ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O dva týždne po tom, ako uverejnil Ivan v zahraničných novinách svoje oznámenie, práve v sobotu ráno prišiel k nemu Peter a hlásil, že prišli dvaja cudzí páni, ktorí by si chceli obzreť baňu. Budú to asi cudzinci, lebo medzi sebou sa rozprávajú francúzsky. Peter sa v niekdajšom námorníckom živote priučil niečo aj francúzštine.

„Hneď im budem k službám,“ riekol Ivan, ktorý práve cez zahrotený plstený kužeľ filtroval nejakú zelenú tekutinu. „Len ich zatiaľ oblečte do obvyklých baníckych kazajok. Šachta sa nehodí ku módnej toalete.“

„Už sa to stalo, čakajú len na vás.“

„Idem. A tvoja vec ako stojí?“ opýtal sa Ivan, keď odchodili.

„Myslíte svadbu? Všetko je v poriadku. Zajtra nás v kostole ohlásia tretí raz.“

„A kedy bude sobáš?“

„Nuž, teraz je práve advent. Kňaz vtedy bráni veseliu, ale v nedeľu po Troch kráľoch to už bude. Aj mne dobre padne to krátke odročenie, veď treba si odložiť zatiaľ nejaký groš. Keď sa človek žení, musí si zaopatriť nejaký ten drevený, hlinený hrnec, a nejaká tá zásoba masti na zimu sa tiež zíde v dome.“

„A ty si si zo zárobku ešte nikdy nič neusporil?“

„Ale áno, pane! Už som raz mal na hromade stopädesiať zlatých. Odtrhol som si ich od úst. Nefajčil som, aby som si len sporivo naskladal tých desiatok. Ale vtedy sem diabol dopratal odvodnú komisiu a ja som celých tých stopädesiať zlatých vtlačil do dlane prehliadku konajúcemu ranhojičovi, aby mi dal svedectvo, že nie som schopný nosiť zbraň preto, že škúlim. Viem totiž podľa ľubovôle niekoľko minút násilne škúliť. A tak ma oslobodili pri odvode. Na to som vydal tých stopädesiať zlatých. Ešte aj pri sobáši budem museť ustavične škúliť, lebo kňaz ma môže sosobášiť len ako zbrane neschopného. Toto prikázanie takto vydal Hospodin na Horebe.“

„Dobre, Peter. Veď ti ja tiež môžem pomôcť s nejakým grošom.“

„Ďakujem! Ale nerád si vyberám preddavok; to je také ako keď človek na poludnie zje to, čo má na večeru.“

Medzitým prišli ta, kde na nich čakali tí dvaja páni.

„Ah! Felix, ty si to?“ zvolal Ivan, poznajúc v jednom z pánov starého známeho a srdečne mu potriasol rukou.

Starý známy, ktorého Ivan menoval Felixom, bol s ním asi v jednom veku; jemná farba pleti, umelecky vykrútené fúzy, francúzska kozia briadka, blýskavé tmavobelasé oči, ešte aj v baníckej kazajke, ktorú mal oblečenú na elegantných šatoch, prezrádzaly svetáka; z celého toho zasmoleného obalu už aj púhym držaním hlavy zďaleka vynikal „pán“.

Keď prehovoril, človeka prekvapilo, že má temer detský hlas, ktorý je taký jemný ako ženský a taký zvonivý ako hlas vatikánskych spevákov.

Felix hľadel pomôcť starému priateľovi v najobťažnejšom bode prvého stretnutia.

„Odpusť, že som nesosadol u teba. Ty si človekom práce, ja som zas obchodníkom. Ty tu nežiješ k vôli panšteniu, a ja tu necestujem zo zábavy. A potom hostinec tvojho závodu je veľmi slušný. Dovoľ, aby som ti predstavil svojho spolucestovateľa, pána banského inženiera Gustáva Rauné.“

Ivan sa veľmi tešil, že priateľ nepoužil právo pohostinstva. Mal síce v dome oddávna nahromadenú kopu lôžkovej bielizne, v ktorej už roky nik nespal; do niektorých kachieľ neobývaných izieb by sa azda bolo dalo zakúriť; ale keby tak bol musel u seba ubytovať pár hosťov, to by bolo hore nohami obrátilo jeho celú životosprávu. Na toto náhodilé nešťastie veru nepomyslel.

