Zlatý fond > Diela > Čierne diamanty I


E-mail (povinné):

Mór Jókai:
Čierne diamanty I

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Bernadeta Kubová, Andrea Jánošíková, Zuzana Berešíková, Monika Kralovičová, Igor Čonka, Martina Pinková, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 23 čitateľov

Druhé čierne diamanty

Ivan tejto noci nemal šťastia pri vedeckých pokusoch. Stále sa mýlil vo výpočtoch a po polhodinovej práci poznal, že v základoch pochybil jednu litierku. Táto litierka potom zmiatla celú reťaz číslic. Ani lučbárske pokusy sa mu nepodarily. Bol nešikovný. Popálil si aj dlaň, lebo miesto izolačnej sklenenej rukoväti, chytil žeravý štipec. Nevedel si vysvetliť, čo sa s ním dnes stalo.

V ušiach mu ustavične hučal ten melancholický sedliacky nápev. Nemci takéhoto hosťa, ktorý nechce zmiznúť zo sluchu, menujú „singedl“; my to menujeme „vyhúdaním“.

Stane sa, že zavíta aj k najpedantnejšiemu učencovi. Počuje nápev a tento mu celý deň nevymizne z uší, hučí mu do všetkých vedeckých prác, zaspí s ním a zobudí sa s ním a napokon prichytí sa pri tom, že všetky sykozizmy osnúva na zvuky tohoto nápevu. Rád by od neho ušiel, ale nemôže. Takt k tomuto nápevu klepkajú kyvadlové hodiny, hudie ho liehová lampa, pohvizduje ho ventil parostroja, každý riadok, ktorý číta, piesňou touto sa končí:

„Keď som ťa česala, či som ťa kvákala? A keď som ťa myla, či som ťa hrešila?“

Nápev je taký jednoduchý, v hlase musela byť nejaká zvláštnosť. Bol to taký smutný, trúchlivý a jednako len teplý hlas, ktorý ho spieval. Bolo to asi sedliacke dievča.

Rozhodne zavadzia človeku, mýli ho.

Zajtra večer sa dozvie, ktorá to spieva medzi ženami? A hneď jej rozkáže ísť ku rozžeravenej peci. Ztadiaľ spev nedolieha až sem; ale do toho času mu to aj vyšumí z hlavy.

Ale nevyšumelo mu.

Druhého dňa skoro ráno Ivan išiel do šachty; vysávač znamenite pôsobil, už len jedna desatina amonia sa miešala s povetrím šiacht a ventilujúce dvere bolo možno prichýliť. Ivan mal dosť času pobudnúť vonku.

Keď poludňajší zvon oznamoval robotníkom pretrhnutie práce, zas zavznela tá čarodejná nôta. Niekto spieval medzi sedliačkami, ktoré sa ponáhľaly domov ku obedu.

Bol to utešený, čistý zvonivý hlas, aký má lesný drozd, ktorého ešte neučili spievať podľa kolovrátku, čo píska len svoje divé piesne.

Medzi dievčatmi, ktoré išly pred ním v tlupe, ľahko mu bolo zistiť speváčku.

Bolo to mladé dievča, malo najviacej šestnásť rokov. Belasý lajblíček bez tiesnivej šnurovačky ukazoval tie najdokonalejšie panenské tvary, jeden roh krátkej červenej podkasanej sukničky pri práci si stokla za pás, takže zpod ešte kratšej košieľky bolo jej vidieť nohy až vyše kolien. Ani na soche Héby nevytesali dokonalejšie. Štíhle, úzke členky, vypuklé priehlavky a rovnomerné, pekné línie. Dievča malo hlavu okrútenú pestrým ručníkom, pod ním malo stisnuté vlasy. Tvár mala zasadzenú uhoľným prachom ako ostatné dievčatá, ale aj cez uhoľný prach možno oceniť krásu práve tak, ako odborník i cez hrdzu oceňuje starožitnosť. V jej ťahoch bol podivný pôvab, krotkosť i škádlivosť, pravidelnosť i výnimečnosť, husté, čierne, hadisté obrvy a krotké, usmiate červené pery; zemská špina a nadzemská glória.

