Oblok a zrkadlo

Dvaja sú August a Mauro.

Sú v kruhu, ktorý zviera ani železná reťaz. Reťaz, ktorú nemožno pretrhnúť. Dvaja ľudia, ktorých viaže spoločný zločin.

Ale pritom nie sú dvaja, spojení vnútorne i navonok. Možno boli voľakedy, v tej najstrašnejšej hodine života svojho, vtedy, keď ich zviazala tá reťaz, a spomienka na túto hodinu trápi, mučí. Ale v okamihu, keď sa zjavia na javisku, je už ďaleko za nimi.

Teraz nie sú dvaja. Stoja proti sebe. Ten slabší z dvoch uteká pred mocnejším. Celý jeho doterajší život, život, ktorý sa odohral ešte pred jeho vstupom na javisko, bol zvíjaním sa v moci druhého. Nenávidí ho a chcel by roztrhnúť reťaz, ktorá ich viaže. Ale ten druhý ho drží. Pevne. Veď ide o jeho život.

Obaja prejdú zmenou, ktorá sa odohrá na javisku. Zmenia sa, keď prežijú noc, strašnú noc pekelných múk, ktoré pália ani oheň. V tom, čo robia, sú však len ľudia. Podlí, ničomní, a predsa so zábleskom nádeje, so slzou v oku, s omrvinkou čistoty. Sú chvíle, keď i diabol sa stáva človekom a zo žiary ohňa, v ktorom horia obidvaja, jeden z dvoch chce vyjsť očistený. A tu by mohla prísť chvíľa stretnutia. Chvíľa, v ktorej by boli dvaja zasa dvaja. Okamih sa mihne, ale oni sa vzďaľujú od seba úžasnou rýchlosťou. A keď opúšťajú javisko, reťaz, ktorá ich viaže, je mocnejšia ako voľakedy. Iba smrť ju môže roztrhnúť. Možno už cítia aj dotyk prstov, ktoré stisnú raz hrdlo jedného alebo druhého z nich bez milosrdenstva. Jedno vedia iste.

Že reťaz sa raz roztrhne.

Nie, oni nie sú dvaja. Každý z nich je sám.

A dvaja sú aj Mauro a Starík.

Len niekedy. V okamihoch. Vtedy, keď sa zobúdza v Maurovi to, čo je v ňom čisté, keď sa ho dotkne slovo ani láskavá ruka, keď si uvedomí svoju vinu, keď trpí nevýslovne, túži po vyslobodení a niečo ho ťahá na stranu Staríka. Nikdy nezviazal Augusta a Maura zločin tak mocne ako Maura a Staríka jeden z týchto okamihov. Okamih svetla. Čudného, bolestného svetla. Okamih, keď Mauro vidí zúfalo, že celý jeho život je stratený, a predsa sa postaví proti diablovi, predsa dáva možnosť tej, ktorú kedysi miloval, aby unikla a zachránila svoj svet.

Ale dvaja, stále spojení úžasnou, víťaziacou mocou lásky, sú len Ona a On. On, ktorého vzkriesila jej láska. Je to láska, ktorá dáva život a vie zvíťaziť i nad smrťou. Je víťazná od svojho vzniku a víťazná a čistá uniká i pri najbrutálnejšom útoku. Azda preto, lebo nie je z nášho sveta. Azda preto… To je najmocnejšia dvojka. Po nej dostala názov aj hra.

Je to hra, alebo život?

Možno je to hra. Ale smutná ako život sám.

1946