„Veru, riekol otvorene, môj dom nie je zariadený ku prijímaniu hostí, ale aj závodný hostinec je môj. Urobte mi to potešenie, môcť vás aj tam považovať za svojich hosťov.“

„Prijímame tvoj návrh,“ riekol zľahka Félix, „tým väčšmi, lebo sme sem prišli temer v tvojom záujme, na tvoje volanie! Po tieto dni čítal som v ktoromsi deníku tvoje oznámenie, v ktorom hľadáš dozorcu bane.“

„Áno!“ riekol Ivan, pochybne hľadiac raz na jedného a zas na druhého pána.

„No, ja sa na to nepodoberám, lebo sa do veci nerozumiem. Ale môj spolucestovateľ, pán Rauné, ochotný by bol dohodnúť sa s tebou, ak tvoj podnik vyhovie jeho schopnostiam. Pán Rauné je môj starý známy, je odchovancom creuzotskej bane, má základné odborné vedomosti.“

Pán Rauné bol málomluvný, k čomu teraz mal tým väčšiu príčinu, lebo tí dvaja páni sa rozprávali takou rečou, akú on ešte v živote nepočul. Nízka, vycivená postava, tvár ako zem, špicatý profil a nesmierne dlhá kozia brada.

„A ja ti srdečne ďakujem, že sa o mňa tak priateľsky zaujímaš,“ riekol Ivan, a potom sa obrátil ku pánovi Rauné, a oznámil mu tou najplynnejšou francúzštinou, že ho bude tešiť, keď mu bude môcť ukázať všetky podrobnosti svojho banského závodu.

Potom sostúpili spolu do bane. Chodili tam temer do poludnia. Dvaja odborníci sa navzájom skúšali. Pán Rauné Ivana. Ivan pána Rauného. Obidvaja sa presvedčili, že základne ovládajú svoju vedu. O niektorých zariadeniach sa ich mienky rozchádzaly, a preto sa o nich dlho hádali, ale o tom sa každý dokonale presvedčil, že na tomto poli druhovi nič nového povedať nemôže.

O vedeckých schopnostiach pána Rauné svedčila okolnosť, že prv ako by bol videl priereznú mapu Ivanovej bane, už podľa útvaru vrstvy vedel približne odhadnúť, koľký kubický obsah môže mať baňa, a za Ivanov majetok až kam môže zasahovať tento uhoľný závod. Jeho domnienky sa temer až do podrobností shodovaly s Ivanovými výpočtami.

Jakosť uhlia uznal za hodnú vtriediť medzi lepšiu kvalitu.

Na poludnie išli sa naobedovať do hostinca, prv sa však v prestávke vyumývali a preobliekli. Prechádzka baňou nie je tým najčistejším zamestnaním.

Na poobedie odročili návštevu taviacich uhoľných pecí a na večer železiarní.

Keď sa vrátili zo železiarní, koč zastal pred Ivanovým domom; Félix ho odprevadil do bytu, kým pán Rauné odišiel do hostinca.

Ivan starého známeho zaviedol do svojej pracovne, kde vládol čudesný neporiadok, a posadil ho na stoličku, ktorú kdesi vyslobodil zpod bremena knižných sväzkov, povzbudzujúc ho, aby si zapálil na cigaru pri plameni chemickej zázračnej lampy.

