E-mail (povinné):

Jozef Gregor Tajovský:
Sľuby

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Katarína Janechová, Nina Dvorská, Daniela Kubíková, Michaela Dofková, Simona Reseková, Andrea Kvasnicová, Daniel Winter, Christián Terkanič.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 135 čitateľov

Výstup 4.

Miško, Zuza, Anička.

ZUZA (domášne oblečená, hodná, tučná žena. Utiera si ruky do záponky a cez dvere vraví): Ani sa len človek obliecť nestačí, ako sa patrí, pre tú robotu, ešte aj v nedeľu… (Miškovi.) Aha, vitaj u nás, Miško.

MIŠKO (smutný): Ďakujem pekne. A dobré ráno vám vinšujem… (Sníme klobúk z hlavy.)

ZUZA: Pamodaj aj tebe.

MIŠKO: Akože ste odpočívali, tetka, čo sa vám prisnilo?

ZUZA (stavia sa nahnevanou): Nič, nič, Miško môj. Ani som — iba trochu zaspala, aj to už nad samým dňom. Táto (na Aničku) sa iba prehadzovala pri mne, nuž som ani ja nemohla spať pre ňu. Tak, len čo by ju vypáckala! Ale jej už málo chýbalo, že som ju naprostred izby nevystrčila.

ANIČKA: Mohli ste ma.

ZUZA: No len ticho; lebo ešte teraz ti nadám.

ANIČKA: A či ja môžem za to, keď som nemohla zaspať.

ZUZA: A prečože by si ty nemohla ešte spávať?! Či ty máš dáko trápenie, či čo?! Žiadno! (Miškovi.) Potom už voľajako prestala sa mrviť pri mne, tak som ti už potom zaspala a spali sme až už skoro deň bol. Preto som ešte, ľa, takáto… neobriadená a čochvíľa aby sme išli aj do kostola. Ale ja už viem, že nepôjdem, lebo len nedávno som postavila a keď si nenavaríš, ani sa nenaješ. (Láskavo.) A ty že čo? Vari už na tú vojnu…

MIŠKO: Veru ta… Zajtra o šiestej máme už tam byť.

ZUZA (sadá na lavicu k stolu, pri ktorom dosiaľ stála): No, no, teda už o šiestej… (Spamätá sa.) No, ale, bože, ja si sadám… (Aničke.) A čože, ani len stolca nepodáš Miškovi? (Anička pobehne.)

MIŠKO (berie jej stolec z ruky): Nie, netráp sa, Anička. Ďakujem vám. Nebudem sedieť. Veď som neustal a aj tak sa už nemôžem dlho baviť, (sebe) a toľko by vám chcel ešte povedať.

ZUZA: Všetko jedno: Čože… ja som už stará, ale ona má vedieť, čo sa patrí, keď dakto do domu príde. Veď je už nie malé dieťa.

ANIČKA (stranou Miškovi): Hm, Tomáš, už som nie dieťa, a neveríš mi. (Hlasno.) Veď som ho ponúkala, a keď si nesadne, či ho ja mám posadiť? No, či som ťa nie? (Mihá naň.)

MIŠKO (Zuze): Áno, áno, tetka, veru ma; ale kamaráti ma už tiež aj tak budú čakať… (Sadne.)

ZUZA: Ale kdeže by ste ešte šli? (Pozrie na hodiny.) Veď je ešte iba po ôsmej a nesadáte len vari na poludnie. (Anička medzitým odíde nespozorovane do komôrky.)

MIŠKO: O tri štvrte na dvanástu. Ale hodina, aj pol druhej sa minie, kým dolu dôjdeme do mesta. A lepšie je skorej…

ZUZA: Ja veru. Nuž ale sa ty len ešte pobav za chvíľu u nás, veď pánbohvie kedy zase k nám prídeš. Lebo ja nemyslím, že by ti to prišlo, tá lekramácia. Neskoro ste si to začali konať. Keď si už bol odobratý. Kdeže je to už potom… (Hodí rukou.)

