Zlatý fond > Diela > Čierne diamanty I


E-mail (povinné):

Mór Jókai:
Čierne diamanty I

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Bernadeta Kubová, Andrea Jánošíková, Zuzana Berešíková, Monika Kralovičová, Igor Čonka, Martina Pinková, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 23 čitateľov

Ivanova prednáška

Šiesta čiastka sveta

„Päť čiastok sveta už poznáme, o šiestej len toľko vieme, že ,jestvuje‘.

Ale to, že ,jestvuje‘ už celkom iste vieme.

Kde je?

Na severnej točne.

Celá čiastka sveta, oživená neznámymi rastlinami, neznámymi zvieratami a tak iste aj ľuďmi.

Najslávnejší učenci dokazujú, že jestvuje, a odvážni plavci vynasnažujú sa už viacej ako jedno storočie dostať sa do šiestej čiastky sveta cez plávajúce bralá ľadového mora.

Môžbyť, že je ešte aj siedma na južnej točne. Kapitán Maury vyzval anglickú vládu, aby ta vyslala výpravu, a predniesol v sprievode primeraných vedeckých dôkazov, že podľa stavu tlakomeru, ktorý sa v ustavičnom daždivom počasí južnej točny nemení, malo by tam byť redšie povetrie a tlak horného hustejšieho ovzdušia na redšiu vrstvu zapríčiňuje vysokú temperatúru, v ktorej za ľadovými vrchmi musí vznikať nový život.

Ale toto je len tušenie. O svete na severnej točne už máme pozitívne vedomosti.

Pri hľadaní tohoto zahynul Franklin so svojimi hrdinskými druhmi. Ich príklad neodstrašil, ba naopak vzbudil nových nasledovníkov, ktorí s mužnou ohnivou vôľou a so železným srdcom rušali napred v stopách zahynulých, hľadajúc na nekonečných ľadových pláňach ich mrtvoly a poklady ich značiek.

Prenikli do ríše večnej zimy, ktorú navštevujú len eskymáci-poľovníci.

Dvaja irskí plavci našli Wellingtonov prieplav, ktorého voda slobodne prúdi medzi morskými ľadovcami a jeho najkrajnejší ostrov nazvali ,Okom Irska‘. Tento prieplav Rusi ,Polinion‘ menujú, čo v ich reči znamená ,vodnú ulicu‘.

Táto je pod 77° 49’ severnej šírky a pod 115° 35’ západnej dĺžky.

Väčšina cestovateľov zamrzla so svojimi loďami medzi večnými kolosmi ľadového mora, a zachránila sa na saniach, stratiac všetko okrem značiek.

Roku 1852 Belcher, kapitán ďalekej plavby, takto musel svoje štyri lodi nechať na Barrowovej ceste, vklínené medzi ľadové balvany, ktoré by na suchu zodpovedaly vrchom.

Jedna, menom ,Resolute‘, nasledujúcej jari sa odpútala od druhov. Vybrala sa na cesty podľa svojej hlavy. A plavila sa šestnásť mesiacov bez plachiet, bez kormidelníka, bez kapitána, bez jediného námorníka, nesená len tajomným prúdením mora, kým ju napokon chytil americký lodný kapitán Buddington v Hogarth Sunde, temer na druhom konci zeme, v jedentisíc dvesto míľovej vzdialenosti od Barrowovej cesty.

Tedy táto ,zvieracia‘ loď našla si sama cestu, ktorá vedie na slobodné more; a bezpochyby musela prejsť veľkou čiastkou ,teplého mora‘.

Keby táto loď vedela hovoriť!

Ale o niečom jednako len vedela rozprávať.

Na ľavú stranu sa jej popriliepaly slimáci. Pravdepodobné je, že sa dostala na melčinu, a za ten čas, kým ju príliv vyslobodil, na boky sa jej nalepili slimáci. Títo sa však živia morskými bylinami. Preto na miestach, kadiaľ sa táto plavila, nachádzajú sa už slimáci a morské rastliny. Tam už more nikdy nezamrzá.

A ešte jedného svedka priniesla so sebou: vtačie hniezdo. V tom hniezde sedel bocian s dvoma mláďatami. Od našich bocianov sa líši tým, že má bledobelasé perie a na hlave chochol; je celkom iný ako ktorýkoľvek známy druh vtákov.

Keď bocian zbadal, že na zaujatú loď vstupujú neznámi mužskí, jedno zo svojich mláďat odrazu vzal do dlhého zobáka a uletel s ním. Kapitán ho nedovolil zastreliť. Let tohoto vtáka bol rýchlejší ako let obyčajnej puškovej guľky; za minútu preletel tricať siah, čo za hodinu robí dvacaťsedem míľ.

Opusteného bocianika sa ujali námorníci a ošetrovali ho, ale nechcel nič jesť. O tricať hodín vrátila sa jeho mať. Od toho času loď, vlečená parníkom, pokračovala v ceste na juh. Takže vták, odhliadnuc od cesty, ktorú urazila loď, musel preletiet sedemstoosemdesiat míľový priestor, kým sa vrátil z najbližšej pevniny.

Že tam bol, toho dôkazom je žaba, ktorú doniesol v zobáku, a pre svoje mláďa ju v lete s povetria pustil na palubu lodi. Takého vzhľadu žabu sme posiaľ tiež nevideli. Na chrbte mala šupiny, ktoré sa podobaly obrneniu chitona squamosa.

Mladý bocian ju s chuťou shltol.

Po štyricať hodinovej ceste sa ešte raz vrátil bocian, nesúc svojmu mláďatu podobného zemeplaza, ale mladé vtáča vtedy už nežilo. Námorníci vtáka vypchali, plaza dali do liehu a obidvoje darovali newyorskému muzeu. Každý prírodozpytec, ktorý ich videl, uznáva, že sú to exempláre celkom neznámych zverských druhov, ktoré sa líšia od jestvujúcich práve tak, ako austrálska od europskej.

Pevnina, na ktorej žijú, počítajúc podľa bocianovho letu, musí sa začínať niekde pri 85-om stupni severnej šírky, slobodné more však, ktoré k nemu vedie ešte o niekoľko stupňov sem a tam už musí byť teplé podnebie!

Ale, čo dáva teplotu tomuto nebu, keďže pri 72-om stupni už zamrzá aj živé striebro natoľko, že ho možno kuť ako kov?

Čím väčšmi sa približujú ku polárnemu bodu bádatelia severnej točny, ich utrpenia tým väčšmi vzrastajú.

