E-mail (povinné):

Jozef Gregor Tajovský:
Sľuby

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Katarína Janechová, Nina Dvorská, Daniela Kubíková, Michaela Dofková, Simona Reseková, Andrea Kvasnicová, Daniel Winter, Christián Terkanič.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 135 čitateľov

Výstup 15.

Predošlé, Jano, Miško, Anička.

JANO (v sviatočnom kroji. Stará, vyholená tvár, dlhé vlasy, opasok, krpce atď.): Pochválen… (Miško za ruku vedie Aničku, ktorá ostýchave vstupuje.)

ZUZA, MARA (razom): Naveky amen. (Zuza vstane.)

ZUZA: Vitaj, švagre, sadni si. (Odtiahne stolec od stola.)

JANO (sadá a odkladá klobúk aj fajku na kraj stola): Ďakujem. Veď mi je už hlava ako svet. U nás sú tí šarvanci-regrúti, nuž krik, nečin, až ma uši bolia. No ale tento (na Miška) prišiel pre mňa, že voľačo vari máte medzi sebou… (Vezme fajku do ruky.)

ZUZA: Nuž, už je darmo. Tu si, Miško, povedz svojmu otcovi, čo si vykonal. Ty to vieš najlepšie, keď si v tom.

MARA: Tak bude najmúdrejšie, nech si sám povie, čo má na srdci.

MIŠKO (zájde od Aničky k otcovi): Otec, ňanka môj drahý!

JANO (utrie si oči rukávom širokej košele): No len vrav, syn môj, veď si len hádam nezabil dakoho?

ZUZA, MARA (razom): Aba, ešteže čo?!

MIŠKO: To už nie, ňanka; ale viete to, o čom sme sa aj včera zhovárali a vy ste povedali, že nedbáte, čo si ja potom, keď mi Boh pomôže, tuto Aničku vezmem…

JANO: Nuž pre mňa vezmi s Pánom Bohom. Ja že dačo inšie si ty vyviedol.

MARA: Veď veru aj inšie. Sľuby si dali. Akože, sľuby.

JANO (pokojne): Sľuby? Nuž, čo ja už teraz teda? Ak sú nie voľajakí Cigáni, nuž si ich aj zadržia, ak nie, ja ich nespriahnem. Veď len dáko zaplatíme tú dišpenzáciu, ak by ozaj tuto tetka tvoja nebola proti tomu.

ZUZA: Čože by som bola?! Len keby si tie sľuby neboli dali. Vieš dobre, švagre môj, všelijako sa môže stať. Ak si ich nesplnia?

MIŠKO, ANIČKA (razom): Splníme!

ZUZA (usmiata): No veď len pozrite, veď vám je to ako spochabenô jedno do druhého.

JANO: Keď je už tak, (dvíha ruku, ako keby mal v nej skleničku, a obzerá sa po nej — všetko však mimovoľne), nech im len teda (vstane) Boh otec nebeský pomáha; aby si to, čo si sľúbili, aj voľakedy splniť mohli. (Miško s Aničkou bežia k Janovi a stískajú, bozkávajú mu ruky.)

MARA, ZUZA (razom): Pán Boh uslyš!

ANIČKA (ako šialená skočí k Zuze i Mare a bozkáva im tváre): Mamička moja, mamička! (Miško bozká ruku Mare i Zuze.)

ZUZA (medzitým): Deti, naše deti. (Mara si oči utiera.) No a teraz teda nech sa vám páči, posadajte si. (Aničke.) Anička, dajže nože, vidličky a čo treba. (Anička skočí a znáša na stôl. Zuza hľadí do kasničky, akoby čosi hľadala.)

MARA (vstane): Netrápže sa, sestra moja, veď je už čas, aby sme šli. Kamaráti ho už aj tak odišli.

ZUZA (vezme misku): No to by už bolo, aby sme vás len tak pustili preč. To mi už ani netáraj. Len si sadnite. (Von.)

MIŠKO (veselo): Čo ma po nich, keď odišli.

JANO: Neodišli, veď vám vravím, že mi majú dom prevrátiť. U nás sú, čakajú.

ANIČKA (pred každého položila tanier, nôž a vidličku): Nechže sa vám páči, ujček! (Tíska pred neho tanier s mäsom. Jano kýva hlavou, že nebude.) Aj vám tetka, a poďte si bližšie sadnúť. (Odťahuje stolce.) Miško! (Kývne mu hlavou.)

MARA: Ja veru ďakujem, dcéra moja. Nedá mi. Vieš, ja keď sa tak rozžialim, potom nemôžem…

MIŠKO (pristúpiac k stolu, vezme vidličku do ruky a kúsok mäsa na vidličku): Ej, veď ja už teraz môžem!

MARA: Veď, ľa, to len pre seba. (S úsmevom.) Keby si bol radšej dievčaťom býval…

ANIČKA (so smiechom): A ja chlapcom… Chachaha! (Miškovi.) No, veď nech sa ti už páči, nedrž…

MIŠKO: Vari by si aj ty chcela. Na, ak ti pustí. (Nesie jej vidličku s mäsom proti ústam.) Ale nie so všetkým.

ANIČKA: Veď ja nemám také vráta! (Schvatne, čo jej Miško podal a potom vezme tanier s mäsom a Miškovi ponúka.)

MIŠKO (berie na vidličku): Vidíš, skoro si mi aj s nosom! (Jano odpočiatku pchá si do fajky a usmieva sa, Mara tiež.)

ZUZA (dnu. Nesie fľašu s hriatym a mäso na mištičke. Aničke): Nuž, a čože si nenaliala? Ale ty už len vieš uctiť dakoho! (Anička skočí a chce nalievať.)

JANO: Poznať, že nepíjava.

ZUZA: Len ma už nechaj, ja viem, čo robím.

MARA: Keď sa ty trápiš, sestra.

MIŠKO: To, to, to, tetka, vy viete. Hej, či budem spievať! (Chytí Aničku za ruku a začne.)

Ach, Anička, čo ti to,
že máš líčko dobitô?

ANIČKA:

Mamka mi ho dobila,
že som sa ti sľúbila.

(Po speve Miško zvrtne Aničku. Medzi spevom Zuza naliala, ponúka. Mara si vezme, Jano krúti hlavou a ukazuje na fajku. No „hriato“ vypije i on.)

ZUZA (po speve znovu nalieva): Nože sa nedajte ponúkať! Aj vy, deti, Miško…! (Miško vezme dva pohárky, jeden podá Aničke, štrngajú si, Miško vypije, Anička odloží. Vonku počuť spev, sprevádzaný harmonikou.)

Keď ja smutný pôjdem na tú vojnu,
komu ja zanahám moju milú?
A ja ju zanahám kamarátom,
pokým sa nevrátim z vojny domov. Atď.

MIŠKO (kukne do obloka): Už sú tu! (Chodí po izbe, akoby dačo hľadal a nakoniec vezme do ruky klobúk a paličku. Mara zakryje si tvár. Anička stojí smutná.)

JANO (po malej prestávke): Akože, tí — po teba. Dlho im je, a vytrúsili už iste všetko, teraz už idú, keby ešte tu bolo za putňu na rozlučnô.




Jozef Gregor Tajovský

— slovenský prozaik, dramatik a básnik Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.