuška, daj pohár Červenčíkovi,“ povie živšie i Otila, vidiac, že je milý jeho príchod Hrabeňovi a i jej je príjemný mladík, o ktorom myslí s ľútosťou, že ju tajne zbožňuje.

„Nie, sem, sem!“ skríkne Józa a zasmeje sa rozkošou, že konečne je tu.

„Aspoň napiť daj sa Červenčíkovi!“ rečie Nivský. „Nuž tak!“

Katuša sebe nedala pohára, teda jednako im je nie roveň. Pili na slávu slečnám. Starý hosť so širokým čelom, podvodného úsmevu, učenec a vzdelanec veľký, štrngnúc o pohár levítov, riekol zdvorilým a jemným spôsobom svojím:

„Počul som o vás mnoho pekného.“

„Na osamostatnenie vaše!“ zavolal Stano, hľadiac na levítu. Veľmi sa mu páči mladík; je skromný, čo je teraz zriedkavé u mladých ľudí.

„Prečo by to nemalo byť? Že starého bolí? Neberte si to tak k srdcu. To je už osud človeka taký, že jeden druhému miesta robíme: čo tebe smrť, mne život! Vykonáme všetko, nebojte sa!“

„No, už teraz sem!“ zavolá Józa, nedajúc ani odpovedať levítovi. „Ale si ho potešil!“ pomyslí si a usmeje sa.

„Poďme teda skôr ku slečne!“ vraví i levíta, obrátiac sa k Józe.

„To je zaujímavé, vari tajnosť?“ riekne Hrabeň, trochu nespokojný, že ho nechal tak.

„Tajnosť!“ zavolá Józa. Potom pozrie na levítu zastavšieho si k nej a vidiac jeho tvár s čelom chmúrnym, pomyslí si skôr:

„Tento je zasa súžený mukami!“

„Viete, že je Georga už tri týždne nie doma?“ spýtala sa levítu. On pozrel na ňu, roztvoriac oči, potom usmial sa mimovoľne. Či ju už zas to morí?

„Viem, slečna.“

„A to tak veselo vravíte. Vy, ktorý od dvoch rokov staráte sa o blaho Šporigy. Vari i dnes na tomto ste pracovali…“

Levíta usmial sa. „Nebojte sa nič, slečna,“ vraví.

„Nuž ale prečo vy nič nerobíte, kde je najväčšia potreba, kde je požiar? Azda len hodná je Georga aspoň toľko, ako… ako Šporiga alebo Mara Vážancovie, alebo Dora Kapcátka!“

„U Georgy, slečna, my nemáme čo robiť. Tam musí robiť, a robí, hoci si je nepovedomá toho, ona sama. My, slečna Józa, nemáme sa tam čo starať!“

„My! ako prízvukuje to my. To jest: ani ty si nepchaj prsty!“ pomyslí si Józa zapálená po uši. „Môžete ísť!“ povie so spurným smiechom a odstúpi. Šporige je na pomoci, ale Georgu nechá, nech sa sama trepoce!

„Už je po výsluchu?“ spytuje sa Otila Józy.

„Bol krátky!“ žartuje i Hrabeň, bokom hľadiac k levítovi, ktorý začal sa prechádzať v jednom boku izby, len aby nezavadzal dvom starcom, chodivším po prostriedku. Nešiel ku stolu k nemu, uťahuje sa, ani nezastarie do rozhovoru. Úctivý mladík, ver’ on bude mu na pomoci, len nech sa stane dozorcom. Lebo rád ho má, že si málo myslí o sebe, čo je teraz zriedkavosť, kde mladí ľudia vypínajú sa i nad takýchto, ktorí sú zaslúžení.

Medzitým levíta zastavil sa pri kredenci, kde Katuša taniere vyberala, a pozrel na devu s láskou, žiaľom i výčitkou. „Katuška! ja mám mnoho práce a večera bude, ako zdá sa, pozde. Pošlite mi trochu jedla do mojej izby.“

Katuša otvorila oči, nechápe hneď, čo povedal; tajne obdivovala hlas hrdého Stana, ako zvučí sebavedomím a silou. I skloní hlavu a zapáli sa. Aj tento k nej prišiel ako k takej, ktorá je povinná každého posluhovať; to je jej údel.

Ani Stana nesmie obdivovať.

„Tak ide preč!“ myslí si Józa, dopočujúc jeho prosbu, i smeje sa, že si kázal poslať do izby trochu jedla. Eh, vie si ten počínať! Nie že by sa prizrel tu na Hrabeňa a videl to povedomie, ktoré mu tak veľmi chybí. Niečo nemužného je na levítovi.

Medzitým Katuša v kuchyni odkrajovala levítovi na večeru šunky a kus teplého pečiva, ako jej to Nivská v dlhej empírke rozkazovala. Ide jej veľmi nešikovne, lebo myseľ nechala pri hrdom Stanovi. Nivská prinútená je ju okrikovať v každej chvíli.

„Neroztrep to všetko! No, to bude naozaj lákavé. Nič nevie! A slanička je kde? Pohár i víno dones. Bože, ja si s touto len život skracujem, nikdy z nej nebude nič poriadneho — čo deň, to je nepotrebnejšia. Naostatok my tu ostane na krku na večnosť a nikdy sa neosvobodím od nej! Ani Kováčov Samo jej nebude chcieť!“

Kováčov Samo! Katuši tvár vzbĺkla. Pera zatrasie sa jej ako list, no krája ďalej.

„Ej, Samovi ju azda nedáme!“ ohlási sa stará Kata urazená.

„Len by ju vzal, hneď by mu ju dala!“ odsekne pani. Dosť nahnevaná je na osud žien vôbec, lebo sú prikované k vareške, pri ktorej ona naveky dostane veľký bôľ hlavy, za čo všetky tri slúžky i Katuša dostanú vždy, a ešte bude ju rozčuľovať i svojou nešikovnosťou! „Víno choď naliať z tej sklenice v komore — ale čo,“ preruší sa zlostne, „to by si ty dobre urobila, zabiješ ju len. Idem radšej sama!“

„Ako sa hnevajú. Ale sú i zblednutí veľmi; hlava ich bolí!“ povie stará Kata, keď ostaly samé.

„Nuž, načože toľko chystajú,“ odvetí slúžka-nevesta ľahkým tónom. „Mohlo by toho aj menej byť.“

„Hja, duša moja, čože si ty myslíš. Takí bohatí páni, ako sú naši, musia i stolom preukázať svoju možnosť!… A oni čo sú takí smutní?“ štopla nežne do ramena Katušu, ktorá, oprúc sa chrbtom o stôl, kde bola nachystaná na veľkej tácni večera levítova, stála so svesenou hlavou, oči upierajúc na zem, a myslela rozžialene:

„Ach, kráľovič Popeluše nezbadá! Ako na neznesenie je už všetko. Len na súženie sobrali ma z nízkosti, len na muky!“

„Nič, nechajte!“ odpovie Kate a zamračí sa, trhnúc prudko sebou, že ju vyrušuje. I táto druhú štopnúť by sa neopovážila. I pozdvihli ju, a jednako je tu dolu. Načo to bolo, len načo? Možno, že by šťastnejšia bola — aj by bola, cíti už teraz — ako táto Kata alebo Anča s vydutými bedrami a mastným vrkočom.

„Drusa!“ osloví zrazu Katu, pomenujúc ju, ako ju volávala, len keď boly samé dve. „Povedzte mi, šťastní ste vy?“

„Ja? Hä-ä-ä! Načo oni to hútajú! Pravdaže som!“

„Tu máš! Vravím, že je i táto šťastnejšia, ako ja vyzdvihnutá,“ myslí dychtive. „A ty, Mara?“

„Čože by… Ojoj, zato, že on nejde za mnou, ja ver’ neskočím do studne!“

„No, tú nechce muž a nedbá, a ja slzy musím liať za Stanom cudzím, lebo mi city zjemnely.“

„Ani teba nič netrápi, Anča,“ vraví tretej. „Aká si tučná, tie líca a bedrá, to je strach!“

„Ver’ oni takých nemajú!“ odvetí tá a lenivo pozrie k nej, usmejúc sa samoľúbe.

„Slečinka naša,“ započne zrazu veľmi vážne Kata, „ale by ich radšej pozvala Katuška naša, nik je nie bez trápenia, nech veria. Keby mojej dievke nebol ušiel muž, tak by som nič nepovedala.“

„Ten Futus?“ povie Katuša opovážlive. „Nech ušiel…“

„Veď je tak! Nestál ani fajky tabaku, ako je príslovie, lenže dievka je ani vdovica, ani žena. Triafa sa jej šťastie, a vydať sa nemôže, keď nevie, či ten žije, či nežije.“

„Ver’ aj mne sa nevidí takto na blude!“ ohlási sa rezko nevesta-nahajka.

„Naostatok ešte i ty tretia budeš mať ponosu,“ zasmeje sa im už teraz Katuša. „Nepískal v nedeľu v noci tu na ceste ten, čo by si ho ty chcela, áno?“

„Idú, idú,“ trhli sa všetky, rýchle poberúc roboty svoje, ako zavznely kroky v pitvore. I Katuša skrútla sa ku veľkej tácni s večerou levítovou.

„A ty si dosiaľ tu?“ karhá vrátivšia sa pani, ledva dvere otvorila. „Vychladne pečivo a on dlho čaká.“

„Víno som čakala!“ vyhovára sa Katuša.

„A to by si nebola mohla doniesť potom? Či si šanuješ kroky dva razy ta ísť, a ja celý deň cválam!“

„Môžete si nevydávať dievky,“ odpovie Katuša, no len v duchu, hoci cíti sa nevinne bitou. Berie veľkú tácňu už i s vínom a ide, sprevádzaná lenivou Ančou, ktorá otvára dvere tu i na jeho izbici.

Levíta sedel pri písacom stole nad knihou, ale nečítal. Tvár jeho zaliata je nepokojom, v oku kýsi žiaľ. Čaká ho práca neváblivá; berie sa k ťažko chorému jednému naozaj lotrovi. Dobili ho v komore cudzej, kde sa vlámal, drúkmi a vidlami tak veľmi, že z toho azda ani nevyjde. Ani nevstane, vie levíta, a ťažko skonávajú takí lotri. I pred mesiacom Paľo Rypák, čo zabil jedného v hore, druhému nohy i ruky obsekal a tajných hriechov kto vie, koľko ešte na duši mal, umieral do týždňa. Bol už iba kosť, a nemohol utíchnuť. Stŕhal sa ustavične s vytreštenými očami, obzerajúc sa po izbe, potom vychodil predo dvere, i za dom, i na záhumnie a všade hľadel s takými očami na všetky strany sveta, ako by čosi hľadal alebo videl hrozného. Tak sa to opätovalo noci a noci. Darmo tíšil ho a hľadel upokojiť, i spoveď mu prislúžil, ale nič neosožilo. Iných to posledné ukojí, ale pri tomto už nič nemalo moci tu na zemi. A teraz zas na smrteľnej posteli leží jeden zlodej.

„Sem holúbok, sem!“ povie rozcíteným hlasom Katuši. „Tu budem pri tomto stolíku.“

Katuši zapálily sa líca ako krv.

Holúbok! Či by sa to odvážil povedať Otile alebo Józe? Ale jej dáva na známosť, čo je vlastne, že je nie slečna, ale dievka, ako Anča s namasteným vrkočom, alebo chyžná. Div iba, že jej neštípe líca, keby bol menej skromný a menej nežný, iste by to i spravil. Nebol by ani div, keď mu i chyžu riadi, prach stiera, zametá. I šľahne okom po nej zpod obočia, a zazrúc v kúte odhora posteľ zastretú zeleným prikrývadlom, zapáli sa po uši. I tú už musela pár ráz popraviť, ako jar započala sa a slúžky hrdlujú sa od rána do večera v poli.

„Ale sa vám všetky papiere zašpinia!“ zašomrie celkom roztrpčená. „Neviem, prečo nejete s druhými, načo také divy. A okná zasa sú rozčapené dokorán. Jarné povetrie je veľmi silné a škodné večer. Ak prechladnete, budete vy trpieť a nik iný.“

Levíta usmial sa a neodvetil. Je to už obyčaj Katušky šomrať pri ňom. Ako všetci potlačení ľudia sú zbabelí, i ona pri iných nemá smelosti k slovu, tu si teda vynahradí, mysliac, že jeho dobrota všetko znesie. No, nech chudinka, nech šomrie a dá svoju nadvládu pocítiť aspoň jemu. On toho nebadá, a jej obľahčí sa… A horky netrpel v zime i iný, keď bol zle! I ona. Ju, „chudinku“ posielali ho ošetrovať, lebo ho ľutovali sveriť len na samé slúžky a im sa nesvedčilo do jeho izby prísť.

Odtisol knihy a ona predložila veľkú tácňu pred neho. Čakal, že odíde, — nerád, keď ostáva, i že Nivská jej to neodpustí, k tomu tlačí ho tej veľa služby od nej. Ale ona ostala. Zdvihla hlavu a pozrela dookola podivným zmúteným okom, mrmotajúc v zabudnutí:

„Epochálné, epochálné…“

Levíta pozrel k nej od taniera, a ona spamätala sa. Zapálená, že nenazdajky vyslovila tie slová a on ju počul, nahnevala sa.

„Prečo nejete? Vychladne vám pečivo. Tam dnu vám bolo náhlo, a tu vám je už nie!“ Zle sa cítil pri veľkolepom Stanovi, vie ona, zato vyšiel!

„A kde pôjdete ešte dnes? Neviem, čo je to za radosť, v noci sa motať po dedine, a ešte po tejto. Neviete, že tu majú mládenci zvyk na dedinu sa schodiť a kamením hádzať do každého idúceho? Len nech vás zabijú, ešte v noci chodiť!“

„Vo dne nemám času, keď vyučujem spovedelníkov…“

„No veď vy ste zapriahnutí ako, ako…“

Levíta usmial sa, a ona, mrzute obrátiac oči s jeho peknej hlavy, vhĺbila sa do dúm.

„Zdvihli, vraj, z prachu,“ myslí zasa s veľkým roztrpčením, „áno, do otroctva. Ja som tu miesto chyžnej. Či hľadí niekto na mňa ako na slečnu? Nikomu ani do oka nepadnem, neplatím, nerátam. Ešte ani levíta, stelesnená dobrota, neuctí ma a uráža. A kráľovič… oh, ten o Popelušu nestojí, a to by bolo epochálné…“

„Viac už nebudete?“ spýta sa, pretrhnúc svoje dumy, keď on vstal.

„Nie. Ďakujem, že ste doniesli sem!“

„Toľko, čo ste zjedli, by i vták priniesol. Tak som to mohla ani nedoniesť; na druhý raz to ani nespravím.“

„Privyknite už raz, že len toľko strovím, koľko mi je potrebné,“ odvetí nežne, nedotknutý jej výčitkou.

„Ale mamu mrzí, keď každý vraví, že ste chudí a tenkí… A kam idete? K tým…“ lotrom, chcela povedať podľa Józy, ale tu zišlo jej na um, že i ona z ľudu pochádza, i zamĺkne a zapáli sa celá.

„Idem k Črpákovi, chorý je, ani sa nepohne, a tak azda ma nezabije…“

„Ale mládež…“

„To len v nedeľu robievajú. Teraz po práci je každý ustatý.“

„Ale Ezer že sa veľmi hnevá, počula som od Katy. Hanbí sa, že ho lepšíte a strojí sa vám robiť nepríjemnosti, lebo vaša prítomnosť im zavadzia.“

Levíta ani neodpovedal.

„Epochálné, nuž tak by bolo epochálné!“ vravela už nahlas, keď odišiel, i hodí sa na stolec, kde sedel, zabudnúc na všetko. Založila ruky, voľne sa cítila, ako vždy v tejto izbe, keď ostane sama a hľadí so zmúteným pohľadom dookola. „Epochálné, keby taký velikán sklonil sa k maličkej, potláčanej, urážanej. Složiť k nohám takej svoju slávu a hodnotu!“

Vstane, pochodí rýchle po izbe a oči i líca horia jej vnútorným oduševnením. Potom oprie sa o peľasť postele, ktorú nenávidela, čo však nezbadala, ako ani to, že je už dlho tu — a myslí ďalej:

„Veľkolepé čosi vyviesť z otroctva a zo tmy na svetlo, z väzenia na svobodu, na povetrie, na slnce, oh, oh!…“

„Katuša, kde si?“ zavznie v tú chvíľu ostrý hlas Nivskej, pretrhnúc jej sladké snenie. „Ale patrí sa to v izbe levítu toľké časy trčať. Choď! to nespravila by ani hlúpa Anča!“ I roztvorí rozhorlene dvere, zašľahnúc hnevným pohľadom k nej. A koľko ráz tu ostáva jej na zlosť. Veď by ju ani nepúšťala sem, ale kohože poslať? Stará Kata nedovidí, Maru nemôže, lebo ju Červenčík nahovára, aby sa vrátila k mužovi, a už ho i oslovila preto, aby jej sotizy nerobil, že jej je nie kaplán. Iba sa bojí, že ju raz chytí za ruku, ako nedávno Vážancovie nevestu a odvedie sám k mužovi. I nevie, kto bude potom z poľa batohy trávy vláčiť. — A Anča, to je taká hlúpa a netrebná, že kam sa obráti, všetko porúca svojimi širokými bedrami.

„Čo ma vždy s tou Ančou tisnú do rovnej čiary?“ mrmoce Katuša rýchle, berúc tácňu a ide cez pitvor do kuchyne. Tvár zahorí jej prudkou neláskou; aký nepríjemný hlas má táto Nivská, i všetci, čo ju vyrušujú, akí drzí sú…

„Choď, prikry stôl,“ rozkazuje Nivská. „Ja dobre sa tu neroztrhám a ani jedna nejde mi na pomoc!“

„Vašej k dobrému robíte,“ šomrie Katuša v duchu, „a tak čo ona nejde k rajniciam?“ I berie kľúče z ruky Nivskej od kasieň.

„Obrus ďatelinový vezmi, i servíty. Okrasu belasú, čo Kata vyšívala, striebro novšie, i sklo i taniere. A všetkože daj, lebo ty nikdy nič dokonale nespravíš, darmo ťa cvičím.“ I trasie sa jej hlas hnevom, majúc oko zabodnuté na Katuši — bôľ hlavy jej je vždy prudkejší. Kata ostane len Katou! Myslela, že dobre spraví i jej, i sebe, keď vezme sirotu, a tu aká odmena. Vždy je nahnevaná a hľadí ako na nepriateľov na nich. Neradila by to nikomu viac vziať takú, o ktorej sa nevie, akí boli jej rodičia. Lebo chyby sa dedia, ani jemná výchova ich neudusí.

„Od rána do večera mi tak rozkazujú,“ myslí Katuša, idúc s kľúčmi štrkotajúcimi cez pitvor, čo delil kuchyňu od ich izieb. Otila sedí si tam, usmieva sa, cíti sa dobre a voľne, pohybuje sa prepekne. Načo ju vzali, čo ju nenechali v prachu? Mohla radšej byť takou Ančou s tučnými bedrami. A čože je vlastne i to vyzdvihnutie, čo jej ustavične na oči hádžu? Že im slúži a vydá sa za Sama…?

