ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Obraz z ľudu v jednom deji

Sľuby. Obraz z ľudu v jednom dejstve. Napísal Jozef Gregor Tajovský. V Ružomberku r. 1898. Nákladom vlastným. Tlačou kníhtlačiarne K. Salvu. Strán 36.

Druhé vydanie. T. Sv. Martin. Tlačou a nákladom J. Gašparíka, kníhkupca a kníhtlačiara. R. 1905, strán 48.

Tretie vydanie. Vydala Slovenská tlačová agentúra v Bratislave. R. 1920. Strán 50. Tlačou C. F. Wiganda úč. spol., Bratislava.

Vznik „Sľubov“ osvetľujú nám najmä dva doklady, ktoré sú od samého autora. Do vlastnej bibliografie vpísal poznámku o „Ženskom zákone“, no týka sa predovšetkým „Sľubov“. Tajovský zapísal: „,Ženský zákon‘ konkuroval s Urbánkovým ,Strýdžaťom‘ o 100 zl. odmenu pod menom ,Anička‘ obr. z ľudu v 3. dejstvách. Pochválili oba expozíciu, odtrhol som ju a vydal pod menom ,Sľuby‘. Pri novom konkurze hovoril mi Lichard, že 1 dejstvo pýtalo by sa medzi 1 — a 2; spravil som to, zadal a proti ,Bludárovi‘ (?) prepadol. Prirodzene, lebo každý inak radil, ja som počúval a ,Aničku‘ skazil na — ,Ženský zákon‘. Dosiaľ mi jej je ľúto! (že som ju spálil).“ Druhý doklad je list Tajovského Jozefovi Škultétymu z 11. augusta 1898 (list je uverejnený v poznámkach k III. zv. Diela J. G. Tajovského, str. 324), v ktorom mu píše, že „Aničku“ nemôže prepracovať pre nedostatok času a preto chce II. a III. dejstvo „Aničky“ vynechať a z trojaktovky urobiť jednoaktovku. Predkladá Škultétymu dej a pýta sa, či je zakončený. Možno Škultéty dal priaznivú odpoveď a to ho posilnilo, aby tak urobil, ako zamýšľal. Slovenské listy (I, č. 44) majú už 17. septembra 1898 recenziu „Sľubov“. Ale „Anička“ bola hotová už roku 1897. Dozvedáme sa o nej z listu Izidora Žiaka Somolického z 29. novembra 1897. Somolický píše v ňom: „Kieho beťaha ty ideš vykazovať! Že vraj ,veselohru‘ vydať! Braček, ja som to čítal, ale je to — odpusť — iba začiatok nejakej hry, i to veľmi nedbalo vypracovaný.“ Odporúča Tajovskému hru nevydať a písať prózy.

Recenzia v Salvových Slovenských listoch je dosť obšírna. „Sľuby“ nepovažuje nepodpísaný autor za dramatickú literatúru. Vyčíta im nedostatok dramatičnosti, chyby v dramatickej skladbe. Pochvaľne sa vyjadruje o Tajovského znalosti ľudovej reči a povahy ľudových postáv Odporúča hru inscenovať a autora nabáda študovať teóriu drámy. Tajovský vydal „Sľuby“ po svojom návrate do vlasti. Pokúsil sa o aktualizáciu narážkami na legionárov a na nový štát, Československú republiku. V hre tým narušil pôvodnú celistvosť a jednotnú atmosféru. Odtláčame ju podľa druhého vydania.

Poznámky k textovej úprave

V VI. zv. Diela pri prácach, ktoré majú viac než jedno vydanie, postupovali sme tak, že za základný text volili sme posledné vydanie. Ak sme v rukopisnej pozostalosti našli autorom skontrolovaný a doplňovaný predtým už publikovaný text, použili sme ho ako základný text. Tam kde sme sa uchýlili od tohto pravidla (volili sme za zákl. text 2. vyd. „Sľubov“ a nie 3. vyd.), osobitne sme to uviedli. Usilovali sme sa rešpektovať čo najväčšmi autorov jazyk, aby sa nezotreli znaky autorovho vývinu. Zasahovali sme do slovníka len vtedy, keď išlo o slová, ktoré sa rozchádzajú so slovným fondom spisovnej slovenčiny a z hľadiska jazykovej správnosti sú chybné. Vychádzali sme z praxe Oddelenia slovenskej a českej klasiky v SVKL. Ostatné zásahy majú povahu pravopisných opráv, pravda, dotýkajú sa niekedy hláskoslovia a v menšej miere tvaroslovia. Popis týchto zásahov uviedli sme v poznámkach I. zv. Diela. Rešpektovali sme interpunkciu pôvodín, zasahovali sme v minimálnej miere, a do slovosledu len v najnutnejších prípadoch.

Zásahy do slovníka a hláskoslovia: ač, ačpráve > hoci, poneváč > pretože, keďže, ovšem > pravda, pravdaže, patrne > asi, až na > okrem, cestou > prostredníctvom, nabídka > ponuka, výtisk > výtlačok, plášť (včelí) > plást, delnícky > robotnícky, válečný > vojnový, vyne > vyberie, kúriť > fajčiť, častej > častejšie, bezsporne > nesporne, nazadku > pozadu, hodčo > hocčo, trikráľový > trojkráľový, kaviarničkou > kaviarenskou, barvami > farbami, kotáľ > kotol, vdolky > dolky, strižok > ústrižok, pidimužík > piadimužík, čakáleň > čakáreň, berávať > brávať

Karol Rosenbaum