ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na naliehanie pána Mahóka, grófka sa odhodlala dať plnomocenstvo svojmu duševnému lekárovi, podľa ktorého mohol robiť také kroky, aké chcel. Duchovný ešte toho istého dňa pozval opáta Samuela, ktorý bol práve v Pešti.

Opát Samuel bol chýrny človek, patril k tým kňazom, ktorých volajú slobodomyseľnými. Žil v priateľskom pomere so slobodomyseľnými veličinami, a podľa veľkej litery ,S‘, ktorou boly označené opozičné úvodníky, sa vedelo, že tieto pochádzajú z jeho pera. V spoločnosti bol shovievavý a duchaplný, nepokazil dobrú náladu. Zablýskal sa aj vo vedeckých kruhoch, jeho prednášky navštevovala elita. Tieto síce boly povrchné, ale pri ich tvorbe vždy pôsobil duch. Okrem toho neúnavne mu nadávaly aj ultramontánne časopisy. Ba raz v jeho byte bola aj policia a hľadala niečo, ani sám nevedel čo. Všetky tieto okolnosti len opriadaly priaznivým chýrom meno opáta Samuela. A keď sa k tomu ešte v niektorých obrázkových novinách zjavila fotografia jeho junáckej postavy, už mal získanú verejnú mienku; mal vysoké, slobodné čelo, mužné, výrazné ťahy, silné obrvy a smelý, odhodlaný pohľad; tvár len jedným ťahom prezrádzala jeho povolanie, ktorý charakterizuje všetkých kňazov: zvláštne stiahnutie kútikov úst, ktoré dodáva tvári istú blahosklonnosť a svalom úst výraz stálej lahody, takže s týmto milostivým tvorením úst robia dojem plnoletých amoretov. Ináč jeho zjav nemal na sebe nič kňazského. Svaly jeho vyvinutej postavy boly by sa hodily pre gladiátora.

V celej krajine mal chýr slobodomyseľného kňaza, ktorý sa opováži povedať pravdu aj do očí svetskej moci.

Preto si ho veľmi vážil velebný pán Mahók. On ako taký chudobný dedinský plebán nemohol veľa urobiť za vlasť, iba že raz (bolo to kedysi!) s jedným povstaleckým práporom bol asi v dvaciatich bitkách a v tom čase im kázal o láske ku vlasti, prečo ho tak na oko na smrť odsúdili, potom bol omilostený a dostal desať rokov v železe a odsedel si z nich desať; od želiez až posiaľ má zranené nohy; ale to sú všetko malichernosti, že pán Mahók hanbí sa s nimi chváliť a tobôž nemôže ich porovnávať so zásluhami takého výtečníka ako je opát Samuel, ktorý začiatočnou literou svojho mena odváži sa označiť článok, smelo a slobodomyseľne napísaný a v novinách uverejnený! Teraz! Bojovať proti Haynanovi, proti moskovitom, hľadieť do požeráka diel, stáť pod šibenicou, to všetko je len žart; ale teraz! Teraz! Pustiť sa do hroznej policie, to je niečo!

Pán Mahók si nesmierne vážil vysokých schopností opáta Samuela, cítiac, že jeho vlastná niekdajšia ráznosť veľmi ochabla. Nuž, veru, pätnásť rokov je pekný čas! Menovite ak z nich päť znamená dvojnásobnú kapituláciu.

Pozvaný hosť o niekoľko dní zavítal na faru pána Mahóka. Pán plebán, nakoľko mu to prísne zachovanie spovedného tajomstva dovolilo, povedal opátovi všetko, čo vedel o grófkiných pomeroch. Rozprával mu aj o príbehu so strašidlami. Do toho vkĺzly už aj jeho osobné zážitky.

Pán Samuel rozprávku prijal so suverénnym smiechom.

„Mňa veru môžete vysmiať; ale grófku nech neráči vysmiať vaša veľkomožnosť, lebo ona ohromne verí na svoje strašidlá,“ riekol s pokornou skromnosťou plebán.

Pán opát si dal podrobne opísať polohu kaštieľa, ako vúsťujú do seba chyže a schodištia, zvlášť podrobne sa vyzvedel od plebána všetky okolnosti, súvisiace s výjavom, keď s kostolníkom unikli cez zamrežované podzemné dvere.

V obvyklom čase prišiel pre nich koč z kaštieľa, ktorý stál trošku stranou od dediny a zaviezol vzácnych hosťov.

Prirodzene, keď grófka zbadala opáta Samuela, dala sa hneď do kŕčovitého plaču, a kŕč ju húževnate držal v moci do toho času, kým sa opát rukou nedotkol grófkinho čela. Podľa zavedeného zvyku slečnu Emerenciu tiež pochytil podobný kŕč, ktorý k vôli symetrii bol by mal zastaviť pán Mahók, ale ten sa veru o to veľmi nestaral, a nechal kŕč kŕčom, kým neustal sám od seba.

Grófke len po tomto záchvate prišlo na um osvedčiť sa, že v ten deň nebo poslalo sem pána opáta!

Pán opát po obede, ktorý sa vyznamenal lukullovskou hojnosťou, spytoval sa na celkom prozaické okolnosti, na to, koľko je v zámku služobníctva, koľko rokov majú dievčatá, ako je manipulovaná pivnica, kedy bývajú oberačky, a viacej sa zaoberal so slečnou Emerenciou, ako s grófkou. Spýtal sa slečny, či jej smie do pohára naliať vína a s počudovaním vypočul jej protest, že nikdy nepije víno. K tomu ešte prikryla dlaňou pohár. Aj to chcel vedieť, či má na prste snubný prsteň, čomu sa slečna haneblivo s červenými lícami bránila, tvrdiac, že muž nikdy nenašiel miesta ani v jej myšlienkach.

Po obede pán Mahók ostal v jedálni zabávať slečnu Emerenciu; celá zábava bola v tom, že si sadol do kresla ku krbu a na okrúhlom tele, složiac ruky ku modlitbe, zavrel oči a sladko podriemkavajúc, báječné sa vedel vo sne pretvorovať, akoby pozorne počúval to, čo rozpráva slečna Emerencia.

A pán opát s grófkou odišli do jej zvláštnej chyže.

Grófka v rozochvení očakávala, aký výrok vynesie v strašidelnom spore hlavná autorita.

„Či vám vravel niečo môj spovedný otec o hroznom tajomstve kaštieľa?“

„Dozvedel som sa od neho toľko, koľko sám vedel o veci.“

„A akú mienku má o tomto zvláštnom prípade svätý Augustinus a ostatné cirkevné autority?“

„Moja osobná mienka je, že tu pôsobí obyčajná ľudská lesť.“

„Ľudská lesť?“ spýtala sa ohromená grófka. „A moje videnia!“

„Tie s tým ľstivým činom psychiatricky súvisia. Pani grófka polovičku tých historií počuje a druhú polovičku sníva. Začína sa to vnímaním smyslov, a vyvinie sa to v halucináciu, idiosynkrasiu. Viditeľní duchovia nejestvujú, lebo kto nie je z hmoty, ten nemá formy. Kto raz umrel, ten sa už viacej nemôže pohybovať, lebo jeho organizmus sa rozpadol.“

Grófka znechutene triasla hlavou. Od takého vysoko postaveného cirkevného hodnostára nečakala takéto vysvetlenie. Keby sa len to bola chcela dozvedieť, k tomu by si nebola volala pána opáta.

Opát Samuel vyčítal účinok svojich slov z tvári pani grófky a ponáhľal sa vec základne napraviť.

„Pani grófka! Chápem vaše pochybnosti a vašu silnú vieru v to, čo zdanlive vidíte a počujete. Vy veríte, že ste už veľa ráz sostúpili do zakliatej hrobky, v ktorej sa shromažďujú vaši predkovia.“

„Minulú noc robili veľký hluk a sľúbili mi, že sa dnes zasa sídu a budú ma čakať.“

„A vy ste im sľúbili, že zasa pôjdete medzi nich?“

„Vo dne sa toho desím, ale v noci ma niečo takou zvláštnou silou priťahuje, ísť medzi nich, premôžem strach a idem.“

„Dobre. Tedy dnes v noci pôjdem s vami do hrobky.“

Pri týchto slovách na lícach grófky zase sa objavily tie ohnivé ruže. Živá podobizňa! S ňou spolu sostúpi! Kam? Snáď do pekla? Ale po niekoľkých minútach sa zas celkom opanovala a spýtala sa nedôverčive:

„Ako by to bolo možné? Snáď mám do svojich najhlbších tajomství zasvätiť celé svoje služobníctvo?“

Pán opát hneď pochopil otázku s jej celým „concestariom“.