Najodvážnejším, najšťastnejším polárnym bádateľom, ktorý pretrpel tie najhroznejšie muky, je kapitán Kane.

To, čo skúsil pod 80° severnej šírky, to je fantáziou nemožností, zázračným snom spiacej prírody.

Tam panuje už večná zima, ktorá má iba odstupňovanie, lebo je len milosrdnejšou zimou.

Jedného jesenného večera na horizonte posledný raz zapadne slnce, a potom sa už pol roka neobjaví na nebi. Nastane noc, ktorá trvá pol roka. Svieti len do diaľky sa stelúce snežné pole a mesiac, vo veľké, slávnostné dni tajomná aurora borealis, severná žiara.

Teplomer ukazuje 40 stupňov pod nulou. (F.)

Tu nemôže jestvovať nijaký zvierací a rastlinný organizmus. Z povetria zmizol aj posledný ľadový vták, posledný mrož z morských vôd, najhúževňatejšie vzdorujúca rastlina zmizla s brál. Človek ostal len sám.

V takej úžasnej samote, že keď Kaneho krk raz začal štekliť nejaký vlások, siahol za ním s radosťou, mysliac, že je to blcha. Potešil sa, že okrem neho je ešte nejaký živý tvor a v tejto ríši ničoty. Bola to márna radosť. Človeka tu opustil ešte aj tento najdôvernejší priateľ. Tu okrem ničoty nejestvuje živý tvor.

A aké rozmanité tvary tvorí ničota z toho ničoho, čo odvážliví ľudia doniesli do jej ríše?

Na čo sa premenia potravné články?

Sušené jablko premenilo sa na chalcedonové štipce. Daly by sa z nich vybrúsiť velmi krásne vložky do pečatného prsteňa. Kapusta v sude tvorí nejaký nový druh kovu, ktorý možno na vrstvy krájať ako mačacie striebro, a lúče svetla sa na ňom lámu v perleťovom jase. Cukor zas, ktorý u nás poznáme v podobe krišťáľov, tam sa podobá zamrznutému, s pilinami smiešanému kaučuku; nemožno ho ani krájať ani lámať, iba pilovať. Z masla možno veľmi dobre vystrúhať podobu slona, má pablesk ako mariánske sklo. Mäso je tu najkrajšia mramorová mozaika, ktorá zvíťazí v súťaži aj s mozaikou florentskou; ostrie sekere z neho odskočí, možno ho rozbiť len železným sochorom. Sud kamenného oleja, ktorého dúhy odstránili, aby ho mohli roztĺcť mlatom, podobá sa kamennému valcu, akým valcujú štrk na cestách, ktoré vydláždili Macadamovými drevenými kockami.

A toto je v loďnej chyži, kde sa kúri, a v ktorej pri ustavičnom kúrení povetrie sa ohrialo na 34 stupňov.

Ľudia, ktorí sedia v tejto zakúrenej izbe natoľko sú obklopení výparmi vlastného tela, že nevidia na šesť krokov. Keď si niektorý z nich na chvíľku sníme klobúk, z tohoto sa tak parí, akoby obsahoval za misu varených zemiakov. Kto veľmi vykríkne a nehovorí cez zuby, z úst mu vystrelí také množstvo pary ako z kanóna, a keď niekto koná namáhavú robotu, zpod goliera mu vystupuje toľko pary ako z geyzíru. Nôž, vidličky sú natoľko ľadové, že ak si človek pri jedení nedá dobrý pozor, prilepia sa mu na jazyk a pery a stiahnu mu s nich kožu. Kto si pred spaním nestiahne čiapku na oči, keď sa zobudí, nemôže ich otvoriť, lebo mu zmrzly mihalnice.

Tam von v noci, ľadovej púšti temperatúra povetria je ešte o 6 stupňov nižšia.

A ľudia s železnými srdcami pustili sa do tej úžasnej krajiny a noci, priblížiť sa severnej točne.

Ich lode síce boly hlboko zamrznuté, ale postarali sa o iné dopravné prostriedky. Doniesli si sánky, na nich boly uložené člny pre šesť osôb, zhotovené so železa a kaučuku. Boli odhodlaní, že tam, kde im lode zaviaznu v ľade, pôjdu ďalej na saniach, a tam, kde natrafia na slobodné more, vrhnú sa do člnov a jednako sa len dostanú ku točne. Doniesli si šesdesiat sibírskych psov, aby ich zapriahli do sánok. Ale už pri 79-om stupni psi dostali čeľusťové kŕče a zahynuli. Museli sa tedy sami zapriahnuť do sánok a ťahať ich. Ale ani toho sa nenaľakali. V štyricaťstupňovej zime pätnásť dní napredovali horko-ťažko. Dostali sa o dva stupne bližšie ku severnej točne.

A keď dosiahli 82-tý stupeň, šestnásteho dňa teplomer sa postupne dvíhal a odrazu zastal pri nule.

To znamenalo už teplo.

Bralo, na ktorom stáli, ešte bolo z ľadu, ale to, čo sa pred nimi rozprestiera, je už slobodné more.

Sťaby pozdraviť smelých junákov, na nebi sa odrazu zjavia zore severa, severná žiara s korunou bleskov, žlté a ružové snopy svetla, ktoré vyžiarujú z okrúhleho, tmavého kužela, akoby to boly z čierneho slnca vyžiarujúce špice, vo výške pretínajú nebo, a cestujúcim poskytujú ten najčarovnejší obraz, za ktorým túžili, ale si ho nevedeli predstaviť.

Pred nimi sa rozprestieralo more, zaujímajúc plochu tritisíc štvorcových míľ. Bolo slobodné, čisté, bez ľadu až po horizont. Jeho stred, tam kde aurora odzrkadlovala svoj tmavý, vnútorný kužeľ, žiaril belaso ako oceľ, ostatok plával v ružovej farbe.

A do diaľky siahajúcim kruhom more obopínal ľadový breh, na ktorom stál Kane so svojimi druhmi. Vôkol vyčnievaly pädesiat, šesdesiat siah vysoké ľadové bralá, pozlátené žiarou zázračných severných zôr.

Pädesiaťšesť hodín stáli cestovatelia na ľadovom brehu, pädesiatsesť hodín cítili ako veje severný ,teplý‘ dážď, ktorý síce pomaly, ale ustavične núti ustupovať tie ľadové skaly. Tento dlho trvajúci vietor od severu nedohnal k nim ani kúsok ľadu. Tam je živý svet a teplý kraj!

