ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po prednáške z dvorany vyniesli všetky lampy, horely len sviece prostredného lustra. Ivan sa chystal ukázať elektromagnetické osvetlenie.

V spoločnosti našli sa mnohí, ktorých to prekvapilo dojmom novoty, keď odrazu zažiarila jasná hviezda, sťaby bola sostúpila s neba k vôli niekomu Venuša osvietiť prenikavo bielou žiarou dlhý rad siení, takže v záplave jej žiare plamene lustra tancovaly ako belasé blikátka, vrhajúc vôkol tiene.

V tomto osvetlení každá tvár stratila svoju pôvodnú farbu. „Hľa, ľudia Magnetickej državy,“ šepkali si kde-tu hostia. Ivan s ťahmi tvári, tvrdými ako socha, tmavo zatienenými očami, na rečništi pôsobil dojmom žiarou obklopeného čarodeja. Nádherné národné úbory, antické šperky dám, brošne, spony, gomby, šnúrové výšivky na dolmánoch a mentiekach, spestrovaly emailom nadsvetia aj ináč ušľachtilú skupinu.

Ale v tejto nadhviezdnej svetelnej záplave boly dva zjavy, ktoré navdojak na rtoch divákov vylúdily vzdych obdivu. Jedným bola grófka Angela. Nové svetlo odňalo jej tvári pôvodný hrdý svit. Zemský, rajský, panský pôvab na týchto niekoľko chvíľ s nej zmizol, na jeho mieste sa zjavila vízia nebeskej bytnosti, tvár oslávenej, ktorá zanechajúc zem, na rameni anjela strážcu sa dvíha ku hviezdam, a ich žiara, čo osvecuje jej tvár, akoby ju aj prežiarovala a nevrhala nijaký tieň: krišťáľová tvár, na ktorej niet stopy zemskej náruživosti, radosti, žiaľu, výsmechu, vzdoru, pýchy! Taká podivná je tá magnetická žiara.

Druhým zjavom bola grófka Theudelinda. Sedela na vyvýšenom mieste vo vysokej lenoške, takže vynikla zo skupiny ostatných. Táto čarodejná žiara poskytovala jej tvári nejakú báječnú vznešenosť. Ináč bledá pleť sa teraz jagala. Jej ušľachtilé ťahy boly zduchovnelé. A keď sa žiara dotkla briliantov skvelého diadému, ktorý mala na hlave, s jej čela len tak sršala záplava papršlekov, sťa prúd padajúcich hviezd. Bola vznešená. Päť minút bola najokúzlujúcejším zjavom medzi kráskami krások, hoci to bolo už veľmi dávno, čo jej zrkadlo vravelo: „Pekná si, pekná, kráľovná krásy!“

Obidve strany bibliotéky boly vonkoncom vykladané zrkadlami, v nich sa skupiny hosťov strojnásobnily a musel sa v nich každý vidieť. Theudelinda sa päť minút videla čarokrásnou. Pomyslela si v duchu: „Taká som, ako kráľovná Malo.“

Odrazu potom zhasla zázračná hviezda a znova zavládla sviecami osvetlená tma.

Skupinou zalkalo ľútostné „ah“. Škoda, že to netrvalo dlhšie! Ľudia si pretierali oči a zas sa poznávali. Už niet medzi nimi ani Ariela, ani báječnej rusalky, niet ani do neba odlietajúcich pozdravov, ani s oblakov sostupujúcich kráľovien neba, ani hrdinov hunských povestí, sú tu len statoční každodenní grófovia, učenci a sviatočné grófky; tvár grófky Angely je zas dobyvačná a hrdá; Theudelinda je znova mrazivá a zronená.

Ivan tiež sostúpil s rečníckej tribúny, prijímal blahoželania a načúval poznámkam obklopujúcich ho ľudí.

Mienky o jeho prednáške boly prirodzene rozličné.

Jeho najvynikajúcejším a najuchvátenejším poslucháčom bol gróf Géza, ktorý, keď Ivan sostúpil s rečnišťa, sa hneď hlásil, že vnikne do sveta severnej točny, a nepustil ho zo zajatia, kým mu nepovedal, kde sa možno o ňom dozvedieť viacej. Ivan mu konečne dal úpravu, že v IX. skrini Národného kasína najde celý rad kníh, ktoré mu na všetky ďalšie otázky poskytnú tie najpodrobnejšie objasnenia.

Ale zato barón Eduard ku predmetu prehovoril celkom skepticky, urobiac sedmohradským spôsobom tú poznámku: „Všakver, vy ste nás teraz tak trošku pobláznili?“

Jeden z najvýznamnejších členov spoločnosti s usmievavou ironiou dal výraz svojmu obdivu nad tým, koľko poezie vedel vraj vylúdiť z vedeckého tématu, kým vynikajúci básnik ľutoval, že pri takom básnickom predmete prečo sa dal obmedzovať v obrazotvornosti suchými vedeckými dátami?

Celkom inakšie poníma vec v literatúrach ohromne zbehlý gróf Štefan.

Človek musí rozumieť narážkam. Prednáška bola silnou satirou na terajšie štátne a spoločenské pomery, zamaľovaná farbami vedy a poezie, aby to mohli pochopiť len tí, čo do veci vidia. Podobá sa jej staroveké dielo Mikuláša Kliminsa, ktoré deti môžu čítať ako dobrodružnú povesť, kým filozofický um vidí v ňom zahorklú satiru, namierenú proti kňazským a svetským vládam. Všakver som uhádol vašu intenciu?

Ivan ponížene ďakoval za vzácne poznámky. A potom išiel poďakovať sa panej domu za láskavosť.

Theudelinda ho prijala s usmievavou tvárou. Pri nej opierajúc sa o lenošku stála grófka Angela.

Keď sa grófka Angela ponáhľala ku svojej tete, pozdravila ju týmito slovami:

„Tetuška, bola si taká veľkolepá ako kráľovná Mab.“

Výraz tejto priliehavej myšlienky sa zračil na tvári grófky Theudelindy, keď hľadela na približujúceho sa Ivana. Za tých päť minút, v ktorých sa videla takou pôvabnou, bude mu na veky vďačná.

„Veľmi pekne vám ďakujeme za pôžitok, ktorý ste nám všetkým poskytli,“ riekla, podávajúc Ivanovi ruku.

„Bol som vaším dlžníkom,“ riekol Ivan. „Keď ste ráčili poctiť svojou prítomnosťou môj skromný dom, vtedy ste mi, pani grófka, dali diamant, aby som ho pred vašimi očami spálil; teraz si ja dovolím dať vám diamant, ktorý sa zrodil pred vaším pohľadom.“

Vtom jej odovzdal kus uhlia, ktorý sňal s hlavného vedenia Voltovho stĺpu.

„V prednáške som spomenul, že uhlie v magnetickom ohni stvrdne na diamant, takže reže sklo.“

„Ah, skúsme to,“ riekla Angela s planúcim zrakom. „Máte tu nejaké sklo? Hľa, tu na zrkadlovej ploche. Dobre? Poďte!“

Chcela to vidieť aj grófka Theudelinda. Vstala a išli spolu všetci ku zrkadlovej stene.