Vošla do izby, hodiac pohľadom od dverí ku stolu. Stano Hrabeň dosiaľ sedí oproti Otile a hlava jeho zdvihnutá ukazuje mužský charakter. Otila veľa hľadí naň — kdeby nie? — a oči jej sú plné teplého citu a lesku. Starí prechodia sa ako prv. Učený muž s úsmevom rozpráva teraz tak vysoko, že ho ženské nerozumejú, ako by rozprával cudzou rečou, a i sám domáci pán je v rozpakoch. Józa podopiera nedbale hlavu o dlaň a lakeť o stôl, nedbajúc, že sa to prieči jemným mravom. Na perách má výsmešný úsmev a pohľad zunovaný. Keď prišla Katuša, vstala hneď, aby jej pomohla vytiahnuť stôl. Hrabeň sa nehol, ale kde by taký človek vyvýšený stoly vyťahoval. Len keď Józa šla na pomoc, vtedy vstali. I hodí obrus ďatelinkový na stôl, aby ho prestrela.

„Ty presadená ruža, čože si taká rozhorlená dnes?“ povie Józa Katuši. „Aká si roztržitá a rozpálená. No, no, to je podozrivé! Musím ti ja s chladnou mysľou ísť na pomoc.“

„Nie, nie, Józa, nechaj!“ riekne Katuša, zlá, že ju pozvala presadenou ružou i pred Hrabeňom. Už teraz i tento bude vedieť, ako pošla.

„No, tá už má myšlienky!“ myslí Otila, súdiac Józu. Dobre, že ju Popelušou nepozvala. Videla, ako Stanove hrdé oči zastavily sa na tvári Katušinej s otázkou, že počul ju tykať Józe. „Dotiaľ bude šantovať a tisnúť ju do popredia, kým sa mu naozaj nepozdá,“ pomyslí si mrzute. Pravda je, že staré devy sú len na pokušenie. Intrigy robiť, kaziť a rúcať, čo je dobré a čo dobrého sa stavia. No, ale i jej shovievavosť má hranice.

„Katka,“ osloví Popelušu ľúbozvučným hlasom, na čo tá mimovoľne pozrela k nej, „choď ty len do kuchyne pomáhať mame, má veľa roboty a my už poprestierame.“

„Má teta hrúzu roboty?“ spýta sa Józa zrazu. „Tak idem i ja s Katušou.“ A nečakajúc odpovedi, berie tajne knihy svoje a pojmúc i Katušu so sebou, rýchle ide preč. „Anča, poď i ty!“ riekla najmladšej slúžke, ktorá bola dnu doniesla kopu čistých tanierov, majúc hlúpy, ale samoľúby úsmev na perách, čakajúc, kým jej ich odoberú. „Potom prídeš sem!“

Otila uhádla fígeľ Józy, proti nej namerený, no nedala poznať, že ju to mrzí, ale chytila sa sama do práce. Pohybujúc sa vlnisto, vznášala sa okolo stola ako vzdušná. Stano, ktorý si bol zasadol ku starým, vždy a vždy vracal sa k nej očami, pozorujúc ju. Aká krásna je táto deva, škoda len, že je tak málo života, málo krvi, málo náruživosti v nej. Ale to je isté, že ju bezpečne môže si vziať. Tá mužovi nepríjemnosti nespraví, ani pohoršenia, ani rozbroja, ale čestne a svedomite zastane si na svojej postati — ako pre neho stvorená!

„Sem do pitvora som ťa odprevadila, ďalej nie,“ vraví Józa v tú chvíľu Katuši, pustiac jej ruku. „Vieš, keď Otila tak vďačne dala sa do roboty, ktorú nikdy nerobila, nech ju robí. Kto vie, čo jej to prišlo na um!“

„Ja viem!“ odpovie Katuša utlumene a so stavajúcim sa dychom.

„Ty, Kata, ty?! Ty by si mala bystrejšie oko, ako ja. Haha! To sa mýliš, holúbok,“ vraví jej, pokúšajúc ju menom, ako ju levíta volá. „A také si ani nemysli. No s Bohom, domov idem! Od iných nejdem sa odobrať, lebo by ma zadržali na večeru a nudno je tam v izbe!… Anča! Poď ma odprevadiť. Sama nejdem, aby mi lotri hlavu neprebili!“ zavolá slúžke, ktorá zachytila sa proti dverám kuchynským, a už mala kľučku v ruke.

„Idem ťa aj ja odprevadiť!“ ozve sa Katuška s pridúšaným dychom.

„Ty? Blázniš sa dnes? A keď ťa nenajdú a budeš potrebná? Lebo si nemysli, že Otila naozaj prevezme tvoju úlohu a bude s taniermi a jedlami skákať okolo stola. Musíš uznať, že jej to ani nepristane. To ako by tebe korunu položil na hlavu, hahaha! Nato si ty stvorená — jej šťastie veľké.“ I dvíha jej hlavu proti lampke, tam žmúriacej nad nimi, aby ju videla.

„Ja už nedbám!“ i odvracia tvár, zaliatu slzami, od očú Józy.

Obe vyšly z domu. Katuša zakvačila sa na ruku Józe, ako by sa bála, že ju nepojme so sebou. Von je tma. Ani mesiaca, ani hviezdičky niet na nebi. Ale „lotri“ vo svojich domkoch svieťa dookola. V okienkach ich mihocú sa svetielka, ako hviezdičky. Tichosť je nie ani večer. Vresk detí, ktorých je veľa, štekot psov, vyvolávanie žien škrekľavo ozýva sa a v to miešajú sa odhora znejúce utešené zvuky flauty teplým večerom.

„To Paľo Ezer!“ rečie Anča a vzdychne. „Ten vie najkrajšie pískať. Bože, ako mu ide aj teraz! Ej, veď je to aj detský!“ vzdychá roztúžene a potom, spamätujúc sa, vystrčí jazyk trochu za chrbtom slečien, ako by riekla: „Ale som vysolila!“ Totiž slečna Józa obyčajne na takú reč veľmi sa vzbúri a odpovedá:

„Ty, ty… Ako by mohol byť krásny, ktorý chodí po zboji. Či ty máš len trochu cti! Ale vy všetky ste také hlúpe; počúvam, že každá by ste zaň ísť rada.“

No Józa teraz neodpovedá; iným je zaujatá. Zbadala totiž, ako Katuša tisne hlavu k jej ramenu a plače ticho. Riedky rukáv žltej blúzy zvlhol jej od sĺz a teplotu ich cíti i na ramene. Józa zahryzla si do pery a zapálila sa od prekvapenia. To ešte Katuša nespravila, čo ako bolo s ňou. Otvrdla, či otupela, alebo privykla na zlo, a čo i plakala, len krátkym plačom. Čo jej je teraz? Zdá sa, že akási premena ide sa robiť s ňou. Či jej ona s tým kráľovičom nepomútila hlavu a neuškodila naozaj? To je ver’ nie pekná hra s týmto dievčaťom, i tak bitým — i hryzie si pery rozčulene.

„Pozri!“ povie, zastanúc proti jednému domu osvetlenému a stavia sa, že nebadá plač Katušin. „Aký obraz…“

„Terazže to už ako napraviť?“ myslí si, a keď Katuša zdvihla hlavu, kradmo pozrela jej na tvár. Obsušila oči trhaným, rýchlym pohybom a pozerá, kde jej káže Józa. Potom, široko roztvoriac ich, hľadí napnute, ani sa nehnúc. Tým upozornená, skrútla hlavu i Józa obzrieť ten dom lepšie, a i jej pohľad ostane tam. Vo dvore Črpáka je dom s dvermi nie na boku, ale na fronte, otvorenými do korán. Na lavici naproti, na červenom vankúši, vidno strapatú čiernu hlavu chorého človeka. Chorý je v horúčke, blúzni, majúc široko roztvorené oči a hádže rukami okolo seba prudko. V komore, kde sa vlámal, dolámali mu rebrá a pichli do pľúc železnými vidlami. Za každým vzdychom vymokne mu krv. Ale zato, keď ozdravie — ak ozdravie! — bude tajiť na nebo i zem!

Na stolci pri ňom sedí Červenčík. Žltkavé vlasy husté a mäkké clonia mu biele čelo a lisknú sa v lampe nad stolom rozžatej. Pozoruje chorého, hmatá puls i čelo a prihovára sa mu, strežúc chvíľu povedomia. I zdá sa takým jasným bodom v tej nečistote, kriku a hluku — ženy a deti behajú sem tam, i súsedské krikom vravia. Levíta je tam ako lúč v tme.

„Ľaľa, pán levíta kde sú!“ pretrhne slúžka mlčanie. „Pri Črpákovi! Že sa im chce byť tam!“ I videla blesk v mrákote.

Józa odtiahla Katušu a ony pošly napred. Akési stíchnuté a bez slova prešly dedinu i zastaly na samom kraji, pri vysokom, nad pivnicou stavänom dome Jakubovičovej.

„Teraz choď nazad, Katuška!“ povie Józa akosi veľmi nežne. „Zavolala by ťa hore, ale viem, že i takto dostaneš. Nemeškaj — ponáhľajte sa!“

„Poďme!“ odpovie Katuša, ktorej oči už uschly, sama nahliadnuc, že sa treba vrátiť. „Daj ruku, bojím sa!“ rečie Anči šeptom. „A bežme!“

„Ó, veď nám nič nespravia, nie je nedeľa.“

Józa postála chvíľku, hľadiac za nimi. Videla, že proti domu Črpáka postály v svetlom páse a potom bežaly ďalej, až ich skryla tma zpred jej očú. Józa otvorila dvere — vartáš prišiel, nezamkli teda, ju čakajúc — a pošlúc ešte bozk dolu dedinou, vybehla hore schodmi do domu. Dom je dosť veľký s vysokou chodbou, schody začínajú sa hneď odo dvier uličných a kosmo vedú hore. Predo dvermi, za úzkym dvorcom, rozprestretá je veľká záhrada, končiaca dedinu, za ňou rad zemí, cmiter a potom zas polia a húštiny. Chodba je nejasná i vo dne, najmä v lete, keď rozvije sa divý vinič, tam otáčajúci stĺpy a laty, čo dala nasadiť po smrti muža Jakubovičová. Z chodby totiž vidno bolo ponad záhradu za blízkymi zemiami nižšie ležiaci cmiter, so stĺpmi a krížmi, medzi ktorými belel sa pomník muža, ako vysoká postava. Pri každom vykročení z domu belosť jeho zarazila oko. Mať chcela čierny, dcéra biely pomník, zbadaly len ponečase, že je to zle, lebo pri pohľade naň zakaždým odkryl ranu sŕdc. Aby ho nevidely, šetriac jedna druhú, najmä mať dcéru, ktorá skoro upadla, lebo bola náruživejšia a menej charakterná — zakryly výhľad. Pomník vidno už len zpred domu, dolu hľadiac z dediny, a Józa odtiaľ posiela bozky k nemu, teraz so srdcom už utíšeným.

V izbe mať jej ležala na diváni osamote. Trpieva na žalúdkové kŕče a je schudnutá, oslabnutá a skrčená. Nerobieva už nič, ani nechodí nikde, len sa povaľuje so dňa na deň v svojom neduhu. Keď vstúpila dnu dcéra, jej tmavé oči, ako trnky, malé, okrúhle, hneď utkvely na nej a jemné črty jej tvári zmäkly. Jej dcéra chodí s červenými lícami, s hlukom domov, samopaš a smiech je v každom jej pohybe. Ako by iskra vletela do domu, všetko sa zažne radosťou. Obyčajne už odo dvier rozprestiera ruky a volá oduševnene dialektom Opatoviec:

„Mama moja, hybajte sem, nech vás bozkám!“

No teraz na tvári premena. Rýchle blíži sa k nej k divánu a berie jej malé ruky k sebe, k perám sa nakloniac.

„Zle vám bolo, mamička?“

„Nie. Práve dnes dosť dobre sa cítim. A ty kde si brúsila? Sadni si a rozprávaj. Bola si konečne u Ľva?“

„Nie tam, u Nivských… A Bora nešila pri vás, ani stará Hvezdárka neprišla?“

„Načo Bora? So svojou urputnou tvárou len ma rozčuľuje a Tereza je zunovaná ustavične s tým o neveste a synovi. Čítala som, mile som sa bavila, dievčička!“

Józa zahrnula šedivé riedke vlásky na čele starkej, bozkala ho, ako by teraz už bola dieťaťom bezpomocným a sadla k jej nohám na diván, zatíchnuc.

„Čo ti je?“

„Mne? Nič, nič, mamička. Prečo myslíte?“

„Len… zdáš sa mi zmenená.“

„Ustatá som. Boly sme tamhore, temer na lazoch Kondu, za Skaliskom.“

Mať hľadí na ňu nedôverčive. S prechádzky ona vždy donesie svojej mame kvieťa alebo halúzky zvláštnejších bylín, alebo, ako včera, kytičku jahôd voňavých. I pozerá dlho od boku na jej tvár prenikavým pohľadom. Dcéra ju ešte dosiaľ neoklamala.

*

Jozefa konečne v jeden deň vzala balíček s knižkami a šla ku Ľvovi Jakubovičovi. Popri Nivských idúc, mala úmysel ani neobzrieť sa, lebo vedela, ak sa ohlási, že zaviazne tam a zasa z návštevy u Ľva nebude nič. No Katuša vyšla na dvor, videla ju a pribehla ku ohrade dvora.

„Nejdeš k nám?“

„Nie! Ani ma nevolaj. Tu by ostala a idem k Jakubovičovi už naozaj. Poďte vy so mnou, ak môžete, aby sme boly spolu!“

Katuša vbehla dnu spýtať sa a o niekoľko minút vyšla i s Otilou na ulicu k Józe.

„Ale zaveľa nebudeme?“ spytuje sa Otila veľmi vkusne odetá v belasých šatách. Tvár jej je bledá síce, ako inokedy, ale oko dojemnej hĺbky je akési oživené veľmi. „A prečo si ty celé dva týždne nebola u nás?“

„Vrtocha, vieš, ako u starej devy,“ odvetí nedbale Józa. „A stalo sa u vás od tých čias niečo pamätného? Hrabeň len nebol zas, a levíta čo robí? Je doma teraz? Črpák mu dosiaľ bojuje boj, ako počúvam, a nemôže dobojovať.“

„Nevýborný, či aký?“ usmeje sa Otila, dnes veľmi láskavá. „Nie je doma levíta, šiel vari až na lazy, ale načo, neviem. No má už i okrem Črpáka pacienta druhého.“

„Pozrite, ako kričí,“ povie Józa, keď vybehla jedna rýchlonohá Babušinčianka z domu svojho, na hlave majúc dlhý kont. V ruke mala papek, zdvihnutý na dieťa svoje i súsedské, utekajúce preč, pričom cupotaly im bosé drobné nohy na utľapkanej zemi, a červenej od kriku ústa jej sypaly reči čo najprotivnejšie. Za ňou vyšiel i muž a aj ten súhlasil so ženou; tvár jeho je poliata rozkošou a i on prehodil vše slovo na strane ženy.

„I tu bol levíta dosť ráz a nič nepoznať na nich,“ rečie Józa. Otila, jemnocitná, zrýchlila krok, aby prešla zpred domu a nepočula, ale Józa hlavate postála, chytiac ruku Katuši. Žena, keď ich zazrela, ešte s väčšou horlivosťou dala sa do kriku, ale keď zbadala vyzývavú tvár Józy, mimovoľne zapálila sa a splietla, i pobrala sa do domu. Za ňou i muž ztratil sa okúňave. „Som jej aspoň jazyk odňala,“ vraví Józa a pozrúc za Otilou, ktorá čakala ich až pri kostole, spýtala sa Katuši: „Povedz, prečo je tá vysoká a hlboká dnes taká vyfintená a tak sviatočne dobre naladená?“

„Vravela, že má tušenie, že príde Hrabeň,“ riekla Katuša.

„No, vidíš ju, sväticu. Dosiaľ naveky kárala ma pre veľké cifrovanie a voňavky, a tu máš, čo robí!“

„Poďme skorej ku George!“ povedala, keď došly k Otile.

„Oh, nie ta!“ zaupí Katuša nesmelo. Nerada chodí do mlyna, desí sa Georgy, v ktorej vidí svoj osud, ak sa vydá za Sama. A ta i veľa chodí on do mlynice. Že ani Otila neukazovala vôle ísť, skrútly sa hore poza kostol. Odtiaľ chcely prejsť do domu múrom ohradeného, ale pri cirkevnom sade, končiacom von z dediny, videly Georgu, opretú o opravu latovú, hľadieť na vzdialené vrchy, kde belely sa malé body domkov dediny Opatoviec.

„Urodzená, ty tu?“ zavolala jej Józa už zďaleka a beží rýchle k nej na koniec. „Hľaďže ju, hocikedy si vychádzky dovolí a stará žena doma rob!… Ach, či je krásne tu, či je krásne, či je krásne!“ volá, zbadajúc výhľad na polia, lesy a hory, z ktorých trčaly končiare skál, zaliate lúčom slnca ako plameňom; na jednom z vrchov biele body Opatoviec a vysoká veža s blýskavou strechou. I roztvorí oči, vydychujúc hlasno od neznesiteľného rozochvenia. I div, že nerozopne krýdla a nevyletí vo vytržení ta k horám žiarou slnca zaplaveným, ako zlatou hmlou chvejúcim sa v horúčave. Potom schytí sa a posiela bozky k nim dychtivo, i zavolá:

„Pozdravujem vás, lesy, hory, z tej…“ zamĺkne, nevediac ďalej hovoriť, a div, že nerozplače sa od veľkého oduševnenia a zápalu.

„… duše, pozdravujem vás!“ pomôže dopovedať Otila, vhĺbená tiež vo výhľad.

„Ach, aj ten mal takýto kraj pred očami, keď to písal!“ volá Józa, už zmohúc sa, ale líca blčia jej, dobre že nechytia sa ohňom. „Krása nevídaná! Bože, Bože!… Katuša, vidíš i ty? Georga, Georga! Taký kraj mal on pred očami, taký…“

„Alebo i krajší,“ usmeje sa Otila ľúbo.

„Nemožno krajší, nemožno viac na svete!“ kričí náružive s plamenným okom a srdce búcha jej tuho, dobre že sa neroztrepe.

„Čože je i po tom,“ ozve sa Georga mrzute, „pravda, vám môže byť krásne, ale mne…“

Józa trhla sa a skrútla hlavu, ale oči jej ešte nedajú sa odtrhnúť od hôr.

„A tebe prečo nie?“ spýta sa po dlhšej prestávke.

„Krása je pre šťastných. Nešťastnému ani z nej nekynie radosť.“

„Ozaj! Kedy si prišla z Opatoviec?“ spýta sa Józa.

„Pred troma dňami. Čože som mala tam robiť?“

„Nuž ale si mala ostať, či ťa poslali?“

„Nie. Práve chceli, aby som ostala; otec je chorľavý, polihuje; ale načo? Mne je už ani tam nie dobre. Nikde! Ja už nemám miesta, nemám kde by hlavu sklonila. Nikde nemám pokoja, nikde domova, nikde vlasti. Nešťastná žena som ja, zničená, ztratená, ztratená!“

„A ešte raz ztratená!“ posmieva sa jej Józa, zasmejúc sa.