Ale prečo nespustili člny na to dávno hľadané, slobodné more? Prečo sa neprebíjali ďalej, veslujúc ku tušenej čiastke sveta?

Na to odpovedalo samo more.

To nie je také more, ako sú tie druhé, ktoré majú každých dvanásť hodín pravidelný príliv a odliv. Pohyb tohoto mora upravuje mohutnejšia a násilnejšia sila, ako je príťažlivosť mesiaca. Jeho vlny sa dvíhajú a opadajú každú hodinu a to s takou prudkosťou, že sa zdráhajú vziať na chrbát nejaký čln; a keď sa príliv vracia, hneď sa rúti napred, zvýšiac úroveň o šestnásť stôp a po zdĺžke cvendží nekonečný breh pod údermi príboja vzteklých vĺn. Znie to ako hromobitie, ktoré hrá na sklenenom zvone.

Tak sa zdá, ako by to vlažné more ustavične stravovalo pred sebou tie ľadové bralá.

To by nám len Balcherova loď vedela povedať, ako sa dostala na toto netrpezlivé more, kde našla potom v ňom taký prúd, ktorý ju zaniesol ku druhému vchodu ,polinie‘ tak, že nestroskotala na ľadových brehoch.

Kane sa musel uspokojiť s obratom, aký ešte smrteľník nevidel, a s tým presvedčením, že čo hľadal, to vskutku jestvuje; s mušľami a so zlomkami neznámych rastlín, ktoré more vrhlo na breh, ako navštívenky bezmenného sveta v bránach starého sveta. Nad morom poletovaly kŕdle neznámych vtákov.

Tento morský záliv učenci menom Peabodyho zálivu vpísali do zemepisnej mapy a prieplav, ktorý cez ľad vedie ku zálivu, pomenovali Kennedyho zálivom. Bod, kde ho Kane a jeho druhovia našli, leží pod 82° 2’ severnej šírky, nie celkom v osemstupňovej vzdialenosti od severnej točny. A keďže na póloch je zem prehĺbená, dĺžka stupňov je kratšia. Od toho miesta točna je vzdialená už len na desať dní cesty.

*

Vžime sa do položenia toho človeka, ktorý uchvátený týmto obrazom, v horúčkovom sne obrazotvornosti zaletel ta, kam ho už nemohly dopraviť ani veslá, ani plachty, ani ťažké nohy!

*

Zemeguľa je na obidvoch póloch prehĺbená.

Toto tvrdenie dokazuje rýchlejší pohyb kyvadla s matematickou presnosťou.

Zem je na obidvoch točnách stlačená, ako pomaranč na dvoch koncoch. Také sú aj ostatné planéty. Túto podobu dostaly ešte v mäkkom stave.

Pred človekom, ktorý stojí na točne, rozprestiera sa šesťráz toľký horizont ako u nás a to preto, lebo sa povrch zeme neskláňa tak náhle. Predstavme si vec tak, akoby sme z Pešti na západ videli viedenskú svätoštefanskú vežu, na východe zas Debrecín, na severe Košice a na juhu Belehrad, so všetkým, čo medzi to spadá!

A nad týmto závratným nebosklonom do polovičky sa vynoruje a cez tmavobelasú atmosféru červeno presvitá žeravá kupola. To je slnce!

Planie tam žeravo celý deň. Nevychodí síce, ale poobchádza celý horizont. A keďže plocha horizontu tvorí dvacaťráz väčší kruh ako nás, slobodným okom možno pozorovať ako rýchlo sa v ňom pohybuje. Zavše sa mu do cesty postaví nejaký kopec a zakryje ho, ale o minútu zasa sa objaví s chvatom. O polnoci sa červenie na opačnom konci ako na obed — a na poludnie, večer, v noci pohybuje sa v jednakej výške, vždy s polovičkou tela nad horizontom. To je ekvinokciálny deň.

V letnom čase vznesie sa o dva stupne nad horizont na poludnie a v noci zapadne pod horizont, odpočinúť si na hodinu cez polnoc; ale nikdy sa nevznesie do takej výšky, aby prekročilo kruh pary; tu slnce nemá lúčov, nevyžiaruje teplo. Vlastne to ani nie je slnce samé, ale len lomením lúčov do ovzdušia premietnutý klamlivý obraz slnca. Ohromný hodinový stroj severného sveta, ktorého obiehajúcou rafikou je sama slnečná guľa.

Slnce je tu len žeravým nebeským zázrakom, práve takým zjavom ako mesiac; ale nie je tvorivou dušou sveta, nie je obživujúcou dušou zeme. Tuná samovládcom je zem!

Bola by to krutá, bohaprázdna idea, keby tento celý svet, ktorý je naším svetom, mal zahynúť takouto matematicky vypočítanou, nemilosrdnou smrťou, ktorej úder by ho stihol vtedy, keby ju nič iné nezohrievalo, len hynúci vnútorný oheň a obyčajný slnečný papršlek, ktorý nehreje, ak prestane pôsobiť vnútorný oheň. A hoci k tomu je treba milion rokov, jednako to len raz musí nastať! Veď je vypočítané, že pri utváraní sa uhlia priemerná temperatúra čiastok roka musela sa zodvihnúť na 22 stupňov, kým jej terajšia priemerná temperatúra má len 8 stupňov. Podľa ochladnutia roztopeného bazaltu vypočítali, koľko storočí je treba k tomu, aby sa snížilo ešte o 14 stupňov. A potom nastal koniec všetkého?

Či má zem zahynúť?

Zem vraví: ,Nie! budem žiť na večné veky!‘

Zem má svoju vlastnú moc, ktorú si nevypožičiava ani od slnca ani od firmamentu: magnetizmus, elektricitu.

To tvorí jej majetok. Túto moc majú aj druhé obežnice. Vlastnú magnetickú žiaru Jupitera a Venuše naše ďalekohľady objavily už dávno, vďaka polaroskopu nepochybne vieme, že jestvuje.

A táto moc, magnetizmus zeme, vyviňuje sa na stupeň tým vyšší, čím väčšmi chladne. Žeravé železo nemá magnetické vlastnosti; keď vychladne, hneď sa stane magnetickým.

V magnetizme je oheň, ktorý je silnejší ako slnečný oheň. V sústredených lúčoch slnca zhorí diamant, ale diamant sa rodí v ohni magnetizmu. Toto vedia všade, kde upotrebujú elektro-magnetické osvetlenie. Hrot lipového uhlíku, ktorý tvorí pól v ohni, čo roznecuje Voltov stĺpec, stane sa diamantovým.