„Napíšte na zrkadlo nejaké písmeno,“ riekla grófka Angela, a po vyslovení želania pozorne hľadela na Ivana.

Naozaj, ktorú literu si vyvolí z abecedy? Ak je márnivý, vyvolí si začiatočnú literu svojho krstného mena, „I“; ak je pospolitým pochlebníkom, tak prvú literu krstného mena domácej panej, „T“; ak je zmámeným šaškom, tak literu „A“. V každom prípade vysmeje ho grimasa tejto božskej tvári.

Ivan vzal uhoľ a jeho hranou napísal na zrkadlovú stenu literu „X“.

Touto literou sa nezačína v rímsko-katolíckom kresťanskom kalendári ani jedno meno, iba v Španielsku, kde raz bola svätica Ximene, ale u nás pri krste nedávajú toto meno.

Obdivovali literu a uhoľ, ktorý prevzala grófka Theudelinda, ubezpečuje Ivana, že ho odloží do svojej bijouteriovej sbierky.

Grófka Angela stála proti Ivanovi v takej blízkosti, že sa ho dotýkaly riasy jej šiat.

„Či viete, že ja všetko to, o čom ste prednášali, verím. Ale prosím vás, nepovedzte, že celá prednáška bola len na to dobrá, laické obecenstvo fantasticky prifarbenými mimoriadnosťami povzbudiť k bádaniam v suchopárnej vede, že cieľom celého bolo len to, nakloniť mnohých znudených mladých ľudí, aby sa zajtrá ponáhľali do biblioték a vyhľadali profesorov, dozvedieť sa, čo je pravda a čo nie je pravda vo vašom opisovaní, aby takto ochutnali bádania, ba hneď dostali k nemu chuť. Ale ja verím všetkému tak, ako ste to opísali. Ale chcela by som sa ešte viacej dozvedieť o tomto svete. Ako je to ďalej? Čo všetko vidíte ešte? Lebo magnetický videc musí vidieť všetko.“

Naozaj oči grófky Angely vedely sa takým magnetickým pohľadom dívať na človeka, že po jeho vlivom musel vidieť zázračné veci. Papršleky jej očí maly už nejedného somnabulistu.

„Vraveli ste,“ pokračovala Angela, „s akou vehemenciou, s akou silou vedia severania milovať, ale u nich to nie je ctnosť, ich lásku zapríčiňuje magnetizmus. Verím. Ale teraz už magnetičnosť má dva póly: južný a severný. Dočítala som sa, že protivné póly sa priťahujú a rovnaké póly sa odpudzujú. Ak tedy v Magnetickej države srdcia, ktoré sa priťahujú, aj splynú, tým vzniká láska, ktorá sa nikdy nemení, tak potom musí jestvovať aj nenávisť, ktorá je tiež nezmeniteľná, pre ktorú sa ľudia vyhnú až na druhý koniec sveta; za túto nenávisť však oni nemôžu a všakver, ona práve tak nie je hriechom?“

Ivan cítil, že sa ocitol v liečke. Veľmi dobre chápal, čo sa ho grófka opytuje a Angela tiež tušila, že sa jej otázka stretla s porozumením. Zo začarovanej kličky Ivanovi zas musela pomôcť fyzika.

„To je pravda, pani grófka, že všade, kde je na zemi život, tam sympatia a antipatia sú jednako oprávnené. Pani grófka študovala magnetizmus. Čítala o jeho póloch. A zaisté čítala aj o tom, že magnetizmus má aj rovník, čiaru, ktorá nie je ani juhom, ani severom. To je magnetický equator. Tam magnetizmus ani nepriťahuje ani neodpudzuje. Tam vládne mier. Takýto magnetický rovník každý človek má v srdci a hoci v nenávisti a láske jeho náruživosť robí tie najdivšie skoky, táto čiara ostane nezmenenou, a ktorí pod ňou bývajú, nažívajú tam v mieri.“

„A kto býva pod magnetickým equatorom?“ opýtala sa grófka.

„Na príklad rodičia dieťaťa a dietky jedného otca.“

Angelina tvár vzplanula, jej oči v Ivanových očiach vyprázdnily bleskové baterie, ale jeho tvár ostala nehybnou.

„O tomto sa ešte budeme rozprávať,“ riekla grófka Angela a odišla do vnútra siene. Ivan sa poklonil hrdej krásavici a vrátil sa do mužskej spoločnosti.

Po prednáške na dennom poriadku bol bufet. Pred týmto už zuteká lateinerská čeliadka. Ak niekde, tak potom pri bufete sa prezradí, že je on len tabulárny sudca. Tento je k tomu privyknutý, že ak chce jesť, pekne-rúče sa posadí na nejaké nepohnuteľné miesto. Keď môže obidva lakte položiť na stôl, tým lepšie. Pri svojom stole sa najlepšie cíti. Pri ňom má rezervovaný vlastný nôž, vidličku, lyžicu, ktoré pozná už po hmate. Tu nik nežiada od neho, aby jedol obidvoma rukami. Manželka mu vyberie na miske zo všetkého prirodzene tie najlepšie kusy. Ak mu chutnalo, ponúkne ho znova a núti ho, aby si vzal ešte. Ak mu nechutnalo, vyzvedajú sa, kto bol na vine? Ak bolo na vine jedlo, vážne pokarhajú kuchárku. Keď nič nechce chutnať, príde mu na um univerzálny domáci priateľ: „kúsok hriančeného chleba!“ Oh, aké je to veľkolepé! Zvlášť, keď ho trošku potrú česnakom, práve len, aby bolo cítiť odtienok chuti. Aké je to celkom iné pojedať zákusky v tomto grófskom bufete. Tu z hromady tanierov, tam zas zo stohu vidličiek ,via facti‘ ,od-primaoccupovať‘ príbor pre jednu osobu, zpomedzi hŕby misiek niektorú zaujať, dvom-trom coaquistorom stúpiť na otlaky, potknúť sa na niekoľko krinolín, ľakťami si prekliesniť cestu na koniec druhého stola, kde možno dostať pohár, z bažantovej misky vybrať si ten najhorší kus, aby pozdejšie prichádzajúci nepovedali: hľaďže toho nevychovanca, vzal si mäso z pŕs, hoci vie, že to má aj druhý človek rád! S uchváteným bažantím stehnom potom utekať do niektorého kúta. V jednej ruke držať tanier, v druhej nôž, v tretej — keby len bola! — vidličku. Keby tu bol aspoň pes, aby mu mohol človek hodiť koštiaľ, ktorý mu ostal v ruke a nevie si s ním rady. Potom s nejakou štyrrohou vidličkou, ktorá chcela byť pôvodne lopatou, strkať do nejakej huspeniny, ktorú nemožno stabilizovať, medzitým napravo naľavo brániť si pohár, aby mu ho nevzali zpred nosa, modlikať sa bohatému a chudobnému, aby jeho vrecká veľmi nenapájali šťavou zaváraniny, drúk paštiky z husej pečienky pilovať nemožnými nožmi, kým protestuje proti „skonsumovaniu“, hoci to najlepšie z nej je práve hriančená kôročka; kedy-tedy prevrhnúť siamským blížencom podobné, zavadzajúce, fľašky na olej a ocot, po prehltnutí želatíny zbadať s hrúzou, že to bola želva! Napokon nevidieť nikoho, komu by sa človek mohol poďakovať za večeru. A potom miesto domáceho zažívania, spojeného so špáraním zubov, človek si musí palam et publice vyplachovať ústa.

