Zlatý fond > Diela > Čierne diamanty I


E-mail (povinné):

Mór Jókai:
Čierne diamanty I

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Bernadeta Kubová, Andrea Jánošíková, Zuzana Berešíková, Monika Kralovičová, Igor Čonka, Martina Pinková, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 23 čitateľov

Grófka Theudelinda

Pani Bondaváru mala teraz naozaj pädesiat osem rokov. Ivan mal pravdu, keď to tvrdil. Nechceme ju tým uraziť, keď toto tajomstvo, ktoré pri druhej ženskej smieme len bojazlivo omakavať, prezradíme s indiskrétnosťou človeka, ktorý robí popis ľudu.

Grófka Theudelinda sa dávno zriekla sveta. Vlastne tento svet ani nikdy nebol jej majetkom.

Do štrnásteho roku vychovávali ju v dome jej kniežacieho otca, vtedy umrela jej matka-kňažna. Guvernantka bola pekná, knieža bol starý pán, slečna grófka (len prvorodzený dedí kniežací rang, a ostatní členovia rodiny majú len grófsky titul), nemohla naďalej ostať v otcovskom dome. Podľahla indikácii, že na čas musí ísť do kláštora.

Ale prv, akoby ta bola išla, zasnúbili ju s jediným synom markýza de Calomirano, s markýzom donom Antoniom di Padua, ktorý mal vtedy osemnásť rokov.

Otcovia sa dohodli, že keď bude mať don Antonio di Padua dvacať štyri rokov a grófka Theudelinda dvacať, opustí kláštor a spojení budú svätými sväzkami manželstva.

Grófka Theudelinda bola šesť rokov obyvateľkou nad všetku pochybnosť bezúhonného kláštora, potom ju vzali domov, aby sa vydala.

Ale hrúza! Keď zazrela svojho ženícha, zvýskla a odbehla. To vraj nie je ten muž, s ktorým ju zasnúbili! Veď tento má fúzy. (Pravda, bol husárskym dôstojníkom.)

Pred šiestimi rokmi, kým žila v dome svojho otca, nikdy nevidela fúzatého muža. Magnáti, zahraniční vyslanci a pánski hostia, ba ešte aj sluhovia a kočiši, všetci sa pred svetom, zjavovali s hladko vyholenými tvárami; potom v kláštore videla spovedlných otcov vždy len s vyholenou tvárou a teraz odrazu stál pred ňou fúzatý chlap s žiadosťou, vziať si ju za ženu.

Nesnesiteľná myšlienka.

Veď fúzy a bradu mali len svätí a proroci, tak ako ich vidieť na náboženských obrazoch. Ale fúzy bez brady, keď si hneď obzrete všetky obrazy kalváriových staníc, nenájdete nikde inde len pri popravčích pomocníkoch Pontského Piláta. Tí sú namaľovaní so sólo-fúzami na všetkých obrazoch pašií.

Svätých možno ešte nábožne uctievať s ich fúzatými a bradatými tvárami, ale predstavte si takú svätokrádež, že by niektorému maliarovi na um prišla myšlienka, s obličaja nášho pána a Spasiteľa Ježiša vynechať bradu, a znázorniť ho len s fúzami! Každému, kto by na neho len pozrel, hneď by v hrdle zaviazla modlitba. Grófka Theudelinda o manželstve už nechcela ani počuť; ona vraj nebude ženou popravčieho pomocníka, akého mal Pontský Pilát. Snubné prstienky vrátili a zo sobášu nebolo nič.

Prirodzene grófka vyhýbala sa aj svetským zábavám, nebolo ju možno nahovoriť ísť na ples alebo do divadla. To sú vraj miesta hriešnych a frivolných radovánok.

Ale nerozhodla sa prijať ani len závoj mníšky; ba oproti svetu mala veľmi silné požiadavky. Žiadala si takú premenu celého sveta, v ktorom by sa aj ona mohla kochať. A žiadala od chaosu, aby jej stvoril taký ideál, aký si ona utvorila v mozgu o mužskom; nech má hladkú tvár, čistú dušu, zvučný hlas, nech je nežný, poslušný, verný, nech nepije víno, nech nefajčí, nekartuje, nevadí sa, nech je sentimentálny, duchaplný, trpezlivý, milý, krotký, dumavý, domased, nech svätí sviatočné dni, nech je zbožný, nábožensky založený, panenský; okrem toho nech je umný, sčítaný, vševedúci, svetochýrny, má vysokú hodnosť, teší sa všeobecnej úcte, nech je nosičom titulov a rádov, nech je loyálny, chrabrý a bohatý; nie je síce vytvorené, že všetky tieto skvelé vlastnosti v takomto množstve sú niekde pospolu, ale ich preca len veľmi ťažko možno najsť.

