E-mail (povinné):

Jozef Gregor Tajovský:
Sľuby

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Katarína Janechová, Nina Dvorská, Daniela Kubíková, Michaela Dofková, Simona Reseková, Andrea Kvasnicová, Daniel Winter, Christián Terkanič.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 135 čitateľov

Výstup 2.

Anička, Miško.

ANIČKA (keď Miško dvere otvorí, vytrčí doň ruky a skríkne): Medveď!

MIŠKO (vo sviatočnom obleku, usmiaty s paličkou v ruke, vo dverách): Ba hádam líštička. (Vstúpi dnu.)

ANIČKA (vyčítavo): Zase? (Krúti hlavou.) Ja som nie falošná. (Idú do popredia.)

MIŠKO: No veď nie naozaj. To som ja iba, že čo ty na to — Pán Boh daj — (Nadvihne klobúk a podáva jej ruku.)

ANIČKA (podá ruku): Áno — (Jedným dúškom.) Aj tebe — len tak… A koľko ráz si mi to už povedal?

MIŠKO (vážnejšie): Aká si ty, Anička — za hocčo sa nahneváš. Mne, čo by si ty čo povedala, ja by som sa nevedel na teba hnevať.

ANIČKA (chytro): Lebo vieš, že ti ja takô nepoviem.

MIŠKO: No, veď ani ja ti už viac nie. Ale teraz zhovárajme sa o inšom.

ANIČKA (zvedavá): O čom, Miško?

MIŠKO (v rozpakoch, vážnym hlasom): Nuž, Anička… (Predošlým hlasom.) Nuž, ako si mi, napríklad spala?

ANIČKA (do reči): Ja že už čo…!

MIŠKO (pokračuje): Čo sa ti snívalo…?

ANIČKA: A tebe sa čo?

MIŠKO: Mne sa nič; lebo mi nedalo spať.

ANIČKA (naivne a tichšie): Ani mne veru. Už ma chceli mama aj z postele strčiť, čo som sa iba prehadzovala. Len tak som prežmúrila skoro celú noc. A to len pre teba, vieš? Toľko si mi včera napredkladal, že som potom od veľkých myšlienok ani oka zavrieť nemohla. Vždy si mi bol pred očima. Ale počkaj, druhý raz ti ja tak napredkladám! Hej (hrozí mu prstom), budeže sa tebe kečka pariť!

MIŠKO (usmiaty): No, ja som zvedavý, čo to bude. Nepovieš mi, Anička? (Chce ju za ruku chytiť.)

ANIČKA (nedá sa): Teraz nič; potom, potom, vieš, Miško. (Smeje sa a k reči prikyvuje hlavou.)

MIŠKO (chytí ju za ruku, a ako ona tým hlasom, šelmovsky): Kedy-ý?

ANIČKA: Ej, ale by voľakto chcel vedieť. Just nie, nepoviem. Veď ty už potom (vytreští doň oči) budeš vedieť, kedy!

MIŠKO: Potom ja už nedbám (k uchu), keď budeš mojou žienkou. (Anička zakladá si ruku na ucho, medzitým, čo jej Miško doň hovorí.) Ja aj do mláky skočím, keď mi rozkážeš.

ANIČKA (do reči): Ale len ak nebude hlboká, ašak?

MIŠKO: Ty si… Anička… do hlbokej pravda, že nie! A ak by som sa ti trafil zatopiť, kde by si si potom našla takého dobrého mužíčka, ako ti ja budem?

ANIČKA: Jáj, a že ešte „mužíčka“. Muža! Ój, jej! (Vytrčí obe ruky.) Aj na každý prst jedného. Len by chcela! (Zvrtne sa na päte. No vtom spozoruje Miška, že mu nie po vôli hovorila. Chce napraviť.) Ale nemysli si, Miško, že ja to naozaj. (Položí mu zopäté ruky na plece a ovesí sa.) Lebo ty tiež hneď máš moriaka na nose. Aj teraz (ďubne mu prstom do nosa), už len tak naoko sa usmievaš, ašak! A vraj sa nenahnevám…

MIŠKO (vzdychne si): Hej, nie preto.

ANIČKA (zľaknutá pustí sa ho): Nuž?

MIŠKO (vážne): Vieš, čo ma čaká, a hodina sa mi už blíži. K tomu toľká neistota. (Zdvihne ruku.) Hej, bodaj by sa aj tí páni… čo mňa za vojaka vzali! Keby mi boli radšej ten otec ruku…

ANIČKA (do reči): Miško! Nie, nerúhaj sa Pánu Bohu. Ešte sa ti ozaj dačo stane. Ja sa bojím, keď tak vravíš.

MIŠKO: Ba by som nedbal. Aspoň by mi nebolo ľúto za vami a za toľkými peniazmi, čo sa už ten otec na daromnicu natrovili.

