ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Poznal si ho?

Ja hej.

Bolo to veľmi dávno, keď som ho videl prvý raz a naposledy. Otec môj ma priviedol k nemu. Vlastne privliekol, aby som povedal pravdu, lebo som bol ešte v tom veku, v ktorom ľudia nemávajú strach z kanónov, plynov a bômb, ale z čarodejníkov, strašiakov, škriatkov a zo všetkých tých hrôzostrašných tvorov, ktoré sa ukazovali prestrašenému detskému obecenstvu v Stražanovom bábkovom divadle.

Tak sme zastali pred ním. Niekde za kulisami to bolo, po predstavení. Vo mne sa ešte chvel strach z diabla, ktorý pred chvíľou vzal ktoréhosi kráľa do pekla, a triasol som sa, nemysliac na to, že okamihy, ktoré pracú kráľov do pekla, bývajú tie najpožehnanejšie v dejinách ľudstva. A tak som tu stál v tôni otca, držiac ho kŕčovite za ruku. Bál som sa pozrieť na neho. Na Stražana.

A vtedy otec povedal: „Tak to je pán Stražan.“

Nepamätám si jeho tvár. Tak myslím teraz, že musela byť bezvýznamná, alebo v tisícich podobách sa ukazujúca. Že s rokmi, ktoré teraz nosím na chrbte, bol by som mohol uvidieť v nej tvár Gašparka práve tak ako Jánošíka. Napokon i v dospelom veku možno mať strach z takýchto ľudí, už aj preto, lebo je v nich viac ako v ostatných. Ale vtedy ten strach bol veľký, príliš veľký. Bože môj, vidieť tak zblízka toho Stražana, ktorý vládne nad princeznami a bosorkami, nad kráľmi i diablami, jaj, len poďme odtiaľ! Ktovie, či by som sa nepremenil na žabu alebo na hada, keby sa ma dotkol.

Otec sa hanbil za svojho zbabelého syna, a tak sme sa neslávne vzdialili. Onedlho stratil sa potom i Stražan.

Prešlo veľa rokov. Vari som už bol aj po maturite, keď raz otec vošiel s radostnou zvesťou. Vraj Stražan prišiel. „Stražan,“ povedal som udivene a mal som hneď prácu s prihrnuvšími sa spomienkami. No nie on, vysvetľoval, ale jeho syn. Tak jeho syn. „Pôjdeme sa pozrieť na neho,“ povedali sme si, ako keby bolo prešlo len pár mesiacov od éry starého Stražana, ako keby sme sa boli dostali iba od jeho jarnej sezóny k jesennej.

Bol to smutný večer. Gašparko mal nás napokon obveseliť, ale ani jemu sa to nepodarilo. Totiž všetci, ktorí sme sedeli pod šiatrom Stražanovho syna, vedeli sme, že jeho rodina hladuje. Sem prišli vraj s nádejou, že sa im podarí zarobiť si niečo na ďalšie putovanie. Pomáhali sme im v tom, ale bolo to málo. Osud komediantov, povieš. Odpusť, ale tu nedalo sa takto rozmýšľať.

Nešlo o to, že to bola kedysi pre nás deti senzácia, keď Stražan prišiel. Nie o tie krásy a dojmy detských sŕdc, ktoré ho nevedeli zabudnúť. O prácu išlo, ktorú konal Stražan nikým nepoverený, vedený v nej len svojím slovenským srdcom. O prácu, ktorou šíril tento požehnaný komediant myšlienku slovenskú i tam, kde veľa semien jeho slova muselo padnúť na skalu. Vari tak si môžeme predstaviť apoštolov, apoštolov národnej myšlienky, ticho pracujúcich a nečakajúcich odmenu. Odmenu za to, čo bolo ich povinnosťou, čo im bolo najsvätejšie, čo bolo najhlbšie v ich srdciach, čo prúdilo v ich krvi možno už vtedy, keď im dala matka život? Nie.

Hľa, aký skvelý argument som dal do rúk tým, ktorí vedeli po prevrate zabudnúť Stražana a jemu podobných skromných, ale účinných pracovníkov. Ako by ho neboli zabudli? Veď odmieňať bolo treba výkvet politických strán, každého parvenu, ktorý lepšie vedel kričať ako ostatní. Odmieňať sprava, zľava ľudí, ktorí šikovne vedeli využiť konjunktúru, odmieňať tých, ktorí pracovali pre odmenu. Ale Stražan? Ten predsa nepracoval preto! Nie, nepracoval. A preto, vďačný národ, ani za uchom sa nemusíš poškrabať! Nerob si starosti. Jeho syn a potomstvo môže skapať hladom.

Veľa myslím na nich i teraz, hoci veľký počet rokov stratil sa nám spred očí od tých čias, čo som ich naposledy videl. Azda teraz bolo by možno vyrovnať dlžobu, ktorú máme u nich, lebo dosiaľ sme na ňu ani jednu splátku neodviedli. Spomínam si, že v našom Národnom divadle mohol sa ukazovať so Špejblom a Hurvínkom profesor Supa z Plzne, a neviem veru, čo spoločné mali s naším životom a minulosťou. Viem dobre, že týchto tam už neuvidíme, ale prečo by sme tam nemohli uvidieť Stražana?

Smelá myšlienka, povieš? Nie, len odmena tomu, kto za odmenu nepracoval, a predsa si ju zaslúžil. A takto si ju predstavuje: Théâtre paré s najväčšími našej prítomnosti, páni v smokingu a dámy vo večernej toalete, jediný a najvyšší stánok nášho dramatického umenia natrieskaný obecenstvom nie po kuriozite túžiacim, ale so zaslzenými očami ďakujúcim niekomu, kto nielen bol, ale kým bol, robil a bola to robota krásna, požehnaná, no robota, v ktorej sa so srdcami narábalo, bol to oheň, v ktorom sa čistilo zlato neprebudeného národného povedomia, bol to dar, z ktorého i ty máš niečo, i ja a ešte dnes ho cítim v srdci a viem, že mi to dal on, Stražan.

Azda by sme to vedeli spraviť. Otvoriť srdcia a otvoriť i vrecká a zaplatiť i Stražanovi za vstup do našej národnej prítomnosti.

1939