To, čo ríši severu skytá život, teplotu, je magnetizmus zeme.

Nekonečný horizont nepretína temer nijaké vyššie bralo.

Neprenikajú reťazi vrchov. Rozprestiera sa do diaľky hladká, zvlnená rovina. Uprostred tejto roviny vyčnieva do výšky obrovské vršisko, ako by boly na jedno miesto shromaždené skupiny uzavretých sopiek; sú to strmé, hladké, skvúce skalné čiapky, ktoré hrajú v čerňavých, barnavých, ryšavých farbách, s končiarmi, ktoré sú tmavobelaso a fialkovo emailované.

Okolo tohoto horského diadému vo veľkom okruhu rozprestiera sa hladká pôda, akoby celá zem pozostávala z rýdzeho meteorového železa; ale za tým je jazero, ktoré ako nejaký ostrov objíma celú skupinu horstva. Do tohoto jazera vtekajú všetky rieky a potoky zo všetkých krajov roviny, svedčiac, že tu je najväčšia priehlbeň zeme, to je sever.

Schodné strany jazera tvoria ostrovné delty, ktoré vôkol vznikajú v ústí riek.

Vysoko nad korunou horstva, zaujímajúc široký, okrúhly priestor na zenite neba, svietia raz silnejšou a zasa miernejšou žiarou večné zore severu, ako s tisícich dúh uvitý papršlekový veniec. To je vyžiarovanie zemského magnetizmu, je svietiacim, obživujúcim, zohrievajúcim papršlekovým tržišťom. Objatá čierňava, symbol večnej noci, má v prostriedku stále polárnu hviezdu a v kruhu sa pohybujúce jasné body Medveďa; ale zovnútorný priestor svieti všetkými farbami spektra: bledobelasou, žltou, zelenou, ružovou, ktoré pretínajú nebo a odrážajú sa na zem, cez ňu presvitajú žiarivé hviezdy.

Krajina ďaleko po horizont, ba aj pod ním, pláva v prúdoch svetla. Nie je to spaľujúca, pražiaca žiara dennia, ale krotké, hrejivé, premenlivé trblietanie báječného neba; výbežky ostrovných delt sever obopínajúcich, ovenčené sú prekvitajúcimi horami. Listie je o veľa bledšej zelene ako v starom svete; háje kolorujú kvety a plody stromov; v ultramarínovej modrosti žiariace lesy, zamieňajú sa s lesíkmi rubínovej farby, sú to masy stromov, obsypaných belasými borievkami a červenými bobuľkami; inde zasa halúzky sú zlatožlté krehkými výhonkami krovia a obrovské stromy miestami sú snehobiele, akoby na ne bol sosadol kŕdeľ motýľov, sú obsypané množstvom kvetov, a na ďalekej rovine, kde sa vlnia kopce a vršky, premieňavo splývajú žltozelené polia s fialovými lánmi, s úvraťami medenej farby, medzi ktorými sa točia pestré potoky nebo odzrkadlujúce, vrúbené strieborne-zeleným krovím.

Tu nevládne krutá zima, ani horúce leto; z kvetov uvité vence jará temer sa stýkajú s ovocnými vencami jesene.

V zime je pole zaplavené zvieratami, pod korunami stromov znie vtačí spev, vo vlnách špľachot rýb. Živlami vládne život.

Medzi savcami nepanuje ryšavá jednofarebnosť, medzi operencami zase nie strakatosť ako v starom svete. Tamtie sú strakaté, tieto splývajú v bielej, šedastej alebo belasej farbe: obidva zjavy sú znakom krotnutia.

A potom človek?

Či by človeka nebol splodil svet, ktorý živí toľký život?

Iste sa tu aj on najde, a ak jestvuje, iste je dokonalejší ako sme my.

Ako sa ta dostal?

Ak mi niekto povie, ako sa dostali do Ameriky Aztékovia, Rudokožci, do Polynezie Hottentoti, na caraibské ostrovy Indiáni, kto ich ta zaviedol a ,odkiaľ?‘ tomu potom aj ja poviem, ako sa dostali na polárny ostrov ľudia, ktorí ho obývajú. Lebo na tejto planéte ostrovom je každý kúsok zeme. Povrch zemegule tvorí voda.

Že je tamojší človek dokonalejší, ako sme my, to je zapríčinené jeho dávnovekosťou.

Po veľkej tvorivej evolúcii plioceny prvá obývateľná zem musela byť pod točnou, ona musela najskôr ochladnúť v časoch, keď na mieste Europy ešte vulkán zápasil s morom, keď ešte Helvécia bola ostrovom, a celá ruská step morským dnom. Keď Itália bola čiastkou Afriky, vtedy mierne podnebie bolo pod točnou. V tom čase, keď morový močiar, z ktorého sa vynorila ríša Grékov a Assyrov, vysúšalo to isté slnce, ktoré dnes robí neobývateľnými savanny Južnej Afriky, učenci severného sveta asi mohli vypočitovať, práve tak ako naši dnes, čo sa stane s ich svetom, keď za tisícročie takto ochladne zem; zimy budú vždy dlhšie, letá kratšie a keď sa minie palivové drevo? A vypočítavali to cez desaťtisícročia.

Lebo vtedy aj severná točna mala zimu a leto.

Ale keď na točne ochladla zem, hneď tam vznikol magnetizmus a materským teplom severnej žiare nahradil macošské slnce.

Toto dokazuje odklon magnetickej ihly ku nebosklonu.

Obyvatelia severnej točny sú od nás pôvodom o desaťtisícročia starší, práve tak, ako sme aj my predstihli ostrovanov o desaťtisícročia. A o koľko stojíme nad týmito, o toľko musia nad nami stáť tamtí. Ich prvou prerogatívou je starobylosť.

Druhým predprávom je magnetizmus.

Moc magnetizmu rozprestiera sa na všetko, na trávu, zvieratá, povetrie. Železu poskytuje zázračnú silu a so železom závodiacemu ľudskému srdcu.

Tento pravdepodobný účinok rozoberieme neskôr. Teraz rozjímajme o tom, aký môže byť asi ten severný človek?

Bezfarebný.