Grófka Theudelinda s ich hľadaním zmrhala svoje najkrajšie roky. A čím rýchlejšie utekal čas, tým bola náročnejšia, a čím väčšmi rástly do výšky jej nároky, tým ťažšie nachádzala podobizeň, ktorá by sa bola hodila do ich rámca.

Jej starší brat, knieža Gustáv pozoroval pri nej niečo, čo najlepšie charakterizovalo povahu jej duše.

„Pre moju sestru Theudelindu do toho času, kým oekumenický koncil nezruší celibát, ťažko najdeme ženicha.“

Ani nenašli.

Grófka už prekročila triciaty rok života a ešte nenašla svoj ideál a okrem toho, keďže k svetu bola náročná, ale svet nechcela brať tak, ako je, dostala sa do tak zlého položenia, že si nevedela vyvoliť medzi kláštorným odriekaním a medzi svetskou rozkošou.

Starý knieža umrel, a v testamente Theudelinde poručil bondavárske panstvo aj s prastarým kaštieľom. Grófka sa sem už roky najradšej uťahovala pred množstvom nesplnených snov. Mohla ho užívať doživotne, a jej starší brat, ktorý bol len právnym majiteľom tohoto panstva, nesmel sa miešať do toho, čo ona na ňom robí, kým žije.

V bondavárskej samote grófka Theudelinda svojej nenávisti proti fúzom a bradám povolila celkom slobodný vzrast.

Nositelia takýchto výrastkov sa nesmeli ukázať v jej blízkosti.

Neskôr „a minori ad majus“ po fúzoch z jej dvora dostalo sa do vyhnanstva celé mužské pokolenie. Nestrpela pri sebe iné služobníctvo, než ženské. Mala len kuchárku, zahradníčku, pomocnú kuchárku, kuričku, samé dievčatá; tým väčšmi vnútorné služobníctvo, chyžnú, komornú, krajčírku. Všetko samé dievčatá a nie ženy; u nej nikto nesmel my sieť na vydaj; kto by bol prezradil takéto nejaké tajné túžby za čepcom, bol hneď z domu prepustený. Mala aj ženského kočiša, ktorý sa do tohoto dvorného stavu vyšvihol výnimočne z triedy vdôv. A tejto jednej zas výnimočne bolo dovolené, keďže nie je slušné sedieť na kozlíku kolimahy v ženských šatách, k dlhéma kočišskému plášťu nosiť mužský klobúk a ešte istý druh mužského obleku, pri spomenutí ktorého anglická dáma skríkne „shoking“ a omdlie; ktorý starí Rimania nenosili, Škóti ho podnes nenosia, a ktorý práve v rokoch, keď sa náš dej v Uhorsku odohráva, hral dôležitú úlohu, súc šhiboletom a viditeľným znakom vernosti k ústave, alebo sklonu ku klátivosti, totiž či človek nosil holienky tohoto nevysloviteľného a nemenovateľného obleku za sárami čižiem a či na nich?

Tak tedy pani Erža smela nosiť zviera, jediné v celom kaštieli. Pani Erža smela piť aj víno a smela aj fajčiť. A to aj robila.

Okrem toho pani grófka mala ešte aj spoločnicu, slečnu Emerenciu, ktorá bola dokonalým doplnkom svojej panej. Grófka mala vysoká, vyziablu postavu s jemnými ťahmi, bielou pleťou tvári a temer priehľadným nosom. Rty mala neobyčajne červené, krojené dokonale vo forme luku, kedysi mohly byť pekné. Chudú postavu mala naklonenú a nahrbenú; mala vždy mdlé víčka. Pre mnohoročné moralizovanie tvár netvorila jednotný celok, ale dve poltvári, z ktorých každá — od fotografa to síce nie je zdvorilé, keď vec prezradí — mala celkom zvláštne vrásky.

