ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V divadelnej hre Dybuk rozpráva poľský Žid, píšuci pod pseudonymom An-ski, o boháčovi, ktorý si prišiel pýtať radu od múdreho rabína. Rabín vedel veľmi dobre, čo boháčovi chýba, veď bol múdry, a preto nepočkal, kým si ten začne pred ním vylievať svoje srdce, ale chytil ho za ruku a zaviedol ho pred zrkadlo. A keď zastali pred zrkadlom, boháč, nechápavo sa dívajúci na rabína, dostal rozkaz i otázku. „Pozri sa do zrkadla a povedz mi, čo vidíš.“ Odpoveď prišla hneď. „Seba,“ zašepkal boháč. Rabín sa podíval na neho, chytil ho znovu za ruku a zaviedol k obloku. „Pozri sa do obloka a povedz mi, čo vidíš.“ Odpoveď boháčova, rovnako lakonická ako predchádzajúca, znela: „Ľudí.“ Rabín sa zas zadíval na neho a povedal mu: „Tvoj život je dívaním sa do zrkadla. A to striebro na zrkadle, to bohatstvo tvoje nedovolí ti, aby si okrem seba videl aj ostatných ľudí.“

Múdry rabín — možno ani nevedel o tom — vypovedal týmto svojím súdom rozsudok nad väčšinou človečenstva. Život skoro všetkých nás je dívaním sa do zrkadla; pre svoje vlastné záujmy, pre to striebro na zrkadle vidíme len svoje tváre, svoje ruky, svoje vrecká. Svoje tváre vidíme radi, keď sú usmievavé, svoje ruky, keď sú mocné, a vrecká, keď sú plné. Nezáleží nám pritom na ostatných ľuďoch, a keď, tak zas len preto, lebo ich potrebujeme. A vraciame sa takto zasa k zrkadlu. Vlastne sa ani nevraciame, lebo sme ani neodišli od neho.

A prichádzame takto aj k extrémom. Prináša nás k nim vlastne dnešný život, ale ten sme si predsa sami sformovali. A sme väčší pokrytci ako ten, ktorému povedal Kristus, aby vybral najprv brvno z oka svojho a len potom sa staral o mrvu, ktorú má v oku jeho brat. My síce to brvno práve tak nevidíme v očiach svojich ako ľudia pred dvetisíc rokmi, ale keď ide o mrvu v oku brata nášho, dokážeme, že sme predsa o dvetisíc rokov vyspelejší. My sa totiž spýtame najprv svojho zrkadla ako rozprávková kráľovná: Zrkadlo moje, zrkadielko, povedz mi, budem sa ja tak usmievať, budem mať také silné ruky, také plné vrecká i potom, keď si dovolím uvidieť mrvu v oku brata svojho?

Nepáči sa vám to? A náš život je taký, darmo to ja dosvedčujem a darmo vy budete to tajiť. Zdá sa, že je to objektívna pravda, ktorej je jedno, či ju uznávame alebo zapierame. A z tejto pravdy má vyjsť môj ideový program. Mne je to jedno, dámy a páni, keď ste sa usmiali, ba budem veľmi rád, že sa mi podarilo vás obveseliť. Ale dovoľte, aby som od tejto chvíle hovoril len k tým dámam a pánom, ktorí sa neusmiali ako vy a zostali ďalej sedieť, kým vy si budete vymieňať svoje kožuchy a kabáty z garderóby.

Stať si k obloku, azda to by bol ten program. Odtrhnúť sa od zrkadla a vidieť. Vidieť ľudí, vidieť svet taký, aký je v skutočnosti, a nie taký, aký ho musíme vidieť, aby sme mohli mať usmievavé tváre, mocné ruky a plné vrecká. A nebáť sa uvidieť nespravodlivosť a darebáctvo, nech to pácha ktokoľvek, nečistotu a lož, nech vychádza z úst kohokoľvek. Autorita je len vtedy opravdivá, keď je súčasne aj symbolom čistoty, keď nemožno na ňu siahnuť ani špinavými, ani čistými rukami. A keď raz nie je čistá, prestáva byť autoritou a každý má právo zhodiť ju do prachu.

Vaša reč nech je áno, áno — nie, nie. Stredná cesta neexistuje. Alebo sa dívať ďalej do zrkadla a starať sa len o svoje záujmičky, alebo sa postaviť pred oblok a vidieť a pochopiť skutočný stav vecí. Alebo súhlasiť s darebáctvom, klamstvom, špinou a nespravodlivosťou, alebo sa postaviť otvorene proti nemu. A to bude znamenať v praxi asi toľko, že nebudeme padať do prachu pred vodcami politických strán, ktorí si nevedeli urobiť poriadok vo vlastných hniezdach, ale pritom hromžia proti iným; že nebudeme s nadšením hovoriť o vodcoch našich, ktorí nechcú stáť a padať s nami a so svojím štátom, ale vynášajú svoje peniaze do cudziny; že nebudeme sa klaňať pred našou poprevratovou šľachtou, ktorá tak virtuózne vedela využiť vtedajšiu konjunktúru, ale je taká sedliacka i naďalej, že si ani roľnícky kalendár nekúpi, nieto aby sa bola stala mecenášom; že nebudeme ani v duchu, ani v skutočnosti potľapkávať protekčné deti a ich ujčekov v ministerstvách a zazerať na tých, ktorí sa svojou usilovnosťou, nadaním a prácou nikde nedostali; že nebudeme sa rozpačite usmievať nad čiastkou stáreže, ktorá nás bude chcieť presvedčiť o tom, že nám lepšie nemôže byť, pravdaže, najmä, preto, lebo oni by sa toho ani tak nedožili; že nebudeme oslnení tým, že po šestnástich rokoch republiky nemôžeme na vlastnú zodpovednosť povedať, čo si myslíme, lebo naši predáci, inšpirovaní Bachom a jeho érou, vzkriesili s dobroprajným úsmevom cenzorov; že nebudeme mlčať, keď sa budú diať krivdy, a neumĺkneme ani vtedy, keď nás budú chcieť omráčiť duchaprítomným poukázaním na pomery v Nemecku, Rakúsku, Taliansku atď., atď. (nemám folianty k dispozícii) — ale povieme, čo si myslíme. Povieme pravdu. A keď to bude znamenať boj, budeme bojovať každý takou zbraňou, akú nám dal boh do rúk.

