Zlatý fond > Diela > Čierne diamanty I


E-mail (povinné):

Mór Jókai:
Čierne diamanty I

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Bernadeta Kubová, Andrea Jánošíková, Zuzana Berešíková, Monika Kralovičová, Igor Čonka, Martina Pinková, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 23 čitateľov

Čierna krajina

Pred nami zíva podzemná hlboká diera.

A akoby nebolo dosť na tej tme, ktorou oplýva jaskyňa pod zemou, ešte aj jej steny sú čierne, čierne má boky i klenbu. Je z kamenného uhlia.

Jej dno tvorí veľké, čierne zrkadlo. Nejaké pleso, hladké ako oceľ.

Na čiernom zrkadle jediný prúd žiare vrhá okolo seba nejaké svetlo, ono vyviera z Davyho lampy, ktorá je zahmlená drótenou sieťou.

Pri tomto blikavom svetle, keď sa čln šinie do diaľky, vidno, ako sa z vody jazera hore až po klenbu dvíhajú vysoké, hutné stĺpy; štíhle stĺpy, ako piliere maurskej paloty. A tie stĺpy sú napolo biele, napolo čierne. Po určitú výšku akoby boly na čierno zakalené; potom ďalej majú bledú farbu.

Čože sú to za stĺpy?

Pne skamenelých paliem a píinií; ešte možno na nich pozorovať lupene a prstene.

Ako sa sem dostaly? Bydliskom týchto skamenelých, ohromných stromiskov bývajú vrstvy nad uhoľnými baňami; ale ako sa sem prepadly? Celý svet ich oddeľuje od seba. Ako sa z nich utvorilo stĺporadie v tejto uhoľnej jaskyni?

Vrstva kamenného uhlia sa raz asi sama od seba zapálila a tak dlho horela, kým sa tieto skamenelé kolosy z vápenného obalu hornej vrstvy zeme prepadly do hĺbky. Týmto oheň neuškodil, ostaly skamenelinou.

Uhoľná baňa sa často zapálila sama od seba, príčinu toho pozná každý nováček; ale otázka je, čo zahasilo oheň?

Veslár pohybuje veslom úzky čln, sediac v ňom.

Je to asi tricaťročný muž, má bledú, riedkou bradou zarastenú tvár, ktorej úzke pery dodávajú sychravej vážnosti, kým stiahnuté, husté obrvy a vysoké čelo so silne vyčnievajúcimi očnými kosťami, prezrádza hlbokého mysliteľa. Je prostovlasý, lebo pod touto klenbou povetrie je zdusené a teplé, a jeho bujná, čierna štica v hustej mase sa ježí, nestrpiac klobúka.

Čo tu hľadá?

Kolom dokola poháňa čln po zrkadle čierneho plesa a s pozdvihnutou lampou skúma čierne steny, akoby na nich hľadal litery, tajomné písmo, ktoré miliarda rokov odložila pre druhú miliardu.

A nachádza takéto litery.

Odtisk listu prastarého sveta sa miestami odlúpi s čiernej steny. Vzácny poklad.

Inde zase natrafí na neznáme krištále, ktoré ešte veda nepomenovala, alebo na nový, neznámy konglomerát, na rodenca ohňa, ktorý sa svaril v novú, bezmenná smes rozličných kovov a kameňov. Aj ten rozpráva.

Voda tohoto plesa stĺpy pomaly potiahla tenkou krištáľovou vrstvou. Aj od tej sa možno niečo dozvedieť.

Veď aj samé jazero je takým zázračným zjavom. Má príliv a odliv. Za dvacať štyri hodín dva razy celkom zmizne a dva razy naplní nádrž. Zjaví sa riadne v svoju hodinu s veľkým bublaním, hukotom z hlbokých podzemných trhlín a hučiac rúti sa do nádrže, pomaly ju naplní a stúpa vždy vyššie a vyššie, až potiaľ, kde sa stĺpy začínajú beleť, tam potom zastane a nepohne sa dve hodiny. Potom zasa začne klesať a napokon celkom zmizne, utiahnuc sa do tajomných dutín, zkade vyvrelo. V zanechanom hliene často možno najsť kúsky jantáru a zuby žraloka, svedkov hĺbok horských a morských.

