ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Líšku vskutku chytili. Z hĺbky lesa sa ozvalo víťazné „hallali“ a hneď zatým zavznel hlahol rohu, svolávajúci rozptýlenú spoločnosť. Grófka Angela so svojím sprievodcom už bola vtedy na kraji lesa; Ivan sa ozval, zvukmi svojej poľovníckej trúby, oznamujúc, že ten, koho hľadajú, je už na ceste domov.

Takto asi o štvrť hodiny prv prišli do kaštieľa ako ostatná lovecká spoločnosť.

Grófka Angela a Ivan sa potom až do večere už nevideli. Páni poľovníci variovali svoje zážitky a dámy boly zaujaté robením toalety.

Angela vyrozprávala svojej tete, čo sa s ňou stalo. Nevedela lhať. Jej bola cudzia táto choroba, ktorou sa ľahko nakazia plebejské duše. Keď niečo nechcela povedať, mlčala; ale ináč vždy hovorila len pravdu.

A či aj Ivan bude rozprávať v spoločnosti mužských o tej príhode? Mužskí sa obyčajne veľmi dobre zabávajú na takýchto dobrodružstvách. Iste uplatní takéto šťastné téma. Zachránená dáma! Deranžirovaná krásavica.

Pri večeri ľahko mohol zbadať každý v chovaní grófky Angely istú napätú nútenosť, a že sa jej pohľad zvlášť vyhýba Ivanovomu. Jej bledosť bola vystupňovaná aj tým, že si obliekla čierne hodvábne šaty, a bola veľmi zamĺkla.

V duchu si kládla otázku: „Či všetci tu shromaždení tiež vedia to, čo vie Ivan?“

Páni sa vynasnažili zabávať ju. Rozprávali jej o skvelom zápale, s ktorým sa dali do prenasledovania líšky, ktorá im temer ušla, ale jednako ju len dostali. Ľutovali, že grófka nemohla byť pri tom, lebo zaviazla na druhom brehu výmoľu; vskutku bolo lepšie vrátiť sa domov, ako na koni kliesniť si cestu cez čerstvú rúbaň, tam by ju ľahko mohlo stihnúť nejaké nešťastie.

O tom síce, že ju naozaj stihlo, nevravel nik, ale veď títo jemní spoločníci vedia robiť také ľahostajné tvári, že ich nevedomosti dôverovať nemožno.

Ale o tom, že Ivan vskutku nikomu nehovoril o nešťastí, grófka Angela mohla sa presvedčiť z reči svojho bratanca, grófa Edmonda.

„Teba Berend odprevadil domov?“ (Už ho nemenovali „magnetickým rytierom“, lebo už s ním nežartovali.)

„Áno.“

„Tebe sa tento sprievod nepáčil?“

„Prečo si to myslíš?“ opýtala sa prudko Angela.

„Lebo sa divne chová. Od nášho návratu ani len nehlesne. Nemieša sa do všeobecnej vravy. Je zarazený. Jeho pohľad teraz vyhýba tvojmu. Tak sa mi vidí, že by už radšej nebol medzi nami. Uhádol som?“

„Uhádol.“

„Mám mu pomôcť, aby ztadeto zmizol?“

„Nedbám. Ale bez najmenšej drsnoty.“

„Ako to môžeš o mne predpokladať? Mám veľmi zručný plán.“

„Chcem ho poznať. Lebo ja sa na tohoto človeka nehnevám, ale mi je na ťarchu. Nechcem, aby sa ho niekto, čo len prstom dotkol, ale rada by som bola, keby k nám bol pätami obrátený niekde na druhom konci isothermu.“