ANIČKA: Nieže tak, Miško. Úfaj v Pána Boha. Ja som len trocha zadriemla tej noci a… (myslí) v tú minútu som ťa videla už z vojny doma! (Trasie hlavou, naivne.) Aj tie písma som všetky videla. Veru! Tak boli (prejde rukou ponad stôl) do jedného rozložené na tomto istom stole. Ešte len aj ten podpis pána cisárov…

MIŠKO: Bodaj by to radšej pravda bola, ako sen; ale ja si netrúfam. A keby aj, či ty vieš, aká odpoveď príde? Notár hovoril mi aj onehdá, že naisto. Keby on tam bol… čo by mu už čo dal! — Eh (hodí rukou), nevykoná ten nič, hoci mu ňanka ešte päťdesiat zlatých sľúbili na dlaň očítať…

ANIČKA (súcitne): A neviem, či ho tam aj poznajú.

MIŠKO (usmeje sa): To už veru pravdu vravíš, že nie.

ANIČKA: Predsa radšej úfaj, ako zúfaj. Či nevieš, to porekadlo? Čože si ja už potom počnem? Veď sa mi srdce pukne od žiaľu. Mama mi už teraz vravia: „Ty si, dievča, ako tráva: čože ti je? Či ty nemáš dáke tajnosti, há?“ — Nuž a potom že už aká budem, keď ma ešte ani ty nepotešíš, ale práve zarmucuješ?

MIŠKO: Anička! Na čo ti mám inak hovoriť, ako sa môže stať? Tu musíme pomýšľať aj na to najhoršie. Ja viem, že každý deň bude nám rokom; ale darmo je. Tu nič inšie nespomáha…

ANIČKA (do reči): Len čo? Miško.

MIŠKO: Iba svätá trpezlivosť.

ANIČKA (opakuje): „Svätá trpezlivosť“, to ja viem, ale čo ešte, Miško?

MIŠKO (s dôrazom): A stálosť v slove.

ANIČKA: A už inšie nevieš?

MIŠKO: A Pán Boh predovšetkým.

ANIČKA: Veď už to mi netreba vravieť.

MIŠKO: Áno, čo by hneď aj tri roky mal (Anička zakryje si oči) slúžiť, i tie sa ti chytro minú, ak len budeš trpezlivá a stála svojmu sľubu. O inšie, o mňa sa neboj. Lebo bárs sú tri roky aj dlhý čas, nič viac nežiadam, len aby mi tak (podvihne klobúk) Pán Boh pomáhal, ako ja na teba myslieť budem a verným ti ostanem. — Len mi ešte to povedz, Anička…

ANIČKA (do reči): Čo? Miško.

MIŠKO: To, že keby ťa tak prišiel dáky…

ANIČKA (s plačom do reči): Čo by som mu vari srdce vyložila…

MIŠKO: Nie, to nežiadam. Len mi to ešte povedz, či keby ťa tak aj rodina…

ANIČKA (ako prv): Nikto! Ani vlastná ma— (Založí si dlaň na ústa.) Ešte ma Pán Boh potresce aj s tebou.

MIŠKO: No nech už bude, ako on chce. Len už neplač toľko. (Jednou rukou ju objíme.) Nerozžiaľ ma ešte väčšmi, ako som. Veď ma to najviac bolí, že sa musíme rozlúčiť. Nežiaľ, Pán Boh je a bude aj potom len ten, čo bol, keď sa ja vrátim a budeme svoji. (Pritisne ju k sebe.)

ANIČKA (vždy ešte so žiaľom): Vrátiš — ale kedy?

MIŠKO: Veď len to trápi aj mňa, že neviem kedy. Možno, že o týždeň a možno len aj o tri roky. To už iba ten (hore ruku) vie a (trpko) páni, čo ma v rukách majú.

ANIČKA (zalomí rukami): Bože, tri roky, za ten čas ma pochovajú.

MIŠKO: Nieže, Anička, nehovor tak. Pomysli aj na to, že i o týždeň môžem sa vrátiť.

ANIČKA (utrie si oči): Toľko azda dočkám, čo ma mama nepoznajú; lebo tá by ma potom ešte domučili, aby zvedeli, prečo sa ja trápim.

MIŠKO (veselšie): No veď preto neplač. Poznajú ťa aj teraz.

ANIČKA (chytro sa utrie): Ešte ma poznať? Veľmi?

MIŠKO (figliarsky): Ešte tuto máš slzu, poď, ja ti ju utriem. (Vytiahne šatôčku z vesty, chytí Aničku kolo bôčkov a chce ju bozkať na líce.)

ANIČKA (sa mu vymykne a zakryje si líce): To sa nepatrí, Miško. Ja sa potom nahnevám. (Odchodí.)

MIŠKO (pobehne za ňou a chytí ju): No, veď by som ti s tým neublížil, nehnevkaj sa. To už, vieš, na to rozlučnô. Zasmej sa mi, dušička.

ANIČKA (driape sa mu z ruky): Akože, just nie. Ja sa hnevám.

MIŠKO (zaliečavo): Ale hnev vraj kráse škodí.

ANIČKA: Ja som aj tak nie krásna. Pusť ma! Ja budem kričať na mamu. Doma sú.

MIŠKO: Krič, nech prídu. Ale ťa nepustím, kým mi pyštek nedáš.

ANIČKA: Keď budú kvitnúť, dám ti aj dva… Teraz len muškátik s klincom. (Podá pierko.)

MIŠKO (dáva si za klobúk): Ja také nechcem.

ANIČKA (beží von): A ja inakšieho nemám. (Preč.)




Jozef Gregor Tajovský

— slovenský prozaik, dramatik a básnik Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.