Sľuby

Miško sám.

MIŠKO (vstane od stola): Ahm, hanbí. Ba vás sa bojí, keď ani len počuť nechcete o niečom takom, a mne sa tiež voľajako jazyk zalamuje. Ale je to aj opovážlivosť, tak mne nič, tebe nič s takým dačím vyrukovať. — No a už musím, keď som sa raz na to pribral. Mne nedá len tak odísť. Ja by sa vrátiť musel. — Ale nie, nebudem už obiehať ako mačka okolo kaše. Veď ma len hádam nevyhodia. — Ten Ďuro, ten by mi už bol skoro začal. Ej, škoda, že som už nedopovedal. (Počuť spev.)

MIŠKO (ďalej): Aha, Anička si už spieva. (Počúva, obzerá sa.) Nože, čo tá povie, keď mňa tu nevidí. — Lebo veď zase aj tak je: ja sa budem pre ňu biť, a ona trafí povedať, akže ju mati na tvrdô vezme, že ona sa iba špásovala, no čo ja už potom? Tu zhorím od hanby. — Počkaj, už viem čo… (Vezme klobúk, palicu a schová sa za kasničku.) A, už ide.