ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dvere školskej miestnosti sa rozletia a zjaví sa v nich zúfalá postava na chvíľu v kamenný stĺp obráteného pána miestneho veliteľa dobrovoľného hasičského zboru. To, čo vidí, je priam strašné na pohľad. Javisko obrátené ešte hore nohami, ľavý bok domca na pravej strane visí v povetrí, druhý domec naproti vyzerá ani po zemetrasení, chýba mu spodok, na lavici, ktorá by mala mať svoje miesto pod košatým dubom, stojí presmutný Janko Šimko: s polfúzom na pravom líci a košatý dub, ktorý mal stáť naprostriedku spoločného dvora, padá práve elegantným oblúkom na hlavu pána učiteľa. V poslednej chvíli zachytí ho ktosi z mládencov a odhodí jednou rukou, ale pána učiteľa ani blízkosť katastrofy nevyruší z melancholického smútku, s ktorým skúma jedno krídlo opony. Chlapci sú už nalíčení, okrem Janka, ktorému je do plaču, hrdo sa vyťahujú a vykrúcajú si fúzy, dievčatá sa nepokojne vrtia, lebo ešte nie sú vymaľované, ale všetko sa tisne do blízkosti pána učiteľa, ktorý práve teraz po päťdesiaty prvý raz sa zaprisahal v duchu, že viac divadlo robiť nebude. Ten starý huncút, myslí na kolegu-riaditeľa, a vidí ho pred sebou, ako ironicky a usmievavo prijal jeho rozhodnutie nacvičiť túto hru, vinšujúc mu veľa šťastia a režisérskych radostí, ten ma mohol niekoľkými slovami oslobodiť od takýchto problémov. Lebo je to problém mať oponu, ktorá sa len dvíha, ale nepadne. Nepadne, ani keby všetci svätí… Počkaj, rozžiari sa naraz jeho tvár. Dobre je, chlapci! — Tomčík! — skríkne na pána miestneho veliteľa dobrovoľného hasičského zboru. — Zabehnite do spolku a prinesiete dva kilovce! Ale jedna noha tu, druhá tam! — Tomčík, ktorý mal už nielen oči, ale aj ústa otvorené, urazene si siahne na fúzy, chce si ich vykrútiť a vytiahnuť sa potom hrdo, ako sa patrí na miestneho veliteľa dobrovoľného hasičského zboru, aby vedel taký učiteľ, s kým diškuruje. Ukrutne ho mrzí, že ho z veliteľa degradovali na Tomčíka. Ale i včera im pomáhal, keď sa vykrútila stovka z lampy nad priestranstvom pred krčmou, aj teraz im pomôže. Ešte raz mrkne na stovku, ktorá veselo žiari nad javiskom, a už je vonku. Teraz si myslí Janko Šimko, že prišiel rad na jeho fúzy. Ktosi ho však odtisne. Parádnice sú v popredí. Pán učiteľ, chudáčik, chvíľu maľuje, pudruje a robí všelijaké kumšty, až sa z neho leje pot a je viac mŕtvy ako živý, keď zastane posledné dievča pred ním. Ach, posledná, vydýchne si. Chvalabohu… Lenže sa mýli. Vec naskrze nie je taká jednoduchá. Posledné dievča, Anča Hrešková, je najväčšia parádnica v dedine. Vybrala si prekrásny kroj, samé čipky, zlaté, strieborné cifry a strapce a vymaľovala sa vopred zručne ani nejaká mestská fiflena. Veď aj to by bolo ešte v poriadku, myslí si pán učiteľ, lenže ty, Anča, ty hráš starú žobráčku! No hrám, odpovie pohotove Anča. Ale čo si myslia, že sa v handrách budem ukazovať pred dedinou? Veď by ma vysmiali. Niektorí prikývnu, iní sa usmejú, ale učiteľ je na konci s trpezlivosťou. Ak sa mi neoblečieš do žobráckych šiat, nehráme. Čo, nehráme…? ozve sa chór chlapcov. Ako to? Načo sme sa potom učili? Ja som vám, chlapci, povedal, aby sme hrali so starým, ozve sa najstarší mládenec, Matej Húska. Ten nikdy nechcel také novoty a bolo dobre. A pán učiteľ naraz cíti, že je sám. Neisto pozrie na mládencov, akoby hľadal ešte niekde záblesk porozumenia. Je ticho. Zostúpi z javiska, sadne si na lavicu, prichystanú pre miestnych potentátov, a húta. Tí na javisku takisto. Oni sú však namrzení a jemu je do plaču. Otvoria sa dvere. Vletí pán miestny veliteľ s kilovcami a hrdo ich položí pred učiteľa. Ale aby ich zajtra skoro ráno vrátili, lebo… Stíchne. Cíti, že sa čosi deje. Prekristapána, veď už treba ľudí púšťať. Nikomu sa nechce čakať v tej zime. Chlapi nadávajú na taký poriadok. To ešte nikdy nebolo, aby hodinu museli stáť na dvore. A tu rozhodne Paľo, Ančin brat. Skríkne na ňu. Veď si včera vyťahovala z truhly tie