A bolo niečo v tejto tvári, čo nemohol zakryť uhoľný prach; ten pár čiernych očí, tie dva veľké čierne diamanty, akoby tieto diamanty boly niečo vyryly na sklenenú nádržku, v ktorej skrýva svoje dobre konzervované, nedotknuté srdce. Tuším tie dva diamanty to sklo ešte aj prevŕtajú.

Sedliacke dievča pozdravilo svojho chlebodarcu a prajúc mu dobrý deň, usmialo sa a zpomedzi usmiatych pier zasvietila perleť najkrajších zubov.

Ivan cítil, že je očarovaný. Zabudol snáď, na čo prišiel sem a čo chcel povedať? Zastal a hľadel za odchodiacimi ženami. Čakal, že sa deva ešte raz obzre. To by bolo zrušilo čar. A nech si to zapamätá každá deva, že hrot prvého šípa, ktorý s prvým pohľadom zanechala v srdci muža, vytiahne z neho, ak sa za ním ešte raz obzre. Muž o nej povie: „Obyčajná ženská!“ A kúzlo zhynie.

Ale deva sa za ním neobzrela, hoci jedna z družiek, ktorá išla hneď za ňou, oslovila ju menom: „Evila!“ Ale ani na to sa neobrátila. Družka jej musela šepkať nejaké huncútstvo, ale aj na to len plecami pohla. Potom sa s kamarádkami uvelebila v dlhej otvorenej sieni, na zem, vzala kapsu, vyňala z nej kus čierneho chleba a jablko a obedovala.

Ivan celkom omámený sa vrátil domov. Prvý raz v živote mu prišlo na um, aký pustý je jeho dom. Teraz ho nezaujímaly súvezdia. Aj on sa tak cítil ako bludička, ktorú vyrušili z jej dráhy.

O všetkom mal záznamy. Mal knihu, v ktorej mal poznačené o každom robotníkovi, kto je, čo je. Aj toto robil z praktických dôvodov. Dobre vedel, že mravný, statočný robotník pri vyššej mzde je užitočnejší, ako korheľ a nespolahlivec pri menšom plate. Preto si o každom robotníkovi poznačil všetko, čo sa dozvedel o jeho chovaní.

Za menom „Evila“ bolo poznamenané: „Mladá sirota; zo zárobku živí brata-mrzáka, ktorý chodí o barle a pri reči ho zadúša. Nechodí do mesta.“

Iste videl toto dievča už aj inokedy, ale si ho nepovšimol. Veď každú sobotu robotníkom sám vypláca mzdu, ale vtedy pre číslice človek nevidí oči.

Ako to bolo možné, že teraz zbadal tie oči!

V zápisníku sa mu teraz nemnožily chemické a hvezdárske štúdie. Veď veda má aj viacej odvetví. Na príklad archeologický mysticizmus.

Geológa a antropológa aj to zaujíma, ako znázorňovali mudrci dielo stvorenia. Čo si mysleli o predpotopných časoch?

O mamutoch a sauroch nevedeli ešte ničoho. Ale vedeli o anjeloch a démonoch, o obroch a synoch božích. Mystika menuje „padlých anjelov“ „synmi božími“. Starý spis Egregormi menuje tých anjelov, ktorí opustili nebo k vôli zemi, sostúpili na ňu osladiť hriech. Keď bol anjel mužským, ženská mu nemohla odolať, ak bol ženskou, každý mužský sa jej poddal a ponáhľal sa s ňou do zatratenia. Za časov Járede spustili sa s neba a sostúpili s vrchu Haemon. Bolo ich dvesto. Z objemu padlých anjelov a smrteľníkov vznikli Elindovia, Nefititi a obri. Obri boli ľudožrúti. Medzi odbojnými anjelmi najhriešnejší bol Azaál, najpôvabnejší Samizaz; obidvaja ležia sviazaní prostred púšte Dudáel a Rafael a Michal archanjel ich privalili ťažkými balvanmi. A tam budú ležať za šesťsto desať ľudských vekov a potom ich bude súdiť Pán. Kainovi synovia boli prví, ktorí sa dali sviesť ženským anjelom, oblečeným do planúcich šiat a od toho času kamkoľvek vstúpili, všade im pôda horela pod nohami.

