ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Milý pán redaktor, píšem Vám pri tej príležitosti, že je to už rok, čo som mal premiéru v bratislavskom SND a odkedy pyšne nosím titul „najmladší slovenský dramatický spisovateľ“. Neviem, ako by som mohol nazvať tú premiéru vzhľadom na svoju hru. Narodením nie, lebo narodila sa dávno predtým a mala už úctyhodný počet rokov, keď sa dostala na scénu SND. Pokrstením tiež nie, lebo to som obstaral sám pred premiérou a po premiére obstarávali to zas páni kritici s neobyčajnou láskavosťou. Mohol som povedať, že to bolo také niečo, ako keď šľachtický papá predstaví po prvý raz svoju dcéru Jeho Veličenstvu Obecenstvu. Áno. A pri tom azda ostaneme. Neskoršie sa síce ukázalo, že moja dcéra veľmi nešťastne si zvolila otca a že by bola lepšie pochodila, keby si bola vybrala staršieho a vznešenejšieho šľachtica, povedzme, s oslnivou minulosťou, zaslúžilejšieho o vlasť, ale teraz sa už nedá nič robiť. Chudera vidí to tiež a horko plače niekde na policiach agentúr vo vydavateľstve ÚSODu, trápená beznádejnou túžbou po mnohých predstavovaniach iných veličenstvám a po zjavení sa v knižnej forme.

Kunst heisst können, hovoria Nemci. Napokon tí Nemci, to sú strašní ľudia. Stavajú vždy problémy pred ostatných ľudí. I touto vetou. Vedieť, ale čo?

Neviem. Bude toho všetkého dokopy asi veľmi mnoho. A ja z toho asi veľmi, veľmi mnoho neviem. Dokazujú to osudy mojej dcéry 3000 ľudí. Bilancie jedného roku po jej predstavení.

Položme si otázku. Len tak zo žartu. Prečo sa píše? Neslobodno sa tak uraziť, pán redaktor, ako keby som sa spýtal: koľko je dvakrát dva? Lebo ja s tým nie som už tak na čistom. Píše sa, povedzme, pre peniaze?

Vyúčtovanie:

10 % hrubého príjmu z premiéry hry 3000 ľudí 174,—

10 % hrubého príjmu z reprízy hry 3000 ľudí 150,—

10 % hrubého príjmu z reprízy hry 3000 ľudí v Nitre 70,—

10 % hrubého príjmu z reprízy hry 3000 ľudí, predstavenie Sokola v Púchove 9,50

Záchrana (totiž honorár za vysielanie hry v rádiu) 900,—

Spolu 1 303,50, t. j. tisíc tristotri koruny čsl. 50 hal. s vďakou prijal Július Barč-Ivan

Píše sa, odpusťte, pre slávu? Máme vraj len jednu scénu. Aké sú teda nádeje spisovateľa, túžiaceho po sláve? Veľké. Tak za dva roky môže mať jednu premiéru. Ale i to len vtedy, keď sa u nás nerozmnoží počet dramatických spisovateľov.

Mojej hre 3000 ľudí obecenstvo tlieskalo, na druhý deň ma kritici zrezali atď., slovom, stalo sa so mnou všetko, čo sa má stať pri premiére a po nej. Týždeň to ešte cítim. A potom je to so mnou tak ako s valalčanom, ktorý dva roky čupí voľakde za božím chrbtom a naraz vojde do mesta. A potom určitý čas žije z toho, čo tam videl a skúsil. Cmúľa ten cukrík, a keď ho už nemá v ústach, tak rozpráva aspoň o jeho chuti. I ja cítim len chuť toho cukríka, ktorý mi môže byť len raz za dva roky podaný. A tak si mám robiť život sladký. Z toho mám čerpať vieru v zmysel svojej práce a chuť písať.

Píše sa, prosím, preto, lebo človek tak cíti, že niekto vložil do neho niečo, povedzme, taký poklad do duše, áno, poklad a zároveň i pocit povinnosti dávať z toho pokladu aj iným?

Možno. Ale ten poklad nik nechce.

Na SND je kráľovnou opereta. Opera, jedna i druhá činohra — to sú takí anarchisti, ktorí vždy len pošuškávajú a hovoria obecenstvu: Poď a voľ nás. My ti dáme umenie. Ale ľudia nechcú veriť.

Aké výhľady do budúcnosti má teda dramatický spisovateľ? Vezmime ten prípad, že ja, povedzme, sa nedám do písania operetného libreta, ani pikantnej veselohry, ale že budem písať, nie… rozdávať ten poklad, ktorý mi azda bol tiež daný. A že napíšem nie jednu hru za dva roky, ale dve hry za rok?

Jedna z nich je už dávno hotová. Skončil som ju v decembri a budú ju dávať v sezóne 1935 — 36. Keby som napísal ešte jednu v tomto roku, dávali by ju, rátam, v sezóne 1937 — 38. A keby som päť rokov takto pracoval, dávali by moju poslednú hru v sezóne 1955 — 56. A zarobil by som za dvadsať rokov 13.000 Kčs; len písaním.

Vlastne zrazu ani neviem, prečo Vám píšem, pán redaktor. Ale hej! Po mojej novej hre Človek, ktorého zbili… dal som sa do písania ďalšej hry. Bude to zasa sociálna hra. Jej titul: Stávkokaz.

Vonku zasvietilo slniečko po daždi, ktorý milostivo skropil zaprášenú zem.

Július Barč-Ivan

1934