E-mail (povinné):

Jozef Gregor Tajovský:
Sľuby

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Katarína Janechová, Nina Dvorská, Daniela Kubíková, Michaela Dofková, Simona Reseková, Andrea Kvasnicová, Daniel Winter, Christián Terkanič.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 135 čitateľov

Výstup 13.

Predošlé, Mara, neskôr Miško.

ZUZA (keď Mara dvere otvorí. Stavia sa nahnevanou): No len poď, poď, sestra moja, mám sa s tebou doprávať.

ANIČKA (proti Mare kročí): Vitajte u nás, tetka. (Ide von.)

ZUZA (pokračuje): Nuž čože si ty dovolila —

MARA (chudá žena, sviatočne oblečená do cesty. So žiaľom do reči): Ale, veď mi, sestra moja, aspoň vydýchnuť… Ani pozdravenie mi len nedáš povedať. Dobrý deň!

ZUZA: Aj tebe… (Miško dnu.)

MARA (Miškovi): No, veď ťa už čakajú. Aha, mňa vydurili už pre teba.

MIŠKO (v rozpakoch): Idem, idem už. (Chodí po izbe, akoby dačo hľadal.)

ZUZA (vstane proti Mare): Tak mňa ani nepočúvaš, sestra?

MARA (sadá na lavicu pod pec): Nuž veď už teda vrav, čo máš odo mňa.

ZUZA (Miškovi): Počkaj, Miško, aby si nepovedal, že som ja toto, lebo toto, hádam doložila. (Mare.) No veď tak, ty teda tak, sestra moja. To sa mi veru nepáči ani od teba, ani od toho tvojho muža…

MARA: Nuž ale čo sa ti nepáči, veď mi to najprv povedz.

ZUZA: To, že takô dovoľujete, toť, vášmu pánu synovi… (Iným hlasom, sútrpným.) … a nemáš len toho jedného. Nuž tak. Ja ti to poviem dorovna, ako dobrá sestra. Vieš. (Zvrtne sa.)

MARA (s plačom): Jedného a ani ten už nie je môj. (Miškovi.) Nuž a čože sme ti my dovolili takô, čo sa tuto tetke nepáči — Miško, veďže mi ty povedz. Ja neviem, čo by to malo byť.

ZUZA (s hnevom Miškovi): Vidíš, gavalier!

MIŠKO: No, mama, nuž to, čo sme sa aj včera zhovárali, viete, aj s ňaňkom.

ZUZA: Áno, ja neviem, či ste sa zhovárali, či nie; ale veru neviem, kde ste rozum podeli, keď ste vraj dovolili vášmu synovi toť, Miškovi, aby si s mojím dievčaťom sľuby robil.

MARA: Prepánajána… chlapče. Či sme ti to my kázali? No, povedz, keď si tu, teraz do očí.

MIŠKO: Nekázali; ale ste mi povedali…

MARA (do reči): Čože sme ti povedali? Ja som toľko povedala, keď si už tak doliehal, že keď prídeš z vojny a Anička sa dotiaľ (Zuza prikyvuje hlavou) nevydá a bude ťa chcieť a jej mati tiež privolí, že my, keď už tak chceš, nedbáme, čo sa aj poberiete. No či som ja viac povedala?

ZUZA (s líčeným hnevom): Vidíš, vidíš, Miško. Aký si ty, keď už musím povedať, klamoš a veľký…

MIŠKO: Nie, tetka.

ZUZA: Nuž ba, veď počuješ mater, čo vraví, a tá už len neklame.

MARA: Nie veru, ako je Pán Boh na nebi; nehodna som ho ani spomenúť, ak sme my slova viac…

ZUZA (Miškovi): No teda počuješ. Už sa to len v tvojom mladom rozume muselo uliahnuť, tak mi dievča zbalamutiť. — Ej, nuž povedzže ty mne, Miško, (podoprie si boky) tak napríklad, a keď sa ti dievča, kým tam budeš, znepáči, no či ju potom tak necháš? Veď by som ťa vari oparila, aby sa mne moje dievča pre tvoj nerozum nemalo vydať, alebo si ešte aj srdce hrýzť… To ti tu vravím do očí, pred tvojou materou a mojou sestrou.

MIŠKO: Nie, tetka, to sa nikdy nestane!

ZUZA: No len no, horký nie, stáva sa.

MARA: Veď som mu aj ja to istô, že sa mu môže do tých čias ešte aj nátura premeniť. (So žiaľom.) Nuž či ty vieš, kedy ťa stade pustia?

ZUZA: Tak, tak, sestra moja úprimná. (Miškovi.) My sme nie dnešné, my to už vieme také prípady. Toť aj — ktože? — Jano Kĺbikovie, tiež tak sľuboval a potom zišlo dievča z tohto sveta pre takého zbojníka, keď už musím vyšteknúť…

MARA: Čo jej nebol ani hoden!

MIŠKO: No ja takým nebudem. Pán Boh by ma potrestal.

ZUZA: Veď aj toho ešte trest neminie. Oj nie!

MARA: Pán Boh sa na všetko díva, a preto, ak by aj z tohto malo tak byť, nech sa to — radšej ešte teraz, kým svet o tom nevie, rozíde. (Miškovi.) Lebo mne sa veru aj tej noci nedobre prisnilo o tebe, len som ťa nechcela zarmútiť…

MIŠKO (prosebne): Mama, preboha vás prosím, nezačínajte s vašimi sny! Ja to neurobím, čo ten.

MARA: Ale otec len hádam musí o tom vedieť. (Viac Zuze.) Veď by som pri ňom neobstála, čo je teraz taký voľajaký sám na seba nedobrý, že ťa mu berú z domu.

ZUZA: Pravdaže musí. — Pošlem poň. (Vstáva.)

MIŠKO: Nie, tetka. Ja sám zájdem po nich. (Prudko odíde.)

MARA (za ním vraví): No ja nedbám, doveď si ho, čo ti povie.




Jozef Gregor Tajovský

— slovenský prozaik, dramatik a básnik Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.