Lebo jeho tvári sa nikdy nedotkne opaľujúce slnce, je biely ako úbeľ. Má príjemné ťahy; jeho vlasy skrývajú v cievkach priveľa železného farbiva, a preto sú temer ocelovočierne, s belasým odtienkom, práve také sú aj jeho oči a obrvy. Je malej postavy, ale je štíhly, nervózny, silný. Živí sa rastlinami, zo zvierat požíva len mlieko; pod vlivom magnetizmu protivia sa mu mäsité jedlá. Preto má pružnejšie svaly, má jasnejšiu letoru, nevie nič o chorobách.

Severania majú dokonalejšiu reč ako je naša. Na zemi tak ďaleko sa rozprestierajúcej musely sa vyvinúť viaceré rečové tvary, ale všetky majú niečo hudobného, takže sa ľahko dorozumievajú ako spevaví vtáci.

Ich šatstvo je ľahšie ako je naše; nepotrebujú súkno, ani zvieracie kože, lebo čiastky roku sú jednaké. Módy nepoznajú. Prečo, aj k tomu sa vrátime.

Planétou ich neba je zem. Naozaj panujúcou hviezdou. Dobrá, nevyčerpateľná, milujúca matička-zem. Že je ich nebo osvetlené vencom lúčov, že ich ovzdušie je ohriate, že je ich pôda plodná, to všetko zapríčiňuje materinská láska zeme.

Vo vede sú veľmi pokročilí. Sú o veľa ďalej ako my, ktorí len tápeme. Oni už vedia, že magnetická sila zeme je mocou, ktorú si možno vypožičať, ktorú možno urvať nebu, zemi, pomocou ktorej možno všetko tvoriť.

Veď už toľko aj my vieme, že keď pustíme do povetria šarkana, ktorý je opatrený ku šnúre pripevneným mosadzným drôtom, zo šnúry tohoto šarkana možno vylákať pol siahy dlhé blesky. Toto vedel už aj Franklin.

Ale oni už prišli na to, ako možno tento magnetizmus neba a zeme sústrediť na jednom mieste, ako ho možno premeniť na plameň, ktorý kamenné kolosy roztopí na sklo, ako možno ním hnať stroje, a to bez ohňa a pary a vo veľmi naliehavom prípade upotrebiť ho ako zbraň a udierať ním bezpečnejšie a ešte ďalej, ako Armstrongovým delom a Congrevovým šrapnelom.

Veda ich povzniesla nad zem. Objavili tajomstvo lietania. Tajomstvo nespočíva v dutine nemotorného balonu, ale v pohybe. Lastovička nemá na chrbte balón. Majú prístroje, ktoré elektricita uvedie do pohybu a pohyb ich zdvihne do výšky. Sklo vedia tak upotrebiť, ako kov a perie. Veď aj my sme už vo vedomostiach tak ďaleko, že meravé sklo, keď ho stenčíme na hodvábnu niť, vieme navíjať a priasť, ba súkať na povraz.

A keďže na cestovanie, premávanie nákladu je Bohom daný vzduch, netrápia sa s tým, ako hromadiť v dlhých čiarach na požehnanú zem kopy kamenia, ktoré my menujeme cestami, ale ponechajú ju slobodnou, nech sa zelenie a rodí chlieb.

Vynajdením možnosti, vyšinúť sa do výšky, lietať, staly sa nemožnými vojny. Najväčšiu armádu, ktorá by sa odvážila vtrhnúť do krajiny s delami, monitormi, tento národ by rozprášil, utopil v mori, s povetria pobil bleskami bez jediného riadneho vojaka; tam niet vojennej slávy, heroickej smrti v bitevnom poli, tam nejestvujú odstrelené nohy, ruky, nie sú po vojenských invalidoch pozostalé vdovy a siroty.

Z tohoto prirodzene nasleduje, že nejestvujú ani výbojní tyrani. Kto by si mohol sadnúť na väzy takému národu, ktorý lieta?

U nich prestalo aj otroctvo ťažných zvierat. Elektromagnetizmus poháňa pluh, snopy dopraví domov aj bez ciest, je hybnou silou v malom i vo veľkom; tam už dávno zavrhli jarmo ako naničhodný barbarský prostriedok.

Nie je potrebná zbraň ani proti škodlivej a divej zverine. Jestvujúcu vykátrili a zvonka sa k ním nedostane. Država má veľmi silnú hradbu.

Netreba tam prenasledovať zlodeja a kmína. Tam netreba kradnúť, niet príčiny škodiť inému; každému toľko poskytuje zem, koľko potrebuje. Každý človek pracuje a uživí sa.

Obrábanie zeme nie je tam hrou na kocky, ako u nás. Zrno rozsievajú s povedomím istého výsledku. Dobrý rok, zlý rok, tu je všetko jedno.

Tam nenosia v sprievode zástavy a kríže, prosiac v modlitbách o dážď, slnečné lúče, ale pričinia sa a získajú ich.

Keď potrebujú dážď, magnetizmus zeme pomocou sprostriedkujúcich vedení obrátia proti hromade jazier a morí, vylúdia z nich oblaky a dajú sa im stretnúť tam, kde chcú pomocou vedy medzi elektrinou obťaženými mrakmi a pokropia nimi vyprahlé polia; a keď zase rastlinstvo potrebuje silnejšiu teplotu, elektromagnetizmus odvedú nazpäť do strediska, vnuknú mu intenzívnejšie ústredné vyžiarovanie a vtedy vidí zavše obyvateľ zeme na nebi vysoko vyšľahnúť čudesnú ,auroru borealiu‘ a opýta sa: čo znamená? Čo to znamená? Toľko, že v ríši severnej točny teraz sa chystajú ku oberačke, alebo ku žatve!

Takto urobia aj noc, keď rastlinstvo zeme potrebuje spať. Z jazier vyvolaná hmla zastrie nebeské svetlo a svet sa odoberie na odpočinok.

A keďže to všetko jednomyseľne a odrazu musí urobiť celá država, preto v nej vládne svornosť. Tam niet národnostnej neznášanlivosti, niet pohraničných zápletiek, niet boja medzi pravicou a ľavicou, ale vládne láska k vlasti.

Tam nemôže byť vznešené postavenie, rodová výhoda. Každý žije z práce a rozumu. Aj k obrábaniu pôdy sa vyžaduje rozum a je práve takou vedou ako hvezdárstvo.