Aké sú to naivné rozprávky, ktoré starovekí učenci prednášali celkom vážne.

Veď pred diluviom ešte nebolo ani človeka. A holenné kosti Efitima a Elinda nie sú iné ako ostatky odvekého nosorožca. A ak Egregori so svojím vodcom Semiasázom odsúdení boli na šesťsto desať ľudských vekov trvajúce väzenie, tak ten čas už dávno uplynul a teraz by sme ich už mali vidieť.

Ale či ich nevidíme, či nechodia medzi nami? Kto to môže vedieť? Táto tvár je taká, aká bola asi oných.

Takto si asi predstavuje obrazotvornosť tvár démona, keď bol ešte anjelom.

Nebeské svetlo a pekelný tieň, ktoré sa chcú spojiť v zemskom živote.

Všetky tradície o Nefitim a Elind sú len bájkou, nemožnosťou, chimérou. Ale túto jedinú tvár nijaká geológia a archeológia nemôže oddišputovať! To je Nefitimova dcéra!

Ale čo je to v mozgu vážneho, vedecky vzdelaného človeka? Tento, popri všetkých systémoch cválajúci fenomén? Ako sa menuje tento nový lučbársky plod, ktorý sa objavil mimo výpočtov ako výsledok?

Láska? To nie je možné. Ona je podľa definície mudrcov priazňou dvoch protív, ústredným slncom mikrokozmu, ktoré obživuje teplotou atď. Čím je, to vlastne nevedia ani mudrci. Ale k tomu, aby vznikla láska, vyžaduje sa stretnutie dvoch duší.

Tedy zverský pud? Kto by si ho potom všímal? Mudrc rozkazuje pudom, a nie ony jemu.

Konečne to vymudroval akosi. Je to pravidelný a neutrálny cit, bez všetkého mámivého sublimátu a bez každého korrosívneho précipitátu. Je to pocit ľútosti. Ľútosti nad chudobným, mladým dieťaťom, ktoré zostalo bez otca, matky, ktoré sa okrem toho musí ešte starať o zmrzačeného brata, ktorého nenechá žobrať z domu do domu, ale donáša mu polovičku výrobku; kupuje mu v lekárni drahé lieky a preto obeduje len suchý chlieb a jablko; a jednako má dobrú vôľu, je mravné a statočné; ani sa len neobzrela za nikým. Oh! Ivan sa celkom uchlácholil, keď zbadal túto tvár dievčaťa pokrytú uhoľným prachom, srdce sa mu pohlo od milosrdenstva a keď mu pohľad utkvel na tých vyše kolien obnažených rusalkiných lýtkach, len to mu prišlo na um, že je škoda týmto krehkým nôžkam chodiť po drsnej uhoľnej pláni.

Umienil si, že tento čiste ľudomilný pocit neodpudí, ale bude sa snažiť, aby sa úplne vyvinul.

Podľa metafyziky dobročinnosť, súcit a vďačnosť sú príbuzné pocity lásky a rozkoše; ale preto nie sú rovné a nie sú totožné práve tak, ako nie je bratská a sesterská láska rovná a totožná s láskou manželskou.

Sú to dve rozdielne veci, urobiť dobro chudobnému, osirelému dievčaťu, a zaľúbiť sa do neho.

Nasledujúcu robotu, keď prišli robotníci vyzdvihnúť si u gazdu týždennú mzdu, ktorý bol súčasne aj pokladníkom, Evila zostala na koniec. Tak sa to patrilo, lebo bola najmladšia.

Malý domec mal otvorenú chodbu, v ktorej bol nezamaľovaný stôl, na ňom odpočítaval Ivan mzdu robotníkom, zaznamenávajúc do veľkej trahovanej knihy, kto koľko pracoval, a koľko má za to dostať.

