Sľuby

Anička sama.

ANIČKA (vo sviatočnom kroji uväzuje si stužku do vrkoča. Pozerajúc do zrkadla, tíško s túžbou spieva a akoby v tanci prestupuje z nohy na nohu):

(Vezme z obloka, v hrnčoku namočenú kytôčku, privonia ju, kladie naspäť a opakuje):

(Prehodí si vrkoč na chrbát a pozrie na hodiny): Jaj, už osem hodín a ešte nejde. Večer sa mi sľúbil, že príde o pol ôsmej a (s dôrazom) ešte o ôsmej je nie tu. (So žiaľom.) Bože, ak ma ten teraz už nechce… A to len hádam preto, že som sa mu sľúbila… Ja som nie vina. Mohol ma takými medovými rečami nepodvádzať. Slzy mu v očiach hrali; akože som sa ja potom už mohla zdržať? Nuž či som mu mala povedať, že ho nie, keď ho tiež rada… Bože, čo si ja len teraz už počnem? Ale nech, keď si ty taký! Ja sa radšej do vody hodím, ak ten nepríde; aby zo mňa viac nikto nerobil posmechy. (Pozrie do obloka; po malej prestávke, utierajúc si oči záponkou.) Nie, už sa nehodím! Ide, už ide môj Miško! (Tlieska rukami a hľadí do obloka.) Ach, aký je voľajaký smutný, chudák. Musím ho rozveseliť! Ale ako, keď je aj mne plač na očiach. (K obecenstvu.) Áno, to by nikto neveril, ako to tuto (ukáže na srdce) bolí, aj tuto (na hrdlo). Ani vravieť… No ale sa mu neukážem, že mi je ľúto; lebo by som sama musela plakať. A mama, aká sú tá, aj tak by mi vrkoč natrhli, aby nás tu našli obidvoch, mraštiť sa. Jaj, ale ako to…? (Pobehne ku dverám a ostane ticho stáť.) Pst! ešte si nos — (ukáže, že utiera).