„To nemusí byť, ba práve služobnictvo sa o tom nesmie dozvedieť. V celom dome okrem nás nik nesmie tušiť môj úmysel.“

Grófka pozrela na neho v rozpakoch. V tom prípade by sa stalo, že by pán opát celú noc spolu s pani grófkou musel stráviť v jej izbách.

Pán opát túto myšlienku vyčítal z tvári grófky Theudelindy.

„A teraz odídem s plebánom,“ pokračoval, „a vrátim sa len v označenú hodinu, o polnoci, a vtedy sa budem hlásiť pri dverách pani grófky.“

Grófka pochybovačne triasla hlavou.

„Ako by to mohlo byť? Uvážte len, že v zime po siedmej hodine večer sú zamknuté všetky dvere môjho kaštieľa, a keby ste sa chceli dostať k mojim dverám, museli by ste nepozorovane preniknúť najmenej siedmimi dvermi. Najprv je zámocká brána. Tú stráži vrátna, veľmi bdelá, už staršia ženská, okrem toho dvaja ohromní psi, ktorí sa vyrovnajú krvilačným buldogom, sú pustení na dlhých retiazkach a môžu vychodiť zo svojich búdok. Potom prídu dvere chodby, ktoré sa zamykajú dvoma kľúčmi, jeden je u kľúčiarky a druhý u týždeníčky, tie nemožno otvoriť ináč, len keď zobudia obidve. Tretie sú dvere schodišťa: od tých má kľúč kuchárka, ktorá tak hlboko spí, že kým by ju niekto zobudil zo sna, musel by tak búchať, že by sa zobudil celý dom. Štvrté sú mrežované dvere uzavretej chodby, ktoré by musela otvoriť chyžná, ale tá je taká bojazlivá, že sa v noci samotná neodváži prejsť z jednej izby do druhej. Piate dvere sú na izbe mojej komornej. To je zas hanblivá panna, ktorá v noci, počujúc mužský hlas, neotvorila by dvere, keby hneď pred nimi stál sám svätec alebo prorok. Šieste dvere vedú do chyže slečny Emerencie, mojej spoločnice, ktorá by hneď dostala kŕče a zamdlela by, keby v noci počula niekoho kľučkou hrmotať. Napokon siedme dvere sú na mojej šatnici, ktoré možno otvoriť pomocou prístroja, ktorým len ja viem manipulovať. Tak ako by sem mohla prísť vaša dôstojnosť nebadane o polnoci?“

„Pani grófka, dovoľte mi jednu otázku. Keďže ste, pani grófka, ztadiaľto, z vašej zvláštnej chyže, toľko ráz išli dolu do hrobky, ako ste to mohli nepozorovane urobiť toľkými zamknutými dvermi?“

Grófkina tvár jasala víťazoslávnym úsmevom; poverčivý rýchlo vedel mudrcovi vrátiť víťazný úder.

„Oh! tam ja nechodievam touto cestou. Z mojej ložnice vedú tajné schody najprv do bibliotéky a ztadiaľ do podzemnej kaplnky pri hrobke.“

Bolo by bývalo veľmi prirodzené, keby jej bol opát navrhol, že sa skryje v bibliotéke a keď mu grófka sverí kľúč od tajomných schodov, bude v jej bezprostrednej blízkosti. Ale poznajúc grófkinu povahu, vedel, keby spomenul takéto východisko, že jej panovačná prudéria by tým bola tak citeľne ranená, že by bola bývala schopná s navrhovateľom pretrhnúť všetky ďalšie styky. Obyčajným ľudským (tedy ženským) ponímaniam nebola prístupná.

Pán opát to veľmi dobre vedel.

„Pani grófka, trvám na tom, čo som povedal. Dnes v noci, v strednej hodine hvezdárskeho dňa budem klopať, hľa, na tieto dvere.“

Plecami grófky zatriasla nervózna hrúza.

„Alebo, myslíte si snáď,“ pokračoval opát, „že jestvujú podzemné bytnosti, čo majú takú moc, ktorou podvrátia aj zákony prírody a chodia zamknutými dvermi? Jeden človek ich vidí a druhý nie? Podľa tohoto zákona aj ja by som mohol vládnuť takou nadľudskou mocou. Alebo neveríte, že by som ja, zemský človek, mohol urobiť niečo iné, ako to, čo dovolia večné zákony prírody, tak potom pre všetky mimoriadnosti nájdete prirodzené vysvetlenie. Kumštárstvo dnes nepokladáme za bosoráctvo, Bosca a Galucheta dnes už neupálime na hranici. Nedbám, keď budete hneď o mne predpokladať, že som Bosco alebo Paracelons, ale splním daný sľub. V tú hodinu, keď strašidlá kaštieľa začnú svoje hýrenie, ja, hľa, budem klopať, pani grófka, na tieto dvere so slovami: ,In nomine Domini, aperiantur portae fidelium!‘ V mene Pánovom nech sa otvoria brány veriacich. Ale o tom, okrem nás dvoch, nesmie nik vedieť. Do toho času milosť Božia buď s vami, pani grófka.“

Theudelinda bola omráčená, okúzlená istým vystúpením tohoto mimoriadneho človeka. Tak zvysoka vravel s ňou, že by temer za bohorúhanie bola pokladala pochybovať o jeho slovách. A jednako rozprával nemožnosti! Akoby sa to mohlo stať? Naozaj bol by takou nadzemskou bytosťou?

Grófka videla zo svojho okna, keď koč s dvoma kňazmi odjachal z kaštieľa. Pán opát sedel v ňom a ešte rukou zakýval smerom ku oknu, v ktorom zbadal stáť grófku. Grófka potom ostala pri okne a vyčkala, kým sa vrátil prázdny koč.

Kočiška vyňala z bočného vrecka prepitné a chválila sa ním, ukazujúc novú striebornú zlatku. Rákoš služobných diev, ktorý sa shlukol odrazu, obdivoval peniaz, ktorý išiel z ruky do ruky. Bol to hotový div! Veď zpomedzi pätnásťmilionového obyvateľstva krajiny štrnásť miliónov a päťsto tisíc nevidel nikdy striebornej zlatky.

To je potom kňaz! Nie ako ten druhý, ktorý každú nedeľu do papiera zabalené štvoráky rozdáva ako prepitné.

Keď sa priblížil večer, grófku mučila dlhá chvíľa. Nepokojne chodila po všetkých izbách. Lámala si hlavu nad tým, akou cestou, ktorou skulinou by k nej mohol niekto vlietnuť, kto nie je duchom? A potom, keď hodiny odbily siedmu, sama dozrela, aby všetky dvere jej bytu boly riadne zamknuté, len potom sa vrátila do svojej zvláštnej chyže.

Tam si vyňala plány florentského majstra, v ktorých sa nachádzaly staviteľské kresby hradu. Dnes ich neskúmala prvý raz. Keď jej otec daroval tento hrad, základne si preštudovala plány kaštieľa. Bol tri razy tak veľký, koľko ona z neho mienila obývať, musela si tedy vybrať izby, do ktorých sa nasťahuje. V prostriedku boly ohromné dvorany, siene pre schôdzky a hostiny, hotové muzeálne sbierky zbraní, obrazov a starožitností.

Aj z tohoto viedly tajné točité schody ku podzemnej chodbe; azda maly slúžiť tomu cieľu, keby tak raz Turek obsadil hrad, aby posádka nepozorovane mohla uniknúť; ale ešte jej dedko dal schody odpratať ako celkom zbytočné a východ dal zamurovať; tadiaľ nemožno vyjsť. Ľavé krídlo oproti bolo obľúbeným sídlom za rozkošami dychtiacich predkov; toto už malo skrýše, tajomné zákulisia, netušené priechody, ktoré sa ťahaly dutinou hrubej steny, vedúc z jednej izby do druhej a z jednoho do druhého poschodia; číhajúce rohy, za obrazmi ukryté dvere, čujné dutiny krbov. Tieto všetky podrobne odhalil staviteľský plán. Theudelinda cítila s panenskou hrúzou, že toto tajomné bývanie nezodpovie jej vzletnej mysli. Preto si vyvolila toto krídlo kaštieľa, ktoré bolo najjednoduchejšou staviteľskou tvorbou; hore prosté dverami pospájané chyže, na prízemí bibliotéka, a dolu hrobka. Podľa verného plánu bolo možno zistiť, že toto krídlo nemalo okrem spomínaného schodišťa inej skrýše, ktoré pre pietné dôvody viedlo len do bibliotéky a kaplnkovej hrobky.

V tomto kaštieli bolo postarané o celú biotickú metamorfózu majiteľa hradu. Za mladi je bonvivantom, v mužnom veku štátnikom, v starobe pietistom.

Ale grófka Theudelinda dala zamurovať všetky priechody, ktoré z tohoto tretieho krídla viedly do stredného, a tak ztadiaľ do jej chodieb nebolo možno pristúpiť. Východ bol len od dvora.

Tak v jej byte nie sú nijaké tajomné chodby, otáčacie sochy, prepadliská s mechanizmom, maskované krby, ani nie klesajúce dlážky, skrýše v dutých stĺpoch, vyčnievajúce mramorové kocky, ba všetky okná a komíny opatrené sú silnými mrežami. Sem sa veru nedostane nijaká ľudská lesť.

Len jeden jediný prípad by bolo možno predpokladať, aj to len prírodovedecky a nie na základe zákonov psychológie.

Prípad, keby sa pán opát dorozumel s celým služobníctvom kaštieľa. Ale možnosť tohoto nepripúšťa vznešený charakter pána opáta; a potom niet na to dosť času, aby mohol podplatiť, idúc chyžami kaštieľa, každé stvorenie, s ktorým sa stretne, tým menej je to možné v spoločnosti takého svedka, ako je pán plebán Mahók. Potom by aj ten musel s ním súhlasiť.

A to je nemožné.

A napokon, keby sa chcel pretvárať, načo by bola pánu opátovi táto tajomná pretvárka?

Theudelinda skoro poslala spať svoje služobníctvo; slečne Emerencii sa žalovala, že ju bolí polovička hlavy, načo slečnu Emerenciu hneď začala boleť druhá polovička hlavy, a keď sa grófka odobrala na odpočinok, jej spoločnica celú hlavu si obviazala zohriatými vankúšikami, ktoré boly naplnené bezovým kvietim, a nesmierne stenala.

Grófka sa zavrela do ložnice a čítala plynúce minúty. Pustila sa do patienceovej hry, ale nevyšla jej ani raz; iste nebola dosť pozorná. Vzala si Dorého utešenými obrazmi zdobenú bibliu (podľa Approbaty) a pozerala v nej meďorezy; spočítala, koľko je ženských a koľko mužských postáv na dvesto triciatich umeleckých kartách. Potom ešte aj to, koľko je v nej koní a koľko veľblúdov, koľko vrážd sa vyskytuje. Potom sa zaoberala osnovou diela. Spočítala, ktorých samohlások je najviacej na jednotlivých stranách. V najväčšom počte sa vyskytovalo „a“, potom „e“, zatým „o“, potom „u“ a najmenej „i“. To bol francúzsky text. Porovnala ho s maďarským textom, a zistila, že sa v ňom najčastejšie vyskytuje „e“, potom „a“, potom „o“, potom „i“, konečne „u“ a naposledy „ö“ a „ü“.

Aj to zunovala. Sadla ku klavíru a často opakovanými fantastickými skladbami sa vynasnažovala upokojiť dušu. Ani to sa nedarilo. Triasly sa jej ruky a umdlene jej skĺzly s klaviatúry. Keď sa blížila hodina desu, nevedela na nič iné mysleť, ako na príťažlivé, vábne vysnené postavy. Bola nimi celkom očarovaná, bola v ich zajatí, a pomalé plynutie času ju sužovalo, kým zavznely zvuky hrúzy.

Pri tomto strašideľnom hurhaju obyčajne ju prepadla horúčosť; ponáhľala sa sobliecť sa, schovala sa pod perinu, zakryla si uši, kým ju prikváčil krvopotný sen. Keď sa potom neskoro ráno zobudila, vždy verila, že skutočne bola na vysnenom mieste.

Dnes večer vyňala svoj talizman, v ktorom hľadala posilnenie; podobizeň pána opáta. Oprela ju pred sebou na operadlo svojho čítacieho stolíčka a zahľadela sa na ňu rojčivým pohľadom. Či by bol naozaj takou nadzemskou bytosťou, na slovo ktorého odletia závory, rozptýlia sa mátohy, peklo sa zatvorí? A jednako nemožno na to mysleť, že by sa to splnilo.

Čím bola hlbšia noc, tým nepokojnejšie jej bilo srdce, nie preto, že by sa bolo bálo obvyklých nočných strašidiel, ale preto, že malo strach pred novým strašidlom.

Keby sa to jednako uskutočnilo, že by ten človek v túto pozdnú hodinu preca zabúchal na dvere jej vnútornej chyže? Čím by bol potom tento človek? Čarodejník? Svätec?

Pomaly sa priblížila polnoc. Údery zámockých hodín zachvievaly sa v mlčanlivej noci.

Po odznení posledného úderu hodín, presne, ako vždy, podzemný sbor začal slúžiť strašideľnú omšu.

Grófka nedbala teraz na ňu.

Ale načúvala, či nepočuť v súsedných izbách otváranie dvier, hrkotanie kľučiek, škrípanie kľúčov v závorách, blížiace sa kroky.

Nič.

Pritisla sa ku dverám a tak načúvala. V izbách nebolo počuť nijakého ruchu.

Už aj štvrť hodina minula po polnoci.

A podzemná bosorácka orgia zatiaľ sa už spotvorila z nábožného virginovania v ohavné hulákanie. Tam dolu tak výskali, chrčali, erdžali, kňučali, ako by sa bolo celé peklo sprisahalo, že dnes sa zvlášť vyznamená.

„Nepríde,“ hovorila si v duchu grófka a už každým jej údom lomcovala zimnica. Nemohla preca očakávať také niečo od človeka, čo vie urobiť len sám pokušiteľ. Pošla ku alkovni, že si ľahne.

V tej chvíli zavznelo na dverách klopanie.

A známy hlas, tlumenými ale pevnými slovami vravel slová hesla, na ktorom sa dohodli:

„In nomine Domini aperiantur portae fidelium!“

Grófka zvýskla.

Musela posbierať všetky duševné sily, aby nestratila sebavedomie.

Veď je to skutočnosť! To nie je sen! Nie je prelud.

On je tu pred dvermi.

Napred!

Grófka utekala ku dverám a otvorila ich.

Plam chvíľky jej duši vnukol povznášajúcu moc.

Keď už raz až sem prišiel, hoci je to hneď lupič, kúzelník, svätec, nech sa pred ňu hneď postaví! To miesto podlahy na ktorom teraz stojí, je nad priepasťou „mostom vzdychov“, stačí pritlačiť gombičku tajomného pera, a on odrazu slietne do tmavej hlbočiny. Grófka položila nohu na toto pero, keď rázne otvorila dvere.

Pred ňou stál pán opát. Nemal na sebe kňazský plášť, mal oblečený po kolená siahajúci jednoduchý čierny kabát a v rukách neniesol nijaký posvätný predmet, monštranciu, kropáč so svätenou vodou, ale v pravici držal poriadnu býkovicu z nosorožcovej kože, a v ľavici zlodejský lampáš.

„Zostaňte tam stáť, kde ste teraz!“ skríkla na neho grófka veliteľským hlasom. „Prv ako by ste prekročili prah, povedzte mi, ako ste sa sem dostali, s pomocou božou, ľudskou alebo diabolskou?“

„Pani grófka!“ riekol opát, „obzrite si vaše chyže. Všetky dvere sú dokorán otvorené. Do kaštieľa som prišiel otvorenými dverami. Ako som sa dostal na dvor, to vám poviem, až keď budeme hotoví.“

„A moje služobníctvo?“ spýtala sa grófka s počudovaním, „ktoré spí v týchto izbách?“

„Záclony sú spustené na podnebiach všetkých postelí; nehľadel som ta. Ak spia, spia snom spravedlivého a ten je hlboký.“

„Nepochopiteľné!“

Grófku opustila ráznosť.

„Prosím, ráčte vstúpiť!“

Potom klesla do kresla.

Hurhaj v hrobke dostúpil vrcholu.

„Počujete ten krik?“

„Počujem a rozumiem! Preto som sem prišiel, aby som sa mu pozrel do očí.“

„K tomu boju vám dala zbrane viera?“

„Mám len jednu palicu!“ riekol opát, sovrúc päsťou húževnatú býkovicu.

„Či nepočujete prerážať cez krik revanie môjho prastrýca Ladislava?“ spýtala sa grófka, chytiac sa obidvoma rukami opátovho ramena. „Či nepočujete desný rehot mojich prastrýn?“

„Kto sú majitelia hlasov, to sa hneď dozvieme,“ riekol kňaz pevne a pokojne.

„Ako? Čo chcete urobiť?“

„Ísť medzi nich.“

„Tam? Prečo?“

„Súdiť ich. Sľúbili ste mi, že pôjdete so mnou.“

„Ja som sľúbila?“ riekla grófka, naľakane obidve dlane pritlačiac ku hrudi.

„Vy ste si to žiadala.“

„Pravda, pravda! Ale taká som teraz zmätená, akoby som nemala rozum pohromade. Vaša prítomnosť na tomto mieste! A ten úžasný hrúzyplný hluk tam dolu! Bojím sa!“

„Ako? Vy, ktorá ste inokedy sama išla medzi tie strašidlá, teraz by ste sa bála to isté urobiť so mnou? Podajte mi ruku!“

Grófka položila svoju trasúcu ochabnutú ruku do opátovej ruky a keď cítila jej mužný stisk, neobyčajná teplota, sebadôvera, ráznosť jej pretekala žilami, prestala sa chvieť, vyjasnilo sa jej v očiach, srdce jej už nebilo prudko. Okriala rukou muža.