„Ach!“ zalká omrzle, ale už jej zbraň odobrala z rúk. I odvráti oči na stranu urazená a mlčí.

Na toto nešeredné zachádzanie Józy Otila rečie: „Naozaj, Georga moja, dlho si tam bola. Už začalo sa povrávať všeličo a vaša mama bola i zľaknutá. Jednako na také, duša moja, treba hľadieť.“

„A čo mňa do klebiet,“ vraví Georga. „Keď srdce zúfa, na reči nehľadíš. Odídem zasa!“ Otila odstúpila ďalej, pohnúc plecom.

„Nuž choď!“ odpovie miesto nej Józa a hľadí s prižmúrenými očami na jej rozbúrenú tvár.

Georga s hnevom a opovržlivosťou pozrela na Józu. Neodpovedala.

„Predtým si inak vravela! Ty si naveky inakšia.“

„Kedy?“

„Keď bola zkúška. Keď si vravela o peknom jablku, o tajnosti, ktorej si mi dosiaľ nesverila.“

„Aha!“ Józa sa zapálila.

„Tajnosť si mi i dlžna.“

„Teraz už nie.“

„Lebo jej vôbec ani nebolo. To bola len tvoja faloš, roztopaš, nič iné. Bájka, ktorou na posmech vyniesla si ma, nešťastnú a usúženú.“

„To nebola roztopaš, to je pravda!“

„Keď pravda… tak povedz!“

„Nepoviem!“

„Len samopaš,“ vraví Georga opovržlive. „Radosť ti je za blázna mať mňa, biednu. A svet je veľký, čo si druhého nevyvolíš? Ale príde ešte i na teba mráz!…“

Józa zahryzla si do pery a zapálila sa. O mraze už povedané bolo jej veľa ráz. Každý ju tým straší, i čaká ho mimovoľne, ináč bola by v hrade pevnom. Ešte i mať, keď nevie si s ňou rady, hovorieva:

„Nono, dievčatko, len aby ťa mráz nepoštípal!“

„Naostatok, keď chceš, poviem. Poď bližšie,“ vraví Józa, obzrúc sa za Otilou, veľkolepe opretou, a Katušou.

„Tak poviem ti,“ vraví ticho George a zastane, ako by predsa váhala. „Ja som chcela tvoju pomoc, však,“ zas zastala, váhajúc. „Vieš, hádam, že je určené, aby sa vydala za Ľva…?“

„Nuž veď je to azda len nie nešťastie?“

„To je nie nešťastie, hoci je i starší, a jednako je nešťastie.“

„Nechceš ho? A taký človek, Bože, i pomery!“

„Ja ho chcem. Ale čože, keď neviem, či berie ma len preto, že ľutuje nás obe opustené, bez podpory a ochrany a že o to ho otec poprosil.“

„A či je to také niečo strašné? Dostaneš sa k človeku, akých je málo. Moje srdce nemalo by hraníc vďaky, i tak keby ma vzal, ako sa ty nazdáš.“

„Pravda, ja už i bez lásky môžem byť,“ povie Józa, cítiac sa urazenou, „ale o sebe si povedala nedávno: ,Kde niet lásky, tam niet života‘…“

Georga blúdi po lúke, bohatej na kvety.

„Ach, krásne je tu! Tu by pristalo domu. Tu bude chodiť noha Červenčíkova, tu bude sa kochať, ako my teraz, a shŕňať bohaté dojmy, myšlienky posvätné, velebné. Ale, povedzte mi, čo myslíte, rozkošné devy,“ zavolá povýšeným hlasom, „ožení sa levíta niekedy, či nie?“

„Ja ver’ neviem,“ usmeje sa Otila.

„Tri devy mať blízko a nezaľúbiť sa je barbarstvo!“ riekne. „Ale horkýže nezaľúbil. Tu bude Katuša niekedy sadiť priesadku šalátovú. Áno, či nie? Povedz, Katuša, čo i nevieš, o čom je reč: či áno, či nie?“

Józa poznamená:

„Pardon, veď si tú kráľovič odnesie!“

„Kto odnesie?“ spýta sa Georga. Otila hlavu zdvihla. „Hrabeň?“ Katuša trhala kvety.

„Komu to, Katuša, do levítovej izby, či tomu, čo ho dnes čakáte?… Ty, Georga, už ti poviem, čo chcem od teba. Povedz, čo je lepšie, byť ľúbenou a ešte tak veľmi, ako ty, a neľúbiť, a či keby si ty ľúbila, ale by ťa vzal len z milosti: čo by si si volila?“

Georga s úžasom pozrela na ňu. To by bolo ešte, aby ju Laco ani neľúbil. To už len nech je radšej tak, ako je.

„Vidíš, však neopovážiš sa voliť to druhé?“

„Veď nevieš, či ťa nechce.“

„Veď to je, čo ma nepokojí a chcela by zvedieť.“

„Tak chceš, aby som sa ja dozvedela nejako?“ spýta sa živo Georga.

„Áno, to chcem. Lev tvojho muža miluje (veď on každého miluje, pomyslí si), i otca jeho rád (len Terezu nie), vieš, že sa schodili štyria: Lev, Nivský, jeho otec a môj. Ľahko vám bude nejako zvedieť. Ale jemu neprezradiť nič!“

V tú chvíľu od kostola po chodníčku ukázala sa najprv hlava, potom plecia a tak celá postava Laca. Ide za ženou. Ako vrátila sa z Opatoviec, zdá sa mu, ako by si ju bol len teraz vzal i chodí za ňou, ako v medových dňoch.

„Tvoj muž!“ povie Józa a začervená sa. „Nepovedz o tajnosti jemu, naozaj, lebo sa hanbím!“

Georga pozrela tiež a tvár zapálila sa jej horúčosťou odporu i zlosti, vidiac ho. Stojí nepohnute, ale očú neodvracia od neho, ani nekričí, aby nešiel, a i teraz je v dúhovej turistickej košeli s holým hrdlom, v čiernom kabáte.

„A tak ani ako mačíček ho nechceš?“ spýta sa Józa.

„A keby aspoň také špatné meno nemal.“

„Tak je už iba to chyba?“ zasmeje sa Józa. „Povlastenčite si ho! A vidíš, aký je ľúbezný, takáto dúhová košeľa mu svedčí nevýslovne. A vážnie, očividome dochádza k dospelosti. A schudol, prečo schudol tak, Georga? No i to mu dobre svedčí,“ chváli Józa. „Ja neviem, prečo tohoto nezvolili za dozorcu, načo je ten hrdáň tejto dedine. Ale čo tak schudol? Georga, to je tebe na svedomí!“

„Za nami vám srdce túžbou horí!“ zavolá na prichádzajúceho.

„Ja sa dívam, prečo moja ženička toľko vystáva,“ povie on, keď došiel a poklonil sa úctive — na „srdca túžbu“ Józe odpovedal len jamôčkami líc — „a ono nie div, keď je v takej krásnej spoločnosti!“ I opiera svoje hlboko ležiace oči po všetkých s teplým, príťažlivým leskom od vďaky za milé oslovenie Józy, i že sú s jeho ženou. Ide si zastať ku George o lesu opretej a ramenom obloží jej plecia.

Ona trhla sa, zaliata horúčavou odporu.

„Domov?“ spýta sa zmýlená.

„Ostaňme len ešte, v takej skvelej spoločnosti i mne je milo.“ Józa sa diví: Veď je toto akýsi nový človek, nie taký všedný a ostýchavý. Hľadí otvorene a pohybuje sa voľnejšie.

„Bol by prišiel i skôr, ale tí ,páni‘ vo mlyne len leňošia bez dozoru. Samo kováčov ich svádza ku zábavám a zlu…“ mimovoľne pozrie na Katušu, stojacu s kyticou pred nimi. „Mamu nepočúvajú, keď som ja nie doma, a táto nechcem, aby šla do mlyna vôbec,“ povie a pomkne sa k nej. Ju zaliala horúca zlosť, chcela sa odtiahnuť, no už sa nemôže. Ale tu padly oči Józy zvedavo na ňu. Rýchle, zahanbená a zmätená, vymkne sa mu. On, keď spadla ruka s pleca ženy, začal si robiť papirosu, pýtajúc dovolenie od slečien, ako by ani nebol nikdy býval pri hrmote mlyna.

„A mňa takému dajú!“ kričí Katuša, počúvajúc o Samovi a zdeseno pozerá na pekný mladý pár.

Už slnce zapadalo, keď prišlo im na um, že chcú ísť ešte k Ľvovi. Slečny sobraly sa teda, nechajúc mladých, ktorým nechcelo sa ešte opustiť prírodu; Georga akási zahanbená so zmýleným zrakom pozerala za nimi i dookola v akomsi nedorozumení. Pozdejšie zišlo jej na um tajomstvo Józy a ona pobehla za nimi.

„Čože je, Georga, i ty s nami?“ spýtala sa zľaknutá Józa.

„Nie, teraz nie…“ i zahanbí sa, sama nevie prečo, „chcem ti len povedať, že… že my vykonáme, čo žiadaš!“

„My vykonáme, my!“ usmiala sa Józa, v duchu triumfujúc a oduševnene hľadí na utekajúcu k mužovi Georgu. I vidí, ako oprie sa o brvná, kde on stál, no jednako nie celkom blízko.

„Dlho sme tu boly, mne sa už akosi ani nechce ísť do hradu pevného…“ povie Józa ku dvom. „Najradšej by som len s tým dojmom chcela ostať dnes a i mamičke rozpovedať čím skôr.“

„Oj, ešte čo!“ ozve sa Katuša, „však si i včera dostala od tety, keď sme u vás boly, že knižky i pol roka u teba sa povaľujú, a čo sú také vzácné Jakubovičovi.“

„Aha, i Katuška vie vravieť!“ posmieva sa Józa. „Veľmi sa mi páči, keď sa ozve; to je vždy: nie! Keby si doma tak vedela… Dobre, tak poďme ta, ale za pokutu, že chceš ísť k nemu, budeš čítať, koľko ráz povie strýko slovo: rozumieš. Koľko ráz povie ho správne, a koľko ráz, že mu tak priľahne, ako päsť na oko.“

„Ešte i vlastného strýca vysmeje!“ vraví Otila s výčitkou. „A Katušu dobre učíš, aby vedela i doma vravieť: nie!“

Medzitým prišli ku domu Ľva Jakuboviča, ohradenému mocným múrom. Otvorily železné dvere a vstúpily do dvora. Bolo pusto. Kvety v okrúhlych, vysokých hradách pred domom dvíhaly kalichy túžobne za slnkom, ktoré už pre múr muselo ztade preč. Dom je veľký, štvorhranný, bez chodby. Hneď z pitvora vstupuje sa na kyprý biely piesok do dvora kvetnatého — hospodársky je na druhej strane — na oboch bokoch ovocné stromy, staré i mladé lipky, včelám sadené. Lev je včelár.

Slečny videly biely stôl na ľavom boku a lavice.

„Len potiaľ, ďalej nie!“ zvolala pyšne Józa.

„Hoci i tu. Lepšie tu, ako v izbách. Bože, všade je taká krásna príroda,“ chváli Otila, v duchu teší sa, že Józa nechce ísť dnu, nebudú dlho. Tušenie o Hrabeňovi začína ju omínať.

„Tu je tak pekne, Józa!“ riekne Katuška, obzrúc sa s blyštiacim zrakom po kvetoch.

„Utešene!“ zvolá Józa a hodí knihy na stôl, skrútnuc sa pyšne dookola, potom skočí na nízky peň:

„Predrahé, krásne a znamenité devy! Tu ja budem niekedy vladárkou, pozrite, v tomto pevnom hrade. Tu budem panovať, rozkazovať v moci bezhraničnej, potiaľ, kým tieto múry stoja. Bude mi dobre a závisťou zbledne zem…“

„Chi-chi-chi!“ zasmeje sa Katuška radosťou.

„Bude dobre, ak bude tak!“ usmeje sa Otila, ktorej nezdala sa samopaš Józy.

„Bude tak a musí byť!“ tvrdí Józa ohnivo — a zatíchne. Vo dverách zjavila sa okrúhla, stará tvár vysokej ženy. To je hlavná slúžka Ľva, o ktorej vravieva, že je rozšafná, a možno sa na ňu spoľahnúť vo všetkom. Józa soskočila s pňa.

„Pošlite pána von!“

„Oni sú to, slečna? Budú radi…“ Veľa bied zažila od mladosti, potĺkala sa po zlých službách, až teraz, na starosť, konečne našla miesto dobré, pohodlné, i rodina jej má prítulok, i prigazduje si ešte. Pán dobrý, Boh ho živ ešte dlho neoženeného…

„Nech sa páči dnu.“

„Nie, pošlite pána.“

„Ty naozaj už si tak počínaš, ako pani,“ povie Otila, keď slúžka zmizla podľa rozkazu. „Bol by blázon, ak by prišiel. On, starý, má sa vyredikať tebe k vôli.“

„Po prvé, nie je starý!“ zastane ho ohnive Józa, „štyridsať rokov je nič! Po druhé, i vy ste tu, a k vôli takej ,najvyššej‘ deve, ako si ty, môže vyjsť, keď vy nešanovaly ste krokov sem. Po tretie, mne k vôli vyrediká sa ešte aj ďalej, nielen sem!“

„No, no, netreba sa tak nadúvať!“ upozorní ju Otila, hroziac krásnym prstom.

„Veď viem, že ty dáš veľký pozor, aby si ani slovom neublížila vyvýšenosti svojej!“ smeje sa Józa, popudená výstrahou. Iné už ani nevie, len to!

„Vina je to a či chvály hodná vec?“ spýta sa Otila. „Myslím, každý mal by tak robiť!“

„Ale, pravda, ľahšie je byť rozhajdákanou a ešte i chlúbiť sa tým!“ pomyslí si.

„Jedna vec je predsa, kde ani vy uzdy nedržíte,“ povie Józa uštipačne. Obom oči stretly sa v hneve. Otila uhádla, že o Katuši myslí, ale čím vinná je ona, ak mať i prísnejšie zaobchodí s Katušou? Strpí pokojne posmešný pohľad Józy, biela tvár ani nepohne sa jej a oko ako by vravelo: čo povieš i pred ňou tu o tom, mňa sa to nedotkne!

„Keby som ju len raz mohla vyniesť z rovnováhy, len raz strhnúť s výšky!“ myslí si Józa.

„Ty si démonická!“ riekla potom Otila.

Józe búšila krv do líc, srdce zabúchalo jej a dych zatajil sa. Démonická, ona?! Ona že je z tých ženských, ktoré mučia ľudí, i ktorí ich milujú najväčšmi, a potom tonú samé v bolestiach, kto vie, na kýho paroma, a za ktorými mužskí idú tak, ako za svetlonosom?! Iným nemohla ju väčšmi uraziť, ako týmto. To keď jej povedala onehdá, že „sme nič“, nevzala hore, no toto jej neodpustí! A bola by sa hneď oborila na ňu, keby vzbúrenosť nebola jej odňala slovo a keby na betónovom pitvore nebolo zavznelo cupkanie podošiev tučného a rýchle idúceho človeka. Všetky upozornené tým nechaly spor a obrátily oči ku dverám. O chvíľu zjavil sa vysoký, mohutný človek, prudkých pohybov. Šija jeho je mocná, plecia široké a rovné, tvár červená, kypiaca zdravím; opravdový lev. Vlasy má krátko ostrihané, ale čierna brada okrúhle zarovnaná, i fúzy sú krásné, lesklé a mäkké ako hodváb. Jeho oči trblietavé sú také veľmi skvúce, že sa zdá, ako by iskry fŕkaly z nich. Na perách plných a veľmi červených úsmev dobrosrdečnosti. Uvidiac Józu, zasmial sa potešený.

„Ty si to?“ I otŕča tučné dlane už zo dverí, no hneď stiahne ich, ako vystúpil a s tvári zmizne smiech. Zazrel Otilu, cudziu dámu, ktorá mu veľmi imponovala svojím držaním. Sobral rýchle všetku zdvorilosť, ktorú už bol na oddych odložil šesť rokov, zapäl kabát a ide ju prijať, ako sa patrí.

„Vítam, slečna! Som veľmi poctený a šťastný…“ vraví zdvorile a vážne. Ona podala mu ruku dôstojne a láskave, prijmúc jeho hold.

„I tuto jedna!“ zavolá Józa, ukážuc na Katušu a smejúc sa v duchu na Otilinom držaní, keď jej bol, ako vždy, bozkal obe líca, ale i to už vážne pred Otilou. „Poď, Kata!“

Jakubovič obzrel sa a tvár jeho dostala dobrosrdečný výraz. „Ako ja k tomu veľkému šťastiu prichádzam, že i Katuška vynašla ma v mojej skrýši?“ zasmial sa a potešený rýchle chytil jej hlávku a bozkal tak, ako Józu.

„Strýko, to vám je nie bratova dcéra!“ zavolala Józa so smiechom, vidiac, ako zablčala tvár Katuši. Lev obzrel sa. Vidí, že chybil veľmi, i prosí za odpustenie a potom s chvatom ponúka ich do vnútra, rozprestierajúc ramená, ako by ich chcel zaháňať dnu vo veľkej vďačnosti.

„V Pánu i bratova!“ riekol na slová Józy.

„Len tu ostaneme, pane Jakubovič!“ rečie Otila a sadá na bielu lavicu. „Prišly sme len na chvíľku, odpusťte!“

„Lebo Stano možno už prišiel!“ myslí si posmešne Józa, ktorej prišlo na um, že ju pozvala démonickou a vzbúri sa zas.

„My naozaj prišly sme len na chvíľočku,“ rečie nahlas Ľvovi. „Knihy doniesla som s najvrelejším poďakovaním,“ i pokloní sa hlboko a žartovne.

„Vďaku neprijmem len v slovách — jeden bozk, z toho ani babky nespustím, ale sadni si… a to sú tie knihy? Zas v peknom poriadku, tuším. A druhé chceš, rozumie sa, a ja, blázon, som ti dal. Ale čo si nesadneš, keď všetci sedíme?“ rozpamätal sa na dni svojej galanterie.

„Nesadnem, strýko!“

„Ráčite vidieť?“ pozrie k Otile, „neposlúcha nič, a ja takú si mám vziať!“

„Hahaha!“ zasmialy sa slečny i Józa.

„A kedy, báťko Jakubovie?“ spýta sa Otila. I myslí, že bol by čas čím skôr ju zaviazať, kým ešte veľa škody nenarobí pri druhých.

„Keď sa jej bude páčiť, rozmazlenici!“

„Výborne, výborne!“ zvolá Józa v smiechu a i rukami zatlieska. „Nech žije strýko sto rokov. — Nie, stodesať!“

„Stopäťdesiat!“ ozve sa i Katuška.

