ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Raz som sa túlal po svete a istého dňa, bola to nedeľa, zastal som popoludní v Hyde Parku v Londýne. Pamätám sa i teraz na tvár socialistického rečníka, kŕmiaceho s ostatnými rečníkmi duchovným pokrmom všetkých tichých, diskrétnych Angličanov, hľadajúcich svoju nedeľňajšiu zábavu v usmievavom počúvaní rečí, ktorých obsahy boli často také vzdialené od seba ako dva extrémy.

Môj sprievodca, Škót, aklimatizovaný v Londýne, vysvetľoval: vraj môže sa tu o čomkoľvek rozprávať. Áno, veď ten socialistický rečník s cigaretou v ústach rozprával akiste o niečom inom ako jeho sused, rečník úradnej cirkvi. A vraj nemusí sa tu šetriť ani štátna moc. Môže sa veselo nadávať. Len rečník musí odôvodniť, prečo nadával. Lebo inak ho nabijú. Nie strážnici, ale poslucháči. Ticho, diskrétne, ale nabijú. Strážnik sa nemieša do takýchto sporov.

A vtedy tam v Hyde Parku som pochopil, čo je demokracia. Anglická demokracia.

Veľactený pane, dva týždne študovali herci slovenskej činohry SND v Bratislave moju hru Diktátor. Ostatné už ráčite vedieť. Na Váš rozkaz premiéru odložili na neistý čas. Pravda, to ste ráčili Vy povedať, že NA NEISTÝ ČAS. Moja skromná mienka hovorí, že naveky.

Vravím to po niekoľkých týždňoch, po čase, v ktorom sa vec uležala a mohla sa i zabudnúť. Nijako by som nechcel rozprávať o nociach, v ktorých som hru písal, o stratenom čase i stratených nádejach… To sú veci, ktoré Vás iste nebudú zaujímať. A chápem Vás celkom. Nepatrí to do Vášho remesla.

Len to by som chcel poznamenať, ak dovolíte, že ja som už z generácie, ktorú odchovala demokracia a v ktorej ťažko by ste našli i vyblednuté stopy ducha bývalého režimu. A práve preto, že som veril s tisícmi, ktorí v tejto veci stáli so mnou v jednom šíku, že demokracia je a bude prameňom sily národa. Hrdý som bol na ňu, hrdý na to, že ma nezahriakne korbáč, keď chcem povedať to, o čom som presvedčený. Že som tam v Hyde Parku mohol cítiť, ako sa spája reťaz duchovného príbuzenstva s gentlemanom, spokojne bafajúcim pri mne.

Vedomý si tejto slobody, vedomý si i svojej povinnosti, chcel som v tom, čo som písal, povedať vždy niečo svojmu národu. A práve tu som nepochodil.

Priznávam si to. Limonády nikomu neškodia. Proti nim niet prohibície. Len to je chyba, že nie toto je tu problém. Napokon, možno tu nájsť nejaký problém? Azda to, veľactený pane, ako ste mohli prísť na myšlienku, že moja hra by mohla otriasť niečím, čo chcete mať v srdci môjho národa.

Prepáčte úsmev, s ktorým píšem nasledujúce slová. Nepreceňujem seba a nepodceňujem svoj národ. Hra je hra. Je to vari umenie, zábava atď. Ale ani mňa, ani iných nepresvedčíte, že jej hlas by mohol prekričať rozkaz, ktorý dávajú iní.

Nie, veď na to ste ani nemysleli. Inak by ste boli zakázali na Slovensku i predstavenie Čapkovej Bielej nemoci. Na čo ste teda mysleli, prosím pekne?

Bolí ma, že Váš rozkaz vytrel mi v srdci vieru. Vieru v niečo, čo som miloval. Lebo vari ani nejde o tú hru. Hry možno písať en gros, keď jesto času, zdravia a požehnania. Nie. Tu ide o niečo väčšie. Chápete to, prosím pekne?

A viac bolí práve toto ako fakt, že sa musím rozlúčiť so svojou hrou. Vari to by ma ešte potešilo, keby som mohol prijať Vaše počínanie s úsmevom. Keby ste mi s tým výsledkom boli položili ruku na ústa.

1938