A čo je s vládou? Oh, hej, je tam aj vláda. A tam si naozaj zaslúži to meno, že je prozreteľnosťou, lebo nemrhá čas ako vyučiť poddaných za vojakov, ako od nich zinkasovať dane, ako im naďúgať do hrncov, čo varia, ako poslať na nich záplavu paragrafov, aby vedeli, čoho sa majú držať, ako ich držať vo väzení, ako ich regulovať v školách, ako majú spievať v chrámoch, ako ich sprisahávať, vyslúchať, mučiť, odsudzovať, ako obsadiť ich mestá svojimi úradnými darmošlapmi, ktorí robia nespokojencov a rozmnožovaním číslic hľadia si získať zásluhy, ako zastrašiť synov jedného národa pomocou druhého, ako im porúčať, kedy majú pracovať, kedy odpočívať, kedy sa môžu a kedy sa nesmú zabávať, ako im zameniť obilie, hodváb, kovy za kúsky papieru. Nie, tu sa vláda takýmito vecami nezapodieva! Ale stará sa o získanie spoľahlivých meteorologických pozorovaní v celej čiastke sveta. Získava informácie o povetrných a mlunných zjavoch, pozoruje vznik vetru a upovedomuje o tom celú državu; jej hrady nie sú pevnosti, ale observatória, jej spojencom nie je štátne náboženstvo, ale veda. Centralizuje výskumy, zdokonalenie vynálezov, upotrebenie všeobecných pozorovaní, a stará sa o rýchle zovšeobecnenie vynálezov. To je mnoho a je to veľká úloha a národ severu nemôže viacej žiadať od svojej vlády.

Ale keď už táto vláda nevyberá daň, z čoho vydržiava svoju organizáciu, z čoho platí výskumných učencov, ktorí nemôžu orať; obrovský aparát, celú meteorologickú sieť, pokusy, vynálezy, výchovné ústavy, akademie? Myslím, že vec rieši veľmi jednoducho. Štát obchoduje. Jemu patria premávkové elektrické podniky, pomocou ktorých plody jedného svetového pobrežia vymieňa s výrobkami druhého. Obchod je v službách štátu. Aj s tejto strany magnetického okruhu ležiaci nový svet už tiež vie o tomto remesle a vlády ho prevádzajú s dobrým výsledkom. (Viď: tabakový monopol). Lenže s tým rozdielom, že vláda magnetickej državy nevezme od Petra tabak, ktorý sa na jeho zemi urodil, za desať zlatých, aby ho tomu istému Petrovi o hodinu predala za pädesiat zlatých, ale z krajiny, v ktorej sa urodilo hojne istého druhu plodín, dopraví tenže ta, kde ho niet, kde sa však nachádza druh iný, a takto získa toľko, čo stačí na zaokrytie, aby nevznikol deficit.

Potom štát je majiteľom všetkých fabrík, baní, všetkých priemyselných dielní, vyžadujúcich sústredené sily, z nich žije a získava moc, ako získava bohatstvo a moc u nás Rothschild, a nemusí pomocou zákona zabezpečiť svoju civilnú listu.

Takže tu niet burzového závratníctva, niet bankrotu, niet milionárov, ktorí by so svojimi prebytočnými peniazmi obchodovali s dobrými mravmi, a ktoré by robily ženy marnotratne luxurióznymi a mužských lakomcami. Ale tu niet ani žobrákov. Milionárom je len štát, chudobným je len minister.

A aké sú asi ich domy? Či aj oni stavajú?

A to ešte ako! Naša starosvetská architektúra je tam smiešnym zjavom. Nasnášame storaký materiál, postavíme k práci desatorakých remeselníkov, slátame drevo, kameň, železo, piesok, sklo. A napokon sú naše izby tmavé, preveje ich každý vietor, storočný dom už patrí medzi starožitnosti, ak sa toho veku vôbec dočká a ak aspoň raz nezhorí. Tieto galiby sa v Magnetickej države nevyskytujú. Tam celkom ináč stavajú. Štrku majú dosť, lebo ho neupotrebujú k vybudovaniu ciest, a sanitru im v hojnej miere dávajú jazerá a morské pobrežia, takže u nich sklo zovšeobecnelo. Mohutný magneticko-elektrický oheň staví do jednej masy štrk a sanitru, a keď je táto masa tekutá, za dve hodiny z nej zhotovia dom. Ako? Ktože sa z nás v detstve nehral s mydlovou vodou a slameným steblom? Slamené steblo sme vložili do mydlovej vody a fúkli sme doň, vtom sa celá skupina farebných bublín vynorila z tekutej hmoty, bubliny lnuly jedna k druhej a v prostriedku bola najväčšia. Oni to tiež tak robia; do sklenenej lávy ponoria fúkací prístroj a za niekoľko minút sa vynorí hotový dom s guľatými sklenenými stenami, sklenenými strechami, dokola sú menšie izbičky, v prostriedku sa vznáša veľká klenba, pod ňou je asi rodinná jedáleň. Budova je hotová, staviteľ teraz už len dvere musí dať vyrezať, ktoré vedú z jednej izby do druhej. Tie sa potom k sebe dobre hodia, nepráskajú sa, nepotrebujú opravy, nie sú vlhké, nie sú tmavé, nemajú prievany, nezhoria a trvajú naveky! Najväčšiu výhodu poskytujú obyvateľom Magnetickej državy, že sklo ako izolátor je im záštitou pre nervy, ktoré rozčuľuje zovnútorný magnetizmus.

Takto sa stavia na dedine. Vlastne tuná o dedine vraveť je nesmyslom, lebo kde niet ciest, tam niet ani ulíc, každý človek má prostred záhrady svoj dom, ako keby sme na vesprínsko-zalanskom brehu videli pobrežie Blatenského jazera.

Ale ich veľkomestské stavby sú kolosálne. Stavebným materiálom aj tuná je prevážne sklo, lebo elektrické stroje fabrík a observatórií potrebujú vzdorovať reakčným vlivom vonkajšej elektricity a steny ohromných budôv sú potiahnuté vulkanizovaným skleneným náterom.

Stred sídelného mesta zaujíma ohromná okružná budova s dvesto vežami; to je nádražie elektrickej premávky, a vysoké veže sú prístavišťami odletujúcich a priletujúcich povestných lodí, ktoré s veží odchodia na ďalekú cestu, zavše ich je pospájaných niekoľko sto, a ako kŕdel divých husí šumia pravidelne mávajúcimi ohybnými plachtovými krídlami v povetrí, ktoré nie je také zradné ako more. Severné nebo nepozná búrok, tam neveje ani monsum, ani pasát, ani tornado, slnečná horúčosť neplodí ľadovcovú víchricu, ani elektrinou presýtené ovzdušie elektrickú krútňavu, ani mrazy ľadovej točný nemeru a buránu, ani planutie africkej púšte samum; vo vzduchu panuje poriadok a ľudská veda usmerňuje vietor. Na inom mieste zas čnejú iné kolosálne veže, to sú observatóriá; na veľkých priestoroch na uliatych bazaltových stĺpoch spočívajú sklenené strechy, bazáre, skladištia a pestré groteskné budovy, majstrovské diela enkaustickeho umenia titánskych rozmerov. Sklenené klenby obrovského mesta blýskajú sa v čarovnom jase dúhových premien večného severného rána.