„Aha, i tá chce vyniknúť!“ myslí si Otila, „ako sa líška!“

„Ďakujem, ďakujem!“ klania sa uveličený Lev a červená zdravá tvár kypí mu potešením. Vo veľkej vďačnosti chcel by ich dnu pod svoju strechu, i volá, núka, obchodí a rozprestiera ruky, ako by ich chcel poodnášať dnu, a keď neosoží, ako na pomoc kričí na Anču rozšafnú, i že chce jej naručiť doniesť cukrovín alebo čoho milým hosťom, potom na Betu, dobre sa nepotrhajúc. Že sa nezjavila ani jedna, rečie s komickým výrazom tvári:

„Mám sa ja s tými ženami, čo Kriste chráň!“ použijúc výraz, ktorý zapáčil sa mu len včera.

„Máš už slovo?“ šepne tajne Józa Katuši, ktorej prišlo na um, po novom výraze, ich dohovorenie o: rozumieš.

„Nie.“

„Vidíš, aký je zaťatý. To nám na protiveň!“

„No a teraz, strýko,“ započne Józa nahlas, „mamička dá sa spytovať, ako sa cítite a že dokiaľ budete sa trápiť s tým pokojom. Bojí sa, že vás už ani nepozná,“ i usmeje sa, zahryznúc si do pery, ako by riekla: Teraz mi dáš! Naozaj, veľká a tučná hlava Ľva prudko trhla sa a na Józe zastavilo sa jeho oko, iskry metajúce.

„Dievča, nehnevaj ma!“ zavolá zrazu napaprčený, „a nedrážď, rozumieš? Som už raz povedal, že do roka nehnem sa z domu, a to i zadržím, rozumieš? Vy ráčite vedieť, však, že som nemal za šesť rokov ani dňa, ani noci pokoja a oddychu pre tú šarvátku pri voľbách vyslaneckých?“ obrátil sa k Otile hlasom zdvorilým. „Naháňaný, vláčený po súdoch už len to čakal som, že ma zatvoria na jedno desať rokov. Vtedy zaveril som sa, že ak skončí šťastne pre mňa proces, za rok nepohnem sa z domu. Zanevrel som na celý svet — a nebudem nič robiť, ani myslieť, ani čítať noviny. I potrebný mi bol pokoj na uspokojenie nervov, rozumieš?“ dokončil, obrátiac hlavu k smejúcej sa Józe.

„A tak ste sa sami uväznili!“

„Ale to len sama priložila k odkazu. Jej mať je o veľa jemnejšia. Áno, to je dáma útla, vysoko vzdelaná a samá dobrota,“ kýva tučnou hlavou s veľkým presvedčením a uznalosťou, a skočiac na Józu, dokončí: „Táto nikdy taká nebude!“

„Ale ste už takí, takí… A to sa aj nepatrí Ľvovi, ktorý je, ako sa vie, tvor šľachetný, skryť sa a obtočiť ešte i múrmi. Lev meno vám už nepristane, strýko, odpusťte!“

„A čo? rozumieš, dievča… medveď, alebo azda… rozumieš, no?“ i zahrozí jej.

„To už skôr!“ rečie Józa.

„Nedrážď ma, rozumieš! Vidíte, vidíte… budem ja mať život, čo Kriste chráň!“ obráti sa k usmievajúcej sa Otile.

„Ale naozaj takí ste už… ukážte tie vaše ruky, strýko, ani cesto.“

„Alebo dlaby medvedie,“ vraví on, dajúc jej dlane ako lopatky a sám ich pozerá a smeje sa. „Naozaj som stučnel za toho pol roka fatálne, rozumieš, ani medveď!“

„Tak by si ty nebola ľvica, ale…“ šepne Katuška Józe.

„Čit, nepovedz nahlas, potom by už naozaj iba medveďom chcel byť!“

„Dobre vás chová rozšafná Anča,“ vraví, obzerajúc tučnú ruku jeho a zmäknutú od nerobenia, „táto dlaň viac váži, ako moja hlava; ani Hvezdárka vás tak nekŕmila… A prečo odišla Hvezdárka? Nič, strýko, nič!“ rečie rýchle, keď on opäť zježil sa. Totiž Tereza začala koketovať s ním, že u syna už nemala ten domov, dobre by jej bolo prišlo vydať sa zaň, čo jeho rozpaprčilo veľmi. — Józa odtisla jeho dlaň rýchle a berie knižky so stola, aby nemal času odpovedať, rieknuc:

„Ja už idem, strýko, idem. Vy zabávajte priateľky moje dobre!“

S tým vbehla do betónového pitvora, sprevádzaná slovami Ľva, aby nič nerozmetala, ztade do jednej izby, potom do druhej, tretej, i zastavila sa v jednej s oknami na západ, ktorá bola obstavená vôkol pultmi, stolíkmi a kasňami so sklenými dvermi. Sväzok kníh rozviazala na stole v prostred izbe stojacom veľkom a, obzrúc ich i urovnajúc pozorne, otvorila kasňu blízko okna. Vložila ich do radu ku druhým číslam a začala vyberať druhú, čo vezme so sebou.

„Akúže vziať?“ myslí si. „Románov nechcem, cestopisy sa mi lení čítať, básní, ktorého je i: „Pozdravujem vás…“ strýko nemá, ako módny vlastenec; ale to je jeho šťastie, ináče teraz bol by väzňom, ale nie tohoto hradu pevného — takže ktorú?… A to už ide on!“ preruší sa, keď začula kroky, najprv po pitvore, potom vždy jasnejšie a bližšie — hneď otvoria sa dvere knižnice. „Už sa bojí, že naozaj mu všetko rozhádžem!“

„Strýko, a nechali ste vznešené dámy?“ skríkne, keď prišiel dnu Lev, i odstrčí sklené dvere kasne, čelo si uderiac nimi. „To nerobte, pre pána!“

„Hneď idem, hneď! Vieš, dievča, tu mi neporiadku nenarob, to nerád, rozumieš? Ja na teba nesverím ani jeden šlabikár, nie to celú knižnicu!“ I berie sa rýchle k nej. „A ktorú chceš zasa? Radšej ti sám vyhľadám potom a pošlem — len povedz, ktorú?“ Zastane pred ňou a oko jeho veľmi sa skvúce miesto kníh uprie dobrosrdečne na ňu, kochajúc sa v jej kráse. Potom vezme prudko jej hlavu do širokých mäkkých dlaní a pritisne k sebe.

„Len choďte, strýko, ku dámam! Ja tu nič zlého nespravím. Jednu vezmem, viac nič, iba jedinkú. Nechať dve, a ešte Otilu! Či ste to vy, bývalý gavalier a kráľ vrchovský, o ktorom kedysi také chýry šly?“

„Už je ameň!“ hodí rukou on, ale blesk oka a úsmev prezradzujú radosť, že pripomnela slávné časy mladosti. Vzal do rúk jej hlavu a oči jeho s veľkou láskou spočinú na jej pekných lícach.

„A povedz, dievča, nevydalo by si sa ešte, rozumieš?“

„Ja?“ ona bystro pozrela naň, smejúc sa.

„Potom, keď budeš mať vôľu, tak povedz… No, veď idem, idem!“ rečie. „Veď trhajú si kvety, ponúkol som ich, a s nimi je Anča, rozumieš, a to je, na moj’ pravdu, osoba rozšafná.“

„Bože môj!“ myslí Józa, ako on odišiel, a smeje sa rozkošou, vyberajúc knihu. „Nič kúzla v tom objeme Ľvovom, nič zvláštnosti. To ako by mi hlavu tisol k nejakému mechu; len načo tak stučnel veľmi? A už pri každom stretnutí príde mu túžba ženiť sa!“

Keď vyšla, už ju čakaly s natrhanými ružami. Šly, ponáhľajúc sa dolu dedinou, mrakom zastretou. Pred domom Hanesovie, kde bývala Pisárička, počuly nariekanie. Práve dokonalo dieťa — Ďurík. V zime umrely dve — ľudia vravia, že to trest, lebo mrzko žila mať kedysi, i meno Pisárička a jednu veľkú už dcéru má od toho, a zato akosi teraz ani nik jej neľutuje veľmi. Slečny postály trochu a videly popri stene von sa potácať ženu, hore do dvora šiel levíta. Pozdravil ich, ale nepostál. Ide náhlym krokom — práve len čo sa vrátil s cesty. Žena — Pisárička, bežala k nemu a klesla mu na hruď.

„I ten hockoho prijme na svoje prsia,“ ozvala sa Katuška a splietla sa, mysliac, že ju odsúdia, lebo hockým pozvala tých, čo ona nemá; ale ony pozrely, že uhádla i ich myšlienky, ktoré však im hrdosť nedopustí vysloviť. Ona povie, ospravedlňujúc sa:

„Veď nie zato, ale preto, že ona žila predtým mrzkým životom!“

„Nie zato, ale preto!“ smeje sa jej Józa, „ale už nežije mrzko a kajá sa dávno.“

„A si videla, ako obklopili ho potom, i muž jej, i mať jeho, a on aj ich tíšil a láskal, a to sú, akých málo vôbec… Podivné,“ pokračuje hlasom nežným, „že v tejto dedine najdú sa i také charaktery, ktoré by boly ozdobou i vyššej spoločnosti. Na pr. Rataj… Vieš, Popeluša, ak ty z takých pochádzaš, tak chlúbiť sa môžeš svojím pôvodom a nie červenať. Viac stojí jeden Rataj, ako… ako na pr. — kráľovič!“ a potom usmeje sa pomstive, mysliac o Otile:

„Veď ti ja dám zemäna!“

„I ty ustavične jej nepripomínaj nízky pôvod!“ ozve sa Otila prudko, proti obyčaju.

„Ba budem, aby vedela, že je to nie ani nešťastie, ani potupa, a ja Babušinčanov nie ako pospolitý ľud nerada, ale…“

„A už čo koľko budeš vravieť, moja drahá, a čo ju hoci na vežu posadíš, purpur je purpur a blato je blato!“ odvetí Otila, pretrhnúc Józu. „A čo zlého vieš o Hrabeňovi?!“

V tej chvíli pocítila Józa šklbnutie na ruke od ramena Katuši na ňu zavesivšej sa a hneď zatým ona oddelila sa od nich, rýchlym krokom vpred sa ženúc. Józa zapálila sa a srdce zabúchalo jej prekvapením.

„Čo si to povedala?“ vraví a dych zastavuje sa jej od veľkého vzrušenia. V tej chvíli zlosť jej i tak rozdráždená pre démona proti Otile nemala hraníc, i ledva môže sa zdržať. Otila len hodila jemne plecom už zas pokojná, ako by riekla: Nemôžem zato!

Pri dverách, kde maly sa rozísť, riekla jej Józa, už opanujúc sa ako-tak:

„To ti poviem, že je Katuša viac ako ja a viac ako ty, a ona bude víťaziť a korunu odnesie, nie my!“

„No, no!“ usmeje sa Otila shovievavo, len aby i ju hneď nevyložila na nejaký trón vo svojom veľkom horlení.

Vidí a cíti, že nasilu by chcela lapiť pre Katušu Hrabeňa, lebo jej ho nedopraje.

„Ale tam my dobre stojíme!“ pomyslí si, dvíhajúc jemnú, ale hrdú šiju, i vstupuje do dvora. Jej oko zalesklo sa, vidiac tam pri stajni ligotať sa koč a fŕkať spenené kone.

*

Hrabeň bol vyvolený za dozorcu, prijal dôveru a dal sa hneď horlive a energične do „účinkovania“. Navštívil cirkev, na shromaždení daroval sto zlatých, ale zreteľ svoj obrátil najmä na Babušinec, kde bývali Nivskí. Sľúbil, že spraví všetko, čo budú žiadať a čo bude prospešné pre nich, že i priazeň jeho i podpora ich neminie. Šiel poobzerať kostol s mladším hodnostárom cirkvi, i staviská školské, kde bývať nemožno, i sad prichystaný a už pokosený. Po prehliadke navštívil levítu, ktorý, keď Hrabeň prišiel, nebol doma a tak nemohol s ním chodiť, a nik z domácich nevedel, kde sa podel.

Červenčík sedel pri písacom stolíku nad listom. Dostal ho pred dňom z dediny, kde je ten ľud holubičí. Volajú ho za kaplána. Dnes chcel odpovedať naň záporne, ale prv ešte šiel do Hanesov, zkade odobral sa Ďurík, potešiť, a potom k Ezerovi. Ten totiž náružive dal sa na zboj. Žení sa, berúc dievča — ozdobu dediny. Ezer je najkrajší mládenec — i chce nachystať plné komory vecmi rozličnými. Každý deň karhá ho a on smeje sa mu, že kde sú svedkovia, aby ich priviedol, nech dosvedčia, čo zlého pácha, ani zákon nemá moci nad ním, nieto levíta, nech nemyslí, alebo či Červenčík chodí s ním, aby vedel o jeho skutkoch? A dnes stalo sa, že keď chcel ísť k nemu, mať Ezerova zazrela ho oknom i zatvorila dvere, nepustiac ho do domu. Toto zneváženie tak zle sa ho dotklo, že vrátil sa úplne zronený domov a všetky nezdary a nepríjemnosti, ktoré musel okúsiť, vyšly na povrch mysle, dotkýňajúc sa mu srdca bolestne.

Pravda je (ako Józa tvrdí), čože spravil svojou obetivou prácou a horlivosťou? Čo dosiahol? Nijakých znakov zlepšenia nikde. Ešte ani len Šporigu nepriviedol na poriadok. Zbojstvá dejú sa ako prvej, nieto temer noci, čo by nejaký zločin nespáchali. Pominulej noci vtrhli do komory chudobnej vdovice Andriškinej na záhumní v drobnom domci, odnesúc jej posledné, čo mala. I Črpák za taký skutok umiera vari tri týždne. Aj pracuje, aj nič nevykoná. Ešte i tí, čo idú učiť divochov do ďalekých končín — neverí — aby lepšie ovocie práce svojej nevideli.

V duchu predstúpila mu tvár predchodcu, ktorú videl na obraze u Ľva Jakuboviča — vdova a dcéra obrazu jeho nemajú v izbách, totiž všetko schovaly jedna pred druhou, čo by upomínalo na neho v prvé časy po jeho smrti — s okom zlomeným, s výrazom bolesti, ako martýr. I on taký bude. On zmení sa, ale dedina ostane aká bola, na tej zmeny nebude. A tak načo je tu? Nech príde sem ľahkomyseľnejší a menej svedomitý, ktorého nebude sa toto všetko tak dotkýňať. Odísť mu i tak radí každý a divia sa, že je tu, keď môže byť inde. Hrabeň ho temer vysmial nedávno, i Lev Jakubovič riekol mu so pár ráz: „Ja by plakal, braček, ak by si odišiel, rozumieš?“ tyká si s ním Lev, ako s každým, koho rád, lebo Lev miluje každého dobrého i menej dobrého vôbec, „ale radím ti odísť.“ — I sám dekan, keď bol pri ňom onehdá — rád chodí k nemu — ktorý i sám veľa pracuje, ustáva a vďaky nedôjde, hoci je s lepším ľudom, riekol: „Ty si na Babušinec najlepší, ale ja ťa šanujem im dať…“ — I chytí pero, aby napísal, že prijme pozvanie k ľudu holubičiemu… „Poslal som ťa, aby celkom nezahynul ľud tento a ledva si čo spravil, už ustávaš, znechuťuješ sa a chceš si voliť život ľahší,“ vraví mu v to iný hlas, „a ja za vás všetkých i za teba aj umrel som…“

Levítovi srdce prudko zabúchalo a na líca vystúpila červeň. Odložil pero mimovoľne.

V tú chvíľu prišiel k nemu Hrabeň a veľmi sa zadivil, vidiac ho sedieť v izbici. On myslel, že ho vyhľadá, ako počuje, že je tu a pôjde za ním. Ostatne levíta ani nemá sa čo miešať do tých vecí, ani neprišiel preto k nemu, ale chce v súkromnom rozhovore dozvedieť sa o jedno-druhom. S hlukom vojdúc do izby, potriasol blahosklonne ruku levítovu a sadol dobrej vôle, nehatený etiketou. Jeho oko zašľahlo po izbe, po lesklom náradí.

„Veľký neporiadok je v tejto cirkvi,“ začal o chvíľu vravieť, hlasom sťa kov zvučným, ako by ani citu nemal, a ak má, tedy je skrytý hlboko niekde, na dne srdca — pravý muž! „Belický musí byť nesmierne neenergičný človek, nedbalý a nedvižný. Tá škola sa zváľa, to trpieť nemožno, ani sa nesmie podľa zákona, a nik tu nedbá o to. Toto je jedna zanedbaná dedina so všetkým!“

„To jest,“ napráva levíta, trochu zapálený prekvapením a shľadúva cigary, aby ponúkol hosťa. „Belický je už osemdesiatročný starec. I jeho mladosť neprešla bez úžitku, zanechala tu veľa dobrých skutkov. V takom veku i my potratíme energiu.“

„Ale bývanie tam nemalo sa tak zanedbať! To neslýchať, aby levíta musel bývať v hospode! To sa trpieť ďalej nesmie, ja to nenechám. Odpusťte, zišla by sa tu čerstvá sila, Belický mal by zaďakovať…“

„Nech sa vám páči!“ rečie levíta, ponúkajúc cigarami.

„A na také vám dochádza?“ pozrel Hrabeň ostro na neho, potom vyberie jednu.

Levíta usmial sa. „Dar od Jakuboviča.“

„Ahá, Lev Jakubovič! Rád by išiel i ta dnes, odprevadíte ma?“

„Veľmi vďačne, hoci nie hneď. Musím na jeden list odpovedať totiž.“ I zapaľuje zdvorile, najprv hosťovi cigaru, potom tou istou zápalkou i sebe.

„Oklameme Žida!“ usmial sa hrdý Stano na to a jeho tvár spríjemnela. Už fajčia oba a ako ukojení, od toho cítia sa obľahčene. Hľadia na okná von, kde počal teplý, príjemný, letný dážď pršať.

„Rád by poznať lepšie tunajšie pomery,“ rečie Hrabeň o chvíľu. „Jakubovič aký je človek? Počul som ho divne spomínať…“

„To je brat môjho predchodcu. Nechodí nikde od pol roka. Predtým, hoci veľkú rolu hral na týchto stranách, za čo ho i kráľom vrchov nazvali. Má búrlivú minulosť. Pri voľbách v zápale, ktorý v taký čas zachváti vôbec ľudí, porobil, čo nemal, za čo ho súd stíhal. Šesť rokov nemohlo sa odtrhnúť ani tak, ani tak. Od tých čias zmenil sa celkom.“

„To je vášho predchodcova dcéra, tá Józa?“

„Áno!“

„Zdá sa byť už staršia, nie naoko, ona je najkrajšia zo troch — ale jej vystupovanie je veľmi svobodné. A čo sa nevydala?“

„Neviem ver’…“

„A Hvezdárova žena je dcéra Belického?“

„Áno, najstaršia.“

„Že šla zaň! Ako čo by kvet vyhodil na smetisko. A pekná je, prečo šla zaň?“

„Myslím, nepýtal ju iný a doma ich je viac.“

„Áno. Videl som tam viac detí. To bol hlúpy skutok od Belického, že sa tak pozde ženil. Koľko nezaopatrených nechá po sebe. On už dlho žiť nebude — nedám mu viac, ako do jeseni. Slabý starček!“

„A energiu čakáš od neho!“ myslí si levíta.

