Sľuby

NOTÁR (dnu. Pretisne sa do popredia a v jednej ruke držiac hárky, klobúk a palicu, druhou utiera si pot z čela).

1. MLÁDENEC: Miško, Miško, to je tebe!

MIŠKO, ZUZA, JANO, MARA: Daj, Bože!

NOTÁR (prišiel medzitým k Janovi): Ten už dal! Vojenskí páni včera už potme poslali a ja vám dnes oddávam… (Podáva Janovi hárky.) Bežím sám. To je zaslúženô…

VŠETCI: Veru je, je. (Ticho. Všeobecné zadivenie.)

JANO, MIŠKO: Čo? čo, pán notárko?

NOTÁR (Janovi): Tu sú hárky, vidíte, včera večer prišlo, že vám je syn od vojenčiny oslobodený.

(Všeobecné zadivenie.)

MIŠKO (notárovi): Nemusím ani narukovať?

NOTÁR: Nie, len na jar na osem týždňov.

REGRÚTI (posmešne): Osem týždňov. Je to aj!

JANO (pozdvihne oči k nebu): Starcov a deti vždy Pán Boh vyslyší. (Podá notárovi ruku.) Ďakujem, pán notár, a čo mali sľúbenô, nech sa páči. (Odídu nabok. Jano chytá sa opaska.)

MIŠKO: Aj ja sa ponížene poďakujem.

MARA (chce ruku bozkať): Aj ja ako mati, pán notárko náš dobrý. (Plače a hladká ho po pleci.) Čistý tanier, pohárik! (Nalejú a idú ponúkať notára.)

JEDEN REGRÚT: Eh, a my poďme!

DRUHÝ: Poďme! Zbohom teda, Miško!

MIŠKO: Počkajte, kamaráti! Ešte za chvíľku sa zabavte. (Zuze.) Mama, čo chcú, dajte im!

ZUZA: Nuž veď vďačne, len ponúkajte. Ešte vám aj donesiem!

ANIČKA (nalieva): Nech sa vám páči, je naliato.

MIŠKO: Zahraj, Jozef! (Jozef zahrá na harmonike.) Anička! (oblapí ju okolo bôčkov) teraz ti už verím —

ANIČKA (ho pretrhne): Že som tvoja!

(Spev, tanec na nôtu: „Ach, Anička, čo ti to, že máš líčko dobitô.“ I Mara tancuje.)

(Opona padne.)