Oblok a zrkadlo

Krompašská železiareň, ktorá skrachovala pred dávnymi rokmi bez toho, žeby sa bol urobil aspoň pokus zachrániť ju, a tragédia tých tritisíc ľudí, ktorých kedysi živila, roztrúsených po celom svete alebo hladujúcich doma, dali mi námet k hre 3000 ľudí. Námet vznikol vlastne z fantastického sna, čo by sa bolo stalo s krompašskou fabrikou, keby sa boli našli dvaja takí ľudia, akými sú hlavné osoby hry, redaktor Peters a multimilionár Fenton, a keby tí boli vzali do rúk jej osud. Že v hre Krompachy sa volajú Lanhattan a že hra odohráva sa v cudzom, americkom prostredí, v Kanade, nech nás nemýli. Krompachy nevzkriesi nik z ľudí. Tu už nemožno dúfať a bojovať. Sú mŕtve, a to neodvolateľne. Ale Lanhattan, zamestnávajúci práve tak tritisíc ľudí ako kedysi Krompachy, žije, i keď voľakde ďaleko, v inom svete. Zápasí s krízou a jeho robotníkov ešte len čaká ten osud, ktorý uškrtil všetky nádeje tritisíc Krompašanov. O Lanhattan možno bojovať, možno veriť a dúfať v jeho záchranu.

Hru venujem Krompachom. Dali mi k nej námet, patrí im. Lež nie dnešným Krompachom, ale tým starým, dávnym, ktoré žijú ešte v srdciach tisícov ľudí a o ktorých voľakde ďaleko, v inom svete, rozpráva, niekedy večer, od vlasti odtrhnutý Krompašan, rozprávku svojim deťom. Tým Krompachom, ktoré sú už mŕtve, ale žijú ešte v spomienkach ľudí, pre ktorých ich smrť znamenala katastrofu, stratu existencie a biedu. Tým Krompachom ju venujem. Nie krikľavo a s frázami na ústach, ale tíško, ako keby som kládol kyticu ruží na hrob veľkého mŕtveho.

1935