„A to maličké dievča tu, čo sa zajakáva, čie je?“ spýtal sa opäť Hrabeň.

„Ktoré?“

„Katuška, tuším, ju volajú.“

„Nivských — ale ona sa nezajakáva.“

„Tak? Mne tak odpovedala pred chvíľou, keď som sa jej spýtal, prečo i ona neprišla na zábavu do mesta k nám. Ani v divadle nebola. Prosím, máme teraz hercov znamenitých, prišli pred týždňom. Cestujúc, zastavili sa u nás. Nech sa páči i vám prísť; zíde sa to vyraziť sa na dedine žijúcemu najmä, aby celkom nezovšednel. Príďte!“ nakladá ešte raz teplo. „To je však mladšia dcéra, tá Katuška! To vidno; veľmi nežný zjav, ale i zachodia s ňou, ako s mladšou — stále ju majstrujú.“

„Nie, ona je staršia.“

„Staršia je?“ Hrabeňove čierne oči dupkom uprely sa na tvár levítovu. „To by nik nepovedal, veď zdá sa i o štyri roky mladšia…“

„To preto, že je slečna Otila vážnejšia.“

„Áno, to je vážna, hlboká devuška!“ uzná Hrabeň. „Ale to je podivné, taký rozdiel robiť medzi nimi — staršia, a zachodia s ňou ako s nedospelou…“

„Katuška je nie ich vlastná dcéra, ale prijatá,“ vysvetlil Červenčík.

„Prijatá?“ tvár hosťova ako by sa bola zdĺžila a oko padlo na zem v myšlienke. Teraz je už všetko jasné! „A čia teda, rodiny nejakej nižšej?“

„Nie rodina. Ponúkali im i rodinu, ako mi rozprávali — nemali totiž detí zaveľa — ale Nivská nechcela, len celkom cudzie, celkom osiralé, aby nik nemal práva naň. Katuška je z pospolitého ľudu sirota. Bola ešte len dvojročná, keď ju vzali, a potom narodila sa slečna Otila.“ Dokončiac, levíta pozrel nepokojne dookola; či nemá ešte dosť vysvetlenia?!

„To trest, že rodinu neuctili… Tak sedliacka sirota bola tá maličká?“ spýta sa opäť a hlas jeho ako by už nebol taký zvučný, ako prv. Vstal a poprechodil sa po izbe. „Idem k Jakubovičovi, dážď už prestáva. Ide i Nivský, vy tiež príďte, keď napíšete list,“ riekol. Rád má tohoto mladíka skromného, i chce na jeho dobro pracovať. Dá osamostatniť Babušinec — keď už len tu chce ostať — a jeho za kňaza. Zaslúži si!

Hrabeň odobral sa na slovo, prekročil prah izby, stretol sa s troma občanmi, idúcimi k levítovi. Rataj, černooký a miláček levítov, rapavý Čimän a múdry kurátor. Počuli, že je tu dozorca, idú tedy na dotazy k nemu. On vrátil sa s nimi.

„Teší ma, že ste prišli,“ vraví Stano zvučným hlasom a shodí kepeň na kreslo. „Sadnite!“

„Posadajte, hospodári,“ núka i Červenčík, rozostavujúc stolce, a zbadá pritom, aké mokré špľachy nechávajú ich krpce — dážď už minul, pravda, ale voda v mláčkach iste stojí po cestách. Na čelo levítu sadá cit nepokoja. V takýto čas cíti i on horkosť a nepríjemnosť hospody. Zamažú podlahu, čo nestrpí Nivská, trápiaca i bezhraničnou čistotou svojich, a ešte pošlú Katušu postierať. Áno, ako ratolesť vysvobodenia prišiel list…

„I my sme radi, že ráčili prísť medzi nás,“ povie Rataj — a prestúpi s jedného miesta na druhé — spraviac nové špľachy. I chystá sa ku vrave vážnej. Sebavedomé držanie jeho, však i smelý pohľad čiernych očú prezradzujú, že je on z prvších. „Mali by sme trochu porady.“

„Čo takého?“ zahrmel veliteľsky Hrabeň.

„Prosíme ponížene…“ predchytil slovo kurátor a vstane i ten so stolca, spraviac fľaky na dlážke. On, ako starší, myslel si, že jemu patrí právo prehovoriť. „Tu nám dochádzajú chýry o pána levítovi nepriaznivé…“

„Už ich zas zúrivá Józa naštvala,“ pomyslí si Červenčík so strachom, pozorujúc, koľko je už fľakov po podlahe. Videl ju v cmiteri, keď šiel od Cobíka záhumním, a v cmiteri kto vie, kto odrazil z kameňa bok. Videl, že stretla sa s kurátorom.

„Sadnite, hospodár, ustatí ste i vekom i prácou…“

„Nepriaznivé!“ pozrel udivene Hrabeň k levítovi, že mnohé slová ľud zle užíva i nevie si to vysvetliť, najmä keď videl zamračené čelo Červenčíkovo.

„Áno, že odídu! My by sme sa radi už len odtrhnúť,“ povie kučeravý Rataj a ohnivé oko jeho spočíva na peknej tvári levítovej. „Keby ráčili aj oni s nami byť,“ dopovie Hrabeňovi.

Stano zakýval hlavou, súhlasiac.

„Ja tiež tak myslím, že by to bolo najlepšie. Takto to nemôže ďalej ostať. Vaša dedina je skoro väčšia, ako Opatovce, ktože vám vyvládze prácu. Odtrhnúť sa, faru vystaviť, školu napraviť, potom farára i učiteľa voliť, to je pred nami!“

Pozreli na levítu, čo povie. Že neodvetil nič, ohnivé oko Ratajovo vpilo sa do jeho tvári, ako by ho chcel preskúmať.

„Pánu levítovi trafila by sa lepšia stanica a odišli by, a my koho dostaneme? Každý len lepšie a ľahšie berie…“ mieni kurátor a drobčí po podlahe rozčulený.

„Kto by im zabránil a kto by i za zle mal, keby aj oni prijali lepšie?“ vraví opäť Rataj a oko jeho zaskvie sa prudko, keď skĺzne sa s tvári levítu mlčiaceho, ako by tam čosi neprajného bol zbadal. „My ich ztratiť nechceme, preto odtrhneme sa už, čo sa nám i pán otec zarmútia — aby boli len kňazom naším. Lebo my uznáme sami, že je to veľa pre jedného a pán otec nemôžu chodiť. Iste, pravda, je div, že tam si odbavia v tom veku a v tej zošlosti. A tu zas jeden učil stopätnásť detí — zákon to i bráni jednému, ale my dobre, že i jedného máme — a pritom odbaviť i všetky kňazské povinnosti… Hľa, ako v zime ochoreli…“

„Máte pravdu, to sa musí zmeniť!“ povie Hrabeň.

„Ej, tak je!“ dosvedčí i rapavý Čimän, prestupujúc a špiniac podlahu. No Červenčík už ich nepozoruje. Oko sklonené k zemi a na tvári cit vzrušenia. Vidno, že nielen na to myslí, čo im odpovedať, ale bojuje i so sebou. Onen hlas káže tu byť a ľud holubičí drží mu srdce v rukách.

„Azda by ste mohli dočkať, kým žije pán otec, ako ste sľúbili,“ povie potom nízkym hlasom. Načo by robili zmeny jemu k vôli?

„Ak nám neodídu?!“ vraví ticho Rataj. „Ale ľahšie láka!“

Levítovi zapálily sa líca, na oči vystúpil cit hanby a urážky.

„Ak sľúbia, že neodídu, tak nech sa deje ich vôľa,“ prisvedčí i kurátor ochotne. To chce on práve. Aby sa neodtrhli, kým žije pán otec a aby levíta tu ostal. Povstala malá chvíľka mlčania. Všetci opreli zraky na levítu.

„Všade lepšie, ako tu, pravda,“ ohlási sa Rataj. „My sme najzblúdilejší, najprevrátenejší, najbiednejší. Pán levíta, chorý potrebuje lekára, a kto nám príde, keď oni odídu…?“

Červenčík očervenel a zasa zbledol.

„Ja ostanem s vami,“ rečie im, „sľubujem!“

„Teraz už len list napísať!“ myslí, keď vyprevadil Hrabeňa i hospodárov uspokojených a i sám akosi ukojený sadá ku stolu. Bola už tma, keď dokončil a vyšiel do druhých izieb. No tam počul, že Nivský i Hrabeň odišli už k Jakubovičovi, i sobral sa za nimi i on. Na vŕšku pred domom Šporiginým, čo hlúposť spravila, lebo šla za mladšieho, stretol Katušu zadychčanú. Oči jej zdaly sa byť zaliate slzami a líca osinuté. Už pol hodiny behá tu sama po dedine. Totiž Nivská, jej „mať“, lebo zas nešikovnosť dokázala pri pečení lahôdok Hrabeňovi — jemu chutí také niečo — potom zas i pri stolovaní, riekla jej, že Kata ostane len Katou a ona ju vydá za Sama. To povedala jej už mnoho ráz, ale dnes vyslovila to i pred Stanom, a to tak dojalo Katušu, že sa zatočila temer a, nechajúc všetko tak, i nedbajúc už o nič, schopila sa a utekala, kto vie kam.

„Keď som len pre Sama, tak idem k nemu! Kalich preplnený…“ bežala hlučnou, ako vždy dedinou, idúc rovno ta. „Alebo k Ezerovi, to, to!“ zmenila rýchle, keď videla vyhňu s plameňom a pri ňom v koženej zástere stáť kováča i Sama kovať železo, iskry vydávajúce, podkovu koňovi, sedliakovi tam stojacemu. „K Ezerovi, k Ezerovi, ten bude ešte lepší. Prach len s prachom…“

No tam z pol cesty zazrela tlupu žandárov s blýskajúcimi sa bajonetmi, idúcich oproti domu a obstavších ho potom. Zľaknutá, rýchle skrútla sa, utekajúc len domov.

„Kde vy chodíte?“ volá prekvapený levíta, vidiac ju najašenú, ako vyplašenú holubicu. I pozrie dookola žhavo, či nič zlého ju neokružuje. „Vo mlyne ste boli, a sami!“

„Nie vo mlyne, nie, a nik ma tu neznepokojoval, nik!“ i stiera slzy. „Ja som utekala preč, hocikde, a aj ujdem, ja už nedbám, čo kedy, oh!…“

„Ale, ale, holúbok!“ Červenčík vydýchol obľahčene a usmial sa. Už vie, že Nivská urazila jej srdce, ako ráňa jej ho vždy. Je to pani prísna, bez ľútosti. Prikročil bližšie, že rečie jej slovo utíšenia, ale vtom za záhradou Nivských ozvaly sa výkriky a volanie, potom výstrel. Katuša trhla sa a priľnula bližšie, ešte i ruku mu lapiac, a on, utajac dych, napäl zrak, aby videl ponad stromy nižšie ležiacej záhrady, kde je dom Ezerov. Tam černela sa tlupa hemžiacich sa ľudí v svite mesiaca. O chvíľu nastal pohyb celou dedinou, ľudia vyburcovaní vychádzali z domov pod steny, potom hrnuli sa za záhradu.

„Choďte domov, Katuška, ale hneď,“ vraví levíta a složí nežne jej ruku s ramena svojho. „Ja idem pozrieť…“

„Azda ta?“ skríkne ona zdeseno a chvatom chytí už oboma rukami jeho rameno. „Tam sa bijú, nie, nie, nechoďte!“

Červenčík, neodvetiac, vzal jej rameno, vrátil sa s ňou do domu Nivských. Ale keď ona už bola vo dverách, skrútil sa a vrátil na cestu. Katuša, vidiac to a zabudnúc na všetky urážky svoje, vbehla do domu.

„Apa, mama, u Ezerov je bitka a Červenčík šiel k nim!“

Nivský nebol doma, šiel s Hrabeňom k Jakubovičovi, ale mať a dcéra v milom rozhovore pohrúžené sedely — sľúbil Hrabeň, že príde s celou rodinou v najbližší čas, ony tušily, že pozrieť a odobriť, alebo odsúdiť výber syna — a nič nevedely, čo sa deje von. Obe vyskočily na výkrik Katušin.

„Ach, nerozvažitý chlapec!“ rečie Nivská v ľaku a v hneve, lebo nič nie je nebezpečnejšie, ako ísť medzi rozzúrených a bijúcich sa Babušinčanov. Oni potom oboria sa vo svojej zlosti na toho, ktorý mieša sa do nich. Vybehly z domu do záhrady; Nivská, pojmúc slúžky, šla až k oprave nad jarkom, ale slečny ostaly len pri lavičke pri dome, kde sedáva za dňa levíta. Pri stole tam našli i Józu. Bola šla k nim, ale počujúc krik, sem pribehla sa dívať.

„Ty si tu?“ zadivila sa Otila, ale nedostala odpovedi, ani nepočúvala. Všetkým zraky upreté sú cez podstromovú tmu, na miesto ulice osvetlenej vychodiacim mesiacom, kde ozýval sa krik. O chvíľu prišla im povedať Anča, že nik sa nebije, ale Ezera chytili žandári pre ovce, čo pokapali v dubickom chotári.

„Dvadsať odohnali, trškára poviazali a zapchali mu ústa ručníkom, valacha obuškom ovalili po hlave, že hneď spadol na zem.“

„Ach!“ vzdychly devušky zhrozené a šly už i ony ku oprave — Nivská na cestu so slúžkami. Chcú sa podívať na levítu, idúceho ta, čo bude robiť. A že je už nie v nebezpečenstve, začaly ho ohovárať. Medzi tú háveď ide, sníži sa k hocikomu. Či by to spravil Hrabeň? A čo chce tam, azda len nejde toho psa, čo bol postrachom ľudí — trhal a oberal — vysvobodiť z rúk súdu? Toho, čo vyhrážal sa ho zabiť, mať ktorého pred ním zachlopila dvere — plná je už toho dedina, čo sa len dnes stalo. To je myšlienka! A keby aspoň mal nejaké impozantné vystúpenie, ale nič. Hej, keby Hrabeň zjavil sa, vedia, že by sa rozutekali ako myši, od úcty a strachu, a nastal by pokoj. A k tomuto, hľa, hrnú sa so všetkých strán, ani sa neklaňajú všetci, ani neodstupujú. Zatíchly, pozorujúc, čo bude. On blížil sa k ľudu. Krik trochu utíchol, ale len na chvíľku, kým sa obzreli naň, potom jazyky rozviazaly sa zas a ľudia obtočili ho, každý usilujúc sa mu rozpovedať, čo sa stalo. Potajme boli obklopili dom žandári, poviazali Ezera a odviedli miesto sobáša do temnice. Nie pre tie ovce, čo skapaly v dubickom chotári, lebo i tie on odohnal, ale že obral násilne voz idúci z mesta a dobil kočiša temer na smrť. Veď už ani Boha nemal.

Jeden, čo si voly doháňal z druhých stolíc, zavolal, prekričiac všetkých: „Tak mu treba. Bodaj ho vešali, i každého, čo tak robí! Aspoň si vidiek oddýchne od oplana. Veď človek už ani poctivosti nemá pre takých!“

Tu zo dvier domu vyrútila sa s veľkým nárekom vysoká žena, mať lapeného, s rozšklbanou hlavou, vystierajúc zúfale ruky k nebu, ako by chcela ztade strhnúť pomoc. Keď zbadala na ceste ticho stojaceho levítu medzi ľudom — lúč mesiaca oblieval jeho i tak bielu tvár — schytila sa naproti nemu ako bez seba. Ľud ustupoval, robiac jej cestu mimovoľne.

„Ach, pomôžte, pomôžte!“ kričí zúfalým hlasom, ženúc sa dychtivo k nemu, ako by on mal moc zachrániť alebo zničiť ich. „Už nemám syna viac, odviedli mi ho, Bože môj, Bože!“ a v ostrej bolesti skoro zošialená chce sa mu hodiť na prsia; no pozrúc na jeho tvár, ako trafená čímsi, spadla na zem. „Ja som vina tomu, ja, zlorečená mať!“

„Teraz mal by ju odkopnúť,“ povie vzrušená Katuša. Čo spraví ozaj? Keď ich vystríhal, vysmiali ho, zľahčili i hrozili, a teraz, keď sa stalo, čo im predpovedal, teraz už ide k nemu so svojou bolesťou!

Levíta stál nepohnute a mesiac osvetľuje jeho zblednutú tvár. Ľud zatíchol, čakajúc, čo spraví. Čo chce pri ňom a čo ho unúva? Čo siala, to bude žať, nik nemôže jej syna vytrhnúť! A pred ním dvere zapierala!

„Či ju naozaj odsotí, ani slova útechy nepovediac?“ myslely si slečny. „Veď plače pred ním na kolenách.“ No vtom sklonil sa, zahladil s čela rozšklbané vlasy a zdvihol ju so zeme.

Slečny pohly sa. Líca zahorely im a srdcia zabúchaly ako na poplach, v tej chvíli na povrch vyšinuvšej sa a zvíťazivšej lásky k nemu. Odvrátily sa, usilujúc sa nepozrieť jedna druhej do očú, aby neprezradily, aká premena stala sa s nimi. Keď prišly domov, práve vstupoval so šumom Hrabeň, vedený Nivským od Jakuboviča. Otriasal a dupkal nohami v pitvore. „To je príjemné v tejto dedine,“ volá zvučným hlasom, „že tu blata nieto nikdy, čo by koľko pršalo. Aký dážď bol, a ľaľa, som čistý. Ani v našom meste!“

„Blata niet, lebo je piesok,“ odpovedia slečny.

„A Červenčík je kde?“ spytuje sa Hrabeň. „Sľúbil, že príde za nami, a nič. Čakali sme ho, a Jakuboviča to mrzelo najväčšmi!“ Slečny mlčaly.

„Azda šiel ta, kde sme ten shon počuli. To už jeho zvyk všade ísť. Nuž tak!“

„A či sa i do takého zamieša?“ spýta sa Hrabeň. „Vinovatý!“

Nivská neprišla, iba keď sa všetko rozišlo na ceste a keď všetko zvedela dopodrobna. Hrabeň divil sa, prečo dnes večeru dávajú tak pozde. Slečny netrpelive čakaly levítu a strhávaly sa, keď dvere vrzly, no on nešiel. Miesto neho zjavila sa o pol hodiny stará Hvezdárka a oznámila, že šiel na Opatovce. Prišiel posol ztade pre Georgu a syna. Belický je horšie. Deťom nepovedali, posol sobral levítu.