Jej účes pochádza z čias svadby Karolíny Pie, ktorý, ak sa ho bude pár rokov ešte pridržiavať, príde zas do módy; oblek má tiež z tých strnulých čias: krinolínu, rikiki, bufandle, volán, vertügadin nestrpí na nikom. Ruky má jemné, priesvitné, trasľavé, ktoré nevedia papierovým nožom prerezať knihu. Celá postava je prinervózna, citlivá; strhne sa na najmenší šum a ruch, dostane kŕče, trhá sebou, a trápi sa neznesiteľnými antipatiami proti istým predmetom, zvieratám, vôňam, pohybom, pokrmom, dotykom; keď vidí mačku, omdlie; keď vidí kvet telovej farby, vzkypí jej krv; cíti chuť čistého striebra, preto lyžice musia byť pozlátené; keď si niekto preloží cez koleno nohu, odoženie ho; nesadne si ku stolu ak je na ňom na kríž položená vidlička a nôž, a keď v ženskom prostredí zbadá druh baršúnu; nervové kŕče dostane pri pomyslení na to, že by sa náhodou musela rukou dotknúť tejto mäkkej a jednako lepkavej, elektrickej a antipatickej látky.

Ešte šťastie, že v noci netrápi týmito škrupuľami svoje okolie, vtedy sa zamkne v najodľahlejšej izbe a do rána neodomkne dvere, keby jej hneď aj strecha horela nad hlavou.

Slečna Emerencia, o ktorej sme povedali, že je dokonalým doplnkom svojej grófskej panej, je v prvom rade preto jej doplňujúcou čiastkou, lebo má všetko to, čo chybí grófke. Emerencia je nízka, okrúhla, tlstá; tučnú, napätú tvár má práve tak pekne na bielo vymaľovanú ako grófka. Ohrnutý nos v tajnosti obľubuje šnupavý tabak. Oblek, účes má práve taký, ako grófka, jej priliehavé šaty na jej postave nie sú bez humoristickej výraznosti. A potom je práve tak nervózna ako aj grófka. Jej ruky sú tiež natoľko bezvládne, že nemôžu prerezať knihu; proti svetlu má práve tak citlivé oči, má práve toľko antipatií a jej nervy majú práve také náklonnosti ku kŕčom a omdleniam ako aj grófkine. Ba v tomto ju ešte aj predčí, lebo keď zbadá, že teraz nasleduje niečo, od čoho sa grófka zrazu naľaká, čo ju podesí, v preľaknutí a zdesení vie ju o minútu predbehnúť; najprv sa začne triasť, nervózne zmeravie ako grófka, a aspoň o minútu vie dlhšie čkať ako grófka, a keď táto omdlie na jednej pohovke, ona sa vystre na druhú, a potom tam ležia vis-a-vis, a napokon sa musí grófka spamätať prv.

A potom v noci má slečna Emerencia nesmierne hlboký sen; spí v tretej izbe od grófky, ale tak hlboko, že Theudelinda môže všetky zvoncové šnúry potrhať, no jednako sa jej nepodarí Emerenciu prilákať ku svojim dverám. Aj toto je jeden druh nervóznej spacej choroby, aspoň Emerencia je o tom presvedčená a tvrdí to.

Len jeden jediný mužský mal slobodný prístup do kaštieľa.

Ale, čo vravím? Horkýže mužský! Nie masculinum. Mluvnica dogmy vynašla ľudí „neutrius generis“. Takým je kňaz. Je viacej a menej ako človek mužského rodu, je: duchovným otcom. Telesne nie je nikomu otcom, duchovne tisícom ľudí.

Nech nik nečaká odo mňa nejakú pomluvu, uštepačnosť, upodozrievanie. Pán plebán Mahók je znamenitý, statočný človek. Vážne berie svoje povolanie: nábožne slúži omšu, krstí, sobáši, pochováva ako sa patrí; keď ho volajú k umierajúcemu, vstane ochotne aj v noci, a nehreší kostolníka zato, že ho vyduruje z postele, keď sa potí. Domácnosť mu vedie sestra, ktorá je od neho o desať rokov staršia, takže ho nemožno v ničom upodozrievať. Pán plebán nepíše do vadibabských časopisov nijaké polemické články; ani takéto nečíta; od hospodárskeho správcu si zavše vypožičia noviny. Keď kantor sbieral Petrove haliere, ku sbierke prispel aj on jednou zlatkou, zašlúc ju „Svedkovi času“; ale zato večer si jednako len zasadne ku taroku s luteránskym duchovným a so skeptickým hospodárskym správcom. Potrpí si na dobrú pivnicu a vykrmenú hydinu; je veľký včelár a štepár. V politike je loyálny a drží sa strednej cesty, čo na dedine znamená toľko, že odhlasujeme síce monopol, ale zato fajčíme panenský tabak; lebo je dobrý a máme ho.

