ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po štvrtý raz v živote dostávaš rozkaz napísať „niečo“ na programový lístok pre potešenie, prípadne uvarenie p. t. obecenstva ešte pred predstavením. Rozmýšľaš teda poslušne a so súcitom k tým, ktorí majú tvoje riadky čítať. Ako nevítaných hostí odháňaš myšlienky, ktoré lenivo sa tmolia pred tebou, neforsírujúc nijako, aby si v nich našiel zaľúbenie. Prvú vetu si už napríklad štyri razy opísal, vždy na nový papier, ale to, čo nasledovalo po nej, v každom prípade prečiaral s pocitom gurmána, ktorý márne húta o zložení nového menu, hýriaceho pikantnosťou a dráždivosťou, a vybaví sa naraz pred ním neomastená švábka, špenát alebo mrkva. Vlastne hútaš, je to čudné, že ani autor nesmie byť výnimka a musí si robiť reklamu ako bryndziarsky syndikát alebo veľkoobchodník s vínom a berie sa to tak ležérne ako niečo samozrejmé a čo napíše, asi tak vážne ako v novinách zachytený reklamný veršík obchodníka rezolútne vyhlasujúcemu svetu, že „iba jeho topánky sa nosia dobre a len ten, kto jeho topánky nosí, bude dlho žiť“. Dívaš sa na svoje pero, ktoré si pred polhodinou položil na stôl s beznádejným gestom, ale vieš, že z myšlienok tancujúcich pred tebou ani jedna nestojí za to, aby si ho zdvihol a zapriahol do práce. Odháňaš tie hlúpučké myšlienky, iba jedna stojí tu tak, akoby vo dverách napoly otvorených s huncútskym úsmevom. Nešťastník, nevedel si ju zavolať naspäť? Teraz trepla dvermi od zlosti nad tvojou nemohúcnosťou. Spomínaš si však, že hovorila niečo o topánkach. Azda to ti chcela pripomenúť, čo povedal raz veľký kritik o nesmrteľnosti literárnej tvorby, o ktorej súdil to isté, čo o nesmrteľnosti topánok. Že topánky sú lem dotiaľ milé, dokiaľ sú mäkušké, príjemne sa v nich chodí, nestratili svoju formu a nevyšli z módy. Potom, keď už koža stvrdne, zjavia sa aj ostatné príznaky staroby — škoda pokračovať, ostatné vieme i pri rešpekte literárnych kritikov, ktorí ex offo s nábožnou úctou dívajú sa na zaprášených velikášov a hovoria s mučeníckym sebazaprením, že ich nebolia otlaky. Toto azda by si mohol povedať, že si nechcel nič nesmrteľné, ale veď p. kritici pravdepodobne prídu na to, i keď sa ti už stalo v živote, že si niektorých preceňoval, ako pri poslednej tvojej premiére. To by sa tiež dalo pripomenúť, že je to tvoja prvá veselohra, a nenahneváš sa na to, keď sa ti unisono vyčíta, že je to skôr fraška. Ale je to zbytočné, i poznámka, že si chcel postaviť pred p. t. obecenstvo Slováka, v srdci ktorého pieseň nového národného života našla správnu ozvenu, lebo tvoje milé obecenstvo, ktoré ťa už trošku pozná, aj to pochopí bez vysvetľovania. A načo potom mlátiť slamu, hovoríš si, a je ti ľúto, že si prišiel na to tak neskoro. Vezmeš pero ležiace na stole a vložíš si ho pekne do vrecka. Lebo najsprávnejšie bude nenapísať nič. I keď sa bude hnevať p. dramaturg a ct. riaditeľstvo divadla, musia prepáčiť. Nenapíšeš nič na programový lístok, ale dôrazne opakuješ, iba na programový lístok. Lebo nikdy nebudeš súhlasiť s tými p. kritikmi, ktorí by ti chceli navravieť, že lepšie by bolo, keby sa tá poznámka vzťahovala na tvoj budúci život a keby si už vôbec nikdy nenapísal nič.

1940