Sľuby

Zuza, Anička.

ZUZA (sadne k stolu, tichšie hovorí a často sa obzrie na dvere): No len no, dievča. Len aby si ty svoj skutok aj neobanovala. Ja len toľko poviem. Ale potom sa mi nebudeš škľabiť, že som ťa ja naviedla, keď ťa nechá.

ANIČKA (stojí opretá o truhlu): Nehnevajte sa, mama, ale nie, nikdy! Ja ho rada.

ZUZA: Ale, čo ty to ešte vieš a mne takô povieš. Nuž kdeže by si ty to vedela ešte rozvážiť… Nuž či ty vieš, čo sú tri roky? Nazdáš sa, že sa ti to už teraz skorej minie? Ahm. Počkáš si!

ANIČKA: Už musím, keď som mu to raz sľúbila.

ZUZA (hodí rukou): Čo len to. Sľuby sa sľubujú a — chlieb sa je.

ANIČKA: Ale u mňa je nie tak… (Krúti hlavou.)

ZUZA (pohnutá): Veď už, pravdaže! Čo si ty vezmeš do tej tvojej kotrby spros —

ANIČKA (do reči): Ale, mama, veď som ja za deväť rokov do školy chodila.

ZUZA: No veď to si sa nebodaj tam takýmto daromniciam naučila, čo z toho aj tak nič nebude.

ANIČKA: Bude a uvidíte, mama, že bude. Miško je nie taký.

ZUZA: No len no; ako druhý. Ešte si nič nepreskočila.