Už aj podľa všetkého tohoto možno tušiť, že velebný pán v celej povesti nikomu neublíži. A nám vôbec nikdy nebude zavadzať, ako nám posiaľ nikdy nezavadzalo tých niekoľko tisíc dedinských ľudomilných plebánov, keby náhodou každý deň o jedenástej hodine nemal úradnú povinnosť ako spovedlník pani grófky v bondavárskom kaštieli, kde ho po odbavení funkcie zadržia pri obede, a keby obidve úlohy nevykonal so svedomitou statočnosťou. Preto aj vidieť nebeské požehnanie na jeho oblej postave a dvojitom laloku a vždy zdravo červenej farbe líc.

Velebný pán je veľmi akurátny, ale nie grófka. Duchovný otec, keď odbíja jedenásta, už klope na dvere salónu; ale dovolenie ku vstupu tenkým „herein“ udeľuje len flautový hlas slečny Emerencie, a na jej vítací úsmev aj on odpovedá úsmevom. Dva plnmesiace, ktoré sa navzájom osvetľujú.

„Pani grófka je ešte zatvorená v svojej chyži,“ šepce slečna Emerencia, akoby sa bála, že jej hlas prenikne až do tretej izby.

Pán plebán vážnym pohybom rúk a vysunutím jednej polovičky obŕv kynie, že ju netreba vyrušovať zo sna spravedlivých.

A menovite netreba túto spravedlivú dámu mýliť pri robení toalety. V tomto čase grófka je už síce hore, ale sa oblieka, a nepripustí k sebe nikoho do tých čias, kým nie je dokonale oblečená. Preto na všetkých svojich šatách šnurovačku má na predku.

Pán plebán využijúc nestreženej chvíľky tejto osamotenosti, siahne do zadného vrecka svojej tógy, vytiahne z neho v dlani tajomne ukrytý predmet a opatrne sa poobzerajúc, či ich snáď niekto odrazu neprekvapí, vtisne ho potom do tučnej dlane slečny, ktorá ho s práve takým chvatom schová do vrecka svojich šiat, a keď je už tento na bezpečnom mieste, s vďačnou poklonou vyjadrí svoje nemé poďakovanie, na ktoré pán plebán tiež nemo odpovedá zdvorilým posunkom ruky, že za takú malichernosť netreba ani ďakovať. Potom sa slečna Emerencia haneblivo odvráti, a vytiahnuc z vrecka tajomný predmet, ktorý jej podal, nazre do jeho vnútra, podnesie ho celkom blízko k nosu, privoniava ho s povzdychom a kým ho vzdychajúc ovoniava, rozkošou celkom omámená pozdvihne oči čiastočne ku nebu a čiastočne ku plebánovi, ktorý zas vynasnažuje sa stlačením koncov palca a ukazováka vyjadriť tú istú ideu: „Výtečný! Ohromne výtečný!“ Slečna napokon palec a ukazovák svojej pravice ponoriac do hĺbky tajomného predmetu, s týmito putuje od jednoho otvoru nozdier ku druhému, v tichom vytržení vsávajúc nebesky rozvoniavajúci sa španielsky šnupavý tabak.

Tabatierku slečny Emerencie obyčajne pán plebán naplňuje pravým, pôvodným, žltým španielskym šnupavým tabakom. Tento platonický pomer vskutku jestvuje medzi nimi. Spoločná túžba dvoch čuchových ústrojov za spoločným vysneným ideálom.

Žltý šnupavý tabak ináč nie je vysneným ideálom. Veď ho možno dostať v hojnej miere v tabakovej predajni, pol funta aj s plechovou krabicou stojí jeden zlatý aj osemdesiat päť krajciarov; hja! ale čo je to oproti kňazskému šňupavému tabaku? Je medzi tým taký rozdiel, ako medzi chartreusom a pálenkou; medzi grand vin de Cliquot-om a „Pressburger musierender“-om. To vie rozoznať len ten, kto študuje túto vec.

