ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Revolučné časy mali vždy nielen svojich vojakov a politikov, ale mali aj svojich básnikov.

Camille Desmoulins a jeho pieseň žije. Žije tak, ako žijú veľké dni francúzskej revolúcie, ako žije myšlienka slobody, rovnosti a bratstva, ako poézia, ako pieseň, ktorá je večná. Niečo úchvatné, mocné a strhujúce je v tejto piesni a nič nestratila zo svojej unášajúcej moci ani dnes, je v nej sila, ktorá zaútočila na bastilu, sila, ktorá zhodila nenávidené jarmo, sila, ktorá zmietla každú prekážku na ceste k slobode.

Prežívame dni dvoch revolúcií. Tá prvá je odbojom proti pažravosti germánstva, odbojom, ktorý sa musí viesť do konca tvrdosťou a hrdosťou Slováka. Slovák striasol svoje putá a vie, že nikdy nezavítala do dní jeho národa chvíľa slobody takej úžasnej víťaznej moci a slávy.

Tá druhá je revolúcia sociálna. Je to revolúcia. Cítime, že strhuje, že praskajú základy, na ktorých bol postavený máš niekdajší svet. Čo bolo neúprimné a falošné v našom živote, odstráni sa z neho energicky, silnou rukou a dnešné dni ukazujú už cestu vývinu a jasné kontúry nášho budúceho, lepšieho a spravodlivejšieho života.

Históriu našich dní píšu vojaci a politici. Sú to však dni, ktorých veľkosť nemožno zachytiť len rečami, článkami a krvou. Mal by sa ozvať aj básnik. Nielen chladný rozum, nielen oduševnenie a víťazná sila. Mala by vstúpiť do našich dní aj poézia.

Ozvať by sa mali slovanskí básnici, lebo nikdy nebolo chvíle, v ktorej by bol národ zápasil s takou brutálnou mocou otročiteľov a vrahov, nikdy nebol v takom nebezpečenstve, že vyzúri sa na ňom beštialita tyranov, ako dnes. Posledné sily germánstva a ich agonizujúcej myšlienky, ideológie, nenávidenej a protivnej celému Slavianstvu, budú chcieť strhnúť so sebou do hrobu čím viac slavianskych obetí, i keď vedia, že víťazstvo Slavianstva nezastavia, nezahatajú prúd slavianskej veľkosti a moci, nezastavia Slavianstvo na ceste, ktorou sa blíži k splneniu svojho poslania v dejinách človečenstva. Básnik by sa mal ozvať, básnik, nie postava salónov, kaviarenská figúrka, blazeovaný podliak alebo zastrašený chudáčik, ktorý na prasknutie biča otročiteľovho vypotí otrockú klapanciu, ale básnik, ktorého hlas je vznešený a čistý, hrdinský a unášajúci, ako sú naše dni a boj celého národa. Básnik by sa mal ozvať, jednotlivec, ktorého srdce krváca a plesá s národom, kráľovský majster slova, ktorý by našiel vo svojom verši nádhernú syntézu dvoch revolúcií našich vo víťazstve slavianskeho ducha a trpel, víťazil spolu s národom. Mal by sa ozvať básnik, nie varujúcim hlasom slabocha, ktorý sám vie, že hovorí tak preto, a preto je taký múdry, lebo kňučí pri nohách vraha. Jeho verš, jeho pieseň mala by byť výkrikom, výkrikom zvieraného srdca, výkrikom oslobodeného človeka, z ktorého padli putá, človeka, ktorý musí kričať, musí volať omámený veľkosťou dní, ktoré vedú jeho národ k víťazstvu, a nič necítiť tak mocne ako to, že prišiel jeho deň, že nemôže inakšie, a keď mlčal päť rokov alebo si zahrával so slovami, prišla chvíľa, v ktorej sa musí ozvať jeho víťazná pieseň, a keby aj krvou mal písať svoj verš, nesmie mlčať, ak je básnikom a básnik srdcom národa.

Mal by sa ozvať básnik a jeho poézia vstúpiť do našich dní. Možno sa aj ozval, i keď darmo hľadáme na stĺpcoch našich novín verš nový, strhujúci a mocný, v ktorom by sa chvela sila a veľkosť našich dní. Ale ak je náš, musel sa ozvať. Musel sa ozvať, ak je básnik, nech je kdekoľvek na Slovensku, a ak je Slovák. Musel vytrysknúť z jeho srdca spev, musel spievať. Ak veríme v slovenského básnika, musíme veriť, že zrodila sa pieseň o našom boji, o boji nášho vojaka, o hrdinstve ruských, francúzskych a slovenských partizánov. Nie, nenapísal ju básnik v bratislavskej kaviarni. Niekde skrytý so slzou v očiach ju písal, srdcom ju písal a je v nej všetko, o čom treba dnes spievať, o čom musí sa dnes spievať. Možno papier spáliť, ale pieseň svieti a hreje v srdci, žije a raz sa dozvieme, že v dňoch, v ktorých sme hľadali básnika a túžili po jeho speve, básnik bol s nami, s nami spieval a s nami veril, že zvíťazíme.

1944