ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Divadlo je skoro prázdne. Premiérovú náladu vidieť azda z toho, že prvé rady zaujali osobnosti pochvalne alebo subjektívne smutne známe z časopisov, kníh, literárnych prednášok. Sedia ustato, niektorí so škodoradostným úsmevom, iní zasa ľutujúc i energiu, ktorú spotrebuje taký škodoradostný úsmev, nudia sa ticho a rozmýšľajú o tom, že ten život je vlastne veľmi, no ako by sme to povedali, násilnícky, lebo vtedy, keď sa najlepšie vysedáva v kaviarni alebo pod vieškou, žiada od človeka splniť takú hlúpu povinnosť. Biletárky zívajú, luster melancholicky svieti a na tučného pána, sediaceho v prvom rade, sadla si mucha. Bez akýchkoľvek ambícií dáva sa do skúmania nosa patričného potentáta. Nasleduje prvé prerušenie tichosti. O chvíľu sa obráti jedna z osobností, kritik istého časopisu, k druhej a ticho, s výrazom potvrdzujúcim dôležitosť otázky spytuje sa: „Nie je váš švagor?“ — „Kto?“ odpovie rozhorčene druhý. „No autor.“ — „Čo si myslíte!“ odpovie urazene a nudí sa elegantne ďalej. Akosi nepasujú do tohto prostredia štyria alebo piati páni, ktorí majú, ach, čudné, radosť na tvári, hlúpu radosť, azda z toho, že tu môžu byť a sedieť a usmievať sa šťastne ako dievčatká na prvom bále.

Celé obecenstvo obráti sa naraz k lóži, pravda, s príslušným zvukovým efektom. Vstúpi do nej pán v smokingu. Ach, smoking, usmievajú sa ironicky dámy, aké naivné. Na takú premiéru postačí i popoludňajšia toaleta. „Smoking“, hnevajú sa páni, dnes v smokingu na premiéru. Človek i ten kancelársky prach zabudne striasť zo seba a napokon, kto je ten autor, cha… smiešne, čím bol pred prevratom? No pravdaže, ironizujú ďalej.

Študenti prišli v čiernom. Majú kedy na takéto veci. „Čo myslíte, koľko ráz ho vyvolajú?“ obráti sa prvý kritik k druhému. „Maximálne raz. Len zo zdvorilosti. A čo sa staráte! O to sa postarajú študenti. Preto majú znížené alebo voľné lístky, aby boli nadšení pri takýchto príležitostiach.“

Zvonia po prvý raz. Vojde pán v pumpkách. „No, som zvedavý, čo to bude,“ zívne radca politickej správy. „Vlastne lepšie by bolo v papučiach počúvať teraz rádio a po dennej únave trošku komotizovať. Ale keď ti už zavesili na krk to nešťastné abonnement. A potom, deti to dosť zaujíma. Čo vám povedal profesor,“ obracia sa k najstaršiemu synovi, „aby ste prišli?“ — „Áno,“ zapýri sa septimán a hľadá profesora v obecenstve.

Profesor je ten pán v smokingu a cíti sa dosť nepríjemne. Asi tak ako fialôčka na Sahare alebo palma na kopaniciach. Čo keď ho uvidí pán riaditeľ, ktorý je tu v sivých športových šatách.

Čo to bude, hniezdi sa tretí kritik. Jeden z tých pánov, čo majú radosť na tvári, ako keby mali sviatok, obráti sa s úsmevom k nemu. „Hovorí sa, že je autor dosť talentovaný.“ — „Ach,“ kývne štvrtý kritik, „talentovaný! Talentovaný bol Majakovskij, a i ten sa zastrelil.“

Pán poslanec si sedí v lóži a nahnevane odfukuje. Teraz by mal prísť ten sopľavý žurnalista, ktorý sa opovážil napísať o ňom, že nechodí do divadla, že nedáva na kultúrne ciele a podobné hlúposti a že si kúpi každý rok nový traktor.

Pani poslancová s hodvábnym šálom na hrdle, ktorý dobre zakrýva jej pulóver, prikloní sa k druhému pánovi, sediacemu v lóži, a nadšene rozpráva. „Viete, redaktor, predošlý týždeň sme boli s Jankom vo Viedni. Boli sme i v divadle. Ach, bolo to niečo skvelé. Tie toalety, tie šperky, alebo javisko, no prekrásne. Hovorím, nedá sa o tom ani rozprávať. Prišiel vám tam na javisko živý kôň. Pomyslite si, živý kôň. Kde by tu mohol človek niečo také vidieť? Čo to len bolo, nevieš náhodou, Janko?“ obracia sa k pánu poslancovi. „Čo, drahá?“ zívne pán poslanec. „No, ten kus, ktorý sme vo Viedni videli.“ — „Ahá,“ oživne naraz pán poslanec. „Bolo to krásne. Nejaký Lohengrin to bol. Prekrásne. Odporúčam.“ — „Pomyslite si,“ pokračuje pani poslancová, „už ten titul, však, také neobyčajné niečo. Lohengrin!“ Redaktor sa tu odváži využiť prestávku, v ktorej sa pani poslancová oddáva spomienkam, a spýta sa: „Nebola to nejaká labuť, milostivá? Lebo v Lohengrinovi má byť i nejaká labuť.“ — „Labuť,“ sklopí svoje snivé oči pani poslancová. „Možno to bola labuť. Viete, ja mám trošku slabú pamäť. To Janko má priam geniálnu. Ale bola to len krása. A viete, ten Begeisterung po predstavení.“

„Drahý, a vieš to iste, že sa v tej hre bude strieľať?“ spytuje sa dáma, na tvári ktorej vidieť úprimnú snahu predchádzať príkladom v tom, ako sa majú sanovať kozmetické salóny. „Odkiaľ to mám vedieť?“ — „Tak, aby si vedel, ak sa tu nebude strieľať v druhom dejstve, pôjdem domov. I tak som ospanlivá.“ — „Azda si neprišla preto,“ ozve sa papuča. „Čo si myslíš,“ vystrie sa dáma a zachytí pritom pohľad mládenca, sediaceho v kresle, „veď za tie peniaze môžem sedieť v kine, a na lepšom mieste.“

Na galérii číta študentík Heyrovského-Sommera-Vážneho. Kolega si uťahuje z neho: „Je to zaujímavé, čo čítaš?“ — „Strašne,“ vzdychne si prvý. „Nechoď zajtra na kolokvium.“ — „Musím, kamarát. Vieš, keby človek nemusel študovať, len do divadla chodiť, to by bol život.“ — „No, pravda,“ smeje sa druhý. „I ty by si chcel zo života len to krásne. A prečo si nedal kabát do šatnice?“ — „Vieš,“ odpovie ostýchavo prvý, „myslel som že dostanem ešte lístok na státie. Lenže už neboli. Tak som si vymenil sem, ale nezostal mi ani halier vo vrecku.“

Miesta na státie sú skutočne preplnené. Pán cenzor ráčia sedieť v kresle a hnevajú sa na seba, že nedoniesli so sebou rukopis hry. Pritom pyšne sa obzerajú, ako keby bolo ich zásluhou, že je tu dnes toľko ľudí. Veď keď sa to tak vezme, keby pán cenzor neboli láskavo povolili uvedenie hry, nebola by dnes premiéra.

Zvonia po druhý raz. Biletárka zúfalo pozrie na nezmenenú hŕbu programov, pán profesor slovenčinár vytiahne notes, do ktorého sa dostanú všetky rečové nesprávnosti, pán poslanec si napraví mašľu a myslí na to, že stojí pred vykonaním novej povinnosti pre svoju vlasť, pán riaditeľ darmo chce zachytiť pohľad pána poslanca a vojde asi desať ľudí, zanechávajúc za sebou cigaretový zápach.

Svetlá zhasnú, šepkár, kýchajúc, vojde do svojej búdky, pani poslancová musí zanechať pudrovanie a nervózne strčí pudrenku do kabelky, pričom buchne zlostne do pána poslanca, veď v tme etiketa nie je predpísaná: „Jano, kde si dal tie búrske oriešky?“

Autor zúfalo sa díva na prázdne kreslá, preklína chvíľu, v ktorej sa dal do písania divadelných hier, utiahne sa do hĺbky lóže a opona sa dvíha.

1936