Odkiaľ majú kňazi tento všetky rozkošné vône sjednocujúci šnupavý tabak? Ako ho pripravujú? Et cetera. To sú všetko také otázky, ktoré rozoberať liberálnemu človeku predchodí ako neslušnosť, a keby sme to aj vedeli, nedenuncovali by sme veru nikoho; toľko je isté, že ho majú; v pozostalosti nedávno zosnulého biskupa našli poldruha metrického centa z tohoto nebeského prášku a každý bol šťastný, keď mohol z neho dostať za jeden dukát štyri loty. Kto toto vie, nebude výpoveď pána plebána Mahóka pokladať za paradoxon, ktorou raz vyplatil svojho kaplána, závidiaceho mu dobrý život, dobré jedlo, dobrý nápoj, dobré fajčivo, ba i to, že svoj nos sýti znamenitým šnupavým tabakom: „Veru tak, syn môj, už mi len niečo také chybí, čo by som si mohol napchať do uší!“

Toto tiché „z očí do očí“ (vide: „téte-a-téte“) prerušil zvláštny zvoncový zvuk, a po ňom na dverách, ktoré viedly do grófkinej chyže, otvorila sa medená tabuľka a potom na tácke, pripevnenej na jej druhom konci, zjavila sa prázdna čajová čaša.

To znamenalo toľko, že sa už pani grófka naraňajkovala.

Všetky dvere kaštiela boly tak zariadené, že sa na nich otváraly väčšie-menšie tabuľky. Tieto tabuľky boly z mede a dvere z tvrdého dreva, na rohoch maly železné okutie. Dvere na spálni pani grófky boly z kovaného železa, zdnu podšité paplanovým kobercom. Keďže v dome nebolo mužského, musel byť zdokonalený obranný systém proti prípadným vlámaniam. Tento systém doplňoval prístroj, ktorý tlakom nohy dlážku pred dverami grófkinej ložnice hneď a zaraz premenil na veneciánsky most vzdychov, takže odvážlivého hosťa z ložnice pomocou tohoto prístroja bolo možno vrhnúť do tmavej diery, ktorá nemala východu. Z alkovne zas vedie elektrický telegraf do strážnej veže, pomocou ktorého i slabým stiskom ruky možno zazvoniť na poplach, aby v nebezpečenstve mužskí obyvatelia majera a myslivne mohli hneď pribehnúť na pomoc.

Aj v chyži slečny Emerencie dáva znak takýto elektrický zvonec, a na dverách sa otvárajúci tourniquet oznamuje, koho si želajú.

Čaša znamená, že má prísť chyžná.

Kniha volá spoločnicu.

Emerencia tedy najprv poslala chyžnú. A keď si tá odbavila svoju robotu, nasledovalo druhé zvonenie s knihou, a vtedy vstúpila spoločnica. Po krátkej chvíľke sa aj tá vrátila a otvárajúc kňazovi dvere, zašepkala:

„V noci mala videnia. Má toho moc na srdci.“

Nasledujme velebného pána do vnútornej chyže pani grófky.

Neráčte sa naľakať tejto myšlienky! Byť pri dámskej spovedi! Kto sa odvážil so mnou putovať v príšernej dobe mamutieho sveta, iste bude mať toľko smelosti nasledovať ma aj sem, súc o tom vopred presvedčený, že hoci aj zavše vyvolávam mátohy, tieto mátohy sú veľmi dobre vycvičené a keď svojich čitateľov vodím po tajuplných miestach, pamätám vždy aj na ich nervy. Napokon musíme všetko vedieť!

Keď kňaz zamkol za sebou opatrne dvere, predstúpil pred grófku a stisol jej ruku. Grófka sedela vo veľkej lenoške a zdala sa byť veľmi umdlenou. Ponúkla kňaza, aby si sadol do kresla, ktoré bolo oproti nej.

„Zas ste ich videli?“ opýtal sa duchovný.

„Zas,“ vetila grófka šepkajúcim hlasom. „Práve tak sa to začalo, ako inokedy. Keď práve na hradnej veži bilo dvanásť, dolu v hlbokosti, akoby to pochodilo z dna hrobky, zavznelo ,de profundis‘. Strašideľná, desná pieseň. Bolo počuť samotný spev pontifikujúceho kňaza; antifona, sbor. A potom zavše hlasný rehot, hýrivé výkriky, ženské výskanie, štrnganie pohármi, do posmešného popevku prechodiace hulákanie. Potom zas tichý, nábožný chorál. A to sa tak striedavo opakovalo. Uštipla som sa do ramena, či sa mi to nesníva? Tu, hľa, je stopa po uštipnutí, dôkaz, že som nesnívala. Vstala som. Chcela som sa o tom presvedčiť, či naozaj bdiem. Vzala som tužku a notový papier. A keď z toho strašideľného spevu prenikla ku mne jasne rozoznateľná kadencia alebo akord, hneď som ho poznačila na notový papier. Hľa, tu je. Vy viete čítať noty.“

Kňaz prebehol zachytený strašideľný akord a hneď ho poznal: „Rád mám devu čiernookú, čo sedáva pri potoku!“

To je veru dosť desná pieseň po polnoci na dne hrobky.