Ako sa obliekajú severania? Šatstvo je tiež primerané magnetickému podnebiu. Tam všetci chodia v hodvábe. Každý strom má svoje húsenky, ktoré pradú tie najrozličnejšie hodváby, jemné, drsné, vo všetkých možných farbách; a hodváb ochladzujúce pôsobí na dráždivé vlivy elektro-magnetizmu. Hodváb sa zadarmo rodí, bez námahy a v takej nesmiernej miere, že je náhradou za všetko, čo u nás poskytujú konope, ľan, vlna a bavlna, ešte aj za papier.

Tak tam aj píšu a tlačia? Píšu i tlačia. Ale už sú tak ďaleko, že čo jeden človek napíše, to desať druhých po ňom už nesádže po literách, lebo text popísaného listu hneď rozmnožia tlačou.

Tak tedy sú tam aj básnici, ktorí píšu divadelné hry, i herci, ktorí ich predstavia? Sú, ale herci sami sú básnikmi, tam už vyšiel z módy zastaralý starosvetsky zvyk, keď jeden človek napíše divadelnú hru, že desať druhých sa ju naučí a prednesie pomocou šepkára. Tamojším hercom riaditeľ divadla len rozpovie dej hry, ktorú majú predstaviť, rozdelí im pomenovania ich úloh a báseň, drama sa rodí pred očami poslucháčov nie z úst šepkára, ale z inšpirácie básniaceho herca. Naučené slová tam už neprednášajú ani v ríšskom sneme.

Majú snáď aj umelcov spevu? A akých! Hlasový objem spevákov dosahuje rozpätie poltretej oktávy. Ich hlas je kovovo zvučný, nie sú nikdy zachrípnutí. Ich nápevy sú cituplné, majú neomylný sluch a spevák je súčasne hudobným skladateľom, jeho pieseň nevnukujú znaky nôt, ale nadšená náruživosť. Ich hudobné nástroje sú zo skla a hudbe vnukujú nadpozemskú nehu.

A o koľko nás musia prevyšovať v svetoznámych vedách! Kým naše hute pri neúčinlivej uhoľnej žiare nevedia zhotoviť refraktor, ktorý by vedel do okruhu nášho videnia natoľko premietnuť mesiac, čo sa pohybuje len vo vzdialenosti päťdesiattisíc míľ, že by sme mohli na ňom zbadať predmety ľudskej veľkosti, zatiaľ oni do nekonečna stupňovanou elektrickou žiarou zhotovujú také zväčšujúce zrkadlá, v ktorých Sirius sa zjaví ako slnce v zenite, hviezdne mlhoviny sa zjavia ako nové svetové systémy, a diskos súsedných planét tak stojí pred ich očami, akoby vo výške nebolo neba, ale akoby tam visela nová klenba zeme. A či tí, ktorí vidia v obrovskom zväčšujúcom zrkadle súsednú planétu, zaľudnatenú práve takými ľudskými postavami ako sme my, vysadenú takými istými hájmi ako sú naše, ktorí vidia život, aký sme tu my započali žiť podľa zásluhy, vydobytej dokonalosti, v pokračovaní na súsedných hviezdach, ktoré sem premietli zo šesť milionov míľovej vzdialenosti, či tí potrebujú kňaza, chrám, či potrebujú vieru alebo zjavenie?

Oni nemusia „veriť“ v Boha, dušu, záhrobie, večný život; oni prosto už „vedia“, že toto všetko jestvuje!

Či je tam potrebné „kázať“ o ctnosti, pilnosti, vernosti dobrote?

Nie. Na severe niet kňazov.

Veď sama zem im obľahčuje zaslúžiť si nebo.

Kým odumre účinok magnetizmu, so zázračnou silou obsadí celú zem a celé nebo, ba všetko, čo medzi nimi jestvuje. Ľudské srdce je podrobené jeho účinkom.

Severnou žiarou (aurora borealis) prehriaty človek je pravdivým dodržiavateľom daného slova, jeho veselosť nepozná mámon, jeho náruživosti planú bez sadzí a popola; jeho česť má hrdosť, v práci nachodí rozkoš, teší sa blahobytu iných, súcíti so smútiacimi, pozná svoju ľudskú hodnotu, a ctí si duchov, ktorí sú silnejší ako je on sám; je vzrušený, nervózny a preto sdielny; nevie držať hnev, má sklon k žartovnosti, je duchaplný, vtipný, reparáciu urazenej cti nehľadá v pomste. Na severnej točne sa ľudia nebijú.

A napokon na severnej točne vedia naozaj milovať. Keď sa tam raz našli magnetizmy dvoch sŕdc, tie sa už od seba viacej neodlúčia, roztrhnúť ich môže len smrť; ba aj vtedy, ten kto prv umre, neodíde znovu zrodiť sa bez druha na inú hviezdu; ostane v jeho blízkosti, žije naďalej v rozpomienkach srdca a v magnetickej žiare zeme, čakajúc na neho, kým umre a môžu ísť spolu do novej spoločnej vlasti. Taká je láska severanov.

Tam niet nevernosti a sústava nevernosti, tiež niet ,módy‘. Nik sa nechce inému páčiť, okrem toho, koho miluje.

Severania tedy dlho žijú, lebo sú dlho šťastní. Choroby, epidemie nezúria medzi nimi. Tam zem nemôže ochoreť ako u nás pri cholere, povetrie nemôže byť zamorené nákazou, ako u nás pri týfových epidémiách; niet prechladnutia, lebo rázne premeny počasia nejestvujú; ľudia umierajú, keď zostárnu. Už aj zvieratá a vtáctvo lesov má tú výhodu, že nie sú nikdy choré, a žijú po hranicu svojich dní. Soznam chorôb predĺžili ľudia starého sveta a zvečnili ich v sebe samých.

Tam niet lekárov.

Tam ani staroba nie je taká ako u nás, tvári nie sú vráskované stopami biedy, bolesti, plytkých rozkoší, tieto nezapríčiňujú šediny, vypadávanie zubov. Život vyhasne pomaly práve tak ako kahanec, v ktorom sa minul olej.