Evila si tiež stala ku stolu. Niekoľko družiek, s ktorými chodievala domov, čakalo na ňu pri bráne.

Dievča aj teraz bolo tak oblečené ako celý týždeň, len červenú sukňu nemala po práci vykasanú. Tvár aj teraz mala zaprášenú od uhlia.

Keď si stala ku stolu, Ivan jej riekol s filozofickým mierom dobročinnej veľkodušnosti:

„Dieťa moje! Umienil som si, že ti odteraz budem dávať dvojitú mzdu.“

„Prečo?“ opýtalo sa dievča a s počudovaním pozrela na neho tými mraky rozháňajúcimi veľkými očami.

„Preto, lebo som počul, že máš aj zmrzačeného brata, ktorého vydržiavaš zo svojho výrobku, veď ti sotva ostane na šaty. Viem, že si statočné, mravné dievča. Rád odmieňam tých, čo sa dobre chovajú. Od dneška budeš dostávať dvojitú mzdu.“

„Ale ja ju neprijmem!“ odpovedalo dievča.

Teraz sa zas Ivan musel diviť.

„A prečo ne?“

„Preto, lebo ak mi budete dávať väčšiu mzdu ako mojim družkám, každý človek si bude o mne myslieť, že som vašou milenkou a ja nevydržím v dole pre zlostné poznámky kamarátok.“

Táto prirodzená, prostá, naivná a smelá odpoveď Ivana celkom zmiatla.

Neprišlo mu na um nie také, čo by ešte mohol povedať.

Vyplatil deve riadnu týždennú mzdu. Tá celkom ľahostajne poskladala zlatkové bankovky, a pred jeho očami, bez najmenšej tuchy o koketnosti, na prsiach si rozopäla odev a tam si pod košeľu schovala peniaze.

Potom priala dobrú noc, poklonila sa a odišla.

Ivan sa vrátil do izby so závratom v hlave.

Toto duševné rozpoloženie ešte nepoznal. Veľa čítal, aj po svete chodil hodne, videl mnoho žien, ale to, v čom bol teraz, nevedel si nijako vysvetliť.

„Nechcela by, aby si o nej mysleli, že je mojou milenkou! Bojí sa, že by potom neobstála v dole. Tedy ani pochopu nemá o tom, že pánova milenka už viacej nevozí na fúriku uhlie v závode. Ani to nevie, čo to znamená, byť milenkou? Ale toľko vie, že sa pred tým treba vystríhať. Ako vážne hovorila a ako sa k tomu usmievala! Ani o tom nemala potuchy, že sa usmieva, ani o tom, že vážne hovorí. Divoška v štádiu anjela.“

„O tom už vie, že je pekná; ale o tom ešte nevie, akú cenu má táto krása. Vraví o takej veci, ktorú tušiť je ctnosťou, ale poznať ju, je už hriechom.“

„Nakoľko sa liší od druhých ženských! Od tých, ktoré chodia v hodvábe práve tak ako od tých, ktoré chodia bosé.“

„A popri tom je naozajstným vzorom biblickej Evy. Nie tej, ktorú poskladajú archeologovia, ale ako ju vytvorila fantázia najväčšieho básnika, Mojžiša. Je to tá Eva, ktorá ešte nevie, že sa pre nahotu treba hanbiť, prapôvodný, divoký typ neumytej krásy, čo si ešte do vlasov zapletá stuhu a na hrdlo si vešia mušle. Ktorá ešte po raji chodí hore-dolu bez podozrenia a baví sa s hadom. Ktorá pred mužským je dokonalou ženskou, ale vo vlastných očiach je ešte celkom dieťaťom, ale má už vyvinutú materinskú lásku k zmrzačenému bratovi. Jej postava je plastickým vzorom, tvár je zduchovnelá, má okúzľujúce oči, jej hlas prezrádza bohatstvo citov a v rukách má rukoväte tácok, kým jej duša je plná starosti o každodenný chlieb: na tvári má čiernu hrdzu práce a v piesňach pospolité hlúposti.“

„Škoda jej!“

Ale potom si ešte aj to pomyslel:

„Škoda jej pre druhého!“

Ivan celkom stratil svoju obvyklú duševnú rovnováhu.