„Ty si vždy bol veľký vedecký badateľ, Ivan, v škole bol si medzi nami vždy prvý, kým ja som popri tebe bol len diletantom; a teraz mi povedz úprimne, pri toľkej pilnosti, vedeckej a fyzickej námahe, koľko čistého zisku ti dáva tento celý závod?“

„Desať tisíc zlatých ročne.“

„Inými slovami, sám závod celkom nič. Veď sám si direktorom, dozorcom, pokladníkom, banským inženierom, tajomníkom, účtovníkom a špeditérom. Tedy len to dostaneš skromne, čo by si týmto vyplatil, keby si všetkým nebol v jednej osobe. Slovom, tvoja baňa zaplatí tvoju prácu, nadanie, vedu, horlivosť len tak ako by ti ju zaplatil najprísnejší cudzí majiteľ; ale ako realita, ako statisíce reprezentujúca hodnota, táto baňa ti nenesie ani červenú babku úžitku.“

„Tomu nie je príčinou ani baňa, ani ja. Jedine tá okolnosť, že pri obmedzenosti „consumu“ nemožno nerozumne rozšíriť produkciu.“

„Ja ti hneď vysvetlím, kde je chyba. V dnešnom svete každá sila hľadá konglomeráciu. V politickom svete nemôžu jestvovať malé štáty, musia sa stápať vo väčšie masy, lebo malé štátne hospodárstvo spravovať nemožno. Vo svete priemyslu tiež nemôžu jestvovať drobné priemyselné podniky, lebo podľa novších nárokov menší má práve takú réžiu ako väčší. Stroj so sto konskými silami potrebuje práve toľký dozor ako stroj so štyrmi konskými silami a malý podnik má robotu práve s toľkou strazzou, musí sa starať práve o toľko účtových kníh, ako veľký; a pri najlukratívnejších podujatiach drobné podniky stlačí nedostatok ,obchodného kapitálu‘, ktorý má väčší podnik v rukách.“

„Ale zato malé podniky neohrozujú tak veľmi svoje tiché jestvovanie.“

„Akoby nie. Tvojej šachte sa na príklad môže to stať, že v jeden krásny deň minister obchodu vo Viedni podpíše niektorému anglickému výrobcovi železa žiadosť o dovoze suroviny, a na druhý deň súsedná železiareň už môže vyhasiť pece; a ty potom môžeš ísť cigánskym kováčom svoje uhlie predávať na koše.“

Podobnú vec už mám za sebou. Naše surové železo vydržalo v súťaži s cudzinou a nemuseli sme dať vyhasiť kotle železiarne a nemuseli sme zasypať našu šachtu. Naše železo a uhlie si vydobylo miesto, z ktorého ho nemožno odohnať.“

„Tak máme o príčinu viacej uskutočniť myšlienku, ktorá ma sem pudila. Veď si len snáď nemyslíš, že som pána Rauné len preto odprevadil sem do doliny Bonda, aby sa cestou nenudil. Bol by sem aj sám potrafil. Mám s tebou veľkolepý plán. Chcem ťa urobiť bohatým človekom. Z čoho prirodzene aj ja chcem mať osoh.“

„Tak tedy?“

„Už sa nepamätám, v ktorej knihe anekdot som čítal rozličné výrazy národov o zarábaní peňazí. Maďar peniaze ,hľadá‘ (keres), Nemec si ich ,zaslúži‘ (Geld verdienen), Francúz ich ,získa‘ (gagner d’argent), Amerikán ich ,robí‘ (to make the money). Sú to celkom charakteristické výrazy. Úbohého Maďara akoby človek videl hľadať peniaze v niektorom kríčku. Zbožný Nemec sa potí, pracuje rukami-nohami, kým si zaslúži nejakú tú mincu; ľahkoverný Francúz riskuje a získava od niekoho peniaze, kto ich môže stratiť; a napokon chladnokrvný yankee sedí, obrezáva si nehty a robí peniaze. Lebo ešte ležia nesmierne miliony, čakajúc na obrobenie. Kde ležia? V životaschopných závodoch, ktoré nevedia žiť. Na jednom mieste ležia ukryté v pokladoch zeme preto, lebo k ich vyťaženiu chybí potrebný kapitál, na druhom zas v nahromadenom istinnom kapitále, ktorý nenachodí bezpečný podnik; v nových vynálezoch; v územiach, ktoré ešte nevydobyli pre priemysel a obchod; v rozšírení premávkových prostriedkov; v stúpajúcom prepychu, v ľudských šialenostiach a vo výdobytkoch vedy a hlavne v truhlách drobných kapitalistov, ktorí sa boja o svoje peniažky. Tieto zahrabané poklady dostať na povrch, stagnujúcemu kapitálu otvoriť prieplavy s rýchlym obehom, drobné kapitále sjednotiť vo veľký celok, pre priemysel získať trh, a trhu zabezpečiť odbyt, pomocou úveru skutočnú zlatku nechať hrať zástoj na dvoch-troch miestach: to je to, čo dnes menujeme robením peňazí. Krásna veda! Statočná veda. A tak sa mi zdá, že aj vyživí človeka.