„A vám, slečna Józa, odkazuje Georga,“ hovorí Hvezdárka, „že vaše veci stoja dobre — neviem, aká to vec — aby ste sa uspokojili!“

*

„Pred večerom dáš zarezať kačice a spravíš i divinu,“ rozkazovala pani Nivská Katuši nemile a panovite. „Šunku umyte dobre, sprav nejakú tortu, ale nie dobošku, tá je už zunovaná, cukrovín jesto dosť. Aby, keď sa vrátime, bolo všetko hotové a ja ešte i z cesty nemusela sa do varenia dávať! A perie s kačíc nerozmecte, to tebe dobré bude!“

Totiž levíta nevrátil sa ani na druhý deň a na tretí dostali posla — on neprišiel ani vtedy — že starček kňaz odobral sa ta, zkade už viac nepríde. Dnes odprevadia ho na večný odpočinok a dve tretiny ľudí Babušinca je už na ceste ta. Idú i Nivskovci, Katušu nechajúc doma, nielen že jej vôbec nebrali nikde, ale i preto, že večer mala prísť rodina Hrabeňova — otec, mať i sestry, bývajúca ďaleko odtiaľto — nech varí večeru pre nich.

„Ach, či nám dobre bude!“ tešila sa stará Kata, keď odišli. „Oblečieme ich do ľudského rúcha. Šli i slečinka Józa na Opatovce?“

„Že nie — neviem doista!“

„Tak je dobre, keď ani tí nešli! Tí sa radi zaveselia. I tých oblečieme. Bože, ale našej Otilke čepiec ver’ pristane! Just sú taká krásna, ako nevesta Janíkova, lenže naša Otilka majú väčšie oči. Pamätajú sa, keď tu bol i pán veľkomožný Hrabeň?…“

„Ó, veď sa hocikedy strčí do kroja!“ myslí Katuša opovržlive. Veľmi jej pristane. I nedávno, keď bol tu Hrabeň, obliekly sa s Józou — Katuša za svet nie, myslí si, že keby ju videli, hneď prišiel by im na um jej pôvod. Otila sa ešte i do čepca strčí, lebo ten jej mimoriadne pristane. Hrabeň pochválil ju veľmi a dobre nezjedol pohľadom. Oči tak mu iskrily, dobre ju nespálil nimi. Vtedy i Józa bola oblečená, ale len za dievku, a on i tú mal spáliť očami. Potom chcely sa i levítovi ukázať, ale nebol doma, celý večer oblečené čakaly naň a nemohly ho vyčkať. Konečne prišiel a spravil im sotízu, že ostal vo svojej izbe, šly teda ta sprevádzané všetkými — on vari už spať chcel ísť. Levíta oči otvoril a zľakol sa. Nepoznal ani jednej a že boly pribiele, aké tváre sedliacke nebývajú, myslel, že má videnie… Ony dve i do chlapských šiat obliekly sa zas, ani nejaké herečky. Otila bola ako dobre chovaný sebec, a Józa, keď si začapila čiapočku apovu na bok hlavy, ako dobrosrdečný a veselý lump. No takto neukázaly sa len ženám. Ale dnes sa nebude obliekať nik, to povedala i Kate.

„A, nuž a prečo? Veď sa azda svet neprevráti?“

„Viete azda, aký deň je dnes na Opatovciach!“

„Bože, i my ta dôjdeme. Zato nič!“ vraví Kata. „Zato sa my zabaviť môžeme. S tým ich ani nestrčíme nižšie, ani nezdvihneme.“ No, zato nerobily sa divy, ani zázraky, čo Kata akú dobrú vôľu mala. Slečnino spieranie Katu namrzelo.

Katuša zašla k Józe. Józu našla na chodbe v zelenej tôni divého hrozna. Mať spala v izbe a že bolo príjemne, ostaly obe na chodbe, posadajúc si na lavičku.

„Otila šla na Opatovce?“ spýtala sa Józa.

„Šla!“

„Draho odetá? Myslím asi, ako vypína sa dojemne a oči často pošle k nebu… I mňa posiela mamička, keď ona nemôže ísť. Boly priateľky s Belickou, ale nie také, ako ja s Otilou…“ zasmeje sa Józa. „No, nešla som; zdá sa mi mamička slabšia. Tu počúvam zvony, ako zunia, tu ich dobre rozoznať. U vás však nie, ste v nížine. Pred chvíľou prestaly, zaiste vtedy sa skončilo… A aká to bude slávnostná večera u vás?“

„Príde celá rodina Hrabeňova.“

„A to dnes?“

„Plán tak si spravili. Ktože vedel, že sa toto stane? A oni bývajú ďaleko. Povolaní sú i Hvezdárovci, i vy, i Jakubovič, a ani jeden z nich nepríde — veď sa to dá myslieť.“

„Ani ja!… A to už majú byť vohľady — Tebe, či jej?“

Katuša len hodila plecom trochu zahanbená. „Čože by mne!…“

„Veď ty i dbáš o Stana!“ myslí si Józa. A vie iste, že aj Otila od oného večera zmenila sa. Podmanil srdcia nevedomky Červenčík; prišiel, ako zlodej, bez hluku, a nezbadaly, len keď bolo už pozde. Nevidely ho odvtedy, ale Otila je dnes s ním, obracia svoje oči výrazné k nemu s vrúcimi pohľady. On mäkký, ešte ho pomýli. Ach, to už radšej tejto utláčanej, ponižovanej, nech bude — tá zaslúži šťastie.

„Tak je otupno a nudno,“ zaupí Katuška.

„I tebe?“ myslí si Józa, ale nepovie nič. „Áno, otupno je, nudno, a mne ešte i ošklivo. Ty chodíš ako v polosne, lebo si nevinná a nedospelá ešte, nevieš dobre, čo je s tebou a čo bude a čo ťa čaká. Ale ja viem, že ho ľúbim, že on mňa nechce, ale teba, a že ho ja ani nezaslúžim…“

„Vidíš, ja nemám okrem mamičky iba ten kameň!“ povie naskrz roztrpčená i proti nej.

„A ja ani toho nemám!“ odvetí Katuška bezzvučným hlasom a zdvihne oči túžobne, aby videla cez listie viniča belieť sa kameň. Józa zahryzla do pery a zapálila sa. Vo chvíli zášť zmáhajúca sa proti Katuši prešla, zamĺkly obe. Je horúčava, slnce popoludňajšie opiera sa práve o chodbu. Katuša stáva sa unavenou, ako by ani dobre pri sebe nebola, ale Józe spara ešte zvyšuje roztrpčenie, dráždi nepokoj, neznesiteľným robiac jestvovanie jej vôbec.

„Idem domov!“ zrazu vstane Katuša. „Treba kačky škrtiť, na piera pozor dávať, torty babrať… Prídeš na večeru?“

„Neprídem!“

Sišly dolu schodmi a Józa vyprevadila ju až pred dom. Dedina je tichá. V poli, hoci je žatva v plnom prúde, je málo ľudu. Babušinčania — kto by to bol čakal od nich? — zasvätili deň, a tí, čo nešli na Opatovce, ostali doma. Pred domom Črpákovým pohyb. Ženy v dlhých kontoch chodia okolo. Čakajú netrpelive levítu, chorý žiada si ho — päť dní nevideli ho v dedine. Józa pozrela na pieskovú cestu s otlačenými koľajami a stopami nôh rozličných, potom dolu, zkade vedie cesta z Opatoviec a zkade vidno kameň belieť sa v cmiteri, ako bielu postavu. Józa neposlala bozk, ako inokedy, ale zamračene odvrátila sa a šla schodmi nazpät. Dlho sedela na chodbe, mučiac sa v spare, do izby šla len, keď zbadala, že je mať už prebudená. Zahladila na jemných sluchách jej vlásky šedivé a riedke, spytujúc sa, ako jej je, a vezmúc ručnú prácu, sadla k jej nohám zamĺknutá.

„Prečo nejdeš niekam?“ rečie jej mať, keď bola prv dlho hľadela na ňu, „čo budeš pri mne neduživej plesnieť? Vieš, že to nerada!“

„Nik nie je doma, všetci šli na Opatovce. Nivskovci, Lev i Hvezdárovci, veď viete,“ odpovie ona rýchle. „Tak kdeže ísť?…“ A k Ľvovi i tak nepôjde, kým toto trvá v nej…

„Do poľa, dievčička, na nevädzu. Tak rada ten kvet, že nevädne, a deň je jasný!“

„Bola som už i desať ráz dnes!“

„Nie ta, kde chodíš!“ rečie mať a na jemnú tvár sadá jej nevoľa, i hlas sprísnel trochu. „Vravela Bora, že chodíš ku kameňu; ta nechoď!“

Józa neodpovedala nič. I mať mlčí, ale oko neodvráti s dcérinej tvári. Aká to zmena stala sa s ňou zrazu bez príčiny. S tvári jej zmizla tá žiara radosti a v očiach zlý svit. Po iskre! Dohaduje sa s Borou celé dni a jej vše vyhýba a vše celý deň nepohne sa od jej nôh. A vyzvedieť príčinu od nej, rozmazlenice, je číra nemožnosť. Dievča vôbec nezradí svoje tajomstvá len ak už nevládze zniesť ich ťarchy a táto svevoľnica kde by povedala? No vie i bez jej zdôverenia sa, čo jej je. Zaľúbila sa, ale do koho, to má ešte len zvedieť.

„Je naozaj pusto dnes,“ povie o chvíľu, ako by viac len pre seba, „ale aj inokedy nik nepríde k nám. Nivská dobre že raz do týždňa sa zjaví… A ten kráľovič, či ako ste Hrabeňa prezvaly,“ i poleje jej úsmev jemné črty tvári, „by sa už raz mohol prísť predstaviť i nám.“

„Ale ešte čo, mamička,“ na to Józa netrpelive, „neviem, čo by tu chcela tá prázdna hlava!“

„Aj Lev by mohol prestať hlivieť, je to i smiešné už…“

„Načo by mal prísť? Keď nám bude potrebný, ja ho vyhľadám!“

„A to nebude, kým toto nepotlačím!“ pomyslí si spurno.

„Spoločnosť ľudská nám je potrebná, dievčička,“ vraví ticho mať a nespúšťa oka s jej zunovanej a skoro chorej tvári, opierajúc lakeť o podušku a na dlani hlavu držiac. „I Ľvovi je to nie k prospechu, že dučí so svojimi sluhmi. To držanie slova v tomto prípade je nesmysel, ale na nás, ktoré sme bezpomocné, zabúda každý. I Červenčíkovi pri veľkej horlivosti nepríde na um, že vdovy a siroty sme i my. Ja ho zavolám!“

„Jeho zavoláte?“ obráti Józa prudko tvár zľaknutú. Mať vidí, ako líca jej zablčaly červenosťou a potom všetka krv zmizla z nich. Je ako stena. Ruky chvejú sa jej.

„Nikoho, nikoho,“ vraví vzrušene, temer plačúc, „ani tohoto. Nám je samým najlepšie!“

„Červenčíkovu spoločnosť každému možno odporúčať, dievčička, i tebe!“

Mať pustila sa na podušku, složiac ruky dovedna. Ľúbi teda tohoto a že má byť Jakubovičova, to ju zožiera. A nič je, nič zato. Veď Lev je taký šľachetný, že sám ešte by bol na pomoci jej blahu, nie aby ho kazil… Ale ak ju Červenčík nechce, a zato jej trpenie? I pozrie na tvár dcéry, ako by tam chcela vyčítať… „I tak nijaké nešťastie, ani zkaza, ani záhuba,“ myslí si potom, „vytrezvie, premôže časom. Naše devy sú čistejšie, než aby podľahly náruživosti. To nie: s nimi je Boh!“

Ale musí zvedieť i toto ešte dnes. I pošle dcéru Bore povedať, aby prišla oznámiť, keď vidí panstvo vracať sa z Opatoviec.

„Idem vám čítať niečo, alebo zahrám, vy radi klavír!“ ozve sa dcéra.

„Nie, dnes hrať nebudeš. Sadni si len, alebo choď si ľahnúť, zle si spala tej noci.“

„Ja, zle spala? To už vonkoncom nie, mamička! Vy sa mýlite úplne, to nemožno!“

„No, už odpusť, dievčička, ja som ťa videla sa nadhadzovať a vzdychať!“

Józa neriekla už nič, líca zapálily sa jej. Mať spánok má slabý, alebo ani nemá, keď spí vo dne, teda vie lepšie, čo sa s ňou v noci deje, ako ona sama.

V tej chvíli strčila do dvier hlavu Bora, ešte nemilšiu, ako inokedy — bolela ju hlava dva dni — a oznámila, že už idú páni hore na kočoch.

„Choď pozrieť, či všetci idú,“ riekne mať Józe.

„Nuž, čože, keď niektorý i tam ostane trčať, čo viac!“ a ide k obloku. Pani kývla tajne Bore pristúpiť a šeptom naložila jej ísť k levítovi, aby ráčil, ak môže, ešte dnes k nej prísť.

„Áno!“

„Všetci idú,“ oznamuje Józa, „ani jedného nevzal parom!“

„Ale, dievčička, mohla by si odložiť ten surový tón, to i tak nebola tvoja obyčaj, nikdy, aspoň tu pred Borou nie!“

„A či je ešte tu?“ obzrie sa ta, skríknuc náružive: „Čo sa už nepracete preč?!“

„Bože, ja to ani nevydržím!“ myslí si lkajúc.

„Nono, len aby som sa neodpratala celkom a potom žite, ako viete!“ dudre Bora a vyjde buchnúc dvermi, povedomá svojej nenahraditeľnosti.

Józa sadla na predošlé miesto a mať vidí, že dýcha skoro nahlas, i nozdry chvejú sa jej a srdce počuje i ona búchať.

„To vám poviem, mamička, že ja na slávnostnú večeru nepôjdem!“

Mať odpovedala ležiac a ona začne pliesť ďalej. I slnce zhaslo a do okien zory večerné vrhly svoje červené svetlo. Nastáva večer. Sedia bez slova v izbici. Józa myslí, že mať drieme, ale ona hľadí ustavične na ňu a pozoruje pridusené vzdychy jej. V pitvore, ktorý bol i za kuchyňu, zavznely kroky mužské. Zastaly trochu a Józa počula hlas levítu, spytujúci sa Bory, v ktorej izbe ležia pani. Józa skočila najašeno.

„Mamička, mamička… Vy ste zavolali Červenčíka!“ vraví trhano a s hrúzou hodí očami na dvere, kde má sa zjaviť. Potom rýchle, nedbajúc na mať, vletí do dvier a na chodbu, odtiaľ na dvor, potom na ulicu a z dediny von. Obišla záhradu a zabrala sa záhumním, chvátajúc rýchlym krokom k hradu pevnému, mimovoľne, akoby hľadajúc útulok a skrýšu. Pri železných dverách zastala, spamätajúc sa. Zacítila, že teraz nie je hodna Ľva, i zvrtla sa preč.

„Potom, keď premôžem!…“ šepce a vracia sa dolu dedinou. Pri mlyne postála. Večerné povetrie občerstvilo ju a ona vošla otvorenou bránou. Na dvore stála Georga v čiernych šatách. Na očiach ešte slzy, len čo prišla z Opatoviec, Laco hneď ztratil sa v mlyne. Ani nezbadala, keď zastala Józa za ňou a obtočila ju ramenami. Vtedy zvrtla sa rýchle a mysliac, že to muž, chcela odmeniť podobne jeho láskanie, no, vidiac Józu, cúvla. Potom rozplamenila sa zahanbením od pohľadu smejúcej sa Józy, v ktorom vyčítala, že uhádla, koho myslela Georga pri sebe.

„Ty si tu a nie na Opatovciach?“ spytuje sa Józa, ožijúc a zmeniac sa pri nej.

„Nie,“ nato ona a zas zalejú sa jej líca, horúce od viny. „Mama naša ostala za čas pri mamičke, my sme museli isť domov. Nemožno nechať všetko bez dozoru. Ja som, pravda, chcela ostať na Opatovciach — aj pôjdem, pôjdem, uver — ale Lacko nechcel bezo mňa!“

„Ozaj!“ započne zasa Georga. „Chcela som ti len povedať, že tvoje veci…“

„Veď si odkázala!“ nedá jej dokončiť Józa a pasie s rozkošou oči na jej rozpakoch, až napokon celkom sa zmätie a oči i tak rozplakané, zalejú jej slzy. Rýchle stiahne hlavu Józe, objavšej ju oduševnene, a šepne, celkom k jej uchu priložiac rty, aby to nikto iný nepočul na svete, nikto:

„Józa, ja ho už rada mám!“

„A i tvoja vec dobre stojí!“ ponáhľa sa povedať, aby nebola len sama šťastná. Začaly chodiť po dvore a Georga vyrozprávala, ako boli na návšteve raz u Ľva, ako ich radostne prijal, ako ju bozkal na obe líca a nezbadal priestupok, len keď bolo už pozde, ako si potykal i s Lacom, (lebo srdce Jakubovičovo je široké, všetkých zavrie doň!) a ako oni s nesmiernou ľsťou vymohli z neho vyznanie.

„To bolo také krásne a milé!“ dokončila, tešiac sa i teraz. Potom poukazovala Józe gazdovstvo svoje. Zaviedla ju i k potoku, kde kúpajú sa husi, kačičky. Zatým spomnela Opatovce, zaplačúc, a potešila sa, rozpovediac, ako oni s Lacom, vracajúc sa, cestou celý plán spravili pre vdovu mamičku. Totiž po pol roku príde sem bývať. Laco chce ich k sebe, ale ona vie, že mamička neprivolí a tak, keď sa Józa vydá za Ľva, prejde mamička do ich domu, ktorý by i tak pustý ostal. „Však to bude rozkošné, a ty pristaneš?“ Spomnela, že jednu sestru doviedli so sebou a napokon zaviedla ju i do mlynice, zapadnutej múčnym prachom. Laco vysvetľoval s nimi prišlej Vieročke — tej, čo už prerastala doma Georgu — doviedli ju so sebou na žiadosť matky z domu smútku, o pláne, ako by on chcel, aby mlyn hnala para. Vieročka, štíhle, šestnásťročné dievča, ešte nie v celkom dlhých šatočkách, so zaujatosťou ticho hľadela, krásnu hlavičku, veľmi podobnú George, vpred držiac.

Už bola tma, keď sa Józa od nich odobrala. Odprevadili ju po samé dvere domu na kraji dediny.

„Spi dobre, ako tvoja vec stojí!“ lúčila sa Georga od nej.

„Iste tak budem!“ uisťuje Józa a pošlúc ešte bozk, berie sa hore schodmi. A ako odlúčila sa od nich, všetko utíšenie, i radosť, čo dala jej Georga, ako by sotrel s jej srdca. V pitvore zastala mimovoľne. Zrazu, vstúpiac do domu, zacítila, že je Červenčík ešte tam. I spytuje sa Bory, ktorá ticho sedela na stolčeku, držiac boľavú hlavu na päsť podopretú, čo robí mamička. No tá iba uhla plecom, neodpovedajúc. Hnevá sa pre paniu i na dcéru. Bolieva i ju žalúdok a myslí si, že sa jej to od panej chytilo.

V izbe už horela lampa, keď Józa vstúpila a svetlo zaslepilo jej i tak oslabnuté od zlých nocí oči. Položila dlaň nad ne a zahľadela sa po izbe, ostanúc na chvíľku ako stĺp. Levíta tam sedí na stolci blízko matky. Mal úmysel byť tu chvíľku krátku — päť dní nebol doma — ale ostal, vidiac panej neduh zväčšený. Je vážny a nežný, ako obyčajne, ale na čele dlie mu i akási ukonanosť. Neskočí hneď, ako by to zdvorilý švihák spravil, ale dokončí, čo vravel panej, a čaká, kým sa ona rozhľadí. Len potom vstane, stisnúc nežno podanú mu ruku.

