Zlatý fond > Diela > Čierne diamanty I


E-mail (povinné):

Mór Jókai:
Čierne diamanty I

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Bernadeta Kubová, Andrea Jánošíková, Zuzana Berešíková, Monika Kralovičová, Igor Čonka, Martina Pinková, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 23 čitateľov

Sublimior mathesis

Dvere Kaufmanovského obchodného domu aj dnes sú na tom istom mieste, kde boly pred pädesiatimi rokmi. Sú na ňom tie isté dvere a keby to bolo možné, mal by aj tie isté sklá, cez ktoré zakladateľ domu roku 1811, sťaby z observatoria skúmal na tvárach vedúcich úradníkov, čo sa chystá hausse a či baisse? On to vedel najlepšie, akým dobrým tlakomerom je tá pouličná fyziognomia, a koľké proroctvo sa skrýva v slovách, čo sem tam odlietnu z úst chodcov.

Aj ten starý ošumelý obchodný erb ponechali nezmenene potomkovia s ťažkočitateľným nápisom. Toto je aristokratická demonštrácia bankárov, tento ošumelý erb, polstoročná firma, starodávne šľachtictvo! Medzi novými blýskavými obchodnými nápismi, výkladmi, siahovými literami pozlátenými okrasami, portálmi táto ošumelá vyblednutá tabuľa sa jagá najväčšmi. Silný dom! Na ňom sa černie pädesiat rokov.

Vo vnútorných miestnostiach zmenárne ešte vždy tie isté vydrané stolce s koženými vankúšmi, tie isté črvotočou poprerývané čierno zamaľované pisacie stoly, tie isté drevené kľučky, a v drevenej klietke ešte vždy sa hrbatí šedivý, staromódny kníhvedúci so zeleným chránitkom na čele a na lakťoch so shirtingovým obalom; ešte vždy sa skveje pri stene v priečinku rad hrubo viazaných kníh, na ich rohoch možno vidieť čísla, ktoré siahajú nazad do pädesiaťročnej minulosti. Šľachtický rodokmeň!

Kaufmanovská firma ešte vždy pokračuje v lombardných účtoch a teší sa dobrému menu i chýru v kruhoch najširšej verejnosti.

Môžbyť, že oprávnene, a môžbyť, že neoprávnene.

Mladý šéf už viacej nekladie veľkú váhu na escomptné a lombardové obchody; on má vyššie plány a ciele.

Byt má na prvom poschodí toho istého domu, v ktorom sa stretneme už s panským prepychom a komfortom.

Jeho pracovňa sa podobá muzeu, písací stôl je sbierkou tretiek, stoja na ňom majoliky, bronzové a antické predmety. Jeho kalamár, ak nie je galvanoplastikou, pôsobí dojmom majstrovského diela, vyšlého z rúk Benvenuta, s čiernou a karminovou tintou, perová rúčka je z agutského trnu, v nej zlaté pero s diamantovým hrotom; na posýpku upotrebuje zlatý prach, posýpková lyžička je z pávieho kameňa, škatuľku na perá má z koralového rohu, ťažítko na papier je pompejská mozaika, tienidlo sviecňa je z pravého horského krištáľu, obal portfeuillu je z čínskeho heliotysu, ku rozrezávaniu papieru upotrebuje tureckého handžáru, razítko ku pečateniu je rezbárskou prácou z malachitu, v maroquinovej schránke na papier sú rezedovou vôňou navoňané farbisté listy, priezračný slamený papier, slonovinový velin, bristolové, regálové, bathové hárky; ale ešte sa nikomu nikdy nepodarilo prichytiť ho, ako pri tomto stole píše.

Veda, ktorou sa zaoberá pán Felix, nie je spojená s čarbaním, je to len duševná práca. Pracuje vo dne v noci, azda aj vtedy, keď spí, lenže táto robota nezanecháva po sebe stopy na papieri.

Keď si o ňom myslia, že sa zabáva, tancuje, hýri, jazdí, cestuje, dvorí, vtedy vždy pracuje, má pred sebou určený cieľ, tým sa baví, s ním hýri, jemu dvorí, za ním tancuje, jazdí, cestuje, a nikdy ho nestráca zpred očí.

Nie perom pohybuje, ale ľuďmi.