„Poďte,“ riekol kňaz, vezmúc korbáč pod pazuchu, a pravicou ťahal grófku za sebou.

„Kde sú kľúče od schodišťa a ostatných siení, ktorými musíme ísť?“

Grófka cítila, že nemôže pustiť opátovu ruku. Nemala k tomu potrebnej ani duševnej ani telesnej sily. Spoľahla sa na neho. Utúlila sa pod jeho krídlami. Teraz ho už musí nasledovať aj na tie najhroznejšie miesta, hoci aj do podsvetia.

Bez slova ukázala na vešiak kľúčov s antickou mrežkovanou okrasou, na ktorom boly sväzky kľúčov.

Kňaz vybral z nich pravý sväzok. Aj to nebol divotvorný čin. Pero kľúča bolo označené krížom. To je kľúč od kaplnky.

Tapetové dvere sa otvorily a opát hneď pri prvom kroku získal dôkaz toho, o čom už aj tak vedel. Tkanivo pavúčej siete mu opriadlo tvár. Týmito schodmi grófka nešla ešte nikdy.

Ale grófka sa ešte neprebrala z preludového údivu. Sú nervózni vidcovia snov, ktorým sa tak živo sníva o miestach, ktoré nikdy nevideli, že keď sa na nich raz ocitnú v bdelom stave, myslia si, že tam už raz boli.

Keď grófka so svojím sprievodcom prešla schodmi, pošepla mu:

„Hore je rozbitý oblok, preto jeho otvorom tak prudko hvízda vietor.“

A naozaj pri zákrute točitých schodov našli v malom výklenku okno, ktoré vo dne slúžilo k osvetleniu schodov, a toto bolo rozbité.

A vskutku ho nikdy nevidela. Prišli ku dverám bibliotéky.

„To je pre mňa najhroznejšie, keď prechodím bibliotékou,“ riekla grófka. „Keď mesiac svieti sklenenými štvorhranmi strechy a kreslí biele dvorce na mramorovú podlahu, akoby jej mozaika bola tajomným písmom. V rohu medzi dvoma skriňami pod sklom stojí kostra. Naľavo od tejto v sklenenej armare je umiestená posmrtná maska Ignáca Loyolu.“

Môžbyť, že jej o tom kedysi v detstve rozprávala kojná.

Bolo tomu vskutku tak, ako vravela. Mesiac svietil shora cez sklenenú povaľu; kostra stála v sklenenej skrini a voskové posmrtné masky ležaly v rade pod sklom.

Grófka však nebola tu nikdy. Dlážka izby bola pokrytá tým jemným prachom, ktorý menujú „slnečným prachom“, ktorého atómy vidíme tancovať v lúčoch slnca, ktoré svieti oblokom, a ktorý za desaťročia utvorí na dlážke a na náradí celú vrstvu. Nebolo na ňom badať ľudskú stopu.

V tej chvíli, keď grófka a opát vstúpili do bibliotéky, v kaplnke súsednej hrobky bolo úplné ticho. Strašidlá stíchly. Ale strašideľnému hurhaju zato ešte nebol koniec. Cez dvere kaplnky bolo počuť organovaniu podobné zvuky, akoby pred omšou hrali preludium. Ale aj to boly také výsmešné zvuky, akoby aj organ mal zatratených duchov, ktoré si posmešne vyhúdajú.

Grófka s dmúcou hruďou opierala sa o vereje kaplnky a kŕčovitým svieraním ruky zdržiavala pána opáta, aby ešte neotváral dvere. Triasla sa na celom tele.

Aké úžasné hlasy sú to?

A potom zavznelo odrazu dnuká „vesperae“.

Hlas, ktorý napodobňoval spev omšu slúžiaceho kňaza, začal: „Bacche, ad hanstum intende!“

Druhý hlas odpovedal v podobnom tóne:

„Et ad potandum festina!“

Potom nasledovalo, akoby niekto rýchlo čítal text svätej knihy:

„Gloria Baccho, et filiae ejus Cerevisiae et Spiritui Vini, sicut erat in Baccho natus, et nunc et semper et per omnia pocula poculorum, Stramen!“

Grófka cítila ako jej ľadovatejú všetky údy; ku strachu sa pripojila hrúza!

Grófka rozumela latinsky.

Teraz pri sprievode organa zavznela antifona:

„Date nobis de Cerevisia vestra; quia sitinut guttura nostra!“ A nato žalm:

Grófka pociťovala tie muky zatratencov, ktoré musia pociťovať tí, ktorí sa prvý raz dozvedia, o čom sa to rozprávajú medzi sebou diabli.

Nasledovalo „Capitulum“.

„Fratres atendite, et solicitemini, ut ex popina redenutes omnes amphoras viritetis, et quid in illis invenietis, illico epotetis, ne in vanum veniat vinum, et hoc facite per omnia pocula poculorum. Stramen! Baccho gratias.“

A nato spustil celý pekelný sbor, celý rákoš mužských a ženských diablov zanôtil posmešnú hymnu:

Teraz zavznel zvuk zvonca.

A potom nasledovalo nábožné požehnanie kňaza:

Znela odpoveď sboru:

Nasledovalo „oratio“:

„Voremus! Vomipotens Bacche! Qui sodalitatem nostram in tuum honorem erigere constituisti, da, quaesumus, ut eadem sodalitas, ab omni persecutione libera, strenuis potatoribus augeatur. Per omnia pocula poculorum…“

Chor zanôtil odpoveď: „Stramen!“^[2]

Capitulum:

„Bratia pozorujte a pričinte sa, aby idúc domov z krčmy, prezreli ste každý krčah a všetko vypili; bo víno nesmie vyjsť nazmar, čiaši zdar! A to robte cez čiaše všetkých čias. Stramen. Sláva Bacchovi!

Oratio:

Nažerme sa! Všemocný Bacchus, pane čriev! Ktorý si nám dovolil utvoriť ku svojej cti naše spoločenstvo, prosíme ťa, chráň toto naše spoločenstvo pred prenasledovaním, nech sa v ňom počet pijanov zdarne množí. Cez čiaše všetkých čias. Stramen.

*

Grófka sa už viacej neudržala na nohách, klesla na kolená a celkom vyjavene pozrela do kňazových očí, ktorého postavu osvetľovala shora padajúca mesačná žiara, tvoriac sťaby svätožiar okolo jeho hrdo povznesenej hlavy.

Pán opát vrazil kľúč do zámku kaplnky.

Grófka vystrela proti nemu ruky s úžasom a hrúzou:

„Neotvárajte! Nerozďavujte! Tam je peklo!“

Pán opát riekol smelo, hrdo, s hnevom:

„Nec portae inferi!…“

Vtom otočil kľúč a rozďavil ťažké železné dvere.

Otvorenými dverami odrazu bolo možno prehliadnuť celý výjav, ktorý poskytovala kaplnka a osvetlená dutina hrobky.

Z bibliotéky viedly štyri schody do kaplnky a od svätyne kaplnky zas osem schodov do hrobky.

V kaplnke na oltári boly zažaté sviečky, tieto osvetľovaly výjav v hrobke.

Ale aký výjav!

Pri dlhom stole, ktorý bol postavený v hrobke, sedeli a hostili sa nie mužskí a ženskí predkovia pani grófky, ale všetci jej sluhovia.

V kaštieli uväznený rákoš ženských zabával sa s mužským rákošom, ktorý bol z kaštieľa vytvorený.

V tej chvíľke, keď opát otvoril dvere, práve sa končila výsmešná omša, a po nej celý coetus odrazu začal spievať bacchanálnu pieseň.

Grófka teraz už videla, aké strašidlá to žijú v jej dome.

Každá jej slúžka mala svojho seladona zpomedzi pisárov, strelcov a iných zamestnancov súsedného majera.

Bojazlivá chyžná, ktorá by v noci ani za svet nevykročila na chodbu, plnila pohár panského pisára, rázna komorná objímala sa s išpánovým hajduchom; vždy triezva vrátna tancovala na stole, a vyspevovala vínovému krčahu, ktorý držala v obidvoch rukách, všetci škriekali, výskali, rehotali sa a trieskali do stola ako čert na bubon. Na vrchu náhrobku grófkinho predka, ktorý bol kancelárom, sedel valach, objímajúc nohami kríž a nemilosrdne gajdoval. (Toto parodizovalo hlas organa pri posmešnom vesperae.) A na plochu velkňazského náhrobku postavený bol načapovaný sud.