„Tak ti rozviniem svoj plán. Tento človek je učencom a filozofom. Má vlastné náhľady o mnohých spoločenských zvykoch, ktoré sú medzi nami udomácnené. Súboj zvlášť nenávidí. Ale zato, prosím ťa, s tou tvojou krásnou tváričkou nemusíš robiť úškľabky. Nie o ňom je reč. Jeho nebude nik vyzývať. To by bol strašne netrebný žart. Ale urobíme to tak, že sa my dvaja so Salistom pohádame pre nejakú prostoduchú maličkosť. Táto malicherná hra sa skončí tým, že sa vyzveme na súboj. Jedným mojím svedkom bude Ivan, druhým Géza. Ak Ivan nepríjme poverenie, bude musieť hneď opustiť našu spoločnosť a viacej nás po ňom nič nie je. Ak ho prijme, tak sa potom zasa sekundanti pohádajú pre modality súboja, ktorý sa má odohrať medzi mnou a Salistom, čoho konvencionálnym následkom je, že sa sekundanti budú musieť navzájom vyzvať. Vtedy sa môj učenec iste poberie, poďakuje sa za doterajšie srdečné priateľstvo a odcestuje domov variť povetrie. To je síce možné, že aj filozof, keď ho veľmi citeľne urazia, vzplanie a zvolá: ,Kde je nejaká pištoľ?‘, ale k tomu, aby sa niekto išiel duelovať len pre púhu spoločenskú etiketu, vyžaduje sa už, aby bol vskutku autochtónnym gentlemanom.“

„A keby sa tak náhodou stalo, že by bol mužom na mieste?“

„Vtedy môj plán zlyhá. Zasadne si čestný súd, ktorý ustáli, že nepadla nijaká urážka a nikto nemá príčinu biť sa v súboji, a s tým bude po dramolete.“

Angela stisla plecami.

„Nedbám, robte s ním, čo chcete. Ale dávajte si dobrý pozor. Tento človek má dravé zuby. ,Ça mord!‘“

„To už ponechaj mne.“

Pri večeri zúmyselne zamiešali do rozhovoru výmenu myšlienok o súboji, ešte dokonalejšie prevsedčiť Angelu o odchylnom Ivanovom náhľade. Poskytla k tomu príhodnú látku najnovšia denná zvesť o súboji, v ktorom pre nejakú „prostoduchú maličkosť“ musel v obeť dať svoj život jediný potomok vznešeného rodu.

„Súboj pokladám za hriech, ba myslím si ešte viacej, pokladám ho za chybu nášho spoločenského života!“ riekol Ivan. „A vôbec, každá vec, pri ktorej sa zbraňou rozhoduje boží súd, pokladám priamo za neznabožstvo. ,Te Deum‘, ktoré spieva víťaz preto, že sa mu podarilo na kopu postrieľať viacej ľudí ako premoženému, je poškvrňovaním neba. Ale zbraňou vynútené zadosťučinenie je ešte väčšou chybou našej spoločnosti, lebo sa ním vraždí pravdomluvnosť. Kto nám povie do očí pravdu, ten je naším dobrodincom, a spoločenské predpisy nás práve zaväzujú zabiť takéhoto nášho dobrodincu. Tu nieť iného východiska, alebo sa navzájom usmievať, alebo na seba strieľať. Pochlebovať, alebo sa biť.“

Gróf Edmond sa zamiešal do dišputy.

„Mám opačný náhľad. Keby v našej spoločnosti nebol súboj uzákonený, práve to by bolo neznabožstvo. Veď príčinou toho, že sa jeden človek narodí slabým a druhý svalnatým, silným, je naozaj len sám Stvoriteľ. A tak prostred civilizácie človek útlejších kostí stal by sa korisťou kostnatejšieho, tento by ho mohol zauchovať, inzultovať a stalo by sa len to, že by ho súd odsúdil k zaplateniu pokuty od piatich až do sto zlatých bolestného, podľa toho, aké by bolo ublíženie na tele. Prázdnotu medzi ľudskou a božskou pravdou vyplňuje práve tá olovená guľka, ktorá na tú istú roveň stavia silného i slabého. Tá guľka je sudcom, lebo často nespravedlivo rozhoduje spor, ale je zákonom, ktorý súc rešpektovaný, umožňuje spolužitie brutálnosti a vzdelanosti.“