Lepšie je doma! A kto nemá domova, tomu je zas lepšie v dobre známom hostinci, kde človek môže rozkazovať, kritizovať a tykať čiašnikovi.

Ivan nepatril k uprchlíkom. Zamiešal sa do spoločnosti a tváril sa ako človek, ktorý sa dobre cíti.

Skupina starých a mladých pánov privítala ho veľmi srdečne, každý mládenec niže štyriciatky oslovoval ho s dôverným tykaním. Spoločnosť ho prijala za svojho. Veď to i tak nestojí nič. Pozajtra odíde do svojej Mezopotamie a viacej nebude o ňom ani chýru ani slychu.

Začali si ho doberať pre predmet jeho prednášky. A vtedy vysvitlo, že tento učenec-troglodyta je veľmi fidélnym kompánom. Chápe žart, keď mu trafia do živého, sám sa smeje najbezstarostnejšie, ale pri danej príležitosti úder hneď zasa vracia s takou istou bezstarostnosťou bez toho, že by urazil niekoho.

Útok proti nemu začala husárska rovnošata, ktorej nositeľa, takto udomácneného šľachtica, grófa Salistu, páni medzi sebou menovali kapitánom. Širokoplecá boxerská postava s vypuklou hruďou, hrde vztýčenou hlavou, s červenou, usmiatou tvárou, s dohora vykrútenými čiernymi fúzami. Teraz kráča kuľhajúc, sťaby mal jednu nohu kratšiu ako druhú a potrasúc Ivanovi ruku, súčasne sa mu aj predstaví.

„Gróf Salista, husársky kapitán. Ale si nemysli, že vari preto kuľhám, lebo mi odstrelili nohu. Preto som okrivel, lebo nejaký plachý básnik stúpil mi na ostrohu a odtrhol mi ju hneď aj s opätkom.“

Veru sa tomu zasmial aj Ivan, lebo to bolo čudné.

„Poetica licentia! Bol si hexametrom a urobil z teba jamb.“

„Hahaha!“ smial sa ostro kapitán. „Počujte, to je dobrý vtip! Bol som hexameter, šesťnohý vojak-jazdec: stal som sa jambom: jedna dlhá, druhá krátka. Ale teraz ti ja poviem nejaký vtip. Povedal si o obyvateľoch Magnetickej državy, že majú belasé vlasy; tak musia mať aj belasé brady; ale potom to zas nemôže byť pravda, že každý má len jednu ženu, lebo veď modrofúz má ich mať sedem.“

„Alebo sedem košov,“ vetil Ivan.

„Hah! Ich bin erkannt!“ zvolá s bonhomiou kapitán s výbuchom mladistvého smiechu. Preslávil sa tým, že stále hľadal ženu, ale nikdy nedosiahol stavu bezstarostného konzorcia.

V societe radi vidia človeka, ktorého možno štípať, ale ktorý je aj sám uštepačný.

„Naozaj musí to byť zaujímavá država,“ pokračoval v harcovaní gróf Salista. „Tam sa každý človek podobá nabitej leydenskej fľaši, len tak z neho sršia iskry, keď sa pôjdeme duelovať, netreba nám brať pištole, stačí, keď proti nepriateľovi vystrem ruku.“

„A vtedy sa stane to, čo vraví porekadlo, že ti aj ruka vystrelí.“

„Porekadlo však rozhodne spomína ,prasaciu nôžku‘,“ riekol so smiechom kapitán, „nuž ale snesiem už ten karambol, keď som vám raz nalietol.“

„Ale to tam musí byť ešte zaujímavejšie, keď si človek na ulici chce zapáliť cigaru, svojmu protichodcovi povie: ,Slečna, prosím si božtek, lebo si pri jeho ohni chcem pripáliť cigaru.‘“

Teraz sa zas smiali na Ivanov rováš. Ivan sa nehneval, hoci učenca a básnika to bolí najväčšmi, keď si robia vtipy z jeho myšlienok; potom on pokračoval v žartoch.

„Ah, tam už fajčenie cigár vyšlo z módy! Že ako sú s tým? Nuž tak, ako s plynovým osvetlením. V tabakovej továrni štát vo dne v noci v ohromnom kotle dá spaľovať tabak, ktorého dym, práve tak ako plyn, po rúrach vovedú do domov, v každej izbe je kohútik s jantárovou čútorkou, a každý môže sa nabafať zo štátnej nargilly toľko dymu, koľko sa mu len páči.“

„Großartig!“ zvolal gróf Salista.

„Len to sa mi nepáči v tvojej države,“ zamiešal sa do reči gróf Oskár, „že tam niet koní a tak ani dostihov.“

„Dobre, ale pri tom je zas tá výhoda, že niet ,bettinghous‘-u.“

Teraz sa už každý odvrátil so smiechom. Gróf Oskár totiž v tomto dome nechal pekné sumičky.

„Ale mne sa jednako len nepáči ten tvoj štát,“ pokračoval kapitán, „lebo, čím by som tam bol ja, keď vojakov nik nepotrebuje?“

„Veru nik!“ potvrdil Ivan. „Ani len jeho pápežská svätosť.“

Ale pri tom už medzi okolo stojacimi vypukol ohromný rehot, načo kapitán trochu ustúpil a zapýril sa; ale potom sa aj on smial.

„Hľaďže, aby ho aj s jeho hvezdárskym Parakelsom! Akú vážnu tvár strúha; ale stavil by som sa, tento človek aj to vie o mne, práve tak ako to aj sám viem, že som bol pápežským zuávom. Nuž veru pri Castelfidarde mi nahnali taký strach, že som sobral nohy na plecia a zastal som až doma. Hahaha!“

Pri tomto predmete ozval sa aj opát Samuel.

„Ja si ešte väčšmi aprehendujem, že ste z Magnetickej državy celkom odstránili duchovenstvo.“

„Nuž, veď tomu sa ešte dá pomôcť,“ riekol priateľsky Ivan. „Keď poznajú osnovu našich ,vesperov‘, ešte sa im azda aj zapáčia.“

Ivan týmto úderom vyrúbal pred sebou celý les. Históriu „vesperov“ poznali už všetci, lebo grófka Theudelinda mala toľko zdravého citu, že ju radšej sama vyrozprávala známym, aby sa ju nedozvedeli od cudzích ľudí, ale o tejto veci pred kňazom nedovolil si nik žartovať. Pokladali to za povážlivé. Keď videli, že sa na Ivanovom vtipe aj sám opát smeje, tak že mu po lícach slzy kanú, uznali Ivana za nesmierne fidélneho kompana, s ktorým sa možno dobre zabávať.

Veď je to „adept“.

On už pozná náš žargon, neklíme sa a kto nepatrí medzi nás, ani nevie, čomu sa smejeme?

„Ten učenec je naozaj ,fajnský chlap‘! Urobme si s ním dobrý deň!“

„Je to pravda, že ty nikdy nepiješ víno?“ opýtal sa kapitán.