Veslár čaká, kým pleso celkom opadne a s člnkom ostane na jeho dne.

Posledná čierna vlna pomaly sa vtiahne do uhoľnej kamennej sluje.

Mužský si svlečie kabát, čižmy; neostane na ňom nič iného len na belaso zafarbená košeľa a hrubé plátenné ponožky. Potom si na pás pripevní koženú kapsu, a vloží do nej dláto a kladivo; Davyho lampu pripevní na opasok a potom zmizne v úzkej, nízkej diere.

Ide po stopách zmiznutého plesa.

Sú to chodby paloty smrti, po ktorých chodí odvážne. K tomu je treba oceľového srdca a kamenného čela, aby sa človek odvážil ta sostúpiť a sám, bez vodcu odvážil sa preskúmať taj tajov a navštíviť od tisícročí spiace divy večnej prírody.

On sa to odváži urobiť.

Strávi tam hodiny, niekedy aj dve-tri.

Keby mal niekoho, kto by na neho vonku čakal; ženu, dieťa, slúžku alebo psa; museli by si zúfať nad jeho dlhým pobytom.

Ale nečaká na neho nikto, len tá prehlboká noc.

A veru to miznúce pleso je rozmarné! Jeho oddych nemá určitej hranice. Zavše oddychuje dve hodiny, inokedy zas tri hodiny, niekedy však vráti sa aj po hodine. Beda odvážlivcovi, keď ho zastihne v úzkych dutinách tajomného bludišťa.

Ale muž už vyskúmal jeho rozmary. Sú už starí známi. Pozná snáď znamenia, podľa ktorých možno usudzovať na dĺžku oddychu? Cíti podzemné vanutie dychu, ktorý predchádza príliv jazera. Keby čakal, až počuje jeho hlas, bol by synom smrti. Po hrčaní a praskaní dutiny trvá to už len niekoľko minút, kým sa zjaví podzemný príliv.

V tme zavznie nejaký strašidelný hlas, sťa dlhý vzdych, ako ďaleký vánok vetra, ako znenie v skalách Memnonovej sochy.

A skoro za tým zjaví sa blikavé svetlo v skalnej rokline a o niekoľko minút vystúpi z nej tajomný badateľ.

Jeho tvár je bledšia ako bola prv, čelo je spotené. Tam dolu je ešte zdusenejšie povetrie a či snáď desný tlak hĺbok zapríčiňuje pot na jeho tvári.

Napchatú kapsu hodí do člnu a aj sám si sadne doň.

A sotva vystúpi zo skalnatej dutiny, z útrob vrchu znova zavznieva bubľavý zvuk a z otvoru rokliny s veľkým treskom vystrekne prvá čierna vlna, ktorá hneď naplní dno kotliny. Potom nasleduje minútová prestávka. Za ňou prichodí druhá útočná vlna a potom to už neprestajne vyviera z hlbokej sluje. Kotlina sa rýchlo naplní, vodné zrkadlo sa dvíha. Za chvíľu ešte vidno na jeho hladkom povrchu príliv vedľa steny do výšky stúpajúceho žriedla, neskôr sa zrkadlo celkom uhladí a ticho, nebadateľne vyšinie sa po čiaru čiernych stĺpov. Na ňom sa kolíše člnok s veslárom, ako podzemný strašiak bájok, sotva sa noriac do štvrtiny. Voda je presýtená kovovými soľami a je ťažká ako kov. Človek a čln sa nad ňou len vznášajú.

Ale veslár teraz už nepozoruje ani hladinu vody, ani tajomné znaky stien; len vo výške na povetrie sa díva s vážnou obavou, skúma závor drôtenej lampy, či sa neotvorí?!

Okolo lampy sa teraz tvorí veľký plynový obal.

Vzduch sa zakaľuje v podzemnej noci akousi belasou síňavou.

Veslár vie, čo je to!