O niekoľko dní po významnom opustení bondavárskeho kaštieľa, vidíme pána Felixa ležať na dvojitom balzaku jeho pracovne, kým oproti nemu na vankúši svieti jasné čelo opáta Samuela. Obidvaja páni dôverne besedujú, a tak sa zdá, že pokračujú v rozhovore, ktorý začali ešte pred príchodom do miestnosti.

Pred nimi v čiašach z nádherného sevreského porcelánu horúca voňavá moka, ktorej aróma splýva s dymom drahého latakiového tabáku, ktorý pán opát fajčí z čibuku, vykladaného tyrkysovými kameňmi, pán Felix však jeho dym vypúšťa z cigarety, tenkej ako perová rúčka.

„Tak, s grófkou už máš na tricaťdva rokov uzavretú smluvu. Tu je, pravideľne podpísaná. Ale teraz by som už rád vedel, akú cenu to má pre teba a pre tvoje konzorcium? To preca nestačí, že ju podpísala grófka, ak ju aj knieža nepodpíše, smluva je bezcenná. Lebo grófka má právo bondavárske panstvo užívať len do smrti, a keď zomre, ono zas prejde do majetku kniežaťa, alebo jeho vnuka a tak vaŠa smluva stane sa neplatnou.“

„Viem,“ riekol Felix, sraziac popol cigarety. „Preto sa všemožne postaráme o to, aby grófka čím dlhšie žila, aby dostala chuť ku životu. Oh, ver mi, keď raz takáto stará panna dostane chuť ku dlhému životu a má k tomu aj peniaze, tak potom bude naozaj nesmierne dlho žiť. A potom, nie som natoľko neopatrný, ako si to ty myslíš. Poznám záveť nebohého kniežaťa, v ktorej je do zátvorky daná tá podmienka, že ak by grófka Theudelinda raz zosnula, jej brat, alebo jeho potomkovia povinní sú prenájomcom alebo veriteľom zosnulej grófky hradiť všetky stavby, ktoré boly prevedené na území bondavárskeho panstva. Dobrý knieža, mysliac na to, že by jeho dcéra raz v nábožnom naladení dala vystaviť na svojom panstve nejaký votívny chrám alebo kláštor, staral sa o to, aby to jej dedičia museli vymeniť, a tak nikomu za to dlžníkmi neostali. Ale na to už knieža nemyslel, že by na základe tejto klauzule mohol niekto raz na bondavárskom panstve vybudovať šachtu, fabriku alebo rafineriu; a keď ja raz do toho dominia vstaviam dva miliony, dedičia bondavárskeho panstva ich nebudú môcť odo mňa vymeniť nikdy.“

„Okrem, ak by im prišlo na pomoc druhé konzorcium.“

„To neide tak ľahko. Mohlo by to urobiť len také konzorcium, ktoré by si vzalo na starosť, sriadiť všetky rodinné hmotné veci Bondaváryovcov, a to vyžaduje veľmi veľa. Veľa rozumu, veľa peňazí a ohromnú odvahu riskovať všetko. Ináč hľadím aj na ďalšie veci, ešte som nedokončil. Všetky svoje groše som nepoložil len na jednu jedinú ,dámu‘.“

„Vskutku! No a s tou divou mačičkou si čo urobil, ktorú si uniesol z bondavárskeho uhoľného revíru?“

„Predbežne som ju dal vychovať do ústavu madame Risanovej, nech sa vzdelá, lebo má pekné nadanie, ale je celkom hlúpa. Má krásny hlas, však nevie spievať: náruživú tvár, ale bez pohybu mimiky; je samý cit, ale nepozná inej reči ako tú, čo ju naučila matka.“

„Chceš z nej urobiť herečku?“

„Najprv to.“

„A potom?“

„Chcem si ju vziať za ženu.“

Kňaz sa z chuti zasmial.

„Nesmej sa tomu, myslím to vážne.“

„Dobre! Tak o veci budem hovoriť vážne. V prvom rade nechápem, na čo ti je manželstvo? A keď to pochopím, potom zas nerozumiem, prečo dávaš tú, ktorú si chceš vziať za ženu, do ústavu madame Risanovej, kde vychovávajú znamenitý dorast pre divadlá predmestí, ale nie skromné gazdiny pre mužov, