Zlatý fond > Diela > Čierne diamanty I


E-mail (povinné):

Mór Jókai:
Čierne diamanty I

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Bernadeta Kubová, Andrea Jánošíková, Zuzana Berešíková, Monika Kralovičová, Igor Čonka, Martina Pinková, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 23 čitateľov

Rab čiernych diamantov

Nepovieme nič nového, keď prezradíme, že pod „čiernymi diamantmi“ rozumieme kamenné uhlie.

Diamant nie je nič iné ako aeterit, krištáľová hmota; kamenné uhlie je to isté, lenže onen je priehľadný, tento čierny.

A jednako onen je démonom a tento anjelom.

Viacej ako anjel — demiurgos! Duch-sprostredkovateľ, ktorého poveril Pán, uskutočniť veľké myšlienky stvoriteľské.

Kamenné uhlie hýbe svetom. Z neho prýšti duša rýchleho napredovania; železnici, parolodi ono dáva zázračnú silu; každý stroj, ktorý tvorí a buduje, živí sa uhlím; ono robí obývateľnou zem, ktorá postupne chladne; ono dáva nočné svetlo veľmestám sveta; ono je pokladom krajín, posledným darom zeme, ktorý dala mrhajúcemu ľudstvu.

Preto sa menuje „čiernym diamantom“.

Ivan Berend ešte od otca zdedil uhoľné bane v bondskej doline, v ktorých tento bez účastinárov a pomocných druhov začal pracovať.

Bol to tichý obchod. Ročnú ťažbu za riadnu cenu spotrebovaly blízke železiarne a obecenstvo niekoľkých vidieckych miest. Rozšíriť podniky sa neodplatilo, lebo doly boly vzdialené od sídelného mesta práve tak ako od lodnej a železničnej dopravy a tak nemohly počítať s veľkolepejším odbytom.

Aj takto niesly ročne priemerne asi desať tisíc zlatých. Slušný príjem pre človeka, ktorý v záujme svojho obchodu sám podniká všetky kroky. Ale to je raz isté, že keby všetko toto musel za neho robiť druhý človek, musel by na správu vydať desať tisíc a pod titulom „straty“ musel by na obchod doplatiť druhých desať tisíc. Toto pochopia ľudia, ktorí to skúsili.

Nuž ale gazda sa sám stará o všetko a vyzná sa dokonale vo všetkom a má chuť ku obchodu. To sú tie tri veci, ktoré pospolu menujú sa „šťastím“, hoci to nie je „šťastie“, ale „svojpomoc“.

Ivan Berend vo všetkom stačí si sám.

Keď za sebou zavre dvere sadzami pokrytého domu, v ktorom býva, nečaká ho v ňom ani žena, ani dieťa, ani slúžka, ba ani len pes. Je celkom sám.

Obsluhuje samého seba. Je veľkým pánom! Nepotrebuje nikoho.

V domácnosti nepotrebuje obsluhy. Stravuje sa s robotníkmi, je to isté jedlo ako oni. Jedenie považuje za najneužitočnejšie mrhanie času, ale zato je mnoho, lebo má silnú telesnú sústavu a ťažká denná robota vyžaduje primeraný pokrm; ale v jedle si veľmi nepreberá a pri ňom nezmrhá veľa času. Ponáhľa sa pohádzať do seba jedlá, ktoré pripravuje sedliacky krčmár, potom je už stroj zakúrený! Rozdiel medzi jeho životosprávou a robotníkovou je len ten, že Ivan nepije žiadny liehový nápoj. Robotník pracuje len svalmi; on však svalmi i modzgom. Potrebuje celú silu nervstva, nesmie jej dať alkohol.

Nemusí si postielať postel, má lipové lože prikryté pokrovcom, jeho prikrývkou je valachov kožuch. Šaty si nemusí čistiť, veď znova zapadnú sadzou. Nemusel by si nechať ani prať, veď bielizeň má na belaso zafarbenú.

A kto by mu chcel urobiť službu, že by mu chcel upratať chyžu, spáchal by proti nemu ten najväčší atentát. Krížom-krážom v najväčšom neporiadku povaľujú sa tam knihy, kusy nerastov, prírodopisné odborné nástroje, kresby, obrazy a drobnohľady. Ale každý kus musí tam byť, kde je položený. On už dobre vie, kde je čo, a v zdanlivom zmätku nájde aj najmenší odstrižok papiera, na ktorý si niečo poznačil, hoci aj vo tme. Neslobodno ničím hýbať.

A do bočnej komôrky, v ktorej je jeho lučbárska pracovňa, nesmie nik ani len nakuknúť.

A napokon, kto by zpomedzi ľudí, ktorí ho obklopujú, pochopil poslanie tajomných nástrojov? Čo osvecuje Locatelliho lampa? Čo vypočituje Lavoisierov ohňomer, čo Berardov porovnávač plynovej temperatúry? Čomu učí zázračné slnečné spektrum? Čo robí Bunsenov elektrický prístroj, ktorý vodu rozkladá na prvky? Čo sa skrýva vo Wokastonovej elektrárni? Čo zapríčiňuje stĺpec teplej elektriny? A potom tie, len zasvätenému pochopiteľné nádoby, kotlík, fiola, piecka, sublimujúce kachličky s príklopkom, priezračné sklenné palcáty s hlinenými prstenmi, lučbárske vážky Berzelinsa, Woulffov cediak, kyslík rozžhavujúca aeterová lampa, chladič tekutej uhličitej hmoty, cieva na zhusťovanie fosforu, káliumová piecka, Marshov arzenikový skúmač, nádoby lučbárskeho rozkladača prvkov a medzi všetkými tými vecami najtajomnejšou bytnosťou je tá, ktorá medzi nimi trávi celé noci; na čo to potrebuje všetky tie veci?!

Druhý človek, keď sa ustatý vráti z dennej práce, je rád, keď si môže sadnúť ku chutnej večeri, keď sa môže podeliť s veselou žienkou a štebotavými dietkami, alebo aspoň s pradúcou mačkou; a keď sa najedol, po celodennej podzemnej lopote, aspoň na chvíľu si sadne pred dom, nadýchať sa nočného čerstvého vzduchu; a tento človek, keď príde z bane, uzavre sa do učeneckého brlohu, podloží oheň, rozpáli piecky na žhavenie plynov, pod drobnohľadmi roznieti oslepujúce svetlo, drúzga kameň, klochtí tekutiny a vyvoláva rozličné druhy plynov, z ktorých stačí vdýchnuť len trochu a človek sa už môže sťahovať na druhý svet.

Čo ho prenasleduje?

Azda mu spaľuje modzog záhada robenia zlata? Snáď ho mučí príšera kameňa mudrcov? Azda tomu obetuje sen, vykrištalizovať z uhličitej hmoty diamant? Snáď skúša pekelný účinok nepoznateľných jedov? Azda si láme hlavu nad tajomstvami vzduchoplavby? Alebo nerobí nič iné, ako že sa nechá uchvátiť démonom vedenia, ktorý sa premenil v náruživosť a skúma, skúša, báda, kým nezošalie a v púšti vedomostí nechá pred sebou ujsť celý život so všetkými radosťami, ktoré mu dal Boh.

Z tých vecí ho neprenasleduje ani jedna.

Tento človek hľadá prameň tajomstva, ktorý by mohol oblarých by mohol zbohatnúť, nevarí jedy, nie je bláznom jalového bádania.

Tento človek hľadá prameň tajomstva, ktorý by mohol oblažiť ľudstvo; ako by bolo možno premôcť príšery uhoľných dolov? Ako by bolo možno uhasiť peklo vzplanuvších uhoľných šiacht?

Toto tajomstvo stíha v nociach mladosti a v bezútešných rokoch mužného veku. Môžbyť, že sa od toho zošalie, môžbyť, že od toho umre; ale vedomosti, ktoré hľadal, si to zaslúžia, aby umrel a zošalel; všetko to deje sa v službách kamenného uhlia, veľkého dobrodinca ľudstva.

Aj rab vedy má svoje záľuby. Sú to drtiace, nervy hubiace pôžitky, ale sú spojené s rajskými rozkošami. Len táto rozkoš robí pochopiteľným smäd, ktorý hľadá vedenie. Len ona robí pochopiteľným, že sa niekto môže uzavreť do brlohu, ktorý páchne výparmi kovov, a miesto s mladými devami a veselými druhmi obcuje s bytnosťami, ktoré od neho oddeľujú milióny a biliony míľ, ktoré nemožno chytiť, ktoré prv ako by sa staly viditeľnými, treba oddeliť od ich druhov, s takými, ktoré ešte nejestvujú, ktoré najprv „treba“ stvoriť; teplo hľadá nie v srdci, ale v zemi, a krv mu vrie pri ľúbostných výlevoch, ktorými prekypuje sama tvorivá príroda proti odvážnemu smrteľníkovi v podarenom manželstve chemického výkonu! Rozkošničí so svetotvornými prvkami a dieťa plodí s geniom vody a ohňa.

To už nie je viacej čarodejstvo, kúzelníctvo, to je veda, veda vhĺbovať sa do Boha.

V ten večer Ivan Berend robil pokusy s novým vynálezom, ktorý vysvetľuje planetárny systém.

Prostred dna hlbokej a širokej sklenenej nádoby je vrtuľa, ktorej osa prevstlala žltkastú guľu. Táto guľa je urobená z mydlovej, olejovej a alkoholovej miešaniny. Olej a alkohol je ľahší, mydlo je ťažšie ako voda; tieto tri sa ochotne slučujú, a keď sa slučujú v primeranom pomere, vznikne z nich mäkká masa, ktorá je práve tak ťažká ako voda a preto vo vode ostane stáť tam, kam ju položia. Ostáva úplne mäkká a vo vode sa neroztopí.

Ivan vrtuľou začne točiť vo vode túto mäkkú guľu, takže sa táto pri osách pomaly prehĺbi a boky sa jej vydujú. To sú točne a rovník.

Keď ešte silnejšie vrtí guľu, rovník sa tým väčšmi vyduje, napokon dostane ostrie čočky; odrazu sa ostrie čočky odtrhne od gule a okolo gule sa utvorí prsteň. Guľa zasa nadobudne pomarančovej formy. Takýto je Saturnov prsteň.

Vrtuľa ďalej otáča guľu, s nej odlúpený prsteň točí sa s ňou takou istou rýchlosťou.

Odrazu sa prsteň roztrhne a jeho čiastky podľa veľkosti a váhy, odsotene do menšej-väčšej diaľky hneď nadobudnú formu drobných guliek a každá drobná guľka vo vode pokračuje v okružnej ceste okolo materskej gule a súčasne sa otáča okolo vlastnej osy.

Ajhľa, slnce a jeho obežnice!

Ivan odložil pokusnú nádržku a siahol za zápisníkom.

Poprezeral ho a na posledných stranách robil si záznamy, opravy.

V tejto knihe bolo veľa škrtov. Veď aj najmúdrejší prírodozpytec dnes za bláznovstvo pokladá to, o čom si včera myslel, že je to božským riešením, a hypotézy včerajška sotrú s tabule vedomosti zajtrajška. Tuším celá veda pozostáva z takýchto posotieraných hypotéz. Eppur si muove. Jednako sa len krúti! Napreduje. A to obrovskými krokmi.

Medzi Ivanovými značkami bolo veľa bizarných a odvážnych miest. Ale jedno im nemožno upreť, bola v nich dôslednosť.

Tvrdil medzi iným:

„Celý svet udržuje oheň. Slnce je oheň, a každá stálica je tiež ním. Hmota v úplne roztavenom stave.“

„Život, zvierací, ľudský, rastlinný život môže byť len na planétach, ktoré sami od seba nesvietia, alebo na takých, neviditeľné stredobody tvoriacich, tmavých slnciach, okolo ktorých sa otáčajú hviezdy-blíženci. Najchýrnejší hvezdári tvrdia, že sú slncia, ktoré sa otáčajú okolo zemí: tak aj Sirius sa otáča okolo nevíditeľného, veľkého, nesvietiaceho nebeského telesa, ktorého jestvovanie je dokázané zákonmi mechaniky.“

„Slnce nemôže mať obývateľný obal ako zem. Už aj preto nie, lebo si na ňom nemožno predstaviť nijaký organický pohyb pre príťažlivosť ohromnej slnečnej masy. Váha ľudskej postavy na slnci by robila štyri tisíc metrických centov, a bol by potrebný parostroj dvesto konských síl, aby zodvihol čo len jednu ľudskú nohu, ba ani by nevedel stáť, ale bol by prilepený ku pôde a človeka bolo by si možno v slnci predstaviť len v podobe basreliefu. A mucha by krídelkami musela niesť poldruha metrovú ťarchu. A ak by na slnci boly stromy, ich ratolesti boly by z liatiny, a stačilo by jedno jediné jablko, ktoré by tento strom splodil, aby ho váhou štyriciatich metrických centov vyvrátilo z koreňa.“