„Kde si bola, dievčička?“ spytuje sa mať, ktorá opretá o ruku so zatajeným dychom pozorovala ich vítanie, hľadiac prenikave na jeho tvár. „Mara od Nivských bola pre teba už dva razy!“

„Ja… ja nepôjdem…“

„Len choď,“ povie mať, hľadiac po dcére a jej tvár zdá sa ako citom ľútosti zatiahnutá. „Tu pán levíta — či už bude pán farár…“ napraví sa s milým úsmevom, „odprevadí ťa ta!“

„Nech sa vám páči ísť, slečna!“ vraví i on, hotový vykonať žiadosť Jakubovičovej, i vstane.

„Tak mňa ste čakali?“ Mamička iste silou ho tu zdržiavala. I hryzie si pery, vidiac ho pred sebou v tichej a vážnej kráse. Oh, keby vedel, akým jej je mučiteľom!

„Že som tu ešte?“ usmial sa. „Nie, veď nevedel som, že máte ísť ta. Prešiel čas milo, ani sme nezbadali. Ale ak dovolíte, uprevadím vás…“

„Ja nemôžem ísť, nemôžem, mamička!“

„Obleč sa a choď! Čo sa máš odťahovať? Vieš, že ja to nechcem!“

„Dovoľte, mamička…“

„Nerozčuľuj ma, nekráť život hlavatosťou svojou.“ Jej tón bol drsný.

Józe zablčaly líca, s hrúzou pozrela na ňu, potom rýchle berie sa do druhej izby, kým ju slzy nezachvátia pre tón ešte nikdy nepočutý od matky.

„Belasé, kvetavé šaty si vezmi!“ zavolá pokojnejším hlasom.

„Ja to ani neprevládzem!“ šepce si Józa, zapaľujúc v druhej izbe svetlo. Berie šaty belasé, kvetavé. Potom pripravená zastane pred veľkým zrkadlom. „Teraz som už naozaj to veľké jablko,“ myslí, hľadiac mračno na svoju veľkú krásu. „Ale ako také jablko má značku, tak i ja hneď dostanem pečať súženia,“ myslí ďalej, vidiac mračný výraz svojej tvári.

Vošla do druhej izby, kde čakal levíta s klobúkom v ruke. Keď vstúpila, pozrel k nej, nezbadal vyfintenej jej postavy, ale oko jeho primrelo dlhšie na jej vzrušenej tvári. Ona nehľadiac nikde, predstúpila pred mať. Mať podoprela sa o ruku, zdvihnúc hlavu a uprela oči po nej. I vidí, že pri všetkej vycifrovanosti a vôni, ktorá šíri sa od nej, je akási strhaná, ako krásavica po bále, trápená celú noc tancom.

„Tu je mráz!“ myslí si jej mať a oči zatiahnu sa hmlou tichej bolesti. Vidí, že je obeť od nej splniť jej vôľu, i rečie milým svojím hlasom, plným nehy:

„Nechodí, dievčička, teda, ak nechceš naskrze a zle sa cítiš…“

Ale tu v rozmazlenici zoprel sa odpor. Ide s ním, keď to žiada! Obráti sa bez odobierky od nej — čo neurobila ešte — a pozrie, kde je on. Tam stojí, lampou osvetlený. I zdá sa taký skvelý, taký príťažlivý, väčšmi ako u Črpáka večer, alebo v ulici pred domom Ezera, v svetle mesačnom, že jej oči s hrúzou roztvorily sa a ona, odvrátiac sa rýchle, potočila sa ako úderom sotená k matke.

„Ona nejde, nejde, pán levíta!“ vraví jej mať zľaknutá, strhnúc sa a lapiac jej ruku. „Čo sa ti stalo, dievčička? Závrat?… Ona nejde, nie!“

Červenčík sám zľaknutý, chcel byť ku pomoci, ale v druhej chvíli ona už schopila sa. Levíta vyšiel. A ako ho tu nebolo, i ona zdvihla sa hneď, vyšmiknúc sa z rúk matky, ju zdržujúcej. Ide, áno, ide s ním, už ju teraz nik nepristaví. Tam, v šere noci, na chodbe alebo inde, povie mu, že ho ľúbi, hoci hanba je ženskej to povedať prvej a jej i zkaza. A ženúc sa, aby dostihla ho ešte, otvorila dvere rýchle, že pobeží von za ním, no prekročiac prah, ostala stáť ako prikovaná: zasa ten obraz skvelý.

Kuchynka jasala sa svetlom. Bora zapálila lampu už dávno — nič nerobila, že je chorá, — potom i sviecu, čo vyprevadí hosťa dolu schodmi, a druhú, s ktorou pôjde pre večeru do komory. Nebude šetriť panie, nech míňa sa všetko, pre nich trpí! A sediac na nízkom stolčeku, stenala tak zlostne — bála sa, že i ona toľko bude trpieť, ako pani, keď sa jej od nej chytila choroba — že levíta, ako vyšiel z izby, pristúpil k nej a položil dlaň na jej čelo rozpálené hnevom.

„Už ma i hlava bolí, i žalúdok,“ ponosovala sa mu, stenajúc ťažko. „Včera celý deň som sa iba povaľovala, aj dnes chodím, ako zmätená, ani nejem. A to všetko mám od panej. Že ich ošetrujem, chytilo sa ma. To mi bude odmena dlhoročnej služby vernej…“ i zamĺkne. Do dvier vyronila sa prudko vycifrovaná Józa. Bora zazrela zlostne k nej — ani vyžalovať sa nemôže dobre — i vstane, odtisnúc ruku levítovu nahnevano s čela, — bol začal jej mienku podvracať o chytení jej choroby, a ide von. Počula i tak búchať už chvíľu obnociara na dvere, tam dolu od ulice. I levíta chcel sa vzdialiť, ukloniac sa zastavšej vo dverách Józe, ale zazrúc strhanú jej tvár, vrátil sa, zacítiac, že ho potrebuje.

„Oh, aj môjho čela dotkni sa, ako Bore!“ lká ona, plamenným pohľadom pozerajúc naňho. „Pálčivosť jeho i tak nevezme nik, len tvoja božská ruka!“

„Idete jednako?“ spýtal sa on, pristúpiac a uprie oči k nej, v nich žiara lásky, i svetlo, i žalosť a teraz i akási moc, ťahajúca ju šialene k nemu.

„Idem, ale k tebe!“ myslí si ona a hlava točí sa jej v závratnej slasti, ako blízko zastal. „Hodím sa k tebe, ako mať Ezerova, alebo Pisárička, alebo kto, a nepustím!“

Levíta čakajúc odvetu, pozerá na ňu a vidí, ako vydychuje, hryzúc si pery, nozdry šíria sa jej a srdce tlčie, sám počuje jeho zvuk, očami dychtivými hlce ho, ztratiac samú seba. Levítove oči rozšírily sa a tvár zrazu prijme výraz zvláštneho zadivenia. No, v tom zašľahol ho zúrivý pohľad jej oka, spamätavšej sa v tej chvíli. Zadivenie zmizlo s jeho tvári a on pochopil ju už.

„Vy ľakáte sa o vašu mamičku?“ spytuje sa hlasom plným nežnosti. „Nebojte sa, lepšie je, ako minule, keď som tu bol!“ teší ju, hoci nepravdou, potom pozrúc ešte na ňu, aký účinok má jeho útecha, obracia sa k odchodu. No v tom urobila ona pohyb, už zas celá preč od vášne, ako by schvátiť chcela ho a zadržať, no i trhla sebou v tej chvíli zpät.

„Ďakujem!“ šepne, odstúpiac prudko a zmizne v druhej izbe, kde mať, svlečúc sa s divána, namáhavo ide šuštiac v papučkách za dcérou so strachom. No už je tu a klesá tam na stolec blízko dvier a hlavu svesuje dolu, oči zavierajúc.

„Nič zlého som nespravila!“ upokojuje mať bezvládnym šepotom, keď tá zabudnúc na svoj neduh, s ľakom pristúpila a chytá jej čelo i ruky, mysliac, že je v mdlobe. Potom vypukne v plač, tisnúc hlavu k materi náruživo.

Medzitým levíta sostúpil so schodov a vyšiel do tmavej ulice. Pri dome Črpákovom zbadal chĺpok žien radiť sa pred otvorenými dvermi domu. On postál proti nim a z nich jedna postava oddelila sa a pošla rýchle k nemu, poznajúc ho, ako zastal v páse svetla.

„Oni sú to, pán farár?“ už ho tak pozvala. Je to Črpákova sestra, gazdiná Palogovie. Oblečená je v čiernom, sviatočnom rúchu, prišla z Opatoviec i ona a nestačila sa prezvliecť. „Ach, čo sme sa ich nahľadali všade! Chorý prišiel k pamäti včera a ustavične volá za nimi. Chce spoveď, keby ráčili isť…“

„Nech ráčia, dvojctihodná milosť!“ prosí i druhá. Bola u Nivských pred chvíľou a počujúc od slúžok, že tam bude hostina veľká, bojí sa, že ju nepustia o chorého. Levíta pristúpil do dvier domu, aby ztade pozrel na chorého, od ktorého šíri sa zlý zápach, a vidiac, že meškať nesmie ani chvíľky, odstúpil, ponáhľajúc sa domov pre sviatosti.

*

Dom Nivských jasal sa celý osvetlený. Chyže boly ozdobené kvietím, ale obzvláštneho ruchu nebolo. Privykli na Stana, na šťastie, ktoré prináša. Nivská nevznáša sa viac ako na perách, muž nevzal si retiazky útlučkej, ale hrubá mu zdobí hruď. A Otila už má na zreteli i dvere, ktorými čaká i zjavenie druhého. V hosťovskej izbe sedí pri stolíku starý Nivský a učený otec Hrabeňov so ľstivým, jemným úsmevom. Pani Nivská a trochu nahluchlá mať Hrabeňova sedely na diváni. Mládež je v stolovej chyži, ktorá je najväčšia a kde je i klavír. Stano je bezúhonne odetý v čiernom. Dve sestry. Staršia, kus pehavá, hrdá a elegantná, a od nej veje vysoká ženskosť. Hrá na klavíri bezvadnou a výbornou hrou a tvár pritom má chladnú, ako by jej všetko bolo malicherné, čo je na svete vôbec. Mladšia, prostejšia, tučná, stojí s Otilou pri klavíri. Otila v bielych dlhých, drahocenných šatách bola ani socha dôstojnosti a nehy.

Teraz v predcite čohosi veľkého, bola taká zvláštna, že očarila všetkých, a prišlá rodina s hrdosťou pozerá na ňu, chváliac v duchu výber syna a brata. Je pokojná, ako inokedy bledá, no na perách nový úsmev: „Vy sa nazdáte, že je všetko tak, ako sa vidí, ale je nie.“

I Stano pozerá na ňu často, ale jeho hrdá tvár je nehybná, ako z kameňa. City jeho i teraz sú skryté, ani plamienkom oka ich nezradí; opravdove mocný muž! S Otilou málo shovára sa, nevie čo. Jej reči sú správne, slová i žarty bez úhony. Nikdy nepomýli sa, nezmätie, nespraví chyby, nezapáli. Tá je dnes taká, aká bola včera, a môžeš byť istý, že i o rok taká bude. Berie si ju a to je dobre rozmyslená vec. Rodičia, sestry súhlasia — je súca do hrdej rodiny, nuž tak teda, načo tým sa zaoberať? Všetko je dobre a niet o čom rozmýšľať i uvažovať. Pozdejšie prišla Katuša s vyparenými lícami a spoteným čelom. Ona je nie oblečená sviatočne, hoci jej i rozkázali, len tak, ako bola i u Józy, v belasých šatočkách s úzunkými čipkami a vložkami. Chodí i teraz ako by celkom pri sebe nebola. Pristúpila k Nivskej, šepnúc jej čosi, načo tá skočila popudená a prišla do ohňa. Otila v drahocenných šatách priblížila sa k nim, aby sa niečo nepatriace sa nevykonalo, i spytuje sa, čo sa stalo.

„Červenčík pýta večeru do izby,“ vysvetlí mať hnevným hlasom, dobre, že stará dáma nedopočuje. „Trčal u Jakubovičovej a teraz chce jesť sám, lebo že on nemôže na večeru obetovať dve hodiny!“ Otila usmiala sa. Že tak nemôžu pochopiť ho a vôbec nik iný. Veď on i chce vašej večeri slávnostnej teraz, po takom dni, ako sa strávil na Opatovciach.

„Nuž, dajte mu, keď tak pýta!“ rečie s výčitkou.

„Ale aspoň dnes mal by tomu smiešnemu horleniu dať pokoj. Uctiť i môj dom, veď som ho prichýlila!“ povie Nivská naozaj ranená, ináče nepripomenula hospody, lebo je rada, že uholná izbica nie je prázdna v noci. K tomu rada Červenčíka, i dala by si dcéru zaň — veru i banuje, že nemôže, ale ako dať takú perlu levítovi alebo i dedinskému kňazovi? To nemožno! „Choď, Katuša, teda, zanes mu!“ rečie cez zuby a vráti sa k nahluchlej, ale sympatickej panej na diván.

Katuša prichystala tácňu s večerou i vínom. Stará Kata šla jej otvoriť dvere kuchyne i pitvora od jeho izby. Ona ako stroj ide vpred, hľadiac na tácňu, aby sa niečo nerozčapkalo, ale keď mala už prekročiť prah, mimovoľne ostala stáť. Krv búšila jej do tvári a srdce zatrepotalo. Akási zvláštna, tajomná moc ju obklopila a všetko okolo naplnené je ňou. Už nemôže tak prosto vojsť dnu, ako dosiaľ, ani nemôže vojsť…

Červenčík sedel pri stolíku a, podopierajúc rukou hlavu, zdal sa byť ukonaný. Oko jeho tmavé je hlboko vpadnuté a na perách bolo vidno cit bolesti. Spovedal Črpáka. Chorý utíchol a uľavilo sa mu. Levíta myslí na Opatovce. Ale nie to dotkýňa ho, že zemou zasypali starčeka-kňaza — veď už bol ustatý životom a túžil sám po odpočinku, no stalo sa, že ledva odznela posledná sloha piesne a zamĺkly zvony, obklopili ho Babušinčania s nadšenými tvárami, ako by chceli mu blahoželať. Pozdejšie už i vraveli natešení: „No, už sme svobodní! Chvála Bohu, už budú oni náš naveky.“ Kurátor s oholeným čelom, ako by všetkých chcel predbehnúť, začal ho volať velebným. Toto je, čo ho morí tak veľmi. Hľa, aký je osud kňaza. Obetuješ sa ľudu, pracuješ preň, ustávaš, oddáš sa mu, a on, keď ostarieš, odpadne od teba a raduje sa, keď ťa môže odprevadiť, ako tohoto dnes, aby si mladého vzali. To bude i jeho údel. Tí, čo ho dnes s láskou obstali, čo ho milujú a ktorým on oddal sa, celkom zľahostajnejú a po smrti jeho kameň odvalia, lipky občechrajú, ako predchodcovi, ku ktorého hrobu okrem Józy nik nepríde so zbožným citom.

Za dvermi ozval sa šramot. On obzrel sa a videl, že niekto by chcel vojsť, ale váha.

„To ste vy, holúbok?“ spýta sa nežne, uhádnuc, že je to Katuša. Iste myslí, že je pri ňom niekto z dediny na porade alebo ponose. „Len poďte!“

Katuša spamätala sa. Ozaj, veď je ona „holúbok, len poďte“! Posluha jeho i všetkých, z prachu zdvihnutá a z nízkosti. Zasekne pery a už vstupuje do izby s tácňou bez chvenia.

„Sem na tento stôl!…“

Len k tomu stolu, ako rozkázal, ide ona. Ale príduc bližšie, zastane a chvenie zmocní sa jej. Vidí, už nie je tak, ako dosiaľ. Akási veľká zmena, všade dýcha celá izbica tajomnou mocou. On je inakší, cudzí a zvýšený. Čím bližšie ide k nemu, tým nohy horšie ju nesú a hlava točí sa jej, ako by tancovala. No už stojí pri ňom a kladie trasúcimi rukami tácňu pred neho. Konečne je už i složená, no jedným koncom dostala sa na knihu, fľaša sa prevážila a padla na zem. Zľaknutá rýchle zdvihla ju, aby víno neušlo všetko, a vtom prsty jej strčily pohár, odštrbiac z neho vrch. Červenčík zdvihol oči, preberúc sa z dúm na cvengot, a odstúpil. Ona chcela zdvihnúť pohár, ale tu zas prevrhla slaničku, rozfŕkajúc soľ po zemi. Katuša nechala tak všetko a, oprúc sa na operadlo stolca, kde prv on sedel, zrazu pustila sa do plaču.

„Čo vám je?“ spytuje sa on zadivene. Azda Nivská ju znevážila? Od tej to vystane každý deň jej raniť srdce; je veru surová dosť. Ale taký plač pri Katuši nevidel ešte. Slzy lejú sa jej a izba šumoce od jej vzdychania. Dosť ráz plakala tu, keď dostalo sa jej krivdy, slzy stierajúc po jednej tajne, pritom šomrúc na neho, čo ju utíšilo vždy, a odchodila s osušenými očami, a o chvíľu už počuť bolo jej smiechy s Katou, ktorá je jej miláčik. No teraz len plače bez prestania a slova. I berie sa k nej, aby sobral jej ruky s tvári nežne a pozrel i pochopil ju. No tu ona zrazu zatíchla sama a zdvihla hlavu. Po levítovej tvári preletel cit zadivenia, vidiac ju. Aká zmena stala sa s ňou za tých pár chvíľ plaču. Toto ako by už ani ona nebola, ale akási iná, dospelejšia. Ako by prežila bola cez tie chvíle i päť rokov. Na tvári chlad, v očiach svit veľkého odriekania, no hlavu dvíha odhodlane. „Nič je to!“ vraví hlasom, v ktorom zvučí akási suchosť. „Nech sa vám ľúbi večerať, ja idem doniesť druhý pohár a víno druhé…“

„Netreba druhého vína. Ak spadlo, sklo je na dne a do dna nevypijem!“ odvetí on a začne chodiť po izbe divne dojatý, zabudnúc na večeru. O chvíľu doniesla mu pohár stará Kata, nie ona.

„No, ich dnes zle obslúžili naša presadená ruža!“ zasmiala sa.

„Boli dnes naozaj zmenení!“ Nikdy ešte nezastarel sa do vecí domácich, ani nespýtal nikdy nič a so slúžkami vôbec o takom rozhovor neviedol.

„Azda dostala slečna Katuška dnes?“ spýtal sa teraz.