„Aj to je chyba nášho spoločenského zariadenia,“ vetil Ivan. „Lebo nejaká falošná predstava o cti diktuje ten osobitý zákon. Nech tedy spoločnosť nemá osobitého zákona, ale nech príjme a uzná ten, ktorý sa vzťahuje na kódexového pána práve tak, ako na chudáka. Pravda, dnes, keď v societe niekoho udrú po tvári a ten si nežiada so zbraňou v ruke zadosťučinenia, tak ho spoločnosť proste vyobcuje zo svojho lona? Nech tedy societe obráti túto zásadu a nech vyobcuje zo svojho lona toho, kto spáchal ublíženie, vtedy by potom ona bola sudcom, a nie hlúpa guľka.“

„To všetko v teorii veľmi krásne znie, milý priateľu; ale prosím, len sa ráč vžiť do toho položenia, v ktorom, či prosíš, či dávaš, musíš siahnuť k zbrani.“

„Za svoju osobu si neviem predstaviť také položenie,“ riekol Ivan; „ja zúmyselne, vážne nikoho neurazím. A ak sa to nevdojak preca len stane, mám v sebe dosť vážnosti, aby som urazeného vedel odprosiť. Nedám nikomu príležitosť, uraziť ma na cti; a ak by to niekto urobil, odvolal by som sa na tých, ktorí ma poznajú a beda by mi bolo, keby ma toto fórum neoslobodilo.“

„A keď urazia niekoho, kto ti je zvlášť milý?“

„Takého ,niekoho‘ ja nemám… “

Niť dišputy bola týmto pretrhnutá.

A jednako len mal.

Po večeri hneď tam pri stole mu dokázal gróf Salista, že aj on môže mať niekoho.

Pred Angelou začal rozprávať o udalostiach revolučnej vojny a hrozne maľoval. Bol vraj vtedy podporučíkom kyrasníkov. Pustošil medzi husármi, až hrúza! S dvaciatimi jazdcami pri Isaszegu prinútil k úteku celý Lehelov husársky pluk, a pri Ó-Szőnyi Wilhelmových husárov zrúbal do posledného chlapa.

V Ivanovej tvári sa nehnul ani jeden sval. Hoci toto vychlubovačstvo a osočovanie maďarských zbraní zunovala aj Angela a pohliadnuc zrovna na Ivana, opýtala sa:

„Ale je to všetko naozaj pravda?“

Ivan pokrčil plecami.

„Ako to môžem ja, pod zemou bývajúci banícky úbožiak vedieť, čo sa hore robí na povrchu zeme.“

Angela sa uspokojila. Veru je to ozajstný filozof. Netreba sa obávať, že sa rozohní.

Keď sa po večeri rozišla spoločnosť, gróf Štefan, grófka Theudelinda s niekoľkými dámami prešli do dvorany; balkonom svietil krásny mesiac a kým grófka Theudelinda hrala na klavíri, Angela sa na chvíľku stretla s Ivanom.

„Vrátim vám tú nákrčníkovú ihlu,“ riekla. „Prostonárodná povera vraví, že dobrým priateľom neslobodno darovať pichľavé a ostré predmety, lebo tým sa naštrbí dobré priateľstvo.“

„Ale prostonárodná povera,“ riekol Ivan, „hneď odporúča aj zázračný ochranný prostriedok, ktorý láme zlú čarovnú moc, pri odovzdaní daru majú sa priatelia zasmiať.“

„Ah! Preto ste sa smiali vtedy, keď som vám ponúkala tie špicaté klince!“

„Tak vezmite si tú ihlu a zasmejme sa — z pôverčivosti.“

A z pôverčivosti sa usmiali na seba.

Grófka Angela potom vyšla na balkon a radila sa s teplým májovým vánkom.

Gróf Edmond jej sľúbil, že ešte dnes jej donesie zvesť o ďalšom vývine žartu.

Panská spoločnosť ešte dlho bdela; jej životným elementom je noc.

Mesiac už vyplával nad vrcholce stromov, keď grófka Angela z dvorany počula blížiť sa ku balkónu kroky grófa Edmonda.

V dvorane ešte vždy znely zvuky piána, mohli sa rozprávať v samote.