Všetky ženské maly oblečené grófkine hodvábne šaty, okrem kočišovej, ktorá mala mužský oblek a k vôli symetrii svojho milenca, dvorského kočiša, vyobliekala za dievku; na hlave veľkého, fúzatého chlapiska grófka poznala svoj nočný čepec, postavu mal zahalenú do jej čipkového pláštika, ktorý upotrebovala každodenne pri úprave vlasov.

A čo bolo najhroznejšie! Za vrchom stola videla predsedať slečnu Emerenciu, v nepochybnej blízkosti mladého študenta. Slečna mala oblečenú grófkinu plamenne červenú japoniku (grófka bola chudá, slečna zas tučná). A bola rozpálená od vína a neslýchaná vec! Slečna Emerencia ukrutne fajčila z objemnej jantárovej fajky!

Opitý rákoš mužských reval, črieda ženských bezuzdne kvičala, gajdy postenávaly svoju nôtu, stôl sa ozýval pod údermi pästí; a pred oltárom kaplnky s vystretými ramenami spieval falošný kňaz bohorúhavé záverečné požehnanie: „Bacchus vobiscum!“ — k čomu z celej sily vyzváňal miništrant zvoncom.

A kto boli tí dvaja?

Falošný kňaz bol sám kostolník, oblečený za plebána do skvostného ornátu, o ktorý mal pečovať, na hlave mal improvizovanú infulu. Miništrantom bol sám zvonár.

Pri tomto pohľade grófku prepadla úžasná hrúza. Pre tento neslýchaný nevďak zhorklo jej srdce. Tieto dievčatá opatrovala ako vlastné deti, myslela si o nich, že sú to nevinní anjelíci. V zámockej kaplnke každú nedeľu im hrala na organe a spievala spolu s nimi. Jedly tie isté jedlá ako ona, nikdy ich tvrdým slovom nekarhala. A ony znesvätia jej rodinnú hrobku; každú noc strašia svoju nervóznu paniu mátožným hulákaním, kým sa z nej stane pološialená námesačnica a čo je ich najväčším hriechom, pri orgiách majú oblečené šaty svojej panej, a poškvrňujú ich mužským dotykom, oblejú ich vínom, aby ich ona, presiaknuté tabakovým dymom, znova musela nosiť na svojej panenskej postave!

Ale od rozhorčenosti väčšia bola ešte jej hrúza nad svätokrádežou. Aká diabolská myšlienka: posvätné náboženské obrady znetvoriť a urobiť z nich ohyzdnú bacchanáliu! Kňazské rúcha, oltár, infulu, sviatosť znesvätiť, breviar, litaniu, žalm pripodobniť krčmovým popevkom! Koľko „JAJ“ je to pre toho, kto robí pohoršenie! To „jaj“, ktoré spomína Písmo, je najväčšie medzi všetkými ľudskými bolesťami, lebo niet naň lieku.

A napokon zdesenie.

Tlupa opitých mužských a rákoš vzteklých meger! Chytení in flagranti pri najhroznejšom čine! Ak zbadajú, že na nich niekto čihá, roztrhajú ho na márne kusy. Proti dvaciatim šialencom, démonickým hriešnikom jediný mužský a jediná ženská!

Grófka videla, že sa v opátových očiach križujú blesky apoštolského hnevu, a naľakala sa. Obidvoma rukami schvátila opátovu ruku, aby ho zadržala.

Ale opát vytrhol ruku a jedným skokom preskočiac štyri schody, priletel ku falošnému kňazovi, keď práve s parodickým pohybom vystieral ramená nad hýriacou spoločnosťou s výsmešným slovom: „Stramen!“ šľahol ho dva razy po chrbte rinocerosovým remenným korbáčom, že hneď praskla cifrovaná štóla a miništrujúceho zvonára jedným kopnutím sotil do hrobky, že skotúľajúc sa po schodoch, srútil sa pod dlhý stôl.

A čo potom videla grófka, to už bolo naozaj vysnené videnie:

Ako sa rúti jediný mužský s korbáčom v ruke do stredu pekelného tábora: jednou rukou uchváti dlhý stôl a jediným sotením prevrhne ho s krčahmi a jedlami a potom sa s korbáčom vrhne na celý rákoš.

Odrazu, akoby bol nastal súdny deň, sťaby s oblakov spadly apokalyptické divy; hodujúci naľakane a šialene povyskakovali s miest a s revaním a výskaním utekali ku dverám hrobky. Jediná chrabrá postava zúrila medzi nimi ako svätý Jur medzi drakmi. Korbáč im plieskal na chrbtoch, jajkanie a revanie vzrastalo; mužskí, dievčatá, šliapuc jeden po druhom, tiesnili sa na schodoch, ktoré viedly ku chodbe krypty; kto zaostal, reval, mysliac si, že ho berú do pekla; gajdoš sa štvornožky hľadel dostať von na nešťastie tých, ktorí sa na neho potkýnali. Kňaz nepoznal nijakého milosrdenstva a bez pamiatky nepustil nikoho. Nalákaná háveď neopovážila sa myslieť na obranu. Hriech, ktorý pristihnú pri čine, je zbabelý: prekvapenie bolo rázne a neočakávané; a potom kňaz mal úžasné pästi; len lovcovi, keď sa ocitol v úzkom, prišla na um tá zúfalá myšlienka, chytiť kňazovu ruku, v ktorej držal korbáč, za čo potom jeho ľavicou dostal také zaucho, že za lepšie uznal chrbátom kryť svoj ústup.

„Len po nich! len po nich!“ šepkala grófka, keď videla, ako si jej zmaznané služobníctvo pri dverách zatarasuje cestu, srážajúc sa v klbo, v ktorom po sebe šliape. Emerencia si len hlavu chránila, aby nedostala korbáčom po tvári. Na koniec zostal kostolník, ktorému dlhá štóla prekážala v behu, a toho kňaz tak dlho udieral po chrbte, kým mu kňazské rúcho v zdrapoch nespadlo s tela.

Keď opát vysotil aj posledného zhýralca, zamkol za nimi dvere hrobky. Potom sa vrátil ku grófke.

Na tvárach kňaza žiarilo niečo, čo sa podobalo svätožiari. To bola mužská sila.

Keď prišiel ku grófke, táto si pred ním kľakla na zem a bozkala mu nohy. Nevedela nič povedať, len nariekala.

Kňaz ju zodvihol zo zeme.

„Vzpamätajte sa, pani grófka. Premôžte svoju slabosť. Položenie, v ktorom sa teraz nachádzate prikazuje, sobrať všetku telesnú a duševnú silu. Pomyslite si, že v tejto minúte okrem nás v celom zámku niet živej duše, lebo dvere, ktoré vedú do dvora, som zavrel. Buďte triezva. Majte rozum. Šialenstvu je už koniec. Vidíte, že zlý duch len v ľudskom tele mátoží a tých zlých duchov som už vyhnal.“

„Čo mám robiť?“ spýtala sa grófka a premáhala triašku.

„Podržte mi lampáš, kým odídem zamknúť mrežkové dvere hrobky, aby kaštieľ s tejto strany neostal otvorený; a tou cestou, ktorou sme sem prišli, vráťte sa do ložnice, postavte samovar a navarte si čaju, lebo je vám zima.“

„A to sama?“

„Opakujte si v duchu: ,Keď je Boh so mnou, kto je proti mne?‘ a nebudete sama. Vidieť strašidlá, to je hrozná choroba. Liek bol heroický. Chcem vedieť, či pôsobil?“

Grófka sa zdesila.

„Čoho sa ľakáte? Snáď v kúte tej kostry? Poďte ta so mnou.“

A vtom chytil grófku za ruku, a vezmúc so stoličky lampáš, zaviedol Theudelindu ku kostre a otvoril dvere sklenenej skrine.

„Hľaďteže! Táto postava nehlása hrúzu, ale múdrosť Božiu. Každý stavec tejto kostenej sústavy odhaľuje tajomstvo, ako urobil Boh smrteľného človeka panovníkom zeme. Hľaďte na túto lebku. Na toto klenuté čelo je napísané, že ľudské plemä má právny nárok na tento svet. Tento pravý uhol, tvoriaci profil, hlása predprávo bielej rasy nad inými. Táto lebka nás učí byť vďačnými nekonečnej Božej milosti za to, že nám dala takúto kostnatú sústavu a tým nás povzniesla nad každé stvorenie a nad každé ľudské plemä. Človeka nesmie zastrašiť pohľad na ľudskú lebku, ba má našu dušu zapáliť oduševnením; lebo je to znamením najväčšej lásky Všemohúceho, ktorú dokazuje svojim vyvoleným, vyznamenaným dietkam.“

Kňaz grófkinu ruku položil na lebku kostry.

Grófka sa prestala triasť. Cítila, že slová tohoto človeka vlievajú do jej žíl novú krv.