Po tejto úvahe Félix sebavedome si vsunul do vreciek vesty konce prstov obidvoch rúk, lebo bol presvedčený, že jeho priateľ Ivan, pridobre pozná firmu Félixa Kaulmana, ktorá sa zaoberá bankárskymi vecami vo Viedni a v Paríži. Toto meno má dobrý zvuk, ak chceme, je francúzske, ak chceme, nemecké.

Ivan ho poznal. Félix bol jeho niekdajším spolužiakom, synom bankára. Zdedil otcov obchod. Toto meno sa veľmi často vyskytovalo pri novších podnikoch a obchodných uzávierkach.

„Ale ako chceš z mojej bane urobiť veľa peňazí?“

„Mám veľkolepý plán.“

„Ale veď celá šachta nie je veľkolepá.“

„To preto, lebo ju nevidíš s takej výšky ako ja. Šliapeš po diamantoch, a keďby si mal od zeme pýtať zlato, poďakuješ sa jej že ti dáva železo. Táto baňa, ako si vravel, ti dáva desať tisíc zlatých úžitku. To je úrok od 200.000 zlatých. Ja tedy založím konzorcium, ktoré celý závod, ako tu stojí, kúpi za 2,000.000 zlatých.“

„Ale ja sa s mojou baňou nerozlúčim za nijaké peniaze. To je môj živel, ako úhorovi bahno.“

„Veď sa s ňou nemusíš rozlúčiť. Ani reči o tom. Ba len potom budeš k nej prikovaný po chuti. Keby si chcel ujsť, ani vtedy by som ťa nepustil. Konzorcium sa predbežne utvorí so štyrmilionovým kapitálom a zariadi tu veľkolepý etablissement, ktorý na jednej strane zabije konkurenciu pruského uhlia, na druhej strane však s rakúskeho trhu vytisne anglické koľajnice a strojové železo. Ty budeš hlavným direktorom etablissementu s platom 10.000 zl. ročne, z čistého zisku dostaneš dve procentá tantiém, máš právo jednu čiastku kúpnej ceny, ktorú dostaneš, podržať si v účastinách al pari, a keďže podnik iste bude pracovať s 20% ziskom, ubezpečujem ťa, že miesto doterajších 10.000 zl. zisku budeš mať istých 30.000 zl., a tvoj kapitál vzrastie o 50%. A budeš mať len šiestu čiastku práce ako teraz.“

Ivan vypočul priateľa a nevyrušil ho. A potom mu chladnokrvne odpovedal:

„Milý Félix, keby som konzorciu, ktoré má štyri miliony, povedal: Daj sem tie svoje peniaze — a ja ti urobím z takého priemyselného odvetvia, ktoré mne dávalo len desať tisíc zisku, podnik, dávajúci v budúcnosti osemsto tisíc zlatých zisku, tak ja som len naničhodník; ale keby som okrem toho aj to urobil, že by som do účastín tejto spoločnosti vrazil aj svoje peniaze, potom by som si musel pochlebovať, že som naozajstný blázon.“

Félix sa pri týchto slovách rozosmial. Pre neho to bola veľmi zábavná veta.