„Ó, nedostali, ani sa nepamätám kedy, ani nik po tieto dni. Pani sú taká dobrá, ako nikdy ešte neboli. Kde by aj nie, keď ich také šťastie potkalo. Pán veľkomožný Hrabeň vypýtajú Otilku dnes. A to sú človek dokonalý, zámožný a veľký pán, ani sa neprihovoria hockomu. Ale kdeže by sa aj jemu nebola zapáčila naša Otilka! Takej slečinky niet naďaleko. Každý najde sebe rovného, nech mi veria, tak aj Otilka naša. Ja by, pravda, radšej šla za takého, ako sú napríklad oni, ľudskejšieho a bieleho!“

„Tak teda zato je tá slávnostná večera, na ktorú i Józa mala prísť!“ myslí levíta. A tu prišlo mu na um, či Popeluša nečakala kráľoviča, ako jej Józa bila do hlavy? Ten plač žalostný jej zapríčinily sklamané nádeje, daromné. Áno, to bude. Pamätá sa i na ten výraz, odriekanie. Sklamanie ju ráňa, a nie dosť, čo ju osud bije aj inak!

„Ale sú oni vinovatí, pán levíta, keď večerajú takto,“ začne Kata, pretrhnúc jeho myšlienky. „A čo všeličoho sme nachystali. Koláče, torty len sa tak trasú od dobroty, ale je v nich i dolevky hodne. A čo nejedia, ich milosť? Ochladne i to málo-neveľa.“

Levíta pozabudol, že mu treba jesť, i sadá. Povečeral rýchle, a vypijúc i pohár vína, vzal klobúk a už berie sa preč.

„Lampu zahaste!“ rečie Kate odo dvier, „pozde prídem!“

Večer bol už vidnejší. Mesiac vychodil práve zpoza domu Črpákovho, kam sa uberal. Dvere boly otvorené na izbe pre zlý zápach, a dnu tichosť. Dve ženy, sestra a tetka, stály konca nôh chorého, šeptajúc potichu. Ani chlapi nesedia, povstávali akosi, obnažiac hlavy a sú bez slova. Ako vstúpil levíta, jedna zo žien na prstoch prišla šeptom, vraviac mu o chorom. Levíta vie, čo znamená tá tichosť, i šepot, i obnažené hlavy chlapov — Babušinčan v dome svojom klobúka neskladá medzi svojimi; chorý umiera. I sám stíchol, obzrúc sa osvetlenou izbicou mimovoľne, ako by cítil prítomnosť toho, ktorého tušenie ovládlo i druhých. Srdce zabúchalo mu vo zvláštnom cite. Zblednutý pristúpil i on k hlave umierajúceho. O chvíľku Črpák ostal nehybný a jedna zo žien zatlačila mu oči. Nastal v dome pohyb. Jedni pustili sa do kriku a plaču, druhí začali shľadúvať oblek, vodu, aby obliekli a umyli umretého. Levíta vzdialil sa, no pred domom ostal ešte, prechodiac sa. Keď zjavili sa i majstri so sekerami, zavolaní robiť ostatnú skrýš, odišiel. Poprechodil sa po bielej piesočnatej ceste a chcel ísť potom ku kurátorovi. Vari bude chorý i on. Aj na Opatovciach, kde tak hrdinsky volal ho velebným, ponosoval sa na hlavu. Slnce pripieklo mu holé temeno, i chce ho Červenčík navštíviť. Ale tu napadol ho akýsi nepokoj, i vrátil sa domov. Sadol v izbe potme, ako rád, aby prešiel mysľou po dni skonalom, no ten nepokoj opäť dostavil sa a oblapil ho celého, ako do okov. Zrazu sobral sa z izby; zatúžil vidieť Katušu.

V pitvore postál, či nepočuje hlasu jej v kuchyni — nechcel ísť do izieb — potom vstúpil do vnútra. Jasavé svetlo lámp a sviec farebných i nefarebných zarazilo ho, hra klavíra i spev. Zdalo sa, že dobrá vôľa, pokoj a radosť tam opanovala každého. Staršej sestre vystúpil rumenec na líca od tichého oduševnenia i hry. Druhá, prostejšia, hrala na husliach, ktoré vypožičaly od židovského inštruktora, keď nemala pokoja, kým nezahúdla. Otila vo svojich krásnych šatách sprevádzala spevom ich hru, takým hlbokým, prísnym hlasom, až budila obdiv a úľubu.

Len Stanova tvár sa nepremenila, je i teraz hrdá a nehybná; čierne oči prezradzujú, ako by sa nudil. Starí v druhej izbe, kam utiahli sa fajčiť, pripomínali si časy študentstva, panie hovorily o kúpeľoch a šatách. Slečny bavia sa hrou a spevom, a že si vezme Otilu, je už prekonané stanovisko, o ktorom netreba ani reči, ani myšlienky šíriť. Kúriac drahú cigaru, krátil si čas, pozorujúc Katušu, ktorá vo svojich chatrných šatočkách soberala riad so stola so slúžkami.

„Aké drobné ručičky má, ona je najútlejšia zo všetkých,“ myslel si a hodil okom ponad stôl k Otile, naproti stojacej bohate a vkusne odetej, potom po izbe, hľadajúc i Józu. „Aký rozdiel. Tá ani princezná, pokojná, vyvýšená a táto akoby k zemi stlačená… A kde je tá zúrivá krásavica dnes?“ pozrel po izbe za Józou zas, ako by i s tou ju chcel porovnať, „prečo chybí?“ Potiahnuc z cigary, pozrel na koniec jej veľmi nahorený, i chcel oprášiť, ale nemajúc kde, obzrel sa okolo. Nivská, ktorej prísné a starostlivé oči i pri hlučnom rozhovore s Hrabeňovou všetko videly, zavolala Katuši, aby dala popolničku striebornú, tú s jašteričkou.

„Aké krásné ústočká má a oči dolu hľadiace!“ dumá Hrabeň-syn, keď mu ju predložila bez slova. „Tenká a maličká, len privinúť, chrániť… a nevraví nič. Mračná a zanedbaná, ani sa shovárať nevie, ani odpovedať dobre. Ale veď nemá skvelého postavenia…“ Složil cigaru na popolničku a vstal, aby sa poprechodil. Zašiel do druhej izby ku starým, potom sadol k nim, počúvajúc ich chvíľu, no vrátil sa zas na predošlé miesto, proti Otile. Chcel pokochať sa v jej zjave veľkolepom a vidieť všetky tie skvelé vlastnosti, ktorými ho obohatí, ale zas oko kĺže sa s nej a zastavuje na Katuši, ktorú tak dobre bolo by chrániť.

„Ech, čo som nie nižšie, ako som!“

V tú chvíľu do izby vstúpil Červenčík. Všetkých oči zaletely k nemu a izba ožila mimovoľne. Nečakali ho, pravú príčinu jeho odťahovania uhádnuc, tým milší je jeho príchod. Hra vysokoženskej sestry zavznela ešte bystrejšie — mávala sny o koncertoch, na ktorých ona účinkuje, a o poslucháčoch, ktorých do vytrženia privádza jej hra. Mladšia, ktorú všetko oduševnilo, čo je dedinské a len to ju omínalo, že niet tu mladého človeka, dala znak sestre na hru piesne: „Stíha ma kliatba, že ťa ľúbim…“

Levíta prižmúril oči — urážalo ho svetlo — a tvár jeho zasmušila sa. Odo dvier zazrel Katušu, šiel sa klaňať, pozdravovať a predstavovať hosťom.

„Dosiaľ je taký rozbolestený, ako na Opatovciach,“ myslí Otila, vidiac na čele jeho mrak. „Nevidí nič a nemá smyslu pre nič na svete!“

„My mysleli sme, že ste niekde pri svojich,“ povie mu Otila, keď ho Nivská prepustila od seba, dozvedajúc sa od neho o Jakubovičkinej chorobe i o Józe. „Teší nás, že ste prišli!“

Levíta neodpovedal, lež uklonil sa, ale tvár jeho, trochu zapálená, ako by vravela: „Ale mňa neteší, že som tu, ani že mi ty vravíš, ani že sa tu veselíte, a hra tá ma uráža zrovna…“

„Čo mu je, že mi nič neodpovedal?“ diví sa Otila, hľadiac bokom naň, kde zastal už teraz Stanom zavolaný. „Hnevá sa na mňa, a prečo?“

„To je levíta tejto cirkvi a budúci kňaz,“ riekla tlumeno mladšej budúcej švagrinej, spytujúcej sa naňho zvedavo. Veľmi rada spoločnosť mladých ľudí; a že je tu nikto iný, vítaný jej je i levíta.

„Poriadny!“ povie Mariška a svojím belasým okom švihne ponad husle k nemu.

„Ja som nevedela dokonale, aký skvost skrýva uholná izbica,“ dumá Otila, hľadiac naň. „Nedbala som oň, nezaoberala sa utiahnutým, skromným. A toto je vlastne to veľké šťastie, ktoré hľadali sme na všetky strany a nevedeli, že je tu. Ale komu by bolo prišlo na um, hľadať ho v osobe dedinského levítu!“

„Už je ženatý?“ spýta sa mladšia sestra Stanova, ktorej bolo divné, že vraví s bratom a nejde im dvoriť.

„Nie, Mariška!“ odvetí Otila a, ľúbo prekrižujúc ruky cez krásnu hruď, hľadí hlbokým svojím pohľadom na hlavy mladých ľudí. A prirovnávajúc ich, teraz vidí, že levíta je veľký a nie Stano. Stano vidí sa len veľký, prišiel s hlukom, ako keď zahodíš skalu do vody, narobí šum, vzbúri a potom je ticho, ale levíta príde nevieš kedy, nevieš ako, a víťazí. Šťastná tá…“

„Čo je to levíta?“ šepla jej v tie časy Mariška, ktorú nepokojil Červenčík vždy a vždy.

„Aký je rozcítený a plný nepokoja!“ myslí Otila, prepočujúc otázku mladšej sestry Stanovej a zabudne sprevádzať hru spevom, „ako by tu všetko urážalo jeho dušu, taký je zničený a netrpelivý. Prečo prišiel sem teda a prečo ozaj jej neodpovedal na otázku?“ háda, hľadiac prenikavejšie na tvár jeho červeňou netrpelivosti poliatu. I zablysne sa jej oko, ako by pochopila. Pre ňu prišiel v svojich mukách, nevediac, čo robiť. Vedela od prvopočiatku, že ju zbožňuje tajne, no neopovážil sa sblížiť a ona mu pomocnej ruky nedala. Od nej závisí len, či má byť táto okrasa človečenstva jej, alebo nie. A Otila dvíha hlavu, neobyčajným citom víťazstva opanovaná, na perách úsmev nový, vyjadrujúci: „Vy sa mýlite, ak sa nazdávate, že sa tak stane, ako sa zdá byť.“

Červenčík medzitým naozaj netrpelivý zanechal Hrabeňa pri stole a prejdúc pár ráz izbu, zastavil sa pri kredenci, kde Katuša robila čaj, odvrátená od všetkých a nezbadajúc vôbec nič a nikoho, ani už na nič nedbajúc. Jeho tmavé oko prenikave uprelo sa do jej tvári sklonenej a on spýtal sa tlumeným hlasom:

„Budete tu ešte dlho zamestnaní?“ Chcel povedať: slečna; že azda ľúbi Hrabeňa, zdá sa mu už nie tá, čo bola dosiaľ — ale cudzia.

Ona rýchle zdvihla hlavu, počujúc jeho hlas, a tvár jej zrazu zajasala, ako by bol padol na ňu lúč slnca, vidiac ho.

„Katuša!“ zavznel vtom hlas Nivskej rozkazujúci, „sprav čaj i Červenčíkovi!“

Katuša sklonila hlavu nad šáločky.

„Bude sa vám páčiť?“ spýtala sa potom, vediac, že čaj nerád, i pozrie naň, no na tvári jej už niet lúča radosti. Akási žalosť v očiach a to veľké odriekanie zas. Levíta poďakoval sa a ona začala roznášať šáločky každému, kde sedel a pri ktorom stolíku, s akousi pokorou, ale naň už viac nepozrela ani raz.

Červenčík vyšiel z izby, hoci ho zdržovali, a prejdúc cez pitvor, vošiel do kuchyne, čo ešte nespravil nikdy. Slúžky klebetiace skočily poľakané a dobre nepopadaly, vidiac ho. Stará Kata, ktorá bola najveselšia, neztratila duchaprítomnosť celkom a vynajdúc sa, utrela lavicu, aby si sadol, lebo im ináče sen odnesie. On rozkázal jej povedať Katuši, jedine jej, aby sa druhí neznepokojili, že sa zle cíti, i prosí nejaký liek.

„Citrónová vodu,“ radí Kata znaleckým okom, hľadiac mu na tvár. „Sú rozpálení naozaj, nie dobrej vôle. To im pomôže…“ i čiaha dokrájanou dlaňou, ako by chcela hladiť čelo, no zbadala sa a stiahla ruku. Levíta zatvoril sa do izby svojej, zapálil lampu a, sadnúc za stôl, vzal knihu. I roztvoril ju, ale nemohol čítať, myseľ uteká mu ku Katuši a on pozoruje jedine, kedy zavznejú kroky jej nerovné a strmé. Či ozaj už príde, či nepošle starú Katu, ako s pohárom, alebo tučnú Anču? Zradil ju oný pohľad radosti, keď čaj robila a on prišiel k nej. Jemu patril, už vie teraz, ten plač žalostný jej, ale vie i to, že sa ho už strániť bude. Odriekla sa ho prv, ako by vedela o ňom. Myslí si, keď iným je len na zneváženie, tak i jemu. Nemôže ju nechať v tom domnení, hoc nemal úmyslu ešte sa hlásiť. Privedie ju k svobode, k svetlu, k radosti… Zatíchol a dych zatajil sa mu. V pitvore zavznely kroky, blížiace sa ku dverám. Ale krok zdá sa mu byť nie taký strmý a nepravidelný, ako Katušin; akýsi vážnejší a šumný.

Vo dverách zjavila sa veľkolepá postava v bielych drahocenných šatách: Otila. Levíta vyskočil prekvapene a ide jej v ústrety.

„Divíte sa, že som tu?“ spýtala sa milozvučným hlasom a z očú hlbokých svieti jej teplý cit láskavosti, vidiac ho zmýleného.

„Áno, slečna, prekvapili ste ma!“ odpovie on, núkajúc ju hlbšie do izby ku hlavnému stolíku, aby si sadla, pozabudnúc na Katušu, i spýta sa jej zdvorile: „Čomu mám ďakovať za túto neobyčajnú návštevu?“

Otila prišla bližšie, ale nesadla. Mala úmysel byť len chvíľku, kým nezbadá nik, že sa ztratila. V izbách nastala slávnostná chvíľa. Dve rodiny s radostnými tvárami posadaly v hŕbku a reč ich je o nej a o Stanovi. Hneď bude pýtaná o slovo, ktoré alebo odobrí všetko, alebo smaže všetko. Rozum káže k Hrabeňovi, srdce sem. Je na rozcestí. Tu v tejto izbici, pri tomto skromnom, nenapínajúcom sa, plnom pokory, dozvie sa, v ktorú stranu má sa skloniť. I zastane s tvárou obliatou citom neobyčajným a oči jej hlboké zastavujú sa vždy na jeho tvári, ako by rozmýšľala, ako začať. Vidí, že čo zdalo sa jej v jasných izbiciach ľahkým, tu osamote s ním zaujala ju váhavosť a nevie čo počať. On stojí pred ňou, akoby hotový počúvať, čo mu rozkáže a medzitým prišla mu na um Katuša.

„Čím vám môžem slúžiť, slečna?“ spýtal sa nežne, s mysľou pri dverách pitvora.

„Vy tušíte však, prečo je u nás dnes slávnosť?“ spýtala sa ona s úsmevom.

„Áno, slečna, počul som čosi,“ odvetí ochotne, ale sa neusmeje, lebo je dušou pri Katuši.

Vysoká a hlboká Otila nevedela ďalej.

„Bože!“ myslí si on a na čelo shrnie sa mu nepokoj. „Čo nevraví, čo tak váha a čo chce toto šťastné, pokojné a vyvýšené stvorenie odo mňa?“ i pozrie na ňu s otázkou, ako by chcel uhádnuť, keď nevraví, s jej tvári, čo je vo veci. Jej oči práve spočívaly na ňom vrúcim pohľadom.

„Slečna…“ začne, „ja naozaj nerozumiem…“ i zmýli sa.

„Nerozumiete?“ spýta sa ona a úsmev dobrotivý zastrie jej bielu tvár. Kde by rozumel a mal smelosti rozumieť? Ona musí dať mu ruku pomocnú. I chce rozprávať, ale pozrúc naň a vidiac tklivý zrak jeho na sebe upretý, zas nemôže. Ani by nebola myslela, že ona voľná, víťaziaca, stane sa nesmelou pri tomto tichom mladíkovi. A on stojí pred ňou i hľadí na ňu skúmavo, na čele už i nevôľa. Čo ho zabáva? On nie je pre vrtochy rozmazlenej. A netrpelivosť už farbí mu líce.

„Nezdá sa vám to byť divné, že tu stojím ja, ktorá som tu nikdy nebola?“

Červenčík zadivil sa. Veď to už povedal, že je prekvapený jej snížením sa?!

„A to vtedy, keď tam v druhých izbách rozhoduje sa môj osud?“

„Príde teraz, zas dvere vrzly!“ myslí si on, ani nedopočujúc, čo vraví ona, a mimovoľne skrútne hlavu ku dverám, neodpovedajúc jej.

„Ani takto nerozumiete?“ spytuje sa ona, a oko jej vždy pokojné roztvára sa zarazeno. On trhol sa, pozrúc na ňu dlhšie, ako by v pamäť uvádzal, čo vravela. No lenivý je hádať a myslieť, zabúda na ňu a dá pozor len na kroky, ktoré sa majú ozvať.

„Nerozumiete?!“

No slečna, už hoc on nerozumel, porozumela úplne. Oči široko rozovreté pomaly úžily sa a na bledé líce sadá cit bolesti. No zmôže sa a rečie pokojným hlasom:

„Ani nerozumejte teda, pane Červenčík,“ skrúca sa dôstojne k odchodu. „S Bohom buďte!“

„Čo chcela?“ myslel si on veľmi zadivený, zahľadiac sa na dvere, kade odišla, a ani nehnúc sa s miesta. A už teraz zabudol na Katušu. Ani nezbadal, že už zavznievajú tie čakané kroky ešte rýchlejšie, nerovnejšie, trhanejšie, ako inokedy, len keď dvere prudko roztvorily sa a v nich Katuša v belasých, skromnučkých šatočkách s pohárom, oči upierajúc hneď odo dvier naň dychtivo. Teraz už na tvári jej niet ani odriekania, ani radosti, ani pokory, ale preľaknutie veľké.

Červenčík zachvel sa slasťou v celej bytnosti, vidiac ju. Nenazdajky vystrel ruky oproti nej. Ona trhla sa a zastala. Pohár s cvengotom spadol jej z rúk a zabil sa na dlážke. I zľaknutá, zmätená a omámená nevedela čo počať; stála so spustenými nadol ramienkami v úzkych rukávoch, v tvári raz purpur, raz belosť sviežo padnutého snehu. A v očiach toľko oddanosti… Ako stalo sa, ako nie, mladí ľudia ani neskôr nemohli si dať o tom účet — levíta držal v ramenách od slasti a bôľu, lásky a radosti plačúcu sirotu.

(1906)