„Do roka raz.“

„A tohoto roku si ešte nemal ,anniversarium‘?“

„Nie.“

„Tak dnes toho vypijeme za celý rok! Kto chce držať s nami?“

Jedna čiastka mužskej spoločnosti sa utiahla v sieňach. Niekoľko dvoriacich mladíkov, a niekoľko obligátnych tanečníkov. Dámy po čaji obyčajne pri klavíri si ešte zatancovaly niekoľko štvoriliek, a keď sa im zachcelo, zadropčily si aj čardáš. Gróf Štefan bol tak dlho v dvorane, kým zmizol aj posledný učenec a poet, keď sa už spoločnosť začala rozchádzať. Totiž ani nie celá spoločnosť, lebo jej čiastka zdezertovala, usalašiac sa v byte grófa Štefana, ktorý v paláci grófky Theudelindy obýval celé druhé poschodie, a tam sa potom zabávali svojím spôsobom.

V odľahlej chyži, z ktorej nadol neprenikal huk, pokračovali vo veselom besedovaní, vynášajúc zdravice pri šumiacom víne.

Ivan sa tuná predstavil s druhej strany. Vedel piť. Jeho zdravice maly jadro, jeho vtipy iskrily, jeho anekdoty boly nové a zaujímavé. A potom, koľkokoľvek pil, jeho letora sa nezmenila ani máčny mak. Bol krotký ako mlieko.

„Bruder!“ riekol mu zajakavým jazykom asi okolo druhej hodiny gróf Géza. „Dohodli sme sa, že ak sa opiješ, pekne-rúče ťa s kapitánom zanesieme domov a tam ťa uložíme. Ale odpusť, milý priateľu; ty magnetický rytier, ja to už neuhádnem, ako sa treba hore schodmi kotúľať, som celkom ,matsch‘. Tak si len nasaď perute a nasaď aj kapitánovi krídla a len leťte bezo mňa.“

Ľahol si na pohovku a zaspal.

Smiali sa na jeho úprimnosti. Smial sa aj Ivan.

Prischlo mu pomenovanie „magnetický rytier“.

„Nomen est omen,“ riekol Ivan. „Volám sa ,iván‘, čo v maďarčine značí toľko, ako ,pijúc‘, ,getrunken‘!“

„Ale povedzme si pravdu,“ riekol kapitán, „keď je už reč o lietaní, nuž s takou postavou, akú mám ja, sa nelieta ani v Magnetickej države.“

„Naozaj neviem, ako sa oceňuješ,“ riekol Ivan; „ale nakoľko ja viem, len ,škiz‘ je to, ktorý nie je ,volát‘.“

(K vôli slabším, lebo ich môže byť hodne, ktorí to nevedia, vysvetlíme vec: „škiz“ totiž je s istou neomylnosťou vyzbrojená najvyššia mocná osobnosť, ktorú znázorňujú vo vyšívanom ornáte, stojí ešte aj nad všetkými kráľmi a vzdávajú jej hierarchickú úctu; „volát“ zas je slobodnomurárske heslo, vyjadrujúce stav, v ňom sa zdeptané právo musí podrobiť na istý čas jestvujúcej skutočnej moci.)

„Ah!“ riekol kapitán, „ty sa aj v tom vyznáš? Azda sa aj karty hrávaš, milý, milý učenec?“

„Každý tretí rok raz.“

„To nie je dosť.“

Prečo to nie je dosť, to už nestihol povedať, lebo práve prišiel zdola gróf Štefan s chýrom, že sa už dolu spoločnosť rozišla; grófka si ide odpočinúť, je tedy už čas, aby aj hore prestala hlučnejšia zábava. To každý uznal za niečo celkom prirodzené.

„Ale zato o odchode ani reči,“ riekol gróf Salista. „Dajte sem taroky! Nemrhajme nadarmo pre robotu ustanovený čas.“

Kto sa podoberie?

Pán opát sa hneď hlásil, to je jeho štúdium. Za ním zas barón Oskár, to je jeho náruživosť. Tretí bol kapitán, to je jeho remeslo. A kto bude štvrtý?

„Nuž, učený priateľu?“

Gróf Štefan nepokladá za zbytočnosť poznamenať pred svojím hosťom, že sa páni hrajú na veľké peniaze.

„Ale čo?“ riekol gróf Salista. „Krajciar jeden point.“

„Veru tak, ale zato pri tejto krajciarovej hre v jednej partii možno prehrať sedemsto-osemsto zlatých. Veď oni zo spoločenskej hry urobili hazardnú hru.“

Ivan sa usmieval.

„Každodenne hrám sa hazardnú hru s veľmi veľkým pánom: s prírodou; za tisícu čiastku zisku každý deň na jednu kartu kladiem svoj celý majetok.“

S tým posunul stoličku ku zelenému stolu.

Je to pekná hra, ktorú sa títo páni hrajú. Hrajú sa ju aj na dedine, ale tam ešte neprišli na to, ako ju možno stupňovať až do hazardnej výšky. Ku obyčajnej hazardnej hre netreba iné ako šťastie a odvaha. Náhodou môže vyhrať aj človek, ktorý je spitý na mol. Ale pri tejto hre sa všetko kombinuje, šťastie, slepá náhoda, šialený prípad sa strieda s výpočtom, prezieravosťou, opatrnosťou a odvahou. Hráč taroku nehrá len z karát, ale aj z výrazu tvári svojich protivníkov. Koľko ľudí, toľko Lavaterov, ktorí hrajú podľa výrazu tvári spoluhráčov, a koľko ľudí, toľko Tartuffov, hrajúcich výrazom svojej tvári. Ten je veľkým hercom, kto ukazuje zúfalosť, keď sa teší, rozpaľuje sa, keď sa najväčšmi obáva. Ten je vojvodcom, kto pri každom údere vie znova utvoriť svoj bojovný plán; ten je Boscom, kto z prvej výzvy vytuší celkové položenie hry; veľkodušným je ten, kto, keď je „treba“;, vie sa obetovať „budúcnosti“, záchrana „spoločnej veci“.

Preto okolostojací veľmi ľutovali Ivana, keď si sadol ku kartovému stolu s týmito tromi veľmajstrami hry. Nepristane to človeku, ktorý každé tri roky raz siahne za kartami, raz do roka za vínovou fľašou, tým menej v taký deň, keď práve pil.

Bolo už šesť hodín ráno, keď páni vstali od hráčskeho stola.

Keď gróf Salista odtisol stolicu, riekol Ivanovi:

„Kamarát, svet má ohromné šťastie, že len raz do roka piješ, a každé tri roky len raz hráš karty; lebo, keby si to robil každý deň, v Jaličovej pivnici by nebolo vína? a v Rothschildovej pokladnici by nebolo peňazí.“

Ivan všetkých troch pánov „ad peram et saccum“ vyplienil.

„On všetko vie!“ vzdychol si pán opát.

„Ale pred odchodom si ešte vypime niečo na rozlúčku!“ riekol gróf. „Kde je ten absint?“

A tu dva poháre na šampanské naplnil jedovatou, hnevivo sa trblietajúcou zelenou tekutinou, na ktorej si rozumní ľudia, čo sa hanbia za to, že majú mnoho rozumu, pochutnávajú len z pohárikov náprstkovej veľkosti.