Potom hybkú vychádzkovú paličku založil si za väzy, zavesil sa rukami na jej dva konce, a s povzneseným sebavedomím toto riekol Ivanovi:

„Ešte si nevypočul všetko, čo ti chcem povedať. Veď nie je reč len o tvojom závode. Dobre vieš, že tvoja baňa tvorí len malý výbežok veľkého uhoľného ložiska v doline Bonda, ktoré sa rozkladá vo vzdialenosti niekoľkých kilometrov pod Bondavárom, a siaha až po koryto súsednej doliny. Chcem, aby bola zakúpená táto celá uhoľná kotlina, ktorá teraz stojí len bagateľ, a na ktorej možno statočným, rozumným, raisonabilným spôsobom zarobiť milióny bez toho, že by sme niekoho okrádali o groše, bez toho, že by sme niekoho oklamali. Chcem vyzdvihnúť povaľujúci sa poklad zo zeme, ktorý je tu, jestvuje, núka sa; a nežiada viacej sily, len toľko, koľko je potrebné ku zdvihnutiu tej ťarchy, koľkú má poklad.“

„To je iné. Takto už chápem tvoj plán. A uznávam, že je takto oprávnene veľkolepý. Ale práve, že je tvoj plán veľkolepý, preto má aj ohromné chyby. To je pravda, že poklad, ktorý v sebe tají celá dolina Bonda, je nesmierne veľký. Má cenu aspoň sto miliónov. Ani to nemožno vypočítať, koľko reprezentuje. Ale nemožno sa ho dotknúť, lebo toto celé bondavárske panstvo, tak ako tu stojí, nie je na predaj.“

„Ah! A prečo nie?“

„Poviem ti, prečo. Panstvo patrí starému kniežaťu Bondavárymu, ktorý je v krajine najbohatším pánom.“

„To už my lepšie vieme, kto je ako bohatý.“

„Ale to je isté, že je najpyšnejší pán, pred ktorého by som sa ja neopovážil stať s návrhom, aby praveké hniezdo svojich predkov, veľkostatok, z ktorého pochodí jeho šľachtický predikát, predal ako uhoľnú kotlinu.“

„Oh, oh! Už sme videli aj väčších a pyšnejších pánov rozhodovať sa podobne. Taliansky kráľ je korunovaný pán a jednako sa len zriekol Savoyi, hoci dávala jeho rodu predmenie, a jej kríž má v svojom erbe.“

„Ja som zas videl maďarskú rodinu, ktorá kedysi mala také rozsiahle majetky, že od Dunaja po Tisu stále mohla cestovať po vlastnom panstve, a ktorá neskôr všetky tieto majetky stratila, premárnila, ale zato ani v najväčšej biede za nijakú cenu nebolo možno od nej kúpiť v Bánkháze ani za dlaň zeme, ani len topoľovú horičku, lebo z tade mali svoj šľachtický predikát.“

„Tomu by som ja vedel odpomôcť.“

„Potom. Keby aj starý knieža ochotný bol pustiť sa do odpredaju panstva, nemohol by to jednako uskutočniť, kým žije jeho sestra, grófka Theudelinda Bondaváry. Keďže ich otec tento zámok s panstvom poručil dcére ako vitalitum, ktorá teraz môže mať nejakých pädesiat osem rokov a ešte si chce požiť aspoň tricať. A tá je tak prirastená ku zámku, že posiaľ, tak viem, ešte ani na deň z neho neodišla. Nenávidí celý svet. A tú veru neprinúti nijaké svet oblažujúce konzorcium, aby mu prepustila Bondavár, keby hneď o to išlo, že pod ním je posledné uhlie, a keď ho nevydá, zmrzne celý svet.“

Félix sa zasmial.