staré haraburdy! Samá pleseň, samý smrad! Načo si ich privliekla so sebou, keď sa chceš parádiť? Aj tak vie každý, že dostaneš dvadsať jutár zeme. Anča má slzy v očiach, ale brata poslúchne. Utiahne sa s kamarátkami za kulisu. A pán učiteľ vracia sa na javisko. Zvíťazil, ale vie, že nie v poslednom boji. Zvonku sa ozýva huk a krik. Nervózne a chytro zašívajú sa kilovce do rohov oboch krídel opony, aby ju stiahli, keď sa spustí na konci dejstva. Vchádza pán riaditeľ školy. Rozhorčený súri, aby sa opona spustila s konečnou platnosťou a obecenstvo mohlo zaujať svoje miesta. Opona sa skutočne spustí a padne s mimoriadne pôsobivým zvukovým efektom. Zázrak s kilovcami. Pán riaditeľ sa umiesti v predsieni pri stolíku, na ktorom je tanier. Chlapi a ženy dávajú po korunke, potom vchádzajú. Pomaly sa plní miestnosť a plní sa aj tanier. Dnu je už dusno, miesta na sedenie sú obsadené, iba prvý rad je prázdny. Ta si sadne pán vedúci notár s paňou, pán riaditeľ s manželkou, pán pridelený notár, učiteľstvo zo susedných dedín a pani poštárka. Pertraktujú sa obecné veci i odvodňovanie a úprava hnojísk je na tapete. Netrpezlivosti je však málo. Dnu je tepluško, príjemne, nuž porozprávajú sa ľudia, ktorí sa videli iba ráno, alebo až včera, a sú radi, že to robia pri príležitosti nabitej sviatočným vzrušením. Zvonku počuť akýsi krik a pozornosť všetkých obracia sa na predsieň. Vykrikujú dvaja. Všetci zisťujú, že jeden je pán riaditeľ a druhý… druhý… Ktože iný, smejú sa, ako Jano Lipták? Syn mu hrá, tak nechce zaplatiť vstupné. Zadarmo by rád… Veď keby môj syn nehral, ozýva sa Liptákov hlas, mohli by ste v čerty s celou vašou komédiou! Ale, Lipták! zasahuje sladko pán riaditeľ, veď aj Amadov hrá, i Trnkov, i Hrabovského a ešte mnohí iní! A ich rodičia predsa zaplatili. Ja veru nezaplatím, dokončí Lipták. Majte sa dobre! V tichosti počuť kroky a potom ako trepol dverami. Dnu sa rozvíri všetko. Skupáň, žgrloš kadejaký, že sa nehanbí… Za grajciar by celý chotár obehal dva razy. Vchádza pán notár s paňou a za nimi šum: notár dal dvadsať korún. Potom učiteľstvo a pani poštárka. Sadnú si v prvom rade. Už sa onedlho začne, keď sú tu páni. Nedočkavosť je na tvárach, iba najvytrvalejším klebetniciam neodpočíva jazyk. Ináč všetci si už všetko povedali, tu a tam si zívnu a malý Milanko Kočišov na ruke svojej mamičky pustí sa do plaču ustatého a ospanlivého decka. Ozve sa po prvý raz zvonček. Napnutie sa stupňuje. Vchádza pán pridelený notár. Vidí však, že v prvom rade sú miesta obsadené, a preto urazený odíde. Malý Milanko sa už utíši a znova sa dajú jednotlivé skupinky do hlasitého rozhovoru. Zvoní sa po druhý raz. Pán farár šikovne vkĺzne a zostane vzadu, odkiaľ je výhodné spojenie s predsieňou a s východom. Už vošiel aj pán riaditeľ, a ako vždy, ani teraz si neodpustí malú reč. Ľudia, buďteže už ticho! Nemáte troška citu. Hneď začnú hrať, a vy tu vyrevujete. Ľudia ho však poznajú. Takto šomre v dedine už dvadsať rokov, a preto nereagujú. Zvonček sa ozve po tretí raz. Pán učiteľ za javiskom zúfalo sa obzerá, či je všetko v poriadku. Anča sa oblieka do handár, domec na ľavej strane ešte troška visí vo vzduchu, to však nik neuvidí, na pravom boku už zalepili dieru papierom na balenie, dub stojí ani múry hradné, Paľo Hreško a Ondro Páleník sedia už pod ním… áno, áno, všetko je v krásnom poriadku… Iba Janko Šimko plače za kulisou v kúte. I teraz má len pol fúza. Nič to, Janko, ešte ti ho prilepím… Môžeme ísť… Pán riaditeľ zahasil svetlo v miestnosti. Iba stovka žiari nad javiskom. Mišo, ťahaj… Mišo ťahá, ale opona sa iba trošku pohne a štyri muchy, čo sedeli na nej, usadia sa rozhorčene na nosoch pánov v prvom rade. Mišo, ťahaj! ozve sa druhý raz a Mišo trhne… V tej chvíli osvieti naraz obecenstvo stovka, Kočišov Milanko sa zľakne a dá sa do ukrutného plaču, kilovec vyletí z opony, a opisujúc zázračnú krivku, padne na kurie oko pána vedúceho notára a predstavenie sa začína…

1942