„Toto tedy na rozlúčku!“

Gróf Štefan pri tomto žarte krútil hlavou; ale Ivan zato sa jednako chopil ponúknutého pohára a štrngnúc si s kapitánom, na dúšok vypil žravú tekutinu.

A potom ako človek, ktorý urobil všetko, čo bol povinný urobiť, veľmi zdvorile sa odobral od grófa Štefana, ktorý ho zas srdečne vyzval, aby bol aj druhý raz jeho vzácnym hosťom, potom ešte počkal na pána opáta a spolu s ním odišiel.

Ale gróf Salista ťažko trafil do predsiene. Jednako mu len poškodila priveľká dávka silného nápoja! V predsieni tým prekvapil priateľov, že si násilne privlastnil Ivanovu perziánku. Napokon Ivan musel ísť domov v jeho vojenskej čiapke so zlatou gombou.

Keď sa dostali na schody, kapitán silou-mocou chcel dokázať, že naozaj vie lietať, lebo on je človek z Magnetickej državy, ktorý má perute; Ivan a opát mali s ním dosť trápenia, kým sa im podarilo sniesť ho na prvé poschodie. Tam mu zas to prišlo na um, že si zajde ku grófke Theudelinde, poďakovať jej za ochotu, s ktorou vypočula jeho biednu prednášku, lebo on je tým učencom, ktorý tu dnes prednášal, a každému hneď prebije hlavu, kto sa opováži povedať, že on nie je učencom. A nebolo možno s ním hnúť, kým len nejaká slúžka prichýlenými dverami vystrčila ruku a dala si ju bozkať. Horko-ťažko sa im podarilo vtisnúť ho do drožky, a keď prišli do hotelu, Ivan ho musel vyterepčiť po schodoch, lebo vtedy o vonkajšom svete už nevedel nič.

Na poludnie pán opát referoval grófovi Štefanovi o tom, čo sa s hosťmi stalo. Gróf Salista leží a spí ako kapustný kameň, Ivan však sedí pri písacom stole a píše listy.

„Má prekliate tvrdú kotrbu!“ riekol gróf Štefan.

„Vypočinutá sila…“ poznamenal opát, poobzerajúc sa, či ho niekto nepočuje zo „saquioris sexus“.

Ivanovi v tejto spoločnosti prischlo pomenovanie „magnetický rytier“.

Magnetický rytier od toho času sa zjavoval všade; robil návštevy, aj v kasíne sa dal vyvoliť za riadneho člena. Chodil ta síce už aj predtým, lebo ho pán opát sem uviedol; ale kasíno má päť čiastok sveta práve tak ako aj zem, a jeho obyvatelia, práve tak ako lepidopteri majú tri triedy: denných motýľov, večerných a nočných moľov. Učení členovia vo dne sa kutia v bibliotéke, ktorá je jednou z najzaujímavejších a najcennejších knižníc, večer od šiestej do ôsmej whistujú a politizujú v ňom septemvirovia a fiškáli, od ôsmej zaujmú pole členovia vysokej socíety, ktorá sa tam baví i po polnoci. Môže sa tedy stať, že dvaja ľudia, ktorí každý deň riadne chodia do kasína, sa nestretnú.

Ivan najprv kutil v knižnici, neskôr ho počítali medzi „noctua“, medzi nočných vtákov.

Už nemyslel na odchod. Ba práve išiel na každú zábavu, a v divadle patril k tým, ktorí v prestávkach obyčajne navštívili lóžu grófiek z Bondaváru.

Na druhý týždeň u grófky Theudelindy bol ples. Na túto tanečnú zábavu pozvali aj Ivana, Navštívil ju.

„Tancuješ?“ opýtal sa ho kapitán.

„Tancoval som kedysi, to bolo veľmi dávno; asi pred pätnásť rokmi.“

„Lepšie je, keď sa tomu človek už len prizerá; múdry človek po triciatom piatom roku už netancuje.“

Pravda, bolo sa čomu prizerať; v divadle nenapodobiteľnej nehy a hladkosti, ktoré pri tanci rozvinujú dámy vysokého sveta, môžu sa kochať aj bohovia.

Grófka Angela zvlášť dnes bola pekná; mala ružové šaty, perlami vyšívaný driečik s čipkovými rukávcami, každý mohol obdivovať jej okrúhle plecia, pár stužkami prepletených hustých vrkočov mala spustený sedliacky nadol, čo jej panovnícku postavu robilo ešte úchvatnejšou.

Ale človek sa napokon nasýti aj božsky dokonalým zjavom. Po večeri odznelo „nemrhajme nadarmo drahý čas“, poďme kartovať.

Ivan kartoval každý deň. Hral elegantne. Nehádal sa so spoluhráčmi. Vedel s gráciou tratiť, vyhrával s flegmou, gavaliersky sádzal, keď mu išla zlá karta, neťahal žreb o miesto a nerobil chyby. Pokladali ho za dobrú akkvizíciu. Zriedkavo užitočný učenec!

Kým hromová mládež (Blitzjung?) krepčila v dvorane, staré a dospelé panstvá po večeri tichučko kartovaly v súsednej izbe.

Ivan zas mal šťastný deň, vyhrával.

Odrazu s chvatom vrazí do izby gróf Edmond a riekne Ivanovi:

„Odhoď rýchlo tie karty, sestra Angela chce si s tebou zatancovať cotillon.“

„Hraj zatiaľ miesto mňa, prosím ťa,“ riekol Ivan, odovzdávajúc Edmondovi svoje karty a kasu, a odišiel do dvorany tancovať s grófkou Angelou cotillon!

Maďarský cotillon! Báječné časy!

Že vidíme maďarský kráľovský dvor, maďarskú ministerskú radu, maďarských brancov, maďarské strieborné a zlaté peniaze; to nie je čudné, to je celkom prirodzené, a tým nám bol osud povinný; ale maďarský cotillon! To je už, povedzme si pravdu, dobyvateľský čin. Cotillon sme tancovali pri zvukoch čardáša.

Tak Ivan šiel ku grófke Angele a sklonil pred ňou hlavu.

„Pred kráľovnú len vtedy ide človek, keď ho volajú.“

„Nože nepochlebujte, v tom sa vyznajú aj iní. Keby ste to boli u mňa začali s pochlebovaním, nikdy by som už k vám nemala slova, ale začali ste s urážkou, a to mám rada.“

„Nepamätám sa.“

„Lebo ešte vždy ste v prúde urážania. A to vy veľmi dobre viete.“

Práve prišiel na nich rad a museli ísť tancovať. Na Ivanovi nebolo badať, že už pätnásť rokov netancoval, aj teraz mu to išlo.

V herni zatiaľ, kým rozdeľovali karty, gróf Edmond zvestoval túto novinu:

„Viete, čo je nového? Moja sestra Angela sa do toho magnetického rytiera celkom šialene zaľúbila.“

„Ah! Do magnetického rytiera!“ zvolal skepticky gróf Salista.