„Aj nedobytnejšie pevnosti som už prinútil kapitulovať. A zvlášť ženské srdcia nemajú Brahmov závor.“

„Dobre,“ riekol Ivan. „Povedzme, že sa podarí knieža i komtesu nakloniť ku predaju majetku; ešte vždy nemáš veľkolepý etablissement. Nasledujú technické prekážky. Čo potrebuje najväčšmi takýto podnik?“

„Hotové peniaze.“

„Nie. Hotového človeka.“

„Kde sú peniaze, tam je aj človek.“

„Medzi Človekom a človekom je veľký rozdiel. Je to tovar, v ktorom sa možno najveľkolepejšie sklamať. Trpíme nedostatkom obyčajného robotníctva.“

„Dopravíme ho z Belgicka, z Francie.“

„Lenže robotník, ktorý sa odhodlá ísť z Belgie alebo Francie k nám, nie preto ide k nám, aby dostal menšiu mzdu ako doma. Preto prvým nedostatkom takéhoto silou-mocou stvoreného priemyselného podniku je, že v ňom je práca o niekoľko percentov drahšia, ako u jestvujúcich. Myslím, že sa každý priemyselný podnik musí vyvinúť prirodzeným spôsobom. Treba ho začať tvoriť silám a trhu primerane, vychovať si robotníctvo, získať si ho, naučiť ho spolupráci, pomaly, ale iste sa rozširovať, experimentovať v malom, jednať za hotové, a radšej húževnate vydržať, ako začínať útokom. Toto je moja zásada.“

„To sú náhľady z minulého storočia. S takýmito zásadami by Amerika nebola nikdy predstihla Europu.“

„Druhá galiba so zahraničným robotníctvom je tá, že väčšina tých, ktorí k nám prijdú z cudziny, patrí ku nestálym a nespokojným živlom; je spojencom tajných spoločností, a hneď ako k nám zavíta, hneď pokazí našich dobromyseľných robotníkov a tak sa u nás udomácni gréve.“

„U vás nie je nikdy gréve?“

„Nikdy.“

„Ako to znemožníš?“

„To je moja tajnosť. Bola by to pridlhá rozprávka. Presvedčený som, že násilne vybudovaný závod stretol by sa u nás hneď s prvou prekážkou a síce s drahotou ručnej práce. Druhou prekážkou je nedostatok zbehlých technických vodcov.“

„Takého dostaneme v zahraničí.“

„Snáď. Ja, samotný človek, ak mám pre čo a za čo, verím, že ho dostanem; lebo si ho vychodím, vyhľadám, vyberiem a to práve najlepšieho, a keď som dostal toho najlepšieho, zaplatím mu tak, ako najlepšie môžem, ako si to zaslúži. Ale to tak neide pri konzorciách, ktoré pracujú za čím väčším ziskom; tam vládne protekcia. Členmi správnej rady bývajú zakladatelia, ktorí majú najviacej účastín, a obyčajne všetci tak rozumejú obchodu, na čele ktorého stoja, ako hus do piva. Obyčajne imponuje prezident, riaditeľ. Títo majú nejakého chránenca, ktorého treba zamestnať. Bol snáď klampiarom, preto sa rozumie do vedenia železolejárne. Vo väčšine prípadov ich východiskom býva úspornosť a zpomedzi desiatich uchádzačov vyvolia si toho najlacnejšieho. Prvý rok potom má ráz experimentácie. Polovička spracovaných surovín je zničená. Vysvitne, že sa nik nerozumie do roboty, ktorú prijal. Pre zlé plnenie záväzkov za golier právneho zástupcu navalí sa celá záplava pravôt, skrslých o vynáhrady. Napokon správna rada zbadá, že v sviatočné dni, keď odpočívajú stoje, je strata o veľa menšia, ako v dni pracovné, keď sa robí. Napokon už hodne neskoro zbadajú, že podnik má väčšie telo, ako silu, a nevie sa hýbať. Je veľa budôv, strojov, materiálu, zásob, ale niet dosť obchodného kapitálu. Nariadia novú emisiu. Neupisuje nik. Účastiny v tisíckach vrhajú, na trh. Nasleduje prioritná pôžička na nepohnuteľnosti spoločnosti. Toto na chvíľu zastaví úpadok. Najde sa úžerník, ktorý za stozlatkový prioritný papier dá 60 zl. Potom sa vynasnažuje správna rada vyviaznuť z blata, a ak sa vyslobodí, jej členovia sa napospol vzdávajú funkcií, nechávajúc o samote dozorcu, nech robí, čo chce. A ten potom, kým trvá zásoba, vrhá za akúkoľvek cenu to, čo sa dá odpredať, mudrcovi, bláznovi, aby mohol vyplatiť robotníkov a mohol sám žiť. Napokon aj ten ujde a pred prázdnym veľkolepým etablissementom zavznie úradný bubon: „Kto si chce kúpiť tehlu?“ Podľa mojich skúseností toto je história každého násilne vytvoreného báječného priemyselného podniku, ktorý neprekonal štádia prirodzeného vývinu a nevzrastal primerane požiadavkom doby a všeobecnej potrebe.“