Opustili ho vznešení, nadzemskí duchovia, a posadli ho takí, akých ešte posiaľ nepoznal.

Démoni, ktorí v púšti pokúšali svätého Antonína. Múzy bezsennosti, koboldi horúcej krvi, ktorých asketi vyháňali z bydlísk ostnatými opaskami, proti ktorým seba trýzniaci pustovníci ako bojovníkov upotrebovali jedovatých mravcov, naplňujúc nimi svoj odev.

Medzi ním a medzi prostriedkami chladnej vedy všade stála táto svodná postava. Keď začal robiť lučbárske pokusy, keď podkladal pod taviacu piecku čierne kamenné uhlie a toto začalo žeravieť, v jeho hmote tiež videl tie čierne oči, ktoré svietia žeravou žiarou. Keď syčanie unikajúcich plynov ohlušovalo jeho sluch, tak sa.mu zdalo, akoby aj cez to prenikaly jej slová, a keď sa chopil pera, aby si značil na okraj zápisníka, aby si poznamenal prírodopisné formulky, odrazu zbadal, že naň načrtal jej tvár a dobre potrafil jej ťahy.

Hocičoho sa chytil, všetko mu pripomínalo tú myšlienku.

Potuchnutá kniha, ktorou sa chcel pobaviť, rozprávala mu o chýrnych mužoch, čo sa bláznili za ženami, ktoré sa pôvodom a rodom nehodily k ich postaveniu. Lord Douglas sa zaľúbil do valachovej ženy, a keď sa k vôli nemu nechcela stať kňažnou, mylord sa k vôli nej stal valachom a spolu s ňou opatroval ovce. Gróf Palletier vzal si za ženu cigánku a k vôli nej stal sa pouličným hudobníkom. Bernadotte, švédsky kráľ, požiadal o ruku pastierku husí a táto sa temer vydala za neho. Ján habsbursko-lothrinský, cisársky princ, vzal si za ženu dcéru vidieckeho prednostu pošty a druhý rakúsky cisársky princ zas vidiecku herečku. Žena Petra Veľkého bola dcéra dedinského popa. Jeden napoleonovec vzal si za ženu práčku, ktorá prv bola jeho milenkou.

A prečo nie? A či pod huňou nemôže byť krása, pôvab, vernosť, oddané srdce, práve tak ako pod hodvábom?

A či práve pod týmto nie sú nesmierne hriechy?

Zoraia Albohacenovi dá povraždiť vlastné deti; urobila to, hoci bola kráľovskou dcérou. Faustina navštevovala lupanár a od svojich milencov prijímala peniaze, hoci jej otec bol cisárom a jej manžel mal titul „divus“ (božský). Markýza Astorgas prebodne srdce svojho spiaceho muža dlhou vlasovou ihlou. Semiramida z náhrobkov svojich zavraždených mužov vybuduje si cintorín. Kráľa Ottu jeho vlastná manželka zavraždí pomocou jedovatej rukavice. Neapolská Johanka sama usúka šnúru, ktorou dá zavraždiť svojho kráľovského manžela; Jeanne de Folie na smrť utrýzni svojho druha. Carevna Katerina oklame a dá zavraždiť svojho panovníka a manžela. A k tomu Borgiovci, Tudorovci, Cilleyovci, ich ženy sa napospol preslávily tým, že Afroditin pás nosily otočený okolo koruny?

A či nie sú tu dolu aj vysoké ctnosti?

Komediantka Gaussinová, ktorá na „charta biancu“ bohatého zbožňovateľa miesto milionov napíše tieto slová: „milujem na veky“! Druhá artistka Quintilia, ktorá si odhryzne jazyk, aby v mučiarni neprezradila svojho milenca. Alice, ktorá miesto svojho muža prijme výzvu na súboj a padne. Abelési, ktoré pre svojich milencov sa usmrtia opiom a všetky tie ženy, ktoré tu dolu trpia, znášajú muky, mlčia a milujú!

Proti Ivanovmu mieru duše sprisahala sa ešte aj historia a filozofia.

A potom ešte sny!

Sen je tým čarovným zrkadlom, v ktorom sa človek takým vidí, akým by bol naozaj, keby to bolo ponechané jeho krvi, stvoriť samého seba. Lysý človek vo sne má vlasy.

Zbožňovanú postavu, ktorá je v stave bdenia nedostižiteľná, prinúti zjaviť sa vo sne v takej podobe, v akej len sám chce. Sen je najhorší zvádzač.

Koncom nasledujúceho týždňa Ivan badal, že celkom stratil upotrebiteľnosť svojho dobrého, neporušeného rozumu.

Čím väčšmi nútil dušu do abstraktných (odťažitých) úvah, tým väčšmi sa proti nemu búrili jeho démoni.

Raz večer sa mu prihodilo, keď práve robil pokus s chlórovým plynom, že tak silne rozžhavil retortu, že sa roztrhla a do tvári mu mrštila hŕbu drobných sklenených čriepkov a uhlíkov, keď sa v dume zahľadel stranou; ranky sotva stačil pozaliepať anglickou náplasťou. Na to pravda nepomyslel, že jeho tvár nebude ani mak krajšia, keď si krížom cez nos prilepí čierny pás náplasti.

Ale pre to sa už na seba vážne nahneval.

Veď ten človek, s ktorým zápasí, je celkom šialený; treba tomu urobiť koniec. Tak, alebo onak.

„Nuž len sa poblázni, keď si sa raz zaľúbil, tomu sa dá pomôcť. Vezmi si to dievča. Nedbám! Veď z celej rodiny som len sám! Nerozkazuje mi nik. Vezmi si ju a potom sa starajme o iné veci. Toto takto už ďalej ísť nemôže.“

„Mesalliance!?“

„V obvode šiestich kilometrov niet človeka, ktorý by tomuto slovu rozumel.“

„A keby aj bol?“

„Nech ide za mnou pod zem, keď som tam a mám od sadzí čiernu tvár, a nech sa prizre, či sa preto veľmi červenám?“

Do budúcej soboty Ivan nevidel to dievča.

Potom, ako obyčajne zase sa zjavila na patričnom mieste pri výplate, v otvorenej chodbe, pred stolom.

Ivan, keď Evile na dlaň vyčítal týždennú mzdu, chytil jej vystretú ruku. Dievča sa usmievalo. Snáď preto, že na Ivanovej tvári zbadalo krížom-krážom popriliepanú náplasť.

„Počuj, Evila, chcem ti ešte niečo povedať.“

Dievča sa na neho pozrelo a mlčalo.

„Chcem si ťa vziať za ženu.

Dievča záporne krútilo hlavou.

„Ako?“ riekol Ivan rozpačite.

„Nie? Prečo nie?“

„Lebo ja už mám ženicha, s ktorým som zasnúbená.“

Ivan pustil devinu ruku.

„Kto je to?“

„Nepoviem!“ riekla deva s podozieravým pohľadom. Lebo, keby som vám to povedala, iste by ste ho zahnali, alebo by ste mu zabránili v postupe. A prv si ma nemôže vziať, len až sa stane šachtovým pomocníkom.

„Je to tedy obyčajný nádeník?“

„Veru!“

„A ty si ho väčšmi vážiš ako mňa, pána?“

Dievča stislo plecami, sklonilo hlavu, z očných uhlov pochybovačne pozrelo na Ivana, ktorého tento pohľad ešte väčšmi omámil, potom sa celkom odhodlane posbieralo a dalo mu odpoveď.

„Som mu dávno sľúbená, ešte otcom, matkou, a toho sa treba držať.“

„Nech čert vezme tvojho otca a mať!“ vybúšilo to zlobne z Ivana; „či sa ja o to starám, čo oni sľúbili nejakému byvolovi. Ja som sa teba spýtal, či ma chceš zameniť so svojím ženichom?“

Evila zasa záporne krútila hlavou.

„To nemôže byť! Môj ženich je zlostný divoch. Bol by schopný ma zabiť a vám podpáliť šachtu, keď najlepšie hučí ,viroň‘. Dobrú noc!“

Vtom odrazu odbehla s chodby a pripojila sa ku svojim kamarátkam, ktoré sa ponevieraly pred bránou.

Ivan s takou silou udrel pokladničný deník o stôl, že sa celý roztriasol.

Jedna sedliačka, jedna fúrikujúca ženská šelma odmietne jeho ruku a jeho srdce!

A pre koho?

Pre akéhosi usmoleného, otrhaného, biedneho, pod zemou sa ponevierajúceho sedliaka? Pre akúsi krticu!

Na Ivana, keď ostal sám v nočnej samote, čakal tvrdý boj.

Musel sa potýkať s Asmodaiom a Leviatánom.

Onen je démonom tých, ktorí zošalejú od lásky; tento zas tých, ktorí v šialenosti vraždia.

Vzplanula v ňom askézou potlačená náruživosť.

Oh, vystríhajte sa pred chladným svätcom s mramorovou tvárou, pred pokojným, krotkým, statočným človekom, ktorý sa odvracia od ženskej tvári, ktorý pred cudzími vnadami sklopí zrak, ktorý netúži za tým, čo je cudzie; lebo keď z neho raz vybúši utlumený plameň, ten sa potom pomstí a odškodní sa za posiaľ pretrpené rabstvo. Nestála láska je šteňaťom proti ľvej náruživosti pustovníka!

S týmto odpútaným ľvom v srdci chodil hore-dolu celú noc v svojom úzkom byte tento vedec, z času na čas sa vrhol na lože, ale nenachodil odpočinku; rozzúrení démoni ho prenasledovali ďalej.

Prichodilo mu na um všetko možné, čo čítal v zriedkavých inkunábulách a desné historie o ľuďoch, ktorí mali chýr svätcov, a preto boli celým krajom ctení, ale pre pár čiernych očí sa odrazu pobláznili, a radom upadali do siedmych hlavných hriechov a narobili z nich sedemdesiat sedem; o šialencoch, ktorí vzdor božiemu zákazu valili sa za predmetom svojej náruživosti. Prišla mu na um historia Cencich, prekliatou krvou obmyté ešte prekliatejšie bozky. Syn Ninon, ktorý sa zabil preto, lebo sa mu pozdala vlastná matka; Oedipus a Mirrha, Salomé s hlavou svätého Jána, ktorú dostala odmenou za tanec; Thamara s šatom, ktorý rozdriapal Absolon; Dinah, na kopci mužských mrtvôl vykántreného mesta; usmiata hlava sultány Ireny, ktorú sťal milujúci manžel… Ale na čo sú tie sväté báje? Veď tu je Pitaval! Desné duševedné záhady, v ktorých je možný náhly prechod od svätca ku diablovi.

Ivan vedel pochopiť, vedel precítiť búrky srdca toho duchovného, ktorý sa zaľúbil do jednej peknej sedliačky, prilákal ju k sebe pod zámienkou spovede, zabil ju pre jeden bozk a potom nevedel, kam má ukryť mrtvolu. Rozkmásal ju na kusy a ukryl ich, kde ktorý. Jeden hodil do vody, druhý zakopal, tretí spálil.

Oh! Aj on by to všetko vedel urobiť. A ešte zručnejšie ako ten kňaz.

Sú sladké jedy, tajomné čarovné nápoje, ktoré v krvi zapaľujú oheň a udusia stud. On ich pozná. Nimi skazili nielen ženu bána Banka. Ale koho takýmito jedmi zasvätili do mystérií Astarty, zošalie, vyschne, vyhynie.

Ale to by sa nikto nikdy nedozvedel.