„A či pani grófka ešte predtým nikdy nepočula spievať túto pieseň sedliakov na poli?“

Grófka vetila s aprehenzívnou povznesenosťou:

„A či ja chodím po takých miestach, kde spievajú sedliaci?“

Potom pokračovala v rozprávaní:

„Hľa, to je zrejmý znak toho, že som bdela. Ani by som už nebola mohla zaspať. Niečo ma tak neodolateľne lákalo ísť tiež ta, odkiaľ vychádzajú tieto hlasy. Obliekla som sa. Určite viem, že som si vzala sviežozelené gros de Naples šaty s kašmírovým palmovým obojkom. Nevzala som so sebou nikoho; v dome všetko spalo. V srdci mi skrsla zvláštna odvaha; po schodoch som sostúpila až k rodinnej hrobke. Keď som prišla až ku dverám, ich dvojité krídla sa hneď predo mnou roztvorily a ja som sa zas ocitla v tej spoločnosti zosnulých členov našej rodiny, v ktorej som už toľko ráz bola. Každý náhrobok bol odtisnutý s miesta a schránky všetkých sarkofágov boly prázdne. A ich obyvatelia tam svorne sedeli všetci pospolu pri dlhom stole, ktorý stál prostred hrobky. Mali oblečené tie isté šaty, v akých ich možno vidieť namaľovaných v zlatých rámoch v herbovej sieni a každého charakterizovalo povolanie bývalého života. Môj ujec, ktorý bol primasom, v plnom ornáte pontifikoval pred oltárom hrobky. Môj grandaieul, kancelár, sedel za vrch stolom s krajinskou pečaťou a udieral ju na veľký pergamenový dokument. Môj praonkel, poľný maršal, v brnení a s allonge parochňou, vydával rozkazy, maršálsku palicu opierajúc o bok. Moja pramať Katerina, dvorná dáma, ktorá bola očarujúca krásavica, aj teraz ustavične krútila očami a na jej tvári sa celkom nič nepohlo okrem týchto blýskavých, podmaňujúcich očí. Moja teta Klementína, vznešená predstavená uršuliniek s ujcom spievala psalmódie, a menovaní tvorili k tomu sbor, ktorý sa zavše ozval.“

„Ale ten rehot, to hýrivé chichotanie? Posmešné popevky?“ opýtal sa duchovný.

„Budem vraveť aj o tom. Na dolnom konci stola sedelo moje ostatné niekdajšie príbuzenstvo. Moja praniece Klarissa, umrevšia v mladosti, ktorá sa utancovala na smrť, a jeden môj prabratanec, ktorý hral výtečne na flaute; potom strýc Otto, ktorý náružive hovel karbanu a ktorý i teraz hrkal kockami v plechovom kalichu, a klial, keď mu kocky padly na slepo. Potom jedna prasesternica, ktorá ako nevesta umrela v noci pred svadbou, a aj teraz tam sedela s ovenčenou hlavou. A konečne na druhom konci stola sedel prastrýc Ladislav, ktorého podobizeň nie je v herbovej sieni, a na jej mieste visí len prázdny rám, lebo z rodinného kruhu poslaný bol do vyhnanstva ešte na začiatku osemnásteho storočia.

„A toho ste už ako mohli poznať, pani grófka?“ Duchovný si myslel, že touto otázkou pristaví prúd videnia.

„Poviem vám to hneď,“ riekla s pokojom vševeda Theudelinda. „Z mojich predkov Ladislav sa odrodil, stal sa vzbúrencom, kacírom, dostal sa pod anatému a výsmešne ho ospievali. Chytili ho, zavreli a sťali. Preto ani nemal tvári ako ostatní členovia spoločnosti, ale miesto tvári nosil na pleciach umrlčiu hlavu. A túto som podľa toho poznala, lebo Ladislav bol v krajine medzi prvými, ktorý zaviedol fajčenie, navzdor peremptornému kráľovskému zákazu; a preto pri supliciu najprv na ňom previedli trest, ktorý platil na fajčiarov, prebodli mu cez nos čutoru. I teraz, keď tam sedel medzi ostatnými, zas mal medzi zubami umrlčej hlavy tú osudnú jantárovú fajku, z ktorej bafal tak nesmierne, že celá hrobka zapáchala tabakovým dymom.“

Kňaz bol presvedčený, že sa toto grófke len snívalo.