„Neverte mu,“ zamiešal sa gróf Štefan, „poznám dobre našu sestru Angelu. Jej letora len tak prekypuje jemnou maliciou. Keď zbadá, že mužský má nejakého koníčka, tak ho na ňom tak dlho nechá jazdiť a skákať, kým neprecváľa celé ,haute école‘; v tom sa vyrovná madame Schlezákovej. To robí s každým; keď mu potrafí na obľúbené téma, tak ho potom s vážnou tvárou, s veľkým súcitom dokonale vycibrí. Takto s ňou pochodil aj chudák Sondersheim, ktorý je ináč celkom dobrý šuhaj, len tú jednu chybu mal, že sa celkom pokoril pred Angelou, a Angele sa preto zošklivil. Ona vysmeje každého, kto sa jej dá posadiť na koníčka.“

„Áno. Však nie do očí zvelebuje Ivana, ale predo mnou, a nie preto, že je akademik a geolog, ale zato, že je statný mužský.“

„Aj to je taký majstrovský hmat! Veľmi dobre vie, že pred cudzím človekom vyslovované zvelebovanie je tým najsvodnejším lákadlom.“

„Lenže ja som to Ivanovi nepovedal.“

„Tým však Ivanovi robíš veľkú priateľskú službu,“ končil rozhovor gróf Salista.

Tancujúci pár medzitým vrátil sa na miesto.

„Že ste sa už prichystali opustiť sídelné mesto? Riekol mi to opát,“ spýtala sa Ivana Anlega.

„Medzitým ma nejaká vec prinútila ostať tuná dlhší čas.“

„Máte doma rodinu?“

„Nemám na svete nikoho.“

„Prečo nemáte?“

„Ťažká otázka.“

„Pani grófka už o tom azda počula, čím som doma? Dolujem kamenné uhlie. Jasnú čiastku dňa trávim pod zemou.“

„Naozaj? Ostatné si už človek ľahko vysvetlí,“ riekla Angela. „Položenie takej ženy, ktorej muž je baníkom, a to k tomu v uhoľnej šachte, musí byť úžasné. To je neznesiteľná myšlienka. Každý deň sa s ním tak lúčiť ako s človekom, ktorý ide pod zem, každý deň vedieť o ňom, že je pochovaný, každou myšlienkou o to prosiť, aby zas vstal z mŕtvych; vedieť, že ten, koho najväčšmi miluje, teraz putuje hlboko pod zemou, jeho výkrik hore nepočuť a vedieť to, že lono zeme je preplnené nepriateľskými hrúzami, že ho obklopuje celé nebo smrti, ktoré potrebuje len iskierku a už sa premení na peklo, a srdce, ktoré len pre ňu bilo, je navždy pochované. Chápem, že ku pretrpeniu takýchto vzrušení sa ženské srdce neodhodlá. Hah! Keď matka musí volať za utekajúcim dieťaťom: ,Nebež tak prudko, na otcovu hlavu padne kameň!‘ Ale vlastne, prečo bývate v tej šachte?“ (Posledné slová sprevádzala nahnevaným výrazom tvári.)

„Lebo je to mojím živlom, práve tak ako vojakovi bojište, plavcovi more, cestovateľovi púšť; čo nimi hýbe, hýbe aj mnou: náruživosť! Milujem podzemnú tmu.“

Vrúcnosť, s ktorou to Ivan vyslovil, zapaľovala.

„Všetko je vznešené, čo je unášané náruživosťou!“ vetila Angela. „Zvlášť náruživosťou, ktorá tvorí a borí! Viem chápať ženu, ktorá odprevadí muža až na bojište; aj to rozumiem, že ide s ním až do boja, hoci priebeh a spôsoby dnešného boja sú dosť špinavé a prozaické a sú bez každého idealizmu. Ale heroizmus skúmateľa zemských útrob moja letora nepochopí. Človek, ktorý beseduje so skalami, pripomína mi princa Badrula Budura, ktorý sa čiastočne premenil na skalu, nad ktorou jeho žena svojou priazňou vyznamenala otroka. Tým väčšmi sa mi páči človek, ktorý zem skúma v jej šírej nekonečnosti. Oh, chápem ženu sira Bakera, ktorá sa s mužom vyberie do púští Južnej Afriky, jednu zbraň tríme žena, druhú muž; spolu strádajú v šialenej horúčosti, spolu sa rútia medzi dravé šelmy; ruka v ruke predstúpia pred zbojníckeho kráľa, a tam, kde ochromie rameno muža, žena víťazí očami. Viem sa vžiť do položenia ženy, ktorá opustená, na seba odkázaná v hore Mangave, na lone tríma poranenú hlavu cestovateľa a bdie nad ním v ťažkých nociach so zbraňou v ruke, hľadá na jeho ranu liečivú rastlinu; ktorá pri ohníku z ťavieho trusu uvarí obed, a zjaví sa v krajoch, kde ešte noha Europana nechodila, s jediným mužským, ktorého ona je jedinou ženou a hrde sa zjaví pred desiatimi tisícami žien s tým povedomím, že v celej krajine len ona je pekná, len ona je ženou, ktorá si toto pomenovanie zaslúži!“

Zas bol na nich rad tancovať, museli prerušiť rozhovor.

Keď sa vrátili na miesto, Angela pokračovala v prerušenom rozhovore.

„To, čo som vám predtým povedala, bolo len výbuchom zbabelej ješitnosti. Naničhodné blúznenie! Putovať v krajine, v ktorej sa žena len v tom líši od zvieraťa, že chodí na dvoch nohách, kde ku ideálu krásy patrí prerezaná horná pera, cez ktorú pri smiechu vidno nos. Smiešna vec! Tu sa chcieť tým pýšiť, že ja som najkrajšia! Tu sa chľúbiť tým, že sme si navzájom verní. Medzi obludami a potvorami, v ríši škraty. Nie! Nie! Poznám aj odvážlivejšiu vec. Ženská, menom slečna Christiani, dokázala to, že samotná na koni precestovala púšte aziatského Ruska. Keby tak mužský a ženská mali toľko smelosti, preniknúť cez prieplav Polinie a vpadnúť do zátoky teplého mora, ktorú vypátral Kane? Keby tak mužský a ženská zo starého sveta mali dostatok smelosti pristať k brehom severnej državy. A tam odvážne povedať magnetickým ľuďom: ,Poďte s nami závodiť! Sme krajší, sme silnejší, sme vernejší, sme šťastnejší ako ste vy.‘ To by bol triumf! Na takúto cestu odvážila by som sa aj ja!“

Pri týchto slovách Angeline oči planuly v žiare severných zôr.

Ivan sa odhodlal k odvážnemu výroku.

„Pani grófka! Keď holdujete náruživosti odkryť neznáme čiastky sveta, a vyzvať ich obyvateľov, ,závoďme v tom, kto je z nás lepší, vernejší, milší‘. Mohol by som vám odporúčať takúto krajinu, ktorá je oveľa bližšie.“

„Ktorá je to?“

„Uhorsko.“

„Ah! a či nie sme v ňom?“

„Pani grófka nie je v ňom. Vy ste tu len na návšteve, a o tom, kto sme, čo sme, neviete nič. Pani grófka nemá čo hľadať ani v Habeši, ani na póloch, veď pred vami stojí celkom nový svet, v ktorom je dosť roboty pre tvorivú náruživosť.“

Angela rozkrídlila vejár a ľahostajne ním ovievala bielu hruď.