A keď zahynie, umre, ostane na mieste len mŕtvola, od ktorej už nemožno nič požadovať! Najde sa pre ňu veľmi tiché dobré miestečko.

Keď pleso zmizne v uhoľnej bani, je nejedno miesto v bludišti tajomnej jaskyne, kde možno ukryť mŕtvolu zabitého dievčaťa. Tam ju nebude nikto hľadať, o tom nebude mať nikto tušenie. Táto voda nie je zradná, tento hrob nevyvrhne svojich mrtvých. Len po storočiach, keď roztrhajú aj tieto skaly, najdú ľudskú mŕtvolu, ktorá je pokrytá krištáľmi a je celkom skamenelá; a učenci popíšu o tom celú hŕbu foliantov, ako sa mohla ľudská postava dostať medzi uhoľné a porfýrové útvary?

Hahaha!

Zasmial sa. Dostal sa až sem.

Alebo urobiť s ňou niečo iné, chemickou cestou vytiahnuť z celého tela to, čo je kov, v kotlíku, v taviacej peci, v retorte schladiť z neho potom ostatok trosiek a urobiť si z toho náramku a nosiť na zápästí tú devu navždy.

To by boly oddavky, to by bolo manželstvo!

Čo? Keď sa mohlo niekoľko tisíc hviezd vzbúriť proti Bohu, proti slnku, keď smely vybočiť z dráhy a v šialenej parabole vyrútiť sa medzi stálice, či by to nesmel urobiť aj človek?

Ivan cítil v srdci ako by on bol tou planétou, ktorú vlastný plameň nesie do nekonečnosti. Tak búchalo, tak sa vlnilo toto srdce, ako keď sa otrok oslobodí a zdeptajúc svojho pána nohami, vydáva mu rozkazy.

Beda tomu, kto mu príde do cesty!

Ivan ležal na loži, a šialené klopanie srdca ho s neho odohnalo.

A „kto“ je to srdce?

Či som ja „ono“, a či je ono moje „ja“?

Ivan sa vzpriamil a ťažkou päsťou — a veru mal hodnú mužskú päsť — tak si udrel na srdce, ako by ten úder bol namierený proti najhoršiemu nepriateľovi.

Budeš čušať?!

Konaj svoju robotu, ty sluha! Ja som tvoj pán a kráľ! A ty nemáš inej roboty, ako z belasej cievy vysať karbonikum, a vohnať ho do pľúc, z mliečnej žľazy vstrebať chilus, vytvoriť z neho krv, osviežovať arterie a otvoriť závory vén! Tvoju chorobu menujú atrofiou, hypertrofiou, ale ty nie si tu pánom! Lebo pánom je vôľa!

A keď si tento muž s takou nesmiernou silou udrel na srdce, tak sa zdalo, že pred sebou videl samého seba, akoby sa bol samému sebe zjavil v podobe vrhnutej kúzelníckym zrkadlom, a akoby bol mal bojovať s týmto dvojníkom. Akoby táto po pomste dychtiaca tvár pred jeho očami tkvela ako cudzinec, ktorý si uchvátil vlastné ťahy.

A päsťou hrozivo búšil do povetria, sťaby chcel udreť ten pred ním sa chvejúci zjav, úderom zdrcujúcim a ničiacim, akoby mu povedal: „A viacej nech nevidím pred sebou takúto tvár.“

A týmto činom prinútil svoje srdce, ako mágus skroteného démona, aby si s ním ticho sadlo ku písaciemu stolu a aby pokojne pozorovalo riadky prozaických výpočtov, sprevádzalo s odťažitou pozornosťou pravdy chladnej násobilky, kým sa okolo neho pomaly očistí v krvi a ružovom svetle plávajúce ovzdušie, a stane sa priesvitným ako kozmický éter, ktorým tiahnú planéty, vydávajúc ľudskými sluchovými orgánmi nečujnú hudbu sfér.




Mór Jókai

— maďarsky píšuci prozaik, dramatik a publicista, vedúca osobnosť maďarského kultúrneho a politického života v druhej polovici 19. storočia Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.