„Slnečné škvrny nesvedčia o tmavej farbe slnečného obalu. Veď aj na roztopeninách kovovej pece zjavujú sa tmavšie a bledšie škvrny, podobné slnečným škvrnám a fakľám.“

„Zem má tie isté prvky ako slnce. Toto spojenými silami objavila pomocou slnečného spektra chémia a optika.“

„Zem sa práve tak odtrhla z tela slnečnej hmoty, ako sa z nej odlúčily aj ostatné planéty, práve tak ako obruče zo Saturna.“

„Každá z nich bola planúcim kusom ohňa, ktorý sám od seba svietil ako slnce.“

„Ale čo vyhasilo ich ohne? Čo ich obklopilo tým tvrdým, hutným obalom, ktorý zakrýva vnútorný oheň?“

„Keby to bol zapríčinil len chlad vesmírového éteru, tak by aj slnce už dávno bolo dostalo takýto tmavý obal.“

„A tak oheň má nejakého mocného nepriateľa na zemiach a planétach.“

„Aj vlasatice musely byť kedysi planétami, súc čiastkami prasknutých slnečných obručí, práve tak pravidelne kolovaly okolo slnka a otáčaly sa okolo vlastných osí ako zem. Asi pri prvom utváraní sa obalu, mohla sa dokončiť ich pohroma, keď plutonická tvorba, rozpoltiac bazaltovú vrstvu, pretlačila cez ňu granitovú masu. Pri sto planétach sa podarila prvá najväčšia skúška tohoto svetotvorného výkonu; medzi nimi je aj naša zem s jej prvými, známymi druhmi; a stotisícový prípad sa tým zakončil, že sila, ktorá granitové pohorie pretisla cez porfýr a bazalt, bola silnejšia ako odpor obalu; cez vzniklý otvor vybúšil stiesnený plyn a tvorba prostred práce, svrhnúc so sebe obal, zasypala povstavšiu slnečnú sústavu z neho vzniklými meteorovými kameňmi. Snáď tá asteridová skupina, s ktorou sa naša zem stretáva trinásteho augusta, je ostatkom takejto rozpadnutej planéty, ktorá v rozdrobenom stave pokračuje v ceste okolo slnka, ustálenej zákonmi večnej mechaniky, kým jej oslobodená ohnivá duša ako vlasatica blúdi za planetami v nekonečnom priestore.“

„Dráha vlasatice netvorí dokonalú elipsu, ale je spirálna, točitá. To zapríčiňuje odolnosť kozmického éteru. Každá vlasatica po točitej ceste musí sa raz vrátiť do slnka, napokon musí doň klesnúť a musí mu vrátiť nepodarenú hmotu. Roku 1860 sa objavivšia kométa bola vzdialená od slnca na jednu šestinu slnečného diametru; raz sa toho dožijú obyvatelia zeme, že pri najbližšom návrate sa celkom vtopí do slnca. Pravda, to sa stane len za osem tisíc rokov.“

„Hmotou jadra vlasatice nemôže byť plyn. Keď prechodí popri stáliciach, ich svetelné lúče prežiarujú jeho telom.“

„Keby toto teleso pozostávalo z nejakého plynu, hviezdny papršlek keby prišiel predoň, musel by sa zlomiť; ale papršlek sa neláme. A tak ono nemôže byť iné, ako plameň, ktorý ustavične horí. Keby to bol nejaký plyn, keď vlasatica obieha svoju osem tisíc rokov trvajúcu dráhu v kozmickom priestore, v ktorom niet planét, v štyricať štyri tisíc násobne väčšej vzdialenosti od slnka ako Uránus: s pomalosťou desať stôp za minútu sa šinúc vo vesmírovom éteru po šestnásť tisíc miliónov míľ dlhej ceste, ktorú nič iné neohrieva, len hviezdy a s nimi aj to slnko, ktoré na svorke drží planétu, zjavuje sa len ako druhotriedna hviezda: a tu v tej nesmiernej zime každý plyn musel by sa stať tekutým a každá tekutina musela by sa premeniť na ľadový krištáľ.“