Spozorovali ste, že hovorím v množnom čísle. Som totiž presvedčený, že som nepovedal nič nové. Už starý Ben Akiba vyhlásil, že nič nie je nové pod slnkom, a možno ten jeho výrok vtedy, keď ho vyriekol, nebol už tiež ničím novým. A myslím si preto, že to všetko, čo som tu povedal, nemal som len ja na srdci, ale i veľká čiastka našej mládeže, len sa jej to dosiaľ nemohlo dostať na jazyk. Pri tom všetkom nehovorím za ňu. Stanem si do radu tých, ktorí pôjdu skutočne do boja. Nech je to až tá generácia, čo príde po dnešnej. Vedľajšie. I vtedy budeme mať pravdu za sebou.

Hlavnou osobou satiry, ktorú pripravujem — jej titul je Človek, ktorého zbili — je človek, ktorý celý svoj život stál pred zrkadlom, usmievajúc sa nad tým, čo mu rozprávali tí, ktorí stáli pred oblokom. A iba vtedy uvidí svet a ľudí v ich nahote, keď ho násilím postavia pred oblok objektívneho poznania skutočností. A keď pozrie von oblokom, padá pred ním do prachu celý svet. Celý svet lži a klamu. A on, ktorý stojí na rozhraní dvoch svetov, uvedomí si, že návrat k starému svetu znamenal by návrat k lži a klamu a rozhodne sa pre nový svet, svet, ktorý je ešte v diaľavách a za uskutočnenie ktorého musí bojovať.

Toľko o samej hre. Chcel by som však na tomto mieste — myslím, že to nebude od veci — dať odpoveď na dotazník, ktorý mi vtisli do ruky na predstavení Benátskeho kupca v pražskom divadle D 35. Predovšetkým chcel by som sa porátať s prosbou, ktorú predkladá vo svojom dotazníku D 35 obecenstvu, prosiac ho, aby mu prezradilo námet, ktorý by najradšej videlo na jeho scéne…

Je to také niečo, ako keby niektorý spisovateľ dal do novín inzerát a chcel sa dozvedieť od svojich čitateľov, aký román by mal napísať, aby sa im mohol ďalej páčiť. D 35 blamuje sa touto prosbou. Opakujem, blamuje sa. Keby si to žiadal nejaký tingltanglista, to by som prijal ako samozrejmosť. Avšak D 35, ako divadlo tvoriacich umelcov, blamuje sa takým niečím. Tá prosba totiž prezrádza túžbu dať sa obecenstvom položiť na lopatky. To už spisovatelia pikantných veselohier robia šikovnejšie. Tí bez všelijakých dlhých ceremónií a dotazníkov hodia sa sami pred obecenstvom na chrbát.

Vecnejšia je, pravda, otázka, prečo pokladá D 35 v Kupcovi benátskom za svoju otrockú povinnosť prosiť v septembri roku 1934 občanov Veľkej Prahy o to, aby neverili Hitlerovi. Je to jednak apoštolovanie medzi veriacimi, a to práve tak veriacimi ako apoštol sám, a potom, prečo sa díva D 35 do nemeckého obloka? Prečo nepokladá za svoju povinnosť zastať pred oblokom československým? Pokladá za dôležitejšie povedať československému obecenstvu pravdu o Nemecku, než povedať svojmu národu pravdu do očí? Pokladá za dôležitejšie pliesť sa do vecí cudzieho štátu, než vykonať doma kus tvorivej práce?

Je už neskoro, dámy a páni, dovoľte preto, aby som skončil. Je mi úplne jedno, či sa nad tým, čo som povedal, rozkotkodákajú l’art pour l’artisti, alebo nie. A celkom jedno to bude i tej mládeži, ktorá má ešte len na srdci to, čo som ja mal teraz na jazyku. Tá, verím, bude chcieť bojovať za lepšiu našu budúcnosť. Tá, verím, uvedomí si svoju povinnosť a zodpovednosť. A keď prehráme ten boj, keď sa stretneme s ľahostajnosťou, nevšímavosťou, budeme aspoň vedieť, že sme bojovali, a to nie ako žoldnieri, ale ako vojaci. A nebudú našimi ideálmi tí, ktorí stoja pred svojimi zrkadlami a nechcú pre svoje záujmy vidieť skutočnosť. My budeme stáť pred tým oblôčikom objektívneho poznávania skutočností. A aby sme lepšie videli, my si ten oblok otvoríme dokorán.

1934