„Medzi mojimi prasesternicami, mníškou a nevestou, bola prázdna stolička, musela som si na ňu sadnúť. Nevesta chcela so mnou hovoriť vždy len o móde, a chválila moju toaletu; poohmatávala zvlášť moje gros des Naples šaty, chváliac ich látku. Taký chlad vyžiaroval z jej prstov, keď sa ma dotýkala. Na vrch stola bol prestretý kus zeleného súkna, dolná čiastka stola bola prikrytá hodvábnym kvietkovaným obrusom. Na dolnom konci hodovali, veselili, rehlili sa, spievali veselé kuplety, na hornom spievali antifony a žaltáre, a tieto dve naraz počúvať bolo pre mňa hroznou vecou. Na misách boli bažanti a jarabice s nedotknutými operenými hlavami, v kalichoch sa jagalo granátové víno. Ponúkali ma jedlom a nápojom. Ale jedlá a nápoje nemaly nijakej chuti. Raz moja prasesternica-nevesta, ako to už zo žartu robievajú mladé dievčatá, podala mi sánočky z bažantovej kľúčnej kosti, vyzývajúc ma: ,Prelomme ich, milá moja, ktorá sa z nás prv vydá?‘ Chytila som druhý koniec sánočiek, ťahala som ho, ťahala, a odrazu sa odlomil: mne sa ušla väčšia polovička. Moja prasesternica-nevesta sa smiala z plného hrdla: ,Najprv sa vydá Theudelinda.‘ A ja som sa tak červenela. Pravda sa to nepatrí duchom našich predkov, robiť takéto frivolné vtipy?“

Velebný pán mienil, že veru zvečnelí mohli by si na druhom svete najsť aj iné zamestnanie ako dať prelamovať sánočky z bažantej kľúčnej kosti svojej nevydatej príbuznej.

„Ale najväčšmi ma pohoršovalo chovanie sa uja Ladislava. Stále vykrikoval, rehotal sa, hulákal triviálne pesničky; klial divoko, vysmieval svätých, pápeža, sviatosti, dámam rozprával zahanbujúce vtipy a žarty a cez nosové dierky fúkal na mňa dym. Potriasala som krídlami svojich hodvábnych šiat, aby nenasiakly dymom; ale cítila som, že jednako len preniká nimi. Praujec Ladislav ma upodozrieval, že som si moju svadbu predpovedajúcu kľúčnu kôstku ukryla vo vrecku svojich zelených šiat ako nejakú relikviu. Išla som zhoreť od hanby, lebo to bola pravda. Ale odtajila som to, a povedala som, že je to lož. Načo on začal tak pohansky prisahať, že sa len tak otriasala ozvenou celá hrobka a tĺkol do stola kostnatými päsťami. Moji príbuzní mu zapchali ústa, načo sa rozhovorily jeho očné jamky; bol neskrotiteľný. Preklínal svätých a cisárov! Vtom môj predok-primas urobil rukou preklínajúci posunok; môj grandaieul kancelár spečatil jeho výrok a môj prastrýc, poľný maršal, tasil svoj dlhý paloš a sediačky jedným úderom odťal lebku ujca Ladislava. Umrlčia hlava zakotúľala sa k mojim nohám, a ešte aj potom chrlila na mňa dym. Potom som ztade utiekla.“

Plebán videl, že má robotu s predstavami hysterického sna.

Len to mu bolo podivné, že pani grófka vidí tento sen vždy znova a znova, a jeho začiatok je vždy jednaký.

„Ešte aj vtedy, keď som so seba shodila tie zelené šaty, cítila som z nich vanúť horkastý zápach tabakového dymu.“

„A kde sú tie zelené šaty? Ak sa smiem zaujímať o takýto predmet.“

Pani grófka dala najavo nepríjemné pohnutie.