Félix sa veľa smial, kým mu toto Ivan hovoril.

„Pravda! Je tomu celkom tak! Akoby si z knihy čítal! Ale práve preto, že nechcem, aby podnik stihla takáta galiba, na čelo závodu chcem postaviť človeka, ktorý celý podnik pozná, poučený tebou.“

„To je najnebezpečnejšie sklamanie. V tomto malom rámci poznám síce a ovládam úzkoprsé úlohy svojho priemyselného podniku, ale nepoznám veľký svetový trh, ani vyššie obchodné požiadavky. Už veľa ľudí zničilo to zdanie, že zo schopného a dobrého malého továrnika, alebo malého obchodníka môže sa stať veľkopriemyselník a veľkoobchodník, hoci sú to dva ,protichodné‘ talenty a štúdia. Kým jeden musí uchvátiť každý drobný zisk, druhý ho nesmie ani len zbadať. Jeden smie pracovať len na isté, druhý zas má úlohu odvážiť sa k veľkým veciam. Jeden sa musí prispôsobovať k miestnym pomerom, druhý musí špekulovať s celým božím svetom, keď ho vytisnú s jednoho miesta, musí sa vedieť umiestiť na druhom. A ja nemám tomuto zodpovedajúce štúdium, vedomosti, povolanie.“

„Si priskromný. Presvedčím ťa o protive.“

„Ale povedzme, že všetko sa uskutoční tak, ako to v obrazotvornosti jestvuje. Veľkolepý podnik je už vybudovaný, pôsobí, produkuje dobrý, lacný tovar v dostatočnom množstve; teraz sa vynorí najväčšia chyba: topografické prekážky. Uhoľná kotlina bondskej doliny je na dvacať míľ vzdialená od najbližšej železničnej stanice a na dvacať päť míľ od najbližšej splavnej rieky. Kým si sa sem dostal, mohol si skúsiť, aké sú tu cesty. Sú v roku štyri mesiace, keď na vzdialenejšie miesto nemožno dopraviť nijakú zásielku, ale aj v tom najpriaznivejšom období roku, kým nami produkované uhlie a železo dostane sa až na to miesto, kde je prvé tržište, vysokými dopravnými výdavkami už tak zdražie, že už nemôžem súťažiť s železom a uhlím, ktoré dopravili z Liverpoolu alebo z Ruska.“

„Všetko to ja veľmi dobre viem,“ riekol Félix, narovnávajúc si koralovou rukoväťou paličky nakaderené fúzy. „Ale tento nedostatok ľahko odstráni železničná odbočka, vybudovaná medzi údolím Bondy a hlavným emporiom.“

„Železnica v doline Bondy!“ zvolal s údivom Ivan. „Azda si len nemyslíš, že zo štyroch milionov možno vystaviť ešte aj dvacaťkilometrovú železničnú trať?“

„To práve nie! — to bude úlohou zasa inej spoločnosti.“

„A ty si myslíš, že sa najde kapitalista práve len k vôli podniku v údolí Bondy, ktorý podnikne stavby železnice na takej mŕtvej čiare, ktorej nekynie nijaký obchodný ruch.“

„A prečo by nepodnikol!“ riekol Félix, kladúc si na ústa koralovú rukoväť paličky, akoby ňou chcel na dvoje rozčesnúť slovo. „Ak štát dá čiare ústavnú percentuálnu zábezpeku.“

(V tom čase „Reichsrat“ tvoril ústavu.)