„Tak, čo sa stalo“ opýtala sa Angela.

„Pekné šialenstvo sme spáchali s naším naivným žartovaním,“ riekol s nahnevaným povzdychom gróf Edmond.

„Ako?“

„Vypočuj ma do konca. Nemal by som síce hovoriť o veci, ale položenie je také, že to nemôžem zatajiť pred tebou. Robili sme tak, ako som ti to vravel. Prijdúc do mužskej besedy, začali sme žartovať. Niekto začal hovoriť o tom, aká je to milá vec vidieť ťa teraz v Uhorsku.“

„Ah! to bol nesmysel!“ zvolala s hnevom Angela.

„Viem, že to bol nesmysel. Teraz to už aj ja viem. Potom, keď sa už stala galiba, obyčajne prichodí človeku triezvy rozum.“

„Prečo ste do toho zamiešali moje meno? To som nedovolila.“

„To je už raz tak, že mužská spoločnosť má ten zlý zvyk, že si od zaujímavej dámy nikdy nepýta vopred dovolenie, či o nej smie hovoriť alebo nie. Práve mne, ako tvojmu bratancovi, pripadla úloha, ohradiť sa proti všakovakým povedačkám, ktoré privádzajú do súvisu s tvojím menom; a keď Salista povie, že on bezpečne vie, že ty si tuná k vôli istým pekným očiam, ja mu zakážem vysloviť o tom mienku, a preto sa pohádame.“

„Ah! Veď je to študentsky malicherné!“ riekla Angela, trasúc sa hnevom.

„Nuž, veď nebolo by sa stalo nič zlého, keby z toho bolo vyrástlo len študentské malicherníctvo. Hoci vravel som ti vopred, že sa chystáme spáchať maličkosť, a ty si prisvedčila: dobre! Ale nie to sa vyvinulo z veci, čo sme pôvodne chceli. Berend sedel oproti Salistovi pri šachovom stole; Salista sa opieral o krb. Keď Salista povedal niečo také ako: ,Viem, že peknú grófku z Viedne sem prilákal pár očí‘, prv ako by som mu bol mohol odpovedať, Berend mu zrazu rázne odsekol: ,To je lož!‘“

„Ah!" zvolala Angela a všetkými čuvami jej prebehla elektrická triaška.

„Prekvapene sme vyskočili, To je zlý obrat celého žartu. Salista zbledol. Toto neočakával. ,Pane!‘ riekol Berendovi, ,odvolajte to slovo, ktoré mi v živote ešte nik nepovedal.‘“

„A čo Berend?“ opýtala sa Angela, chytiac Edmondovu ruku.

„Berend vstal od stola a pokojným, chladným hlasom odpovedal: ,Môžbyť, že ste posiaľ ešte nikdy k tomu nezavdali príležitosť, ale teraz ste luhali!‘ A s tým ticho odišiel z izby.“

Gróf Edmond v tej chvíľke cítil akoby prsty grófky Angely chcely zdrúzgať jeho ruku. Angela si mohla mysleť, že o nej mohli povedať aj niečo horšie, na čo musela prijsť takáto odveta!

„Hneď som bežal za ním, urovnať po dobrom vec, ktorá sa tak zvrhla. Dohonil som ho na chodbe. Tam sa celkom pokojne postavil proti mne a riekol: ,Milý priateľu! Dobre vieš, po tomto čo nasleduje. Prosím ťa, požiadaj mojím menom grófa Gejzu a buďte mojimi sekundantmi. Oznámte mi potom vaše rozhodnutie. Ostatok je vašou vecou.‘ Takto mi zavesil na krk úlohu, ktorú mal mať on, a teraz ja som jeho sekundantom a on je duelantom. Chcel som ho vohnať do úzkeho. Bral som ho na zodpovednosť, čo ho oprávňuje hodiť niekomu rukavicu pre grófku Angelu? Odpovedal mi: ,Povinnosť, čo každého gentlemana núti k obrane dámy, u ktorej je hosťom.‘ Odpoveď so stanoviska ,rytierskosti‘ bola celkom správna, ale sa ohromne líšila od náhľadov filozofa, ktorý povedal: ,Nemám nikoho, pre koho by som sa bil.‘“

Angela klesla do kresla.

„Oh, spáchali sme všetci hroznú hlúposť! Nie! Ten súboj nesmie byť! Ja im to prekazím!“

„Tešilo by ma, keby si to mohla nejako prekaziť.“

„Chcem sa hneď rozprávať s Berendom.“

„S ním sa už nemôžeš rozprávať. Lebo hneď ako sme sa rozišli, dal zapriahnuť. Počuješ hrmot odchádzajúcich kočov? Odišiel s ním aj Géza, a my štyria hneď vyjacháme za nimi. Lebo takúto vec neslobodno robiť v cudzom dome. To je možné len na javisku. Stránky musia vyčkať naše rozhodnutie v svojom súkromnom byte.“

„Ale, Bože môj! Ja nechcem, aby sa to stalo. Rozpoviem vec bratancovi Štefanovi.“

„Práve preto som ti to povedal, aby si mu vysvetlila, prečo sme odišli, ale čo bude jeho mienka o veci, to ti môžem povedať vopred: ,Čím tichšie a čím rýchlejšie treba všetko vybaviť, aby sa vec ešte viac nerozjatrila. A potom sekundanti nech majú rozum.‘“

„Čo to znamená, aby sekundanti mali rozum?“

„Nakoľko to od nich závisí primerane urážke eventuelný výsledok súboja zmierňovať alebo obťažovať. My ho budeme zmierňovať. Medzi dôvodmi urážky tvoje meno sa nevyskytne.

Berend sa bude museť osvedčiť, že Salistove prehnané tvrdenia, ktoré použil o maďarskej armáde, označil ako ,lož‘. Tento zrejmý dôvod uznajú obidve strany. Ty sa do toho vôbec nedostaneš.“

„Nie o mne je reč! Ale o tom, že pre mňa ešte zabijú niekoho.“

„O to nemusíš mať starosť! Veď sekundanti majú rozum. Bariéru dáme na tricať krokov, dáme im obyčajné vojenské pištole, ktoré na vzdialenosť siahy pochybia na piaď; medzi podmienkami bude stanovené, že neslobodno dlhšie mieriť ako minútu; môžem ťa ubezpečiť, že keby každý z nich bol tak veľký, ako slon a bol taký strelec, ako Robin Rouge, a strielali by na seba hoci celú hodinu, jednako by sa netrafili. Len ťa prosím, chovaj sa rozumne. Keď sa raz vydáš, tvoj manžel neraz bude museť prekonať takúto vec pre tvoje pekné oči. Počujem hrkotať svoj koč, musím sa ponáhľať, i tak budeme len ráno hotoví.“

Gróf Edmond sa ponáhľal preč.

Táto maličkosť značne pokazila zábavu. Celé športové obdobie ovládol zmätok. S odchodom šiestich členov mužskej spoločnosti pobyt pre ostatných stal sa nemožným. Všetci sa rozhodli, že zajtra skoro ráno vrátia sa do Pešti, čím skôr, tým lepšie.

Táto noc pre mnohých stala sa zdrojom nepokoja.

Spoločnica grófky Angely, ktorá s ňou spala v jednej ložnici, rozprávala, že grófka tejto noci šesť ráz vstala zažať sviecu, tvrdiac, že je už ráno a treba sa chystať na cestu. Musela veľmi nepokojne spať.

Druhého dňa o desiatej už nielen hostia boli v Pešti, ale doma bola aj grófka Theudelinda a jej príbuzní.

Grófka Angela nepokojne chodila hore dolu v chyži.

Asi o jedenástej jej oznámili príchod grófa Edmonda. Dala ho prosiť, aby ju navštívil.

Edmond vstúpil do Angelinej chyže s bledou tvárou a rozladeným pohľadom, z ktorého grófka vopred hľadela vyčítať udalosti.

