Sľuby

Predošlí a Ďurko.

ĎURKO (dnu. Stranou): Ale sa túžia! (Hlasno.) Tetka, už som dohnal.

ZUZA: Veďže netáraj, nuž veď si len toť vyhnal. Tie sa nemuseli ani popásť.

ĎURKO (sebe): … ma po nich, i tak mlieka nejedávam. (Hlasno.) Ba sa už len pásli, ale viete, aká je už teraz paša…

ZUZA: Veď práve! Nuž ale už druhý raz ich teraz nevyženieš. — (Naleje do pohárika.) No, poď sem, Ďurko, zavinšuj aj ty tuto Miškovi, ide na vojnu už dnes.

ĎURKO (skočí. Stranou): Čože ja viem vinšovať…

ZUZA (podá mu): Ale že mu, vieš, dáko poriadne zavinšuj.

ĎURKO (drží pri ústach): Nuž, Pán Boh ti teda pomáhaj aj na tej vojne, a daj zdravia, aby si mi ešte dakedy, ak budem tu slúžiť, aj dákym gazdom mohol byť.

MIŠKO (so smiechom): To, to, to. Pán Boh uslyš! (Štrngnú si, vypijú. Ďurko ide ku kachliam.)

ZUZA (medzitým usmiata): Čo, čo ty chlapče, táraš? Anička za Miška? Nebude z tej raži múka. Pánbohviekedy Miško príde a tomu bude hľadieť mati dáku bohatú. Ašak, Miško?

MIŠKO (stuha): Nikdy, tetka! Ja si tú vezmem, ktorá sa mne páči! To už nie…

ZUZA: Dobre máš, syn môj. Čo ťa tam po peniazoch. Keď budeš mať poriadnu a robotnú ženu, peniaze vždy budú. — (Ďurkovi.) A ty by si už hádam aj dačo pod zuby pristal?

ĎURKO: To, to, tetka, lebo som sa vybehal za nimi od rána… (odchodí, stranou) pri ohni. (Von; nechá dvere otvorené.)

ZUZA (na odchode): Idem ti dať. A ty si zatiaľ zajedz, Miško, aj si nalej ešte. A kdeže je tá? Či sa ešte nemôže vyfrndoliť? Iba ak sa ťa hanbí. Či sa vari maľuje…

MIŠKO (cez zuby): Pekná je tá aj bez maľovky.

ZUZA (berie z police mištičku): Ach, nuž ako najviac. Čože už vie teda tam toľko robiť? (Preč.)