ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

2.0

2513 digitalizovaných literárnych diel

Zlatý fond > Diela > Sľuby

Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV

RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)

Jozef Gregor Tajovský:
Sľuby

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Katarína Janechová, Nina Dvorská, Daniela Kubíková, Michaela Dofková, Simona Reseková, Andrea Kvasnicová, Daniel Winter, Christián Terkanič. Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo

167

čitateľov

Výstup 5.

Anička, Miško.

ANIČKA (položí nôž na stôl. Miškovi, roztvoriac záponku): No, ak sa ti páči, Miško.

MIŠKO (si vezme): Neohrdím ťa; lebo ty by si sa hneď… (Naduje proti nej líca.)

ANIČKA (mykne hlavou): Ale — som nie ty. (Zvrtne sa a chce do komôrky.)

MIŠKO (vstane a ide za ňou): No, či nevravím? Pozri Anička, Anička, (pobehne za ňou a chytí ju) toto má práve takú slzičku… Musím mu ju utrieť. (Chce Aničku bozkať.)

ANIČKA (myká sa): Ale daj mi pokoj! Pusť ma. Ja budem mame žalovať… (Vymykne sa mu a rozsype jabĺčka.) Aha, teraz si zbieraj. (Miško zbiera. — Anička škodoradostne.) Juj, keby ti len prišli! (Tlieska rukami.)

MIŠKO: Veďže mi pomôž. (Nazbierané jabĺčka dá jej do záponky.)

ANIČKA (zbiera): Just nie, nech, nech ťa vidia, a ešte im aj ja budem žalovať, aby si vedel…!

MIŠKO (pozbieral ostatné, vstane): Čože im budeš…?

ANIČKA: Veď ty dobre vieš, čo. Už som aj teraz chcela; už mi tuto (ukáže prstom na koniec jazyka) bolo. (Odbehne do komôrky a hneď sa vráti bez jabĺčok.)

MIŠKO: A veď si mohla, keď si chcela. Ja by som bol ešte doložil voľačo.

ANIČKA: A čože by si bol doložil? Nemáš čo. Toho sa ja nebojím.

MIŠKO: Ale ja sa bojím, keď sa ty nie.

ANIČKA: A čože je to? Veďže mi teda povedz. Chytro, lebo prídu…

MIŠKO (vážne): Poviem ti úprimne…

ANIČKA (nespokojná): No, no, veď mi len už teda vrav… (Nadloží ucho.)

MIŠKO (chytí ju za ruku): Neťažkaj si, Anička, tebe ja dôverujem, ale ti poviem, prečo som ja nemohol zaspať…

ANIČKA: Prečo, Miško?

MIŠKO: Preto… Ja v takej neistote nemôžem, nedá mi odísť. Nech sa rozhodne medzi nami. Aj ty budeš spokojnejšia, aj ja budem vedieť, čoho sa mám držať.

ANIČKA: Ja ťa nerozumiem, čo vravíš?

MIŠKO: Nuž to, že ja som si tej noci zaumienil buď čo buď povedať tvojej mame, čo je medzi nami.

ANIČKA (zapcháva mu ústa dlaňou): Jaj, nie, nie,

MIŠKO: Veď ma zab… (Beží von.)

« predcházajúca kapitola | nasledujúca kapitola »