„A teraz sa pekne vráťte do svojej izby, ja hneď prídem za vami, budem sa ponáhľať. Ale na oltári musím zahasiť sviece, aby, keď dohoria, nevznikol požiar.“

„Dobre. Pôjdem sama,“ riekla grófka. „O seba sa už netrasiem, ale bojím sa o váš život. Keď teraz vyjdete na tmavú chodbu, nie je vytvorené, že zlodeji sa budú chcieť pomstiť; už sa snáď vzpamätali, číhajú a napadnú vás.“

„Aj na to som myslel,“ riekol opát, vytiahnuc z bočného vrecka revolver. „Bol som pripravený, že sa môžem stretnúť aj s vrahmi. Tak, pani grófka, ráčte ísť v Božom mene napred.“

Grófka Theudelinda vzala lampáš a prešla dlhou bibliotékou.

Kňaz hľadel za ňou, kým nezistil, že vystúpila z dvier. Grófka už viac neupadla do predošlej choroby.

Opát Samuel sa rýchlo vrátil do hrobky; ztadiaľ po schodoch hrobky vystúpil do chodby, v ktorej na cinovom tanieri ešte blčal strašidelný plameň.

„Alkohol smiešaný so salmiakovým práškom!“ zahundral opát. „To bolo to, čoho sa naľakal pán Mahók.“ Vedľa neho ležala dlhá plachta s veľkou mátožnou hlavou. Opát vtiahol do rohu planúcu nádobu. Vedel, že pri stretnutí vo tme pre jednu stránku je nevýhodné, keď je osvetlená a potom opatrne šiel napred v chodbe. Nestretol sa s nikým. Dobre ich rozduril, azda utekajú ešte aj teraz. Mrežkové dvere ostaly otvorené. Zamkol ich a vytiahol kľúč. Potom sa zas vrátil do hrobky, aj tú zdnu zamkol. A potom pozhášal na oltári horiace sviece. Poslednú vyňal zo svietnika a svietil si ňou, kým sa vrátil do grófkinej chyže.

Grófku našiel sedeť pri stole pred samovarom, z ktorého vystupovala para.

Poslúchla ho.

Keď opát Samuel vstúpil do chyže, grófka zbožne složila ruky a šepkala:

„Môj svätec! Môj apoštol!“

„Mne nepatria také vysoké titule, pani grófka!“ riekol opát. „Uspokojím sa aj s tým, ak som si zaslúžil meno ,človek!‘ Vidíte, že som nerobil divy, veď som mal robotu len so smrteľnými ľudmi, čo som vopred vedel; a aby som svätožiar všetkého zázračného a mimoriadneho sfúkol s celej udalosti, aj to vám poviem, ako som sa sem dostal cez toľké zamknuté dvere. Ale, pani grófka, najprv si ráčte naliať čaju, a ak ma chcete láskave pohostiť, prosím, dajte aj mne; trošku ma rozčulily tie nedávne výjavy a potom sa rozprávajme o tomto predmete, ako by sme besedovali o najjednoduchejšej veci v nudný zimný večer.“

Grófka naliala čaju sebe i hosťovi a potom sa uvelebila v kresle, zahaliac sa do hodvábneho plášťa. Ešte vždy jej bolo zima.

„Hneď po prvých zprávach som bol presvedčený, že mám robotu s celkom pospolitou ľudskou lsťou,“ začal rozprávať opát. „Z toho, čo mi môj prostý priateľ, plebán, povedal, vybral som si nasledujúce: tí, ktorí robia ten nočný hluk v hrobke, musia byť len sluhovia domu. Čomu má slúžiť tento hluk? To mi vysvetlilo prostredie, ktoré pani grófka okolo seba vytvorila, obkľúčiac sa len ženským služobníctvom, ku ktorému pred verejnosťou mužskí nemali prístupu. Našli si iný, hriešny spôsob spoločenského styku. A aby to pani grófka nemohla zbadať, obklopili sa ako nejaké strašidlá príšerným osvetlením. Keby v tichosti, pod pokrývkou boli prevádzali svoje bacchanálie, pani grófka by sa bola o nich dávno dozvedela. Z toho, že plebán Mahók s kostolníkom mrežovanými dvermi sa dostali na slobodný priestor, dozvedel som sa, že mužských mrežovanými dvermi vpúšťajú do kaštieľa; okrem toho aj to, že kostolník musí byť do tých intríg zasvätený. Potom som takto kombinoval: ak sa ženské služobníctvo z kaštieľa chce dostať do hrobky, prirodzene musí ta sostúpiť pivničným vchodom. Keď takto opustia chyže, všetky dvere nechajú iste dokorán otvorené, aby pozdejšie pri návrate ich odomykaním nevzbudily pozornosť pani grófky. Z tvári spoločnice pani grófky, z jej očí a pleti možno tiež vyčítať, že tá ženština pachtí za pôžitkami, že je labužníčkou a milovníčkou piva. Hneď pri prvom obede som zbadal, že je aj pokrytcom. Ohrádza sa proti pitiu liehových nápojov. Prehliadol som ju. Bol som presvedčený, že pred sebou všetko najdem rozďavené. Aby som nerobil hluk, po zahradné dvere išiel som pešo. Na sviežo padlom snehu zbadal som množstvo mužských stôp, ktoré viedly až sem; tak som zistil, že spoločnosť je zas spolu. Od otvorených záhradných dvier stopy nôh viedly zrovna ku mrežovaným dverám kryptovej chodby. Tieto boly len prichýlené. Pravé krídlo chodby vedie ku hrobke, ľavé ku pivničnému vchodu. Vystúpil som po schodoch a našiel som otvorené dvere. Počítal som s tým, že aj ostatné dvere budú iste dokorán otvorené. Tak sa aj stalo. Teraz zostáva ešte jedna veľká otázka. Vaša najbližšia izba, pani grófka, je všakver šatnica. Jej dvere sa nezatvárajú kľúčom, ale závorom, ktorého vzpruhu pani grófka manipuluje zo svojej chyže. Ale aj tie dvere musia byť otvorené. To mi zvestovaly tabakovým dymom preniknuté šaty. Tieto ženštiny ku svojim nočným orgiám vykrádajú vaše hodvábne šaty. Hýrivosť miluje prepych. Ale ako môžu byť otvorené tieto dvere? Aj to má svoje jednoduché vysvetlenie. Keď pani grófka odíde do ložnice, rýchlo vsunú nôž pod závor dvier šatnice. A keď potom pani grófka pritisne vzpruhu prístroja, jazýček závoru udre na čepel noža, hneď od nej odskočí a dvere ostanú otvorené. Nôž bol aj teraz vsunutý medzi dvere. A pani grófka takto pekne-krásne každú noc spala pri pootváraných dverách, súc vystavená zbojníckemu útoku, opustená a zastrašená strašidelným hlukom, aby sa neodvážila vykročiť z chyže a ani sa len nepokúšala volať na sluhov. Pani grófka! týmto vás stihol úžasný trest.“

„Trest!“ šepkala omráčená grófka.

„Áno, trest. Lebo ste si toto utrpenie zaslúžila.“

Theudelinda s úžasom pozrela na opáta.

„Pani grófka!“ riekol prísne opát. „Vy máte veľký podiel na zatratení tých, ktorí sa vo vašom okolí skĺzli na prudkom svahu hriechu. Vy ste ich ta priviedla. Vaše zatvrdilé vrtochy, vaše bizarné rozmary vnútily týmto ženštinám spôsob života, ktorý je plný lží. A príroda potresce všetkých, čo sa proti nej búria. A vy ste sa tiež vzbúrila, keď ste sa dlhý rad rokov vylúčila zo sveta a myslela ste si, že z neho smiete vytvoriť aj iných. A to bol omyl, ktorý sa musel pomstiť. Teraz stojíte pred dvoma sudcami, pred nebom a svetom. Nebo je hotové hnevať sa a svet smiať. Obidvoje, hromobitie i výsmech, jednako budú pre vás trapné. Ako sa proti nim obránite?“

Grófka ochromené klesla na operadlo kresla. Po všetkých so záchvatom sa valiacich strachoch, pohoršeniach a ošklivostiach trpieť ešte aj pod vlivom kňazovho obvinenia a dať sa mučiť úžasom vlastného svedomia! Táto veľká stiesnenosť prevyšovala aj prekonané rozčulenie.

Zavládlo hlboké mlčanie.