V drôtenej lampe ustavične iskrí povetrie, zavše vzbĺkne veľkým plamom v kahanci, a drôt začína žeravieť a svieti červeňou.

Pod zemou chodia anjeli smrti!

V dutinách uhoľných dolov bývajú dve príšery; dvaja zlí duchovia, služobníci smrti.

Jeden je „búrač“ a druhý „víroň“.

Nerád tvorím nové slová, núti ma k tomu len krajná potreba. Teraz to však musím.

Musím pomenovať také dve mocnosti, ktoré Páriz Pápai a Márton[1] ešte nepoznali.

Nemecky ich menujú „das schlagende Wetter“ a „das böse Wetter“.

Jedno som tvoril podľa slova „búrať“ a druhé podľa „víru“. Nad zemou ich zriedka upotrebujú, nech robia službu aspoň pod zemou.

Tieto dve príšery sú postrachom uhoľných šiacht.

„Víroň“ prichodí s šumom, zaľahne na hruď jeho dusivá ťažká para, sprevádza všade robotníkov, až onemejú hrúzou; prítomný je pri ich prácach, vytrvá s nimi, kochá sa v ich úzkostiach a keď ich naučil poriadne sa modliť, potom stíchne, odíde, utiahne sa do svojho brlohu.

Ale „búrač“ je úžasný! Prichodí chvatne, vybuchuje v ohnivom plame, zapáli okolo seba šachtu, rúca klenbu, vyhadzuje do povetria doly, zapríčiňuje sosúvanie pôdy, človeka drtí na pazderie.

Kto si pod zemou zarába každodenný chlieb, nemôže nikdy vedieť, kedy sa stretne s jedným alebo druhým.

Tajomstvo „búrača“ nepodarilo sa ešte nikomu odhaliť. Domnievajú sa, že vzniká zo spojenia sa kyslíka s hydrogénom slobodného vzduchu.

A potom aj „víroň“ potrebuje len iskierku a už sa zmení na „búrača“. Stačí ľahkomyseľne otvoriť Davyho lampu, pri ohni ktorej si niekto zo žartu chce zapáliť fajku. Týmto činom zapaľuje okolo seba sopku.

Osamelý muž so vzrastajúcou obavou videl okolo seba zhusťovať sa povetrie, ktoré nadobúdalo vždy viacej a viacej opálovej farby; ba okolo neho tvorilo temer už hmlu.

Nevyčkal, kým príliv plesa dosiahne vrcholu; do steny jaskyne bol vytesaný úzky priechod a keď prišiel po spodok, vyskočil z člna, ťahal ho za sebou na retiazke a upevnil ho na vyčnievajúcu železnú kotvu hornej ohrady a obehol vedľa steny jaskyne k miestu, kde bola ťažkými železnými dverami zatvorená chodba, otvoril ich a zas ich opatrne zavrel za sebou.

Táto chodba viedla do šiacht. Tesné, pravidelné priechody boly vytesané do uhoľnej vrstvy a v bočných chodbách po pás obnažení mužskí kopali špicatými čakanmi, odlupujúc kusy uhlia s čiernej vrstvy.

Nepočul iného hlasu, len toto jednotvárne zatínanie. V uhoľnej bani niet spevu, niet škádlenia, nezavznieva ani len banícky pozdrav: „Daj Boh zdar!“ Tu je len šťastie, alebo nešťastie.

Každý robotník má hustým ručníkom obviazané ústa, cez to dýcha.

Niektorá chodba má tak malú uhoľnú vrstvu, že sa tiesni medzi dvoma bridlicovými vrstvami a pracujúci robotníci na chrbte ležiac, môžu len nad sebou odbúrať čakanom uhoľnú poval; tak napredujú vozíky, na ktoré ukladajú náklad a vytisnú ich pred sebou, plaziac sa na bruchu.

Muž, ktorý vystúpil z jaskyne, v ničom sa nelíši od ostatných robotníkov, má práve také čierne šaty ako oni. Ruky má tiež drsné; aj on chodí s kladivom a s čakanom, ale zato ho jednako len poznajú; a kým prejde cez chodby, každý robotník, okolo ktorého ide, na chvíľku zastane pri práci a spustiac čakan, zašepká len krátke slová: „Chodí tu víroň!“

„Boh bdie nad nami,“ — znie odpoveď.