„Tak, čo sa stalo?“ opýtala sa Angela. „Snáď nejaké nešťastie?“

„Nestalo sa nikomu nič,“ vetil trpko Edmond. „Ale zato celá vec je v horšom stave ako bola včera.“

„Už je po súboji?“

„Je aj nie je. Súboj sa odohral, ale nie celkom.“

„To naozaj nerozumiem.“

„Posiaľ ani ja. Súboj, ktorý sa odohral, ale nie celkom. Pre mňa je to tiež novina. Ak si praješ, rozpoviem ti celý priebeh.“

„Prosím ťa pekne.“

„Nuž dnes ráno o šiestej, našej dohode primerane, zašiel som na Berendov byt, vziať ho so sebou. Géza a lekár išli vopred. Dohovorili sme sa, že stránky počkajú na seba pri majeri Laslovského, ztadiaľ sme mali ísť kočmi na Leopoldove pole, vymedziť javisko súboja. Berend už čakal na mňa pripravený na cestu.

„Akú náladu mal?“

„Bol neobyčajne žartovný. Cestou ustavične rozprával anekdoty. Keď sme prišli ku Laslovského majeru, práve sostupoval s koča Salista. Ivan nadvihol klobúk a želal mu dobré ráno. Snáď nevedel, že to sa nerobieva. Duelujúce stránky sa pred súbojom nezdravia. Salista neďakoval za pozdrav. Hoci dobre by bolo bývalo, keď sa už raz Berend odchýlil od predpisu, nasledovať jeho príkladu. Ztadiaľ sme spoločne išli kočami po Leopoldove pole, tam sme sosadli a peši sme išli do lesa. Keď sme našli primeranú čistinu, podľa predpisu sme vyzvali stránky, aby sa pomerily, odpovedaly nemým zamietnutím. Tak sme im vymerali bariéru, vzdialenosť triciatich krokov, označiac vreckovkami a nabili sme pištole; stránky si volily miesto ťahaním stebiel, a potom zastaly na označených miestach; podali sme im pištole. Úderom dlane sme im dali znak, že môžu vykročiť, Salista urobil dva kroky a vystrelil. Myslel som si vopred, že netrafí, čo sa aj stalo. Potom zavznel tupo Ivanov hlas: ,Po bariéru!‘ Salista mu išiel v ústrety po bielu vreckovku, a Ivan tiež vykročil po svoju čierťaž. Keď ju dosiahol, riekol Salistovi: ,Neprijali ste môj pozdrav. Keď som ja nadvihol klobúk, mali ste to urobiť aj vy.‘ Vtom namieril. Tá pol minúta, za ktorú mal napriahnutú pištoľ, presvedčila nás o tom, že sa mu ruka netrasie. Pištoľ vypálila a Salista stál prostovlasý. Husárska čiapka mu odletela za chrbát na dve siahy; mala odstrelenú zlatú ružicu.“

„Ah!“ vzdychla Angela s údivom.

„Ten človek strieľa ako Robin Rouge. Znova sme nabili pištole, lebo podľa dohovoru mali tri razy strieľať.“

„Tri razy!“ zvolala grófka.

„Mysleli sme si, že celkom pokojne môžeme dať túto podmienku. Tricať krokov je veľká vzdialenosť, a pištole boly na nič. A potom duelanti mali po krk pozapínané šaty, jeden mal čierny oblek a druhý šedivý vojenský plášť; obidvaja tvorili veľmi zlý terč, zastrčili sme im ešte aj košeľové goliere, aby si nemohli voliť nijaký makavý cieľ. Ale odstrelená čiapka boj veľmi zostrila. Vysvitlo, že Berend je mimoriadny strelec. A toto v Salistovi vznietilo vojenský odpor. Druhý výstrel museli vymeniť už od bariéry. Salista teraz už shodil šedivý plášť, rozopäl aj husársky dolomán, odhrnúc stranou jeho krídla, takže červená vesta a biela košeľa zpod nich bily do očí pestrotou; a miesto toho, aby si stal bokom proti nepriateľovi, ako to obyčajne pri súbojoch býva, čím mu ukazuje len polovicu terča, obrátil sa proti nemu tvárou, pri čom červená a biela farba staly sa najlepším cieľom. Ba kým sme nabíjali pištole, vyňal cigarovú tašku a zapálil si vyzývavo cigaru. Pri druhom výstrele zase sa jemu ušlo prvenstvo. Teraz už tvrdo mieril na protivníka. Cielil trochu pridlho, takže som ho musel vyzvať, aby už strieľal. Netrafil ani teraz. Lístie kriaka spŕchlo na Ivanov klobúk. Guľka ho srazila nad jeho hlavou.“