A v tomto dlhom tichu stále sa ozývalo v grófkinej duši sťa hlaholenie pred súd pozývajúceho zvona: „Ako sa obránite proti hnevu neba a proti výsmechu sveta?“

Napokon si myslela, že našla obranu a zelektrizovaná myšlienkou vstala a šepkala opátovi:

„Pôjdem do kláštora, kde nezavznieva výsmech sveta. Tam, kľačiac na chladnom kameni, modliac sa vo dne v noci, smierim hnev neba. Vy, velebný otče, budete tak láskavý a prihovoríte sa za mňa u predstavenej kláštora, ktorá udržuje najprísnejší poriadok. Tam sa za živa pochovám a nikto nebude viacej spomínať moje meno. Celý svoj majetok, ktorý som za roky skrbliac odložila a doživotný úžitok svojho celého zdedeného majetku poručím rádu, ktorému ste predstaveným, len o to prosiac, aby v kaplnke znesvätenej rodinnej hrobky každú noc vydržiavaná bola nábožná večiereň do toho času, kým je tento kaštieľ mojím majetkom.“

Grófka tieto slová lámala hlasom sebaodriekania; jej hlas sa niekedy premenil na šepot a zavše zalkala, keď mu chcela dodať novej sily.

Aj opát vstal a keď grófka k nemu vystrela trasúcu sa ako vosk bledú ruku, stisol ju, a potom hrdo pozdvihnúc tvár, riekol:

„Ráčte si už teraz sadnúť a počúvať, čo vám poviem. Aby sme si v prvom rade s tým boli na čistom, čo ste spomenula na konci svojich slov: ani ja, ani môj rád, nepotrebujeme váš kaštieľ a vaše peniaze. Nie je našou úlohou, od slabochov v minútach duševného zrútenia pod spôsobom pobožnostkárstva odňať ich svetské majetky. Pre stredoveké dedictvo nechceme sa stať plazením nenávidenými.

Ani to nie je našou vecou, každú polnoc boso slúžiť večiereň vo vašej rodinnej hrobke, a ostatok dňa zaoberať sa tým, ako stroviť pomocou kuchynského a pivničného umenia dôchodok vášho majetku. Túto myšlienku nech ráči grófka navždy zavrhnúť.“

Grófku prekvapily tieto slová. Už prešla všetkými citmi prítulnosti k tomuto človeku, už len to chybelo, aby bola prinútená si ho aj ctiť pre jeho nezištnosť a veľkodušné odmietnutie svetských majetkov a tak sa celkom podrobiť moci tohoto mužského.

„A teraz už nechže sa pani grófka zriekne,“ pokračoval opát, „aj tej myšlienky, zahrabať sa v niektorom kláštore. Tam, veru, pani grófka nenajde to, čo hľadá: mier. Nech len ráči nad tým trochu rozmýšľať. Či by ste mohla pri vašom vystupňovanom fantazírovaní, ktoré kláštorská, nervy ničiaca samota obyčajne robieva ešte mučivejším, pokojne vypočuť jednu omšu? Či by pri odznievaní orácie a žalmu, vašu dušu stále nepokúšala posmešná osnova pôvodiny; či by pri najzbožnejších zvukoch piesne nestál za vašimi ušami ten démon, ktorý do sborového spevu zareve svoj krčmový popevok? A koľko ráz by ste len videla kľačať pred oltárom so zbožnou tvárou niektorú zpomedzi svojich družiek-mníšok, či by vám vždy neprišlo na um, že aj vaši chránenci sa tiež takto pretvarovali so sbožnými tvárami, hoci vskutku nemodlili sa k Bohu, ale k diablovi! Nie! pani grófka, na zlé miesto by ste sa uchýlila pred oltár do kláštora. Pre druhého človeka to môže byť útočište; vy by ste tam našla len miesta zatratenia a kamene úrazu, na nich by ste sa každý deň len vnútorne rozrušila a pochodila by ste tak, ako ten básnikmi ospievaný pustovník, ktorý sa zabudol modliť a miesto toho preklínal Boha!“

Pod dojmom tejto hroznej vidiny grófke planuly oči: „Máte pravdu. Máte pravdu!“ šepkala a všetko, o čom hovoril opát, videla jasne pred sebou.

„Mučiaca rozpomienka pohoršenia vás vyhnala z chrámu a olúpila vás o modlitbu!“ pokračoval kňaz nemilosrdne.

„Máte pravdu! Máte pravdu!“ chrčala grófka, bijúc sa päsťami do pŕs. „Ja už viac nesmiem vidieť chrám a nesmiem viacej vziať na pery modlitbu!“ A vtom sa zúfale vrhla ku opátovým nohám, uchvátila mu ruku s kŕčovitou násilnosťou zatratenca a zvolala bez seba: „Ale kam sa mám uchýliť, keď nie do kostola? Čím sa mám brániť, keď nie modlitbou?“

Kňaz jej vážne odpovedal:

„Nech sa pani grófka uchýli do svojho srdca, tam je pravé útočište. A nech sa bráni dobrými skutkami. Veď sa tie dobré skutky modliť budú miesto vás.“

Theudelinda ku svojmu vrelému čelu pritisla kňazovu ruku. Potom pokorne vstala a rozovrúc ramená, riekla:

„Disponujte so mnou. Rozkážte, čo mám robiť?“

„Vráťte sa do veľkého sveta a zaujmite v ňom to miesto, ktoré vám prináleží.“

Grófka ustúpila s úžasom a hľadela na kňaza zmeravenými očami.

„Ja sa mám vrátiť do márneho veľkého sveta, ktorý som opustila pred dvacaťpäť rokmi? A mám proti sebe vyvolať výsmech toho sveta, ktorého radosťami som opovrhla?“

„Pani grófka! Tú polovičku života, ktorá rozdáva radosti, ste nerozumne, nemiestne zmrhala. Teraz na vás čaká ešte tá druhá čiastka života, v ktorej si možno získať úctu sveta. K obráteniu je ešte dosť času.“

„Otče, pamätajte, že v kruhoch, do ktorých ma nútite vstúpiť, ma čaká len výsmech a poníženie. Nové pokolenie ma už nepozná, moji príbuzní ma vysmejú.“

„Ale je zato začarovaný kruh, v krážoch ktorého každého hneď poznajú, kde nikoho nevysmejú. Chceli by ste okolo seba vytvoriť tento čarovný kruh?“

„Postavte ma doň. Aký čarovný kruh je to?“

„Poviem vám to, pani grófka. Váš národ teraz prekonáva veľké boje. Sú to boje duchovné. Každý sa vynasnažuje dohoniť veľké, pokročilé národy, učenec, básnik, štátnik, filozof, národohospodár, priemyselník, vychovávateľ; mužský, ženská, mladík, starec, veľmož, pospolitý občan. Keby to všetci vedeli, nakoľko sa usilujú za jedným a tým istým cieľom, mohli by robiť divy; ale sú od seba odtrhnutí, každý sa osobitne trápi a každý sa vyčerpáva bez úspechu.

Grófka napäte pozorovala; ešte nepochopila kňazove narážky.

„Čo chybí tejto obrovskej snahe? Stredisko. Krajina nemá strediska. Debrecín je celkom maďarský, ale náboženská výlučnosť ho zbavuje univerzálnosti; Segedín je na dobrom mieste, ale je na stupni začiatočníctva a je celkom demokratickým mestom; Koložvár je maďarské mesto, v ktorom sa harmonicky spojuje aristokratický prvok s čiastkami domácej kultúry; ale je za Kráľovským priesmykom a doba Bethlenovcov a Bocskayovcov už minula. Ostala by Pešť ako jediné stredisko. Je to podivné sídlo! Precestoval som všetkých päť čiastok sveta, ale nikde som nenašiel jemu podobný útvar. Tam všetko tak vzniká, akoby sa ani jeden človek o druhého nestaral, a akoby si každý človek myslel, že svet zostane tam, kde ho on zanechal. Človeka, ktorý pricestoval dunajskou loďou, prekvapí veľkolepé pobrežie s priestranným námestím, a teraz to utešené dlhé námestie zastavujú šesťposchodovými nájomnými domami; prirodzene, koľko domov, toľko štýlov. Vidíme vedľa seba stáť paláce z čias rímskych, arabsko-španielskych, renaissančných, ktoré mohutne inzultuje oproti sa vypínajúca verejná budova polo holandského, polo gotického tvaru. Tento pohľad doplňuje niekoľko dedinských veží. Pred monumentálnou podobou reťazového mostu vypína sa kameňa škatuľa so štyrmi vežami: o nej vravia, že je to ,bazilika‘, teraz má vzhľad veľkého popravišťa; ale zato so všetkých strán sa vypína čím väčšie množstvo obrovských komínov, prostred mesta chrliac večný dym, ktorý sa vznáša nad príbytkami. Továreň, skladište, palác akadémie, plesová miestnosť, herňa, valcový mlyn, jeden druhému na chrbte, nárožie akadémie tiesni premávku nákladišťa, a práve podľa vzoru staromozlemínskeho vytvorený minaret mestského domu zvestuje cudzincovi: ,Nech sa ti len páči ďalej, tu je Carihrad,‘“

Grófka sa už aj usmievať vedela kňazovej prednáške.

