Sľuby

Miško sám.

MIŠKO (dva-tri kroky ide za Aničkou, hrozí za ňou prstom a spieva):

(Zvrtne sa a prejde do popredia.)

Ach, nie mi je do spevu, keď si pomyslím, čo ma čaká. Dnes som ešte tu, doma, a zajtra už bohviekde budem. A len ako sa rozídeme? (Myslí.) Akokoľvek už, nie, v takej neistote nemôžem, nedá mi odísť. Už či tak bude, lebo tak, ja sa musím dozvedieť, či sa jej držať a či vari zabudnúť aj na tento dom… keby sa to stalo. Ona ma rada, sľubuje mi všetko; ale či bude vstave odolať všetkým osídlam, keď ja odídem? A keby aspoň to vedel, nakedy sa jej mám sľúbiť? Ak sa jej to dlho bude vidieť a zunuje čakať? A či ju aj tetka, aj druhí nebude siliť, ak príde dáky po chuti? To, len keby to vedel, hej, či spokojnejšie by šiel! Veď ma oni takto, ako rodinu, radi vidia, ale čo by tak, keby zvedeli o našich tajných sľuboch? Neviem, či by ti neukázali, Miško môj, kde murár dieru nechal… Ja musím, čo ako, ešte dnes dohovoriť sa s nimi. (Pozrie na hodiny.) A už ani času nemám nazbyt. Ja im zradím, hneď ako dvere otvoria, čo mám na srdci… Len ako sa osmeliť? Ale musím dáko zaobísť a tak zboku, keby som to mohol…