„Čo môžem ja dokázať? Nie som samostatná.“

„Nie ste samostatná, ale zato vladárite.“

„Nad kým?“

„Pani grófka! Stálo by vás to len slovíčko a viedenská zelená palota so ,všetkým činom‘ by presídlila do Pešti. Celá tá spoločnosť tu dolu by potrebovala veľkú vodcovskú postavu, ktorá je teraz tam hore len nečinnou ničotou, a to je váš starý otec, ktorý vás zbožňuje. Svojím jediným slovom môžete dať nášmu jestvovaniu celkom nový obrat. Stačí vaše jediné slovo a gróf Tibald sa presťahuje sem.“

Grófka Angela nahnevane srazila platničky vejára a spustiac do lona ruky, pozrela na Ivana blýskavým pohľadom.

„A či viete, že predmet, ktorý ste teraz spomenuli, natoľko nenávidím, že posiaľ každý, kto ho nadhodil predo mnou, stal sa spolu s ním obeťou mojej nenávisti?“

„Viem, pani grófka.“

„A čo vám vnukuje tú neobyčajnú smelosť, že vediac to, jednako ho len spomínate?“

„Poviem vám to, pani grófka. Medzi rodinou pani grófky a medzi mojou rodinou je isté staré spojenie.“

„Ah! To je celkom nová vec. Nikdy som o ňom nepočula.“

„Verím vám. Jeden z vašich predkov bol kardinálom v tom čase, keď môj predok bol kazateľom v Potoku. Nebudem vám, pani grófka, vysvetľovať, aký rozdiel bol medzi nimi. Ten rozdiel napokon stal sa dôvodom, pre ktorý kardinál potockého kazateľa poslal na galeje. Kazateľovi stačilo povedať len jediné slovíčko, ktoré mu kardinál diktoval a bol by sa oslobodil; toto slovo bolo: ,Abrenuncio‘ (odriekam sa). Nevyslovil ho. Keď mu puto skuvali okolo hrdla, veď galejného raba takto prikúvajú reťazou ku sedadlu, vás predok, kardinál, najprv s bleskami hnevu v pohľade, potom so slzami rozcítenosti v očiach dojate prosil kazateľa, aby povedal to slovo: ,Abrenuncio‘. Môj predok to odoprel urobiť so slovami: ,Non abrenuncio!‘ Stojím pred tými istými bleskami hromu, pani grófka, vravím to isté slovo: ,Non abrenuncio!‘ Toto je to spojenie medzi našimi rodinami. Vy to isté robíte so mnou, čo robil s mojím predkom kardinál?“

Grófka Angela v zaťatej pästi držala zhúžvaný vejár a s široko roztvorenými očami, nemilosrdne stisnúc perlové rady krásnych zubov, šepkala Ivanovi:

„Škoda, že nežijeme v tých časoch! Na mieste svojho predka, dala by som vám teraz klince povbíjať pod nehty.“

Po tejto odpovedi z Ivana vybuchol hlučný smiech. Po chvíľke spolu s ním smiala sa aj grófka.

Bol to odvážny protiúder, zasmiať sa do očí jej blesky vrhajúcemu hnevu; ale bola to jednako len dobrá odveta. Grófka sa tomu tiež musela smiať.

Potom nadurdene odvrátila od neho hlavu a sadla si na stolec.

Ivan neodišiel.

Ten cotillon, hoci je aj maďarský, jednako len je dobrý na to, že sa ľudia nemôžu rozísť vtedy, kedy sa im zachce.

Vtom sa priblížil ku Ivanovi mladý gentleman, jeden z nemých pozorovateľov kartovej hry a pošepkal mu:

„Edmond ti odkazuje, aby si sa už nevrátil; prehral všetky peniaze, ktoré si tam nechal.“

„Dobre urobil,“ riekol Ivan, a vytiahnuc z vrecka tobolku, podal ju mladému gentlemanovi. „Daj mu to, prosím ťa, nech prehrá ešte aj toto.“

A zostal.

Angela už viacej nepozrela na neho.

A cotillon veru trval ešte veľmi dlho. Predný tanečník, gróf Géza, chcel dokázať, že v maďarskom cotillone možno vytvoriť všetky figúry práve tak, ako vo valčíku, a táto demonštrácia trvala temer dve hodiny. Ivan vydržal do konca.

A Angela viacej neprehovorila k nemu ani slova.

Keď prišiel rad na nich tancovať, tak mu prihnula k plecu, ruku mu držala sovrenú, jej dych ovieval jeho tvár; keď išli na miesto, sadla si a odvrátila od neho hlavu.

Keď bolo po cotillone, odrazu sa zjavil gróf Edmond a oznámil Ivanovi, že ho ten dlhý tanec stojí práve tisíc zlatých. Ivan stisol plecami.

Potom sa Edmond opýtal svojej krásnej sestry:

„Tak sa mi vidí, že si si toho ,magnetického rytiera‘ celkom pre seba podržala.“

Angela hnevivo zatriasla krásnymi plecami.

„Eh! Ten človek je mi už na ťarchu!“

Od chvíľky, ako odznely slová: „Ten človek je mi už na ťarchu!“ odrazu sa voči Ivanovi celkom zmenila tvár spoločnosti.

„Magnetického rytiera“ prestali pokladať za fidelného kompana, ale videli v ňom drzého votrelca.

Angela nepovedala viacej, ale z toho nasledovala celková divinácia.

Na svete sú neoprávnení ľudia nízkeho pôvodu, ktorí si blahosklonnú milosť veľkých a vznešených v svojej márnivej samoľúbosti zle vysvetľujú. Takých ľudí treba potrestať. Nie pre nich vynašli odvážne túžby.

Medzi nich vtriedili aj Ivana.

Smiešny človek, ktorý to nevie správne posúdiť, čo sa mu ako domácemu učencovi ušlo láskavým podielom od vznešenej dámy, patriotky, a popletie si to so vzťahmi, ktoré zaujímajú len celkom seberovných ľudí.

Taký človek musí ztadiaľto zmiznúť.

Veď to dosť jasne označil výrok grófky Angely: „Ten človek je mi už na ťarchu!“

Zmizne!

Prvý spôsob vyštvania je to, keď človeka urobia smiešnym. To sa všeliako robí. Napadnutý zbadá, že vyhľadávajú jeho slabosti, že mu nedajú pokoj, každú chvíľu ho potisnú do takých situácií, v ktorých kritika býva neúprosná. Smejú sa mu do očí, chvália ho, ale spôsob chválenia mu dáva najavo, že ho vysmievajú. Zbadá, že v tomto kruhu nemá dobrého priateľa. Netýka sa ho nik, neuráža ho nik, ale istý nevysloviteľný spôsob žartovania, ktorý hraničí s laskaním, dáva mu na vedomie, že ak má rozum, aby si vzal klobúk a odišel.

To isté sa stalo aj s Ivanom. Jeho noví známi veľmi pilne študovali II. sväzok „Don Quixotte“-a, a keď boli sami medzi sebou, nejedno slovo padlo o udalostiach na ostrove Baratarii.

Ale Ivan všetko toto prijímal s nejakou podivnou flegmou. Vážne chápal situáciu, v ktorej mal byť žart.