„Aj to zistíte, že vnútorné mesto je bludišťom, ktorého úzke, nepravideľné ulice ešte v tom čase zakladali, keď na námestí radnice boly ešte mláky po ošípaných srbských kupcov; ale vo výkladných skriniach európsky lesk a prepych; vietor vám do očí vrhá kôpky smetí; ale zato úbory ulicami kráčajúceho obecenstva závodia s Parížom. Nikde nenajdete na každom kroku toľko utešených ženských tvárí a otrhaných žobrákov ako práve tu. V úzkych uliciach rad-radom sa stretajú panské záprahy a surové kože dopravujúce vozy. Predmestia vyrastajú s báječným chvatom, každý stavia podľa vlastného vkusu, vznikajú drobné domky pri veľkých budovách a pre ustavičné stavanie pri každom závane vetra zvíri sa večný prach. Kde tu je malá zelená oáza, ktorá nie je väčšia ako záhrada Zemianskej kúrie a ostatok je púšť s hromadami kamenia. Okolo mesta sa stelie pravá Sahara, ktorú pilne preorávajú, aby sa južný vietor mal s čím trápiť. To je vonkajší obraz mesta. Nevieme, či sa malo stať fabričným mestom, či chce byť obchodným empóriom, či sa vyšinie na stupeň vedeckého a umeleckého sídla, či sa stane krajinským mestom, alebo ostane len americkou osadou, kam sa za zárobkom hrnú ľudia rozličného stavu so všetkých strán sveta, ale keď raz zbohatli, nezostanú tam, ale utečú na dedinu, alebo do zahraničia?“

Grófku zaujímal ten opis.

„Spoločenské pomery sú potom práve také ako zovňajšia forma. Každá trieda je uzavretá čínskym múrom. Obchod a burza je v nemeckých a židovských rukách. To by nebola taká chyba, horšie je, že sa rúca pod každým vrtochom viedeňského peňažného trhu. Maďarský živel tvorí trieda tabulárnych sudcov a priemyselníkov. K tomu sa druží asi dvacať tisíc s Horniak prišlých Slovákov, ktorí robia podradenejšiu ručnú prácu. Národ má tam aj svoje umenie, ale nie je módou podporovať ho; má aj vedu, ale nepatrí k dobrému tónu zaoberať sa ňou; má aj literatúru, ale o tej vie len niekoľko ľudí; má aj vznešené kruhy, má vysokú aristokraciu, ale jej dvorany sú zatvorené pred tými, ktorí k nej nepatria, alebo nie sú pozvaní. Roztratene, osihotene sa borí, vzdychá, ponoruje, vlečie ťarchu každý a pre neporozumenie zahynie aj tá najlepšia myšlienka. Chybí stredisko, kde by sa mohli všetci stretnúť. Verejný život je ochromený; výnimočné zákony zakazujú v krajine každé shromaždenie. Stoličné domy, snem, sú zatvorené. Ostávajú len spoločenské parkety, kde by sa tieto mnohé ušľachtilé snahy mohly ešte stretnúť. Ale kto má tomuto cieľu otvoriť svoje siene? Čiastka našich vznešených ľudí je ľahostajná, druhá sa sháňa za rozkošami, nepoznajúc iného cieľa, ako práve zábavu; nájde sa dosť ľudí, ktorí poznajú svoje poslanie a ochotne by ho plnili, ale majetkové straty posledných desať rokov ich natoľko oslabily, že neznesú výdavkov, s ktorými je spojené vedenie otvoreného domu; a napokon, kto by vedel i mohol otvoriť dvere svetovosti na svojom panskom dome, toho zas zo sídelného mesta vyháňa taká tragicky-smutná rozpomienka, ktorá navždy odpudzuje hluk dobrej vôle zo siení, v ktorých sú flórom zahalené podobizne. Takže v potope, ktorá nás zaplavuje, niet jediného suchého bodu, na ktorom by sa mohli stretnúť dobrí, múdri a spravedliví ľudia zo všetkých tried. Takého bodu niet.“

„Bude!“ riekla grófka, vstanúc so zduchovnelou tvárou. Jej celá duša sa rozohnila myšlienkou, ktorú kňaz vedel ešte lepšie vymaľovať.

„Porozumeli ste ma, všakver! Toto útočište je aj vašou záštitou. Keď presídlite do Pešti, keď tam povediete vašej hodnosti a vašim dôchodkom primeraný dom, jeho siene otvoríte ,crému‘ národa, ku ktorému patrí nielen vznešená hodnosť, ale ku ktorému musíme pripojiť v celom vzdelanom svete aj výtečníkov vedy, umenia, politiky a cirkvi; keď sa najde priestor, na ktorom sa učenec vysokému cirkevnému hodnostárovi, básnik magnátovi predstaví, ako rovný rovnému, keď sa spojí aristokracia bohatstva s aristokraciou ducha, chtiac životaschopné myšlienky premeniť na činorodé úspechy, keď bude jestvovať salon, z ktorého ako zo strediska vyjdú misie osvety, všeobecného blahobytu a dobročinnosti, či hlava vznešenej majiteľky tohoto salónu nebude spočívať na požehnaní všeobecnej úcty, ovenčená svätožiarou vlasteneckej slávy?“

Grófka obidvoma rukami schvátila opátovu ruku, pokryla ju bozkami a vzlykajúc, riekla: „Ďakujem, ďakujem, ďakujem!“

„Už mi teraz veru pani grófka uverí, že okrem kláštorných dvier je aj iná cesta, ktorá vedie do neba?“

„Vy ste prorok.“

„Ale prepáčte mi, pani grófka, keď si dovolím vzrušiť vašu letoru i prozaickou otázkou. K tejto úlohe, ktorú ráčite podporovať s takým oduševnením, však potrebné sú aj isté hmotné prostriedky. Potrebné sú hojné dôchodky. Či smiem pri tomto chúlostivom predmete prosiť o vašu dôveru?“

„Som bohatá,“ riekla grófka. „Zo svojich dôchodkov zadovážila som si v Pešti panský dom, ktorý je teraz v prenájme, a mám dobre uložené istiny.“

„Dom si budete museť dať prispôsobiť pre vlastné ciele, lebo naďalej nebude môcť byť v prenájme, a dobre urobíte, keď svojmi kapitálmi v dnešných finančných zmätkoch nebudete hýbať. Smiem sa spýtať, koľko riadneho dôchodku ráčite mať z bondavárskeho majetku?“

„Asi dvacať tisíc zlatých.“

„Aký veľký je ten majetok?“

„Deväť desať tisíc jutár.“

„To je potom malý dôchodok. Príčinou toho je chybné domáce hospodárenie. Dôchodok je malý v pomere ku svojej veľkosti a malý je v pomere k tej domácnosti, akú mieni pani grófka viesť. Z dvacaťtisícového dôchodku v Pešti nemožno mať otvorený salón.“

Grófka sa začudovala.

„A ja som si myslela, že je to veľmi veľký groš.“

„Je veľký na dedine. Ale Pešť je práve tak drahé mesto ako Paríž. Ak chcete mať v Pešti otvorené siene, ktoré vyhovujú nárokom stavu a ducha, potrebujete aspoň štyricaťtisíc zlatých ročného príjmu.“

Grófka pozrela na neho v rozpakoch.

„Ako?“

Opát stisol pery a odpovedal ľahostajne:

„To nie je ťažká vec. Treba zmeniť spôsob hospodárenia, miesto domáceho treba zaviesť prenájomné hospodárstvo. Nerozumiem sa do peňažníctva, ale v kruhoch finančnej aristokracie mám spoľahlivých známych, a keď pani grófka presídli do Pešti, bude sa môcť stýkať s niekým zpomedzi nich. O tom vás však už teraz môžem ubezpečiť, že pri ,farmovom‘ systéme budete môcť rozhodne získať ročných štyricaťtisíc zlatých. Toľko vedomostí mám na poli národného hospodárstva.“

Tieto slová grófku očarovaly. Tento kňaz stáva sa so dňa na deň ľúbeznejším! Ešte aj grófkin dôchodok vie zdvojnásobniť. To je akýsi milý človek!

„Odovzdávam vám plnú moc nad mojimi všetkými vecami,“ riekla oduševnene grófka.

„Ak ma pani grófka poverí, môžem vám doniesť hotovú smluvu, ubezpečujúc vás vopred o zdvojnásobnení ročného dôchodku. Pani grófka aspoň nemusí platiť za sprostredkovanie.“

Grófke sa zdalo, že sa od radosti premenila na dieťa. Hľadela na kňaza, ako na postavu, vytvorenú jeho dobrotou, ktorú smie, má, ba musí milovať.

Môžbyť, že si to kňaz aj zaslúžil.

… Toľko je však isté, že týmto jeden z majiteľov bondavárskeho statku už stratil pôdu pod nohami!…