ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

So zvyčajnou príslovečnou rýchlosťou roztrúsila sa zvesť po dedine. Najvyšší komín bývalej továrne zajtra zrútia. Zajtra o štvrtej popoludní. Bude nedeľa, občania voľní, môžu sa skvele pobaviť. Tak rozhodlo slávne obecné zastupiteľstvo.

Spytujete sa, čo s tým má obec? Všetko! Kúpila polovicu továrne za pol milióna (kedysi týždenná mzda robotníkov bola väčšia), nepočítajúc do toho stroje, ktoré sa predali veľmi výhodne ako staré železo. Obec už druhý rok robí občanom chuť na jubilejný dom. Teraz ho konečne začína stavať. Potrebuje materiál. A komín, posledný strážca nádejí, že továreň je len zdanlivo mŕtva, zajtra zabijú.

Padne ako jeho menší druhovia. Bolo ich osem. Pamätám sa, raz nám rozprával profesor z historických krajín, že na Smíchove je celý les komínov. Ako vysokoškoláci v Prahe chceli sme navštíviť ten les. Musel som sa smiať. Boli štyri a márne sa snažili priblížiť k nebesám. Možno od tých čias bude ich už viac.

Nebude to posledný úder, milostivou rukou vedený, istý a zabíjajúci. Nie. Všetko je už dávno mŕtve. Veľmi dávno. Osem rokov. Bude to len diagnóza, príkro zisťujúca smrť, nemožnosť, že niekedy sa tu zasmeje život. Bude to výsmech rukám božím i ľudským, ktoré by tu kedysi chceli robiť zázraky, výsmech plný istoty.

A vybrali sme sa na tú popravu. Išli s nami mnohí. Dievčatá i chlapci sa pekne obliekli, ba aj starí sa vytiahli. Bola nedeľa. A potom príde vraj i žurnálne oddelenie UFFy, ach, keď náhodou…

Asi o štvrtej zastali sme pred komínom. Vlastne vo vzdialenosti asi tak sto metrov. Dívali sme sa naň s úctou skoro božskou. Pyšne sa dvíhal k nebesám. Osemdesiatpäť metrov, zašeptal niekto. Áno.

Takýto komín veľmi učene vedia pripraviť o život. Dnes kvitne kult zabíjania azda ešte väčšmi než za vojny, lenže nezabíjajú iba ľudí… Vypočítajú pekne, kde a ako musí padnúť. Ten komín, pravdaže. Potom mu vyberú z boka tehly a na ich miesto vložia drevené stĺpy. Chudák komín si pritom myslí, že stojí stále pevne. Stĺpy potom pekne okúpu liehom a zapália. Nemilosrdná procedúra trvá veľmi dlho!

Tak sme tu stáli a pozorovali, ako to horí. Bolo nás asi päťsto. Kino bude popoludní prázdne, poznamenal starostlivý člen Červeného kríža. Nikto mu neodvetil. Dívali sme sa ticho, myslím, viac pred seba.

Vyzeralo to ako obeť nejakému bohu. Neviem, ako by sa mohol volať. Skutočne neviem. Ale označiť by som ho mohol. A to napokon stačí na vytvorenie pojmu božstva.

Už zhorel prvý stĺp. Oči sú vypúlené, netrpezlivé. Ahá, vykríkne niekto. Z komína sa kúri. Áno, dym horiacich stĺpov vháňa vietor do komína. A kúri sa z neho. Posledný raz!

A my sa len dívame, ako v omámení. Padá druhý stĺp, tretí, štvrtý! Viac ich niet! Dolieha netrpezlivý šum. Ozývajú sa výkriky. Čo je to? Prečo nespadol? To je zasa práca obecných zamestnancov. Tak by stúpil na krk tomu chlapovi, nevie, že profanizuje pohreb. A nezmĺkne, večné „panem et circenses“ ozýva sa z každej strany.

Niektorí odchádzajú. Tvrdý chlap, ten sa tak ľahko nedá! Stojíme tu netrpezlivo, čakáme asi pol hodiny. Konečne prinášajú dynamit. Musí dnes padnúť. Na opačnej strane je malý otvor, asi deväťcentimetrový. Vložia dynamit, šnúra hadovito uteká k bezpečnému miestu. Zapália ju.

Vidíme, ako beží oheň, už je pri diere. Malý rachot. Komín sa zatrasie. Cíti koniec, nepadá však. Tam, kde vybuchol dynamit, zjaví sa malý otvor, rýchle sa šíriaci. Chvíľu vzdoruje ľudským silám, smrteľne zranený. Ale priletí vietor. Vrch padá, pomaly, iste, to nie je optický klam. Potom sa prelomí v drieku a roztrúsi po zemi.

Zástup je nespokojný. Komín umrel veľmi distingvovane, ticho, skoro bez hluku. To sa nepáči. Mnohí sa stratia.

Myslím na tých, na ktorých ten komín spadol. V skutočnosti spadol na prázdne, pusté miesto, ďaleko nebolo človeka. A rovnako len spadol na mnohých ľudí, na celé Krompachy, mohlo by sa povedať, ba viac, na všetkých tých, ktorí sú ďaleko, veľmi ďaleko od vlasti, od rodného miesta vo Francúzsku, v Belgicku, v Kanade, v Kalifornii. Nádej, že sa niekedy vrátia domov, že bude všetko tak ako dávno, uškrtil padajúci komín, lebo ten bol symbolom aspoň blikajúceho života budúcnosti. A umrel. Umrelo všetko. Definitívne.

Vidím zopár dievčat a chlapcov. Neodchádzajú ešte. Poznávam ich, sú z kolónie. Siroty továrne. Ako po pohrebe, čakajú, s pietou k mŕtvemu. Sú blízki príbuzní a nedivil by sa, keby vzali hrsť zeme do rúk a hodili ju do údolia, kde leží roztrieštený ten mŕtvy obor.

1930