ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

keď dovolíte, k článku pána Fera Korčeka-Rudína: Hľadáme slovenského dramatika.

Stalo sa totiž, že v tomto článku Národných novín spomenul aj moje meno. To by sa dalo ešte odpustiť. Ale chyba sa stala tam, že ho spomenul v tejto vete: „Ivan Barč svojou hrou Tritisíc ľudí vyšvihol sa na talent, nádej, ktorú však zničil druhou repertoárovou hrou SND Človek, ktorého zbili…“

Predovšetkým, volám sa Július Barč-Ivan. — Ivan, to je priezvisko, a nie krstné meno. Asi tak, ako Fero Korček-Rudín. Odpusťte mi, že nemám poruke lepší vzor. Nakoľko však nikdy som ešte nepísal o pánu Ferovi Korčekovi-Rudínovi len tak jednoducho Rudín Korček, nech ma ani on nespomína ako Ivana Barča.

Druhá vec. V tej odióznej vete je napísané, že som sa vyšvihol na talent. Odpusťte, o tom neviem. Nakoľko mám dobrú memóriu, predpokladám, že sa to mohlo stať ešte pred mojím narodením. A pri tom zostaňme. Lebo pán Korček-Rudín prišiel by do rozpakov, keby som sa ho spýtal, ako sa môže stať človek talentom periodickým, alebo už systematickým vyšvihovaním.

Tretia vec. Zasa citát zo spomenutej vety. „Nádej, ktorú však zničil druhou repertoárovou hrou Človek… atď.“. Podľa toho bol som nádejou a sám som sa zničil. O tom tiež neviem. Človek nemal taký neúspech ako moja prvá hra. Chybou tu bol nedostatok rutiny, nedostatok dobrých radcov-priateľov — „fachmanov“. Že autorova druhá hra nepodarila sa tak ako prvá, to nie je ojedinelý prípad v dejinách divadla. Pritom Človek prešiel kritikou a podľa informácie pána režiséra na zájazdoch sa páčil. Punktum.

Viete ale, pán Fero Korček-Rudín, je to strašne hlúpa vec byť nádejou. Vám je dobre na svete. Nik vám nič nedáva, ale ani od vás nič nečaká. Ale taká nádej, predstavte si, to je hrozné. Nik mu nič nedáva, ale všetko sa očakáva od neho… nuž veď viete.

Ale to sa predsa len nedá robiť s takou nádejou, čo ste vy chceli urobiť so mnou. Vyhlásiť, že som sa zničil. Môj milý pane, ja vás nepoznám a ani vy ma nepoznáte. Odkiaľ ste nabrali toľko smelosti napísať toto o mne? Ako smiete položiť bodku za vetou, ktorú ste nenapísali a ktorú jej pisateľ ešte nedokončil? Že mlčím? Hm. A viete, prečo? Čo vás do toho, však? Ako informáciu pre iných mohol by som poznamenať: som na dedine, mám asi 2300 dušový zbor, 11 fílií a 47 diaspor. Keby som chcel všade vyučovať náboženstvo, mal by som venovať vyučovaniu asi 100 hodín. Mám na starosti dve združenia mládeže a spevokol, cestujem každý deň vlakom, autobusom alebo na voze, kedy ako; nemyslíte, že by bolo správnejšie uvažovať na tému: hľadáme možnosti, za ktorých by mohol tvoriť slovenský dramatik? Lebo to je všeobecná bolesť, nielen moja. Odkedy som administrátorom v Pozdišovciach, napísal som tri články. „Človeka“ som napísal v Užhorode, „Pevca božieho“ pri vojsku v Prahe. A už som tu tretí rok. Svoje povinnosti konám z duše rád. Ale keď sa už konečne dva týždne morím do noci písaním novej hry, prídete vy a napíšete, že som sa zničil. Je to opovážlivosť nezodpovedného človeka. Kto ste vy, pane, nemyslím tu na vašu literárnu, kritickú kapacitu, kto ste, že si to smiete dovoliť?

A tak sa dívam na celý váš článok. „Či bude plus pre slovenskú dramatickú literatúru Gontko, ktorý koncepciou i námetom a najmä realistickým podaním predstihol Urbánka i Tajovského, nevedno.“ Viete vy, pane, čo nevedno? Nevedno, ako možno kydnúť takúto vetu, čitateľstvu. Ja pána Gontka nepoznám, ani jeho hru.

Ale pochybujem o tom, že by bol naraz predstihol i Urbánka i Tajovského. A keď je i Gontko pre vás otázkou, či bude znamenať plus, čím budú pre vás dlhoročné, statočné a veľké služby, ktoré vykonali slovenskému divadlu Urbánek a Tajovský, každý svojím spôsobom? Budú akiste menej znamenať ako mínus! Možno takto písať, pane?

A neráčte servírovať čitateľstvu limonády, že sú ľudia, ktorí preto nepíšu, lebo sú znechutení. I ja by som bol možno voľakedy prijal tento kracherlík, ale dnes nie. Keď má niekto niečo v sebe, tak to povie. Povie to za každú cenu, vždy. Hráte vy futbal? Nuž keď sa kope trestný kop z takej vzdialenosti, že by sa mohla ohroziť bránka, hráči postavia tzv. „múr“. A keby i všetci slovenskí divadelníci, kritici (vôbec nemyslím tu na vás) postavili sa takto pred bránu SND, aj vtedy sa tam musí dostať autor, keď si to zaslúži to, čo chce povedať. Že by také ťažkosti nemal, o tom len vy neviete.

A ešte niečo neráčte. Neráčte písať o divadle, neráčte hľadať vinu tam, kde nemáte čo hľadať, neráčte nastoľovať takéto vážne otázky, lebo neráčite mať na to legitimáciu. Uvedomte si predsa, milý pane, že nemôžete len tak „mir nichts — dir nichts“ odobrať sa na Krajinský úrad a povedať tam niekoľkým pánom referentom: Páni, čo robíte, nedobre robíte, budem hľadať za vás iných alebo nových ľudí, lebo je vás tu málo. Keby ste sa o to predsa pokúsili, tak by vám tí páni, keby boli abnormálne slušní, povedali: Čo vás do toho? A práve tak, pán Korček-Rudín, nemôžu robiť kritiku ľudia, ktorí si neuvedomia, že by sa im dalo povedať: Čo vás do toho!

A ak chcete písať o divadle, uvedomte si, či máte nejaký vzťah k nemu. Takéto a podobné výkriky, aký bol váš, s asimilovanou rozprávkou o gréckom filozofovi, nepomôžu vám k tomu, a čo je závažnejšie, nijako nepomôžu slovenskému divadlu. Nie seba musíte presvedčiť, že máte právo o ňom písať, ale obecenstvo. Odpusťte mi poznámku, ale teraz sa vám to ešte nepodarilo. A odpusťte i to, že táto moja poznámka je skôr adresovaná čitateľstvu ako vám.

1937