Angelu preskočil mráz.

„Vtedy Ivan riekol svojmu protivníkovi: ,Pane, to sa jednako len nepatrí, že fajčíte v takejto chvíľke.‘ Salista neodpovedal, ale vystrel pred ním hruď a odvrátiac tvár, ešte prudkejšie vyfukoval dym. Načo Ivan za sekundu mieril vážne, s ostrým pohľadom. Výstrel padol a z úst Salistu, iskriac, odletela cigara.“

Tvárou grófky nevdojak odrazu preletel bleskurýchly úsmev, ktorý mohol zbadať len ten, kto ju pozoroval; v nasledujúcej chvíľke mala zasa nehybnú tvár ako nejaká kamenná socha.

Gróf Edmond pokračoval:

„Salista nahnevane hodil pištoľ na zem. ,Nech ma čert vezme!‘ zvolal, ,ak s týmto človekom ešte vymením výstrel! Veď je to sám Belzebub! Odstrelí mi čiapku, odstrelí mi z úst cigaru, treťou guľkou mi odstrelí ostrohu! Obstreľuje ma ako nejaký čínsky žonglér. Zohavuje ma. Nestrieľam na neho viacej!‘ Sekundanti pribehli k nemu upokojiť ho, aj my sme išli k nemu, utíšiť ho, ale on bol rozzúrený. On sa vraj nedá vysmievať. ,Ak je niekto Viliamom Tellom, nech mu neodstreľuje s hlavy jablko, ale nech mu strelí do srdca; on sa ako blázon, tretiemu výstrelu už nevystaví. Ak chceme vážnu vec, tak vraj, aby sme mu dali do ruky šabľu, aby sme ich pustili biť sa šabľami; nech sa v takomto boji ukáže, kto je na čo súci!‘ Prosili sme ho, aby nerobil komedie. Musí ešte raz strieľať, nehľadiac na to, či ho to bude stáť ostrohu a či hlavu. Duelujúca stránka si nemá právo vyberať. Rozkazujú jej sekundanti. Berend napokon to naťahovanie zunoval a zavolal nás k sebe, že vraj, čo je? Povedali sme mu, že Salista nechce už tretí raz strieľať, ale svojho protivníka vyzýva na šable. Ivan chladnokrevne odpovedal: ,Tak nám tedy dajte do hrsti šable.‘ ,Ako? A ty by si to chcel?‘ ,Keď ma hoci aj na kosu vyzve, postavím sa pred neho.‘ Salistovi sekundanti chytili sa tohoto osvedčenia. Ich najväčšmi mrzel Salistov výbuch. Keď Ivan nepríjme zmenu zbraní, bude z toho škandál, lebo nie je zvykom z pištole prechodiť na šabľu.“

„A vy ste prijali šable?“ opýtala sa Angela, so svrašteným obočím hľadiac na Edmonda.

„Veď ich vyzvaný sám prijal.“

„Ale veď to bola šialenosť od vás!“ vybuchla Angela. „Človeka, ktorý v svojom celom živote nerobil iné, len majstrovsky narábal šabľou, postaviť proti človeku, ktorý nikdy nemal v ruke šabľu!“

„Boj bude trvať len po ,prvú krv‘,“ posmeľoval ju Edmond.