MIŠKO: Nuž, ľa, ktože by si to bol pomyslel, že mňa teraz za vojaka vezmú, z tretej… Ja sám nie, keď ma dosiaľ nevzali.

ZUZA: Hja, tí nehľadia na to, či si ty doma treba; len poď, keď si súci. Tak to zašlo aj teba. Pánbohviekedy sa už teraz stade vymôžeš, a keď ste si to ešte tak neskoro zadali.

MIŠKO: Veď ňaňka hneď chceli, ešte kedy pred asentírkou, ale som ich odhovoril, že ma azda už z tretej nevezmú.

ZUZA: Ja sa ti divím, že si taký múdry a tak si osprostel. Keď už otec chcel vynaložiť, mal si ho nechať. Teraz si si sám na vine, a neviem, či vás to takto aj viac nebude stáť, ako by tak bolo…

MIŠKO: A či ma potom ešte pustia…?

ZUZA: Veď to, čože inšie? Otec, viem, že by neľutoval, čo aj o kravu prísť… Nuž ale dal by Pán Boh, že by vás to ani toľko nestálo, aj že by si domov prišiel. Ja by som ti to zo srdca vinšovala. Čože si počne ten otec bez teba? A mati už tiež nevládze. Čo by ste mali mať dáku pomoc do domu, nuž ešte aj ty musíš preč. Veď sú to už len zákony…!

MIŠKO (vzdychne): Naopak svetu…

ZUZA: Nuž ale — poručeno Bohu. Ak ti len súdenô, darmo je, božia vôľa. Keď sa budeš poriadne držať, aj stade, ľaľa, akí chlapi prišli, toť aj teraz ani buci vypasení. A jedák si nie taký, že by si sa nevedel nasýtiť, tak tam hlady mrieť, myslím, nebudeš. A mati už len tiež bude mať starosť o teba, aj my ti už len, no, čo budeme môcť… veď sme hádam nie cudzí. A nemáme komu posielať.

MIŠKO: To už nie, pre hlad sa nebojím.

ZUZA: No veď zato. Len sa ty v inšom poriadne spravuj, aby si sa nezlumpačil, aj tam, ako vravím, ti dobre bude, keď navykneš. A keď sa budeš usilovať, dáš si pozor na všetko… veru nie na pletky myslieť… sprostejší šli a keď prišli domov, aj po šesť hviezdičiek doniesli. A čože ešte teraz: tri roky, a keď voľakedy, ako (žiaľom) môj muž, nuž tvoj ujček, vravieval, aj po dvanásť rokov slúžili a vyslúžili aj dve kapitulácie daktorí. Oj, jej, všetko Pán Boh pomôže, aj tebe, len sa ho nespusti. A môžeš ešte aj domov prísť. (Vstáva.) A mati že čo, plače?

MIŠKO: Pravdaže, plačú iba. A už by aj toľko nemuseli. S tým mi aj tak nespomôžu, len čo mi ešte väčšie bremeno na srdce valia.

ZUZA (stojac): Ľa, ako každá mati. Ja by som sa tiež veru nezdržala, a už len mám inakšie srdce ako ona. (Vtom Anička dnu z komôrky, v záponke doniesla jabĺčka.) Čože to máš, Anička?

ANIČKA: Voľaktoré jabĺčko som vybrala, ak by sa páčilo tuto Miškovi.

MIŠKO: Keď sa ty ustávaš, Anička. Ďakujem.

ZUZA: Ale ba, kto by to teraz jabĺčka jedol? Ale ak by sa ti páčilo, Miško, koštuj. Podaj (Aničke) aj nôž, Anička. (Anička ide po nôž. Zuza berie z police tanier a vidličky. Viac pre seba.) Ale počkaj, ja dačo inšie donesiem, ak je už… (Odíde.)




Jozef Gregor Tajovský

— slovenský prozaik, dramatik a básnik Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.