ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zakoreneným zvykom kritikov je kritizovať každú knihu, ktorá sa zjaví na knižnom trhu, každú divadelnú hru po premiére alebo repríze atď. Menej zakoreneným zvykom je, aby „navštívení“ autori odpovedali na kritiky svojich výtvorov. No chcem si to predsa dovoliť a dať odpoveď na kritiku pána Jak-a v 8. č. IV. roč. nezávislého týždenníka Politiky.

Pán Jak. kritizuje v tomto čísle moju hru 3000 ľudí. Trošku neskoro, ale predsa. Nechcem mu povedať už hneď na začiatku to, čo Karel Čapek povedal o kritizovaní — „kritizovat, znamená usvědčit autora, že nedělal to tak, jak bych to dělal já, kdybych to doved“ —, ale to mu už musím povedať, že to robí až bolestne slabo. Nie preto, lebo ma vôbec nechváli (urobili to už aj iní a inakší), ale preto, lebo jeho kritika, nie celá, ale prevažná jej časť, je vybudovaná na maličkosti, ktorá si takéto dôkladné a svedomité všímanie vôbec nezaslúži. A nezaslúži si to hlavne preto, lebo sa v hre vôbec nevyskytuje.

Citujem slová pána Jak-a. „Čo v hre malo byť najhlavnejšie, motivovanie toho obratu, to nahradil prosto tým, že svojho hrdinu poslal vyspať.“ Ešte predtým: ,Multimilionár… odchádza sa (doslova) vyspať.‘ Ďalej: „Aj falošne vyznieva všetko, keď prašivým darom boháčovým má sa zachrániť všetko a len vo sne dostať sa k prikázaniu lásky.“

A teraz dovolím si citovať úryvok z mojej hry, kde je o tom reč, čo vlastne robil ten nešťastný milionár za scénou:

Peters: Možno sa šiel na to vyspať.

Sekretárka: Nie, nie! Prechádzal sa hore-dolu po izbe.

Dúfam, že pán Jak. ma teraz neobviní z toho, že som kvôli nemu zmenil svoju hru. Neurobí to azda, keď si uvedomí, že nie je taká dôležitá osobnosť. Ale dovolí mi láskavo, aby som trošku uvažoval o tom, čo by sa malo vlastne kritizovať. Podľa mojej mienky kritizovať by sa malo to, čo v tej dotyčnej hre je, a nie, čo si dotyčný kritik vymyslí a zavesí dotyčnému autorovi na krk. Myslím, že by to malo tak byť. Pravda, poznamenávam, že v kritike sa nevyznám, najmä v tej našskej, ani v zákulisných tajomstvách pána Jak.-a ako kritika. Možno on zmýšľa inakšie. Fakt je, že ja som toho milionára neposlal spať, i keď to tvrdí o mne pán Jak., že som to ,doslovne‘ urobil, ale povedal som o ňom, že sa zavrel do svojej izby a že chodil hore-dolu po izbe. Možno sa pritom postojačky vyspal, ale ja som to nepovedal. Ani pánu Jak.-ovi som nepovedal, aby sa šiel pozrieť na moju premiéru alebo reprízu, a ešte menej, aby sa na nej vyspal. Ako sa zdá, predsa to urobil. Nerobí to ani mne česť, ale jemu ešte menej.

S motivovaním toho obratu to je háčik. Ako by mohol nastať taký obrat? Podľa pána Jak.-a asi tak, že by ten multimilionár nechal do seba ešte hučať a vypočul ešte raz, čo sa povedalo v druhom dejstve, alebo prípadne, kvôli zmene, aby to nebolo priveľmi otravné riešenie krízy, a to na javisku, a nie za scénou. Obrat by nastal tak, že by ten multimilionár dával spočiatku na to hučanie len záporné odpovede, neskôr by začal krútiť hlavou a napokon by už len prikyvoval. Áno? Alebo by si azda prial pán Jak. na javisku klasický monológ a la „byť, či nebyť“, alebo „dať, či nedať“? Ale to by bola zasa pasca pre mňa. To by ma mohol pán Jak. chytiť a povedať mi, že napodobňujem klasikov atď. Tak čo teraz? Myslím, že také obraty nastanú po otrase, po predchádzajúcom rozmýšľaní, uvažovaní, účtovaní s minulosťou, a to osamote. Ale nie v spánku, pán Jak.! Možno to nebolo dosť výrazne povedané. O tom svedčí tiež to, že vás to zo spánku neprebudilo. Uznávam, ako i to, že moja hra má veľa slabín. Mám dvadsaťpäť rokov a ani vtedy sa nebudem za dokonalého považovať, keď budem mať toľko, koľko má pán Jak.

*

A ešte niečo pánu Jak-ovi, pánu jdv., a pánom atakďalej. Neriešil som vo svojej hre problém hospodárskej krízy. Páni, len po vás! A hoci sa z vás najmenej rozumiem do toho, ako sa má napísať divadelná hra, dovoľte mi predsa poznamenať, že povinnosťou divadelnej hry, i keď je to „Zeitstück“, nie je riešiť problém hospodárskej krízy, ale pobaviť obecenstvo. Videli ste už toľko hier, ktoré mali len túto tendenciu, a nemali ste im čo vyčítať. Len do mňa sa zadrapujete, lebo som okrem toho pobavenia povedal aj vážnu myšlienku…

Pokiaľ ide o ten prašivý dar, toho prašivého milionára, pán Jak., ja by som tých 300.000 dolárov, čiže asi 6 mil. Kčs, žičil našim robotníkom. I keby už tie peniaze nevzkriesili Krompachy, tak aspoň Nižné Slovinky. Lebo, ak to nevie pán Jak., mediareň v Nižných Slovinkách zamestnala by 500 robotníkov, i keď nie 3000, keby sa našiel niekto, kto by jej poskytol 5 miliónov. Ide o to, uviesť podnik do pohybu. Objednávky by boli, lebo predsa štát sám musí obstarávať meď z cudziny. Tí robotníci by mali väčšiu radosť z takého prašivého daru, ako z akejkoľvek ideológie, a nečakali by na to, kým sa pánu Jaknavi, pánu jdv. a pánom atakďalej uráči riešiť hospodársku krízu.

Kritici ako pán Jak. sú rytieri, ktorí hádžu rukavice do tvárí autorom, presvedčení o tom, že vyzvaní sa neodvážia do boja. O hrdinskosti takýchto rytierov a o ich idealizme netreba uvažovať. Ja som tú rukavicu zdvihol, i keď mal pán Jak. pri tom vyzvaní spustenú prilbu.

1934