„Ale vy ste nemali k tomu právo, prijať ten návrh. Vy ste porušili povinnosti sekundantov. Mali ste povedať Salistovým spoločníkom, že alebo teraz skončíte vec, alebo nikdy.“

„To je isté! A bez Berendovho súhlasu iste by sme tak urobili.“

„Nemali ste ho žiadať o súhlas. A kedy má byť ten súboj?“

„Nemali sme šabľe, a keďže nie je zvykom súbojiť popoludní, museli sme vec odložiť na zajtra ráno.“

„Do zajtra rána ja ten súboj prekazím.“

„Ako?“

„Budem sa rozprávať s Berendom. Objasním mu všetko.“

„Ak mu povieš, že sa do celej veci dostal pre naše žarty, tým docieliš len to, že miesto s jedným človekom bude sa museť duelovať so šiestimi.“

„Dám mu také vysvetlenie, že sa nebude biť ani s jedným.“

„Tým zničíš Salistu.“

„Ako?“

„Nuž tak, že tento začatý rencontre zastane tam, kde sa osvedčil, že tretí raz nestrieľa, bude spoločensky celkom znemožnený, môže ako dôstojník kvitovať, môže z Pešti utekať, a môže ísť zase nazad za pápežského zuáva.“

„Nech ide hoci Belzebubovi za zuáva! Čo ma je po tom! Nech ide za vojvodcu hoci k dakomejskému sultánovi! Nech zahynie, keď už raz začal hynúť. Kto sa o to stará, čo bude z neho? Tvoja povinnosť je brániť svoju stránku a nie jeho.“

Edmond sa počudoval tomuto výrazu ohnivého pohnutia, ktoré z Angeliných slov vyžiarovalo ako iskrová záplava.

„To je už niečo celkom iné,“ riekol, pokloniac sa sesternici. „Keď takto dôvodíš, musím sa poddať. Máš úplnú pravdu. Vyhľadám Gézu a potom pôjdeme ku Ivanovi, povedať mu svoj náhľad.“

Gróf Edmond sa vrátil o hodinu zas.

„Tak? Ste už hotoví?“

„Počúvaj, čo sa stalo! Hneď som išiel s Gézom ku Ivanovi. Oznámil som mu, že verní svojim povinnostiam, nemôžeme odstúpiť od podmienok, ktoré sme raz ustálili a súboj na šable prijať nemôžeme. Nato nám on stisol ruky a riekol: ,Ďakujem vám za doterajšie priateľské služby. A keďže mi podľa vášho presvedčenia v tejto veci pomáhať nemôžete, nebudem nič vynucovať. Ale zajdem si do dôstojníckeho kasína v Karlových kasárňach, a prvých dvoch dôstojníkov, s ktorými sa stretnem, požiadam, aby mne, v meste neznámemu človekovi, boli sekundantmi v istej veci, ktorú treba dokončiť šabľami.‘“

Grófka Angela s údivom spľasla ruky.

„Dobre si ty povedala, že tento človek vie aj uhryznúť,“ riekol Edmond. „Ça mord! A do čoho raz zahryzne, to už potom drží. Upozornili sme ho, že Salista je chýrny duelant a majstrovsky narába so šabľou! Načo Ivan celkom rozčulene zvolal: ,A keď je v ňom skrytý hoci aj sám diabol, jednako sa mu chcem pozreť do očí.‘ Tento človek hryzie.“

Grófka Angela si sadla ku stolu a hlavu sklonila na dlaň.

„Nenašli sme už potom iného východiska, ako ubezpečiť Ivana, že keď si praje, vo všetkom mu budeme pomáhať. Takže zajtra sa už budú kasať. Čo sa z toho vyvinie, to vie len sám Boh.“

Gróf Edmond odišiel a grófka Angela nezbadala, kedy odišiel.

*

Nasledujúcej noci si grófka Angela neľahla. Celé hodiny sa prechádzala hore-dolu po chyži a keď si unavená napokon sadla, ustate si šepkala: „Taká som bola k nemu, ako Julia Gonzagová.“

Len k ránu sa vrhla oblečená na lôžko, a komornej sa ráno tak videlo, že poduška, na ktorej odpočívala jej tvár, je veľmi mokrá.

Koniec I. dielu