Každý s kým sa stretne, nosič, posunovač vozíka, opakuje smutnú výpoveď: „Chodí tu víroň!“

A naozaj je tu. A všetci tí ľudia, ktorí sa tu pokojne pohybujú, kopú, vozia, žijú tu tak iste v hrtane smrti, akoby boli pred popravou. Vzduch, ktorý tiesni ich hruď, ktorého pach cítia, ktorý naplňuje ich lampy neobyčajným svetlom až po ústie dróteného valčeka, je dychom záhrobia, je to ovzdušie smrti; stačí, aby vzplanula slobodná iskierka a všetci, ktorí tu teraz žijú, boli by usmrtení a pochovaní a nad ich hlavou by zaplakalo sto vdov a sirôt. Davyho lampy vedľa nich, naplnené až po vrch žiarivým plamom, cez ktorý knôt olejového kahanca srší ako červený uhoľ, je plameňom smrteľnej pohromy, ktorú zadržuje len drótený valček, tento žalár ohňa; aj drót je do žeravá rozpálený, ale zato jednako zadržiava ducha ohňa, ako prsteň kráľa Šalamúna útok démona.

Ale zato sa oni pokojne pohybujú v duchu smrti, šliapajúc po nohách anjela zhubcu, robia svoju každodennú prácu ako druhí, čo kosia čerstvú trávu v lúčoch božského slnca na voňavom poli.

A muž, ktorý chodí medzi nimi, je sám majiteľ bane.

Volá sa Ivan Berend.

On sám je dozorcom, riaditeľom, banským merníkom a účtovníkom v jednej osobe.

Veru má s tým dosť roboty.

Ale už je to raz pravda, keď sa ti to páči, urob si to sám, ak nie, odovzdaj to druhému!

To zaocelí dušu robotníka, keď vidí, že chlebodarca potí sa spolu s ním.

Z úst majiteľa bane práve tak odznieva pozdrav v ústrety toho, s kým sa stretne: „Chodí tu víroň!“, keď sa šachta naplní zlovestným plynom, ako z úst tamtoho.

Majiteľ, vetriac nebezpečenstvo, neuteká. Pokojne, chladnokrvne rozkazuje, že treba pustiť vzdušné čerpadlo, v šachte treba urobiť premenu počasia (Wetterwechsel); rozkáže, aby miesto šesťhodinového pracovného času robotníci sa zamieňali každé tri hodiny; dá sa spustiť v byvolej koži do šiacht a preskúma, či nové otvory nie sú nebezpečné. Železným drúkom preskúma uhoľné odlomky, či nie sú zaparené, či sa v nich nevyvinula sírnatá kyselina, ktorá zapríčiňuje samočinný výbuch. Keď dolu začne účinkovať ventilátor a vzdušný vysávač hore nad zemou, sám si stane pred anemometer, ktorý je malý, jemný prístroj, asi taký ako detský povetriaček; krídelká tvoria tenké lístky z pozlátky, osky sa otáčajú v rubínoch a diskos pohybuje koliesko so sto zúbkami. Pohyb kolieska označuje, aká silná je zmena ovzdušia v šachte. Nesmie byť ani silnejším ani slabším ako posun „víroňa“, on sám dáva na to pozor, a keď urobil všetky potrebné opatrenia, keď ku všetkému sám prispel a vyčkal, kým bola vykonaná vydelená práca, on ostáva a je posledný, ktorého vytiahnu v byvolej koži na slnečné svetlo.

Slnečné svetlo? — Kde je?

V údolí Bonda nesvieti slnce. A prečo nie?

Lebo sa nad ním vždy vznáša tieň dymového mraku.

To je čierna krajina, ktorú namaľovali sadzou.

