ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Stojím pred tebou a dívam sa na teba.

V asketickom rúchu gotiky, v antickej kráse renesancie, v nádhere baroka, v trápnej prostote nedávnej minulosti zjavuješ sa ako myšlienka vždy inakšie vyjadrovaná, v tisícich formách, uliata z bronzu, vytesaná z mramoru, a hovoríš ticho, ale výrazne o umení a sile vekov, ich cite pre krásu a o sebe.

Vznikla si asi v čase horúčkovitého úsilia tvoriť krásno. Stvoriť krásno i z banalít. A tvorcom tvojím bola vari groteskná myšlienka: i slabučký, krehký prúd vody môže vzbudiť pocit stretnutia s krásou. Prešli pri tebe epochy dejín, veľké otrasy, slnečné dni triezvej, pokojnej tvorivej práce, a si tu nezmenená, taká, akou ťa vytvorili časy, o ktorých hovoríš. Ale nie kameň, ani mramor, ani bronz nie je to trváce v tebe, ani dokonalosti figúr a postáv, starých Neptúnov, nýmf, vodnárov a víl. Život ti dáva to, čo dalo život myšlienke stvoriť ťa. Mlčiaca fontána je iba dekoratívum. Ale ty, živá, máš svoje poslanie.

Živá fontána, si obrazom tvoriaceho ľudského ducha. I v duchovnom živote bol prúd vášní, silný, dravý, ktorý opájal a strhoval, divý, zúrivý, ničiacej sily, ani rieka, ktorá opustila brehy rozvahy a zaliala všetko vôkol seba. Prúd vášní divých bolo treba skrotiť, aby z riavy bola fontána, z búriacich sa myšlienok čistý, jemný, kultivovaný prejav ľudského ducha. Tak by sme mohli rozprávať o genéze tvojej, ale aj o všetkom, čo vytvoril človek, vedomý si svojho poslania.

Nie, nepatrila si každému. Ako skoro všetko, čo tvoril kedysi ľudský duch, i ty si patrila len vyvoleným. Skvela si sa pred palácmi veľkých, bola si okrasou parkov kráľov, či už vo Versailles alebo v Sanssouci, tak, ako tie paláce boli preplnené obrazmi a sochami a vnútorný život ľudí, ktorí prežívali svoje dni v tomto čarokrásnom svete, myšlienkami veľkých duchov vtedajšej prítomnosti. Ale lož bola v tom svete, lož i v tvojej kráse, i v tvorbe umelcov, i v myšlienkach veľkých duchov. Cynická lož, že pohľad na oslnivý prúd tvorby ľudského ducha, na diela zázračnej krásy, chvíľky, ktoré v nás zastavujú dych, poznanie myšlienok, otvárajúcich nové horizonty, to všetko, všetko je právom sveta, ktorý radšej chcel byť zničený potopou, než uzrieť život, biedu i bolesť malého človeka.

A bol to zázrak, že si nezostala iba v tomto svete? Naraz si sa zjavila v mestách, vo svete inom, vo svete, ktorý začal ožívať, a vo chvíli, keď sa zaskvel tvoj dúhový prúd na námestiach a rínkoch, so srdcom bijúcim otvárali mešťania oči, zarazení krásou, ktorá sa im priblížila. Nádherná fontána ľudského ducha, tisíce prechádzali už pri tebe, i malí tohto sveta, nie, nebola si len dekoratívum, dávala si životu náplň a obsah. Veď tvoja voda bola čistá, tvoja reč bola živá, presvedčivá, unášajúca. Prenikla do uzavretých, tmavých domov, zmocňovala sa sŕdc. Svetlo vtiahlo s tebou do života človeka a krása.

Dnes patríš každému, kto zatúži po tebe. Vidím človeka nášho veku. Zastal práve pred tebou. Jeho predkovia boli vari otrokmi feudalizmu a v kroku, ktorým sa priblížil k tebe, v pohľade, ktorý uprel na teba, je čosi revolučné, čo raz zrútilo starý, lživý svet. Azda si uvedomuje, aká ďaleká je tvoja púť, aké úžasné hĺbky, z ktorých prichádzaš…

1942