„Je síce pravda, že podľa svetelných vzorcov polaroskopu vlasatica má svetelný odraz. Ale veď aj plameň môže mať svetelný odraz. Práve tak ako Venuša okrem od slnka odrazeného svetla má aj vlastné žiarenie, a iste aj zemská severná žiara cez získané svetlo tiež prežiaruje až po súsedné hviezdy.“

„Roku 1842 zem bola dva dni v ohnivej hrive vlasatice, a jednako sme to necítili.“

„Keby prešla prostriedkom planéty, táto by zmizla bez stopy, len parný okruh zeme by sa tým zväčšil a preto by sa zvýšila teplota zón na ten stupeň, pri ktorom na Sibíri rástly palmy a roztopené ľadové točne zas by ohrožovaly pevninu novou potopou.“

„Ale ani to nie je možné. Planéta sa nehybne približuje k zemi, ale nie zem ku nej. Zem má slobodnú os. Keď zatočíme vlka a hodíme naň kamienok, odsotí kamienok a pokračuje v otáčaní sa; to je slobodná os. Ale keď sa srazia dvaja roztočení vlci, odsotia sa a vyšinú sa z koľají. Keby sa planéta otáčala, tak by sa mohla sraziť so zemou. A tak, keby sa priblížila ku parnému obalu zeme, ktorý je od nej o veľa hustejší, parový obal, ktorý sa okolo svojej osi otáča za sekundu rýchlosťou štyroch míľ, by ju odsotil ďaleko od seba.“

„Ale podľa hvezdárskych výpočtov môže sa stať, že dve planetárne vlasatice, ktoré sa pohybujú v kruhu planét, raz sa môžu stretnúť, a smrteľníci budú môcť pozorovať nebeskú bitku medzi dvoma vlasaticami. Ktorá ktorú uchváti? Snáď sa slejú a zostanú len dve osobitné svetelné hrivy. Snáď tie kométy, ktoré majú dvojitý ohnivý snop, sú spojením takýchto dvoch vyhnancov slnka. Roku 1846, ako to hvezdári pozorovali, Mars rozčesol Bielovu planétu, a utvoril z nej dve.“

A mesiac nemá parový okruh, ktorý by ho halil a potom otáča sa veľmi pomaly. Mohlo by sa tedy stať, že by sme na nebi videli srážku planéty s mesiacom. A to by malo za následok, že by alebo planéta mesiac odniesla od nás ešte na diaľku niekoľkých tisíc míľ, alebo by ho posunula k nám celkom blízko; ale mesiac by si planétu celkom podržal pre seba a obklopil by sa ňou, ako nejakou novou atmosférou. A potom by aj mesiac okrial, vzniklý by na ňom rieky, moria, rastlinstvo, zverstvo, a slobodným okom by sme videli belasieť sa jeho moria, zelenieť sa jeho nivy a snáď by sa týmto stretnutím aj zrýchlilo jeho otáčanie a aj druhú stranu by začal obracať ku zemi a znova by v ňom ožil uhasnutý oheň.“

„A tento oheň kto uhasil?“

„Sú druhy vzduchu, ktoré keď sa stretnú, zapríčinia oheň; a sú zas také druhy vzduchu, ktoré keď sa stretnú, zapríčinia uhasnutie.“

„To je tajomstvo tvorenia a znovutvorenia.“

„K vôli tomuto tajomstvu hodno je stopovať dráhu planéty vesmírovým éterom hore až po slnečné škvrny a potom dolu cez vrstvy zeme, cez mušlové vápno, cez vzorce jury, cez Caradocov kvarc a Vanlockovu hlinenú bridlicu, Ludlowove skalstvo, cez Llandilovu bridlicu, cez Aymestryho vápno mačacieho skla, po ložiská kamenného uhlia, kde už jestvujú ako mrak, ako orkán, oheň chrliaci a oheň pohlcujúci duchovia.“

„Tieto dobyť! Zato je hodno obetovať námahy ľudského života.“




Mór Jókai

— maďarsky píšuci prozaik, dramatik a publicista, vedúca osobnosť maďarského kultúrneho a politického života v druhej polovici 19. storočia Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.