Cesty, ktoré do nej vedú, sú čierne od uhoľných trosiek, domy sú čierne od padajúcej sadze, pole, hora sú čierne od jemného uhoľného prachu, ktorý vietor ďaleko odfukuje s ohromných uhoľných kužeľov, ktoré nakopili z nákladu rozvŕzganých táčok, a potom ho nahadzujú na vozíky; muži a ženy, ktoré tu pracujú, sú tiež všetci čierni od sadze. A ak má hora nejaké vtáctvo, i to musí byť tiež celkom čierne.

Uhoľná šachta vyúsťuje v boku kopca, východ je obklopený uhoľnými balvanmi, ktoré sa skvejú ako kov; mierny svah tohoto kopca tvorí vysočinovú planinu, kde v diaľke vidieť veže panského zámku. Tieto sú čierne už len preto, že sú staré.

Koniec svahu spúšťa sa do doliny, dno tejto zaujímajú žeravé pece. Je to rozsiahla skupina budôv so štyrmi vysokými komínmi. Tieto vo dne v noci chrlia dym, raz biely, raz čierny. Tam vyparujú z uhlia síru; len takto ho možno upotrebiť ku roztápaniu kovu.

Lebo hlavným konzumentom uhoľnej bane je na súsednom návrší pracujúca železiareň. Tam len päť komínov chrlí dym. Keď železiareň vyfukuje biely dym, vtedy žeravé pece vyfukujú biely a zasa naopak. Tieto dve spolu potom stále oblakom zahaľujú dolinu a cez ten i slnečný lúč zdá sa byť hnedým. Zo železiarne rúti sa dolu svahom potok s hrdzavou vodou a z uhoľnej bane vyteká potok ako černidlo. V doline slejú sa v jednom koryte a rútia sa do diaľky. Za čas bráni sa hrdzavý čiernemu, napokon sa poddá a potom už cez čierne lesy a polia víťazne letí čierny potok.

Je to veru smutná krajina, keď sa človek na ňu zahľadí s myšlienkou, že človek tu má stráviť najkrajšie roky mladosti bez druha a radosti.

Keď sa Ivan Berend z lona zeme dostal na jej povrch, necítil, že by sa mu bol zrýchlil tlkot srdca čo len o jeden úder.

Bol pozdný, jesenný večer. Slnce už zapadlo, a keď sa za panským kaštieľom trošku rozostúpily večerné oblaky, nebo na dlhej čiare medzi horizontom a oblakom zažiarilo v zlatých lúčoch. Veže starého kaštieľa ešte tmavšie sa odrážaly v jase večernej oblohy, kým komíny žeravých pecí, končiare hôr a balvany uhoľných kužeľov dostávaly v ňom zlatú patinu. Čiernu krajinu zlatými čipkami opriadala nebeská víla.

Robotníci končili dennú prácu. Ženy a dievčatá, pracujúce s fúrikmi, ponáhľaly sa v hlúčkoch domov. Ktorási z nich začala spievať slovenskú ľudovú pieseň. Bola to akási romanca. Matka vydá dcéru a lúči sa s ňou, pripomínajúc dcére jej mladosť:

„Keď som ťa česala, či som ťa kvákala? A keď som ťa myla, či som ťa hrešila?“

Nápev bol taký trudný, melancholický ako bývajú slovenské piesne, ako by bol vznikal pri plači.

A hlas, ktorý to spieva, je pekný, zvučný, cituplný.

Ivan zbadal, že zastal a počúva tú smutnú nôtu, kým len nezaniká medzi radmi domov.

A v tej chvíľke sa mu zdá, akoby medzi podzemím a nadzemím jednako len bol nejaký rozdiel!

Pieseň odznela a mrak zahalil tenký pergamenový pásik večernej žiare a obraz krajiny teraz už celkom očernel. Niet na ňom hviezdy, ani bielej chalúpky.

Do noci s protivnej strany žiaria len okná železiarne ako bdelé oči nočnej víly a dym žeravých pecí valí sa z komínov, kresliac na nebi teraz už bledožlté kotúče.



[1] Maďarskí sostavitelia ethymologických slovníkov.




Mór Jókai

— maďarsky píšuci prozaik, dramatik a publicista, vedúca osobnosť maďarského kultúrneho a politického života v druhej polovici 19. storočia Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.