Ale keď už raz tak dlho žijú tí ľudia, keď ich nekántri ani mor, ani vojna, ako sa pomestia napokon na takom ohraničenom mieste.

Po prvé: ušľachtilý druh nie je sporý.

Potom: čiastka sveta, na ktorej bývajú, sa stále rozširuje.

V takej miere ako ochladá povrch zeme, v takej istej miere vzrastá vyžiarovanie jej magnetizmu; toto vyžiarovanie pomaly stápa ľady, ktoré opaskom svierajú severnú točnu.

Ľadové pásmo sa postupne rozširuje, jeho brehy stále obmýva teplé more severa, a more zas vždy ustupuje a Magnetickej države prepúšťa zo svojich brehov vždy kus pevniny, ktorú zaujmú privtelia, vysadia, zaľudnatia.

Takto napred pomenované ľadové pásmo neprestajne sa rozprestiera smerom ku zónam známeho sveta a tieto postupne stláča. Pod nami naša zem stále klesá. Stredná Ázia je už hlboko pod hladinou Tichého oceánu, chránia ho len rudonosné brehy a je vypočítané, že o 10.000 rokov posledné vrchy Francie budú vyčnievať zo Stredozemného mora ako ostrovy.

Nedokonalé druhy známeho sveta, pod posledným južným kruhom sa vždy tesnejšie somkýnajú, a keď budú bojovať o posledný kúsok zeme, navzájom sa zničia.

Keď sa Franklin, Kane, Mackintosh, Kennedy a iní odvážni plavci vychytili preraziť ľadový pás zeme a dostať sa do novej čiastky sveta, ktorú tušili a jestvovanie ktorej dokázali, vedeli, vypočítali, že toto dvojité ľadové pásmo nás, v ňom zaviaznuté nedokonalé ľudstvo, raz stlačí a zmetie s povrchu zeme, ako iná katastrofa zmietla svet mamutov; ale ta my vtrhnúť nemôžeme.

A či severania vedia o nás niečo?

Myslím, že áno.

Ako? Keď nikdy k nám neprichodia, keď medzi nami nikdy neboli?

Zas pomocou elektromagnetizmu.

Keby niekto pred štyricať rokmi bol povedal, že zavíta čas, keď tú trónnu reč, ktorú anglická kráľovná povie na poludnie o dvanástej hodine v Londýne, už o druhej hodine popoludní doslovne budú čítať v Pešti, v Petrohrade, Carihrade a ešte v ten istý deň aj za oceánom, v Amerike, niekoľko tisíc míľovej diaľke, boli by mu povedali, že ,básni‘!

A keby niekto pred tricať rokmi bol tvrdil, že raz bude taký stroj, do ktorého keď na jednej strane vložia majstrovské dielo, so striebrom ktorého sa Benovenuto Cellini trápil pol roka, na druhej strane sa objaví druhé na nepoznanie podobné dielo, boli by povedali, že je ,fantasta‘.

A hľa, toto všetko už jestvuje. Tieto divy robí elektromagnetizmus.

Či by nebolo možné vytvoriť tenže istý div v tisícročnom zdokonalení, ním preniknutom, jeho silou povznesenom ľudskom mozgu, zázrak, ktorý robí s meďou a amalgamom? Že by elektromagnetizmus preniesol aj povedomie z jednej čiastky zeme do druhej a v ľudskom modzgu vytvoril galvanoplastické dejstvo???

,Si básnik! Si fantasta!‘ ráčte zvolať pánovia a dámy.

Ale keď nás už tak dobre poznajú naši príbuzní s vyššími schopnosťami, prečo neprídu sem medzi nás? Veď im neprekáža ľadová step, vedia preca lietať. Prečo sem nezaletia, prečo nezaujmú našu zem?

Preto, lebo nás nemôžu upotrebiť.

Čože by s nami robili?

S našou otrávenou krvou, ktorá má v sebe zárodky chorôb, s našimi paradoxnými pojmami, ošklivou rasovou nenávisťou, hrabivou lakomosťou, sobeckou láskou, s našimi smiešnymi pýchami, šialenými módami, s fanatizmom našich storakých mytologických vier, s Babelom tisíc rečových rozdielov, s milionmi privilegizovaných vrahov ozbrojených národov, so zimničnou biedou, s hýriacim bohatstvom, s nevedomou ľudovou pospolitosťou, s namyslenými učencami, s krvavými radovánkami, s márnou slávibažnosťou, s hádkami pre ,moje-tvoje‘, s omamujúcimi nápojmi, nespravedlivými zákonmi, stranickými sudcami, s hýriacou mladosťou, podagrickou starobou, s hospodárstvami, ktoré mučia zvieratá, so spravedlnosťou, ktorá mučí ľudí, s našimi väzeniami, šibenicami, so zlatom kúpenými rozkošami, s módnymi krásavicami zdobenými parochňami, s našimi kňazmi a lekármi, právnikmi a generálmi, novinármi a ministrami, kráľmi a otrokmi? Keď sme my v tomto dokonalí!…

Povedzte, k čomu by nás mohli upotrebiť?…

Ak o nás vedia, tak nás len ľutujú.

A v tichom kontemplovaní budú sa na to dívať, ako nás stihne zaslúžený osud.

Ich svetu patrí budúcnosť.

Država severa sa nepretržite rozširuje; svetlo a teplo severnej žiary osvetľuje a obvieva čím ďalej, tým väčšie priestory; ľadové pásma severa v zónach sa vždy väčšmi posunujú napred. — Zem postupne ochladá a priemer letných temperatúr vždy sa povážlivejšie približuje k nule.

Raz potom dosiahne stupňa mrazu. Minie sa uhlie, vykácané lesy, ba ani len umelý oheň nedá viacej tepla.

Ale v tej istej miere ako ochladajú vnútorné vrstvy zeme, vzmáha sa jej elektromagnetická sila, a keď ju napokon opustí aj macocha, slnce, ktorá s ňou tak zle zaobchodila aj doteraz, vtedy bude planúť vo vlastnom svetle a svojou žiariacou korunou zaplaví vôkol nebo, a zahreje ovzdušie nad svojimi večne šťastnými národmi, a vtedy bude ,jeden ovčinec, ktorý nepotrebuje pastiera!‘“




Mór Jókai

— maďarsky píšuci prozaik, dramatik a publicista, vedúca osobnosť maďarského kultúrneho a politického života v druhej polovici 19. storočia Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.