Naviedli ho, aby na ochotníckom predstavení, ktoré improvizovali členovia vysokej spoločnosti, a vista zaspieval z opery „Ernani“ úlohu kráľa. Pristal na to. Zaspieval im. Presvedčili sa, že má utešený baryton. Spieval nedokonale, ale jeho hlas budil obdiv. Elvíru spievala Angela, Ernani gróf Salista. Napokon zvíťazil kráľ. Gróf Salista riekol o ňom: „Nech to čert vezme, ak tento človek raz nebol komediantom!“

Inokedy ho pozvali na lov líšiek. Majetok grófa Štefana s nádherným loveckým kaštieľom ležal od sídelného mesta vo vzdialenosti niekoľkých hodín; ku jarnému honu shromaždila sa tu polovička krajinskej elity. K tejto poľovačke Ivana pozvali zvlášť. Zpomedzi jazdeckých koní grófa Štefana vybrali mu tú najohnivejšiu arabskú paripu.

To už bude naozaj dosť žartovná karikatúra! Knihomol, ktorý vysadne do sedla. Do sedla takého koňa, ktorý si preberá v jazdcoch! Ale ani z tohoto sa nechceli vyvinúť veseloherné scény. Ivan tak sedel na plnokrevnom koni, ktorého mu vybrali, akoby bol k nemu prirastený.

Keď ho gróf Salista prvý raz videl v sedle s ostrohami primknutými ku bokom koňa, riekol: „Nech zhyniem, ak tento človek raz nebol husárom!“

Veru tak, kto vie o kom, čím bol kto raz v týchto pobláznených časoch!

Na prvom líščom hone, ktorý prvý raz sriadili na statku grófa Štefana, prítomná bola aj grófka Angela.

Bola skvelou jazdkyňou. Na koni sa cítila celkom doma.

Vcelku desať panských jazdcov zahájilo poľovačku. Chrti hneď šťastlivo vyplašili líšku z húštiny a jazdci sa pustili za ňou.

Zpomedzi kríčkov vytisnutá líška začala bežať ku svahu, kde vytušila výmoľ, v koryte ktorého sa rútil nadol rýchly prúd horského potoka, ušla do tejto priehlbiny, úfajúc sa, že sa tu pravdepodobne bude môcť skryť v niektorej líščej diere. Myslela si, že takto najľahšie strasie s krku jazdcov, lebo ju tam medzi balvanmi skál nebudú môcť prenasledovať a v najhoršom prípade prejde im cez rozum tak, keď hore niektorým nestreženým miestom vybehne na breh.

Líška mala chance. Ak ju kopovi vyplašia z výmoľu, môže ujsť napravo, a vtedy poľovnícka spoločnosť ostane naľavo.

„Napred, zaskočiť ju!“ zvolala odvážne grófka Angela, a udrúc bičíkom koňa, pustila sa hore strminou.

Bol to krkolomný žart! Koľkí sa to odvážia urobiť za ňou?

Keď sa grófka dostala na druhý breh strminy, obzrela sa. Nenasledoval ju nik, len Ivan.

Chrti sa hnali povedľa potoka, ostatní členovia spoločnosti cválali do hora na ľavom brehu horského výmoľu.

Angela v tejto chvíľke nestarala sa práve tak o nikoho, ako sa ani o ňu nestarali druhí. Každému bola na ume len líška.

Grófka jazdila v závratnej výške na kraji hlbokého výmoľu, niekoľko ráz odplašiac líšku, ktorá sa chcela vyrútiť z jarku, kým odrazu uniknúc chrtom bleskorýchlo vybehla na ľavý breh a predbehnúc jazdcov, zvrtla sa a začala nazpäť utekať do húštiny, z ktorej ju vyplašili.

Za ňou sa všetci! „Tally hó!“, skoro zavznelo v diaľke a húština zakryla jazdcov pred očami grófky.

Vtedy aj grófka otočila koňa a s úmyslom čím skôr dohoniť spoločnosť, vrhla sa rovno ku čerstvej rúbani.

Nestarala sa o to, či má alebo nemá sprievodcu.

Ale keď sa dostala do rúbane, odrazu zrovna pred koňom vyskočil zajac. Naplašená paripa vtom, urobiac veľký skok, vrhla sa stranou a grófka sa srútila s koňa.

Pri páde jej dlhá vlečka zachytila sa do vyčnievajúcej sedlovej opory pre koleno a Angela zostala pripútaná ku splašenej paripe. Hlava zamdlenej dámy s rozpletenými vlasmi visela nadol. Splašený kôň cválal ku rúbani. Ak až ta zanesie svoju jazdkyňu, jej hlava sa o vyčnievajúce pne musí roztrieskať na kusy.

Vtom sa pri nej ocitol Ivan a zastavil koňa.

Potom oslobodil jazdkyňu od šiat, do ktorých sa zamotala.

Bola zamdlená.

Ivan ju položil na mäkkú pažiť, oprúc jej hlavu na vytnutý machnatý peň stromu. Grófke sa pri páde s koňa na jazdeckej vestičke odtrhly tri malachitové gombíky, takže sa zradne odchýlily krídla vestičky; Ivan vyňal so svojho nákrčníka ihlu a pečlive s ňou sopäl Angelinu vestu.

Keď Angela precitla, bola o samote; obidva kone boly priviazané za uzdu ku stromu. Z diaľky, osvietený žiarou zapadajúceho slnca, približoval sa od doliny muž. Bol to Ivan, ktorý jej niesol v loveckej trúbe vodu z neďalekého potoka.

Grófka nepočkala na neho, vstala bez pomoci.

Keď k nej prišiel, ponúkol ju vodou.

„Ďakujem. Nič mi neni,“ riekla grófka.

Ivan z rohu vylial vodu za svoj chrbát.

„Snáď by bolo jednako dobre, keby sa teraz pani grófka vrátila do kaštieľa.“

„Práve to chcem urobiť.“

„Nie je to ďaleko. Poznám krátku cestu, ktorá vedie cez horu. Pôjdeme peši a kone povedieme za uzdu.“

„To bude dobre.“

Vykročili, vedúc kone za kantár.

Grófkina tvár sa zapálila, keď pohliadnuc na hruď, poznala ihlu, ktorá spájala krídla jej vesty.

Mlčala.

Keď prišli do hory, v tôni košatých stromov odrazu sa opýtala Ivana:

„Či poznáte históriu Julie Gonzagovej?“

„Nie, pani grófka.“

„Bola vládkyňou Fondi. Barberousse, chtiac uniesť Juliu Gonzagovú, v noci napadol Fondi. Jeden ušľachtilý rytier predbehol násilníka a oslobodil kňažnú. Kňažná vyplašená zo sna, vyskočila z lôžka, a utekala bosou nohou. Viete čím odmenila svojho osloboditeľa?“

„Čím?“

„Vrazila mu do srdca dýku, ktorá jej práve prišla pod ruku.“

„Kňažná mala pravdu,“ vetil Ivan. „Mužský nesmel vidieť jej bosé nohy.“

„A mužský?“ opýtala sa Angela.

„Mal to nešťastie, že smel byť nadmieru šťastným.“