Oblok a zrkadlo

Matku som písal srdcom. Srdcom chlapčenským a chlapským, srdcom dieťaťa a dospelého človeka.

Nebol by som ju napísal, keby som nebol neprestajne cítil, v dňoch dobrých i zlých, akou veľkou silou, akou krásou a požehnanou istotou bola a je materinská láska, ktorá ma sprevádzala v živote. A predsa nemal som pred sebou len jednu z miliónov matiek na zemi. Nie zaujímavý prípad, niečo prekvapujúce, senzačné. Milióny matiek v jednej postave ako jednu z miliónov, obetujúcich sa, rozdávajúcich seba, spaľujúcich sa v ohni bolesti, ktorú zapálila nepochopiteľná a úžasná láska, bolesť a krása ich poslania na zemi.

Je v nich viac ako v nás, viac z bolesti a krásy, viac z toho, čo nie je z tohto sveta. Sú spojené s nebom a spojené so zemou, spojené vierou, spojené láskou, ale to všetko, čo je v nich, je viac ako ľudské, čistejšie a hrdinskejšie, ani strach, príšerná chmára, ktorá ustavične visí nad ich životom, nie je obyčajný strach bojazlivého, v základoch otraseného človeka, ten človek nie je egoistický. Vidia na tejto zemi niekedy zvláštne, niekedy neodôvodnene, nelogicky veci, ktoré vzbudzujú úsmev, a hovoria slová, ktorým nerozumieme. Nik to nevie a nerobí, len ony. Mávajú tušenia, myšlienky, ktoré im nedáva každodenný život, hovoria niekedy z výšin, nedohľadných diaľok, a keď desivá predtucha stuhne v mramor istoty, niet sily, ktorá by im zabránila vykonať to, čo pokladajú za najlepšie pre život svojich detí.

Vedia, že nemôžu ujsť pred svojím poslaním, nemôžu ho pošliapať a zaprieť. Viac ako ktokoľvek na zemi cítia, že v tom je zmysel ich života: milovať a trpieť.

Ani v dnešných dňoch nieto toľko bolestí vo svete ako v ich srdciach. Vari musela sa zrodiť myšlienka na matku, ktorá ide svojou cestou v srdci s najväčšou bolesťou a silou, ktorou vykoná tú najväčšiu obeť.

1943