„To už naozaj neviem, lebo moju šatnicu má pod dozorom slečna Emerencia.“

„Ale ráčte dovoliť, pani grófka, jednu otázku. Nie tu ste shodili vrchné šaty?“

„To už neviem. Slečna Emerencia už bola tuná od toho času, azda bude o nich niečo vedieť.“

„Dovolíte mi, pani grófka, zavolať slečnu Emerenciu?“

„Hneď tu bude.“ Grófka dva razy zazvonila elektrickým zvonkom, na čo sa zjavila jej spoločnica.

„Slečna,“ riekla grófka, „pamätáte sa na moje sviežozelené gros de Naples šaty s palmovou obrubou?“

„Áno. Pohodlný pláštik japonského strihu, ktorý pani grófka nosieva opásaný hodvábnou šnúrou so strapcami.“

„Práve ten,“ vetila grófka. „A kde sú tieto šaty?“

„Odložené sú v šatnici, sama som ich ta zavesila a do rukávov dala som pačuly, aby mole nenačaly kašmírový prám.“

„Kedy ste ich odložili?“

„Minulého leta.“

Plebán sa začal usmievať. Teraz sa hneď bude môcť pani grófka presvedčiť, že, čo videla, to bol len sen.“

„A od toho času som nemala oblečené tieto šaty?“

„Ani raz, ani by ich pani grófka v takomto počasí nemohla nosiť, lebo otvorené japonské rukávy sú len na leto, keď je najteplejšie.“

„Nemožná vec!“

„Veď sa o tom pani grófka môže presvedčiť,“ riekol plebán, „keď si vlastnými očami obzrie šatnicu. Kto opatruje kľúč?“

„Slečna Emerencia.“

„Rozkážete, pani grófka?“ opýtala sa slečna.

„Chcem ju vidieť,“ riekla grófka, vstala s miesta a kývla duchovnému, aby ju nasledoval.

Slečna Emerencia trochu sa nadurdila a pojašene sa pohla, hrkotajúc sväzkom kľúčov, a v súsednej izbe zpomedzi vedľa seba stojacích veľkých, cifrovane vyrezávaných starodávnych skriní otvorila jednu a rozďavila krídla jej dvier.

Bolo v nej sem a tam povešaných aspoň pädesiat sukní. Grófka nedovolila nikdy, aby sa niektorý kus jej šiat dostal do cudzích rúk. Nesmie ich znesvätiť dotyk profánnej ľudskej postavy.

Do povešaného množstva tohoto šatového múzea Emerencia siahla s istými miestnymi vedomosťami, a vytiahla zkadiaľsi zozadu pelerínu spomenutých sviežozelených šiat, ktorá mala kašmírovú obrubu.

„Tu sú.“

Kňaz už jasal víťazoslávne. Ale grófka, ktorej precitlivelé nervy oproti všetkému boly o veľa vnímavejšie, ako čuvy ostatných ľudí hrubej kože, odrazu zbledla, zacítila niečo a začala sa triasť.

„Vyberte hneď odtiaľ tie šaty.“

Emerencia s veľkým nadurdením strhla ich s vešiaka, ako osoba, ktorá nevie pochopiť, čo sa má starať spovedný kňaz o japoniku?

Grófka jej ich vytrhla z rúk a odvrátiac hlavu, podala ich kňazovi.

„Ovoňajte ich!“

Kňaz bol prekvapený. Tie hodvábne šaty maly naozaj taký zápach domáceho tabaku, akoby boly bývaly zavreté aspoň pol noci v nejakom tarokovom klube. Toto pocítila grófka už zďaleka.

„Či to nie je zápach fajkového tabaku?“

„Ej veru, je.“

Grófke teraz ešte jedna vec prišla na um. Siahla do vrecka sviežozelenej japoniky a vytiahla z neho úlomok zo sánok bažantej kľúčnej kosti.

„A toto je čo?“

Grófka v tej chvíľke omdlela a klesla do kresla. Slečna Emerencia ohromne zvýskla a omdlela tiež, klesnúc do druhého kresla; a velebný pán sa natoľko pomiatol, že jedno po druhom otváral dvere troch zamurovaných skriní, kým našiel tie pravé pokrovcové dvere, ktoré viedly do súsednej chyže, aby zavolal na pomoc služobníctvo kaštieľa.

Tu sa musia uplatňovať vlivy nejakého nadprirodzeného bosoráctva.




Mór Jókai

— maďarsky píšuci prozaik, dramatik a publicista, vedúca osobnosť maďarského kultúrneho a politického života v druhej polovici 19. storočia Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.