Ivan teraz ešte väčšmi otvoril oči a každé slovo zvlášť zdôraznil.

„Štát — by mal — dať — tejto — železničnej — čiare — percentuálnu zábezpeku! Ale veď by to bolo to najzrejmejšie ukracovanie štátu. Možnosť toho si neviem vôbec predstaviť.“

Félix mu odpovedal premyslene.

„Sú kľúče, ktoré nám otvoria dvere úradovni vysokých pánov.“

Viacej si už nedovolil povedať, sťaby bol chcel koralovou guľou paličky zatisnúť do úst ďalšie objasnenia.

Ivan pri tejto reči vytiahol priečinok svojho stola, a vyňal z neho kus čierneho chleba.

„Pozri sa! Kto žije na takomto chlebe, ten nebude zavádzať v predsieňach pánov exelenciášov.“

Félix s cholerickým smiechom pohodil hlavou nazad a s paličkou medzi prstami hral si na veterný mlyn.

„Nuž, n’en parlons plus! Veď budeš mať dosť času pripojiť sa k nám aj neskôr. Lebo ja, čo som si raz umienil, to aj uskutočním. Ručím ti za to, že vytiahnem zpod nôh kniežaťu a zpod kľakátka milostivej grófky celé bondavárske panstvo, že na ňom vybudujem najveľkolepejší závod, aký si v celej dŕžave len predstaviť možno, že ho so všetkým potisnem do strediska svetového trhu, tak iste, ako že sa volám Félix Kaulman.“

„Tak veľa zdaru k podujatiu, ale ja ostanem jednako len doma.“

Príchod pána Rauné prerušil rozhovor.

Francúz rozpovedal, že poznal svoju úlohu, prijíma Ivanove podmienky a hneď môže zaujať miesto.

Ivan mu na dôkaz súhlasu podal ruku, smluvu podpísali, a hneď mu odovzdal príručnú pokladnicu, soznam robotníkov, požiadal ho, aby dnešnú výplatu mzdy previedol v sieni hostinca, v ktorom bude mať zariadený riadny byt.

Hostinec bol oproti Ivanovmu bytu.

Robotníctvo sa v sobotu večer shromažďovalo na priestore, ktorý bol medzi tými dvoma budovami. Ivan išiel k oknu presvedčiť sa, v akom poriadku pôjde výplata pod vedením nového dozorcu. Félix sa mu tiež pridružil a drobným lorgnonom, ktorý mu visel na hodinkovej retiazke, obzeral si robotníkov.

„Ah ça!“ riekol odrazu, mľasnúc jazykom; „tá malá condrillon v tej červenej sukni by sa hodila pre bronzovú figúrku! Musím sa od nej dozvedieť, ako sa to povie slovensky, miluješ ma?“

„Daj si s ňou pozor,“ riekol Ivan polo žartovne, „má snúbenca, ktorého volajú ,ľudožrútom‘.“

Výplata išla v poriadku. Peter Saffrán doniesol z hostinca aj Evilinu týždennú mzdu a chcel jej ju dať. Evila mu ju vrátila. A potom v dobrej nálade išli domov. Deva začala spievať a položila ruku na Petrove pleco.

„Hrom do toho! To je hlas!“ zvolal bankár. „Keby bola v Paríži, usadila by s ním Theresu!“

Ivan si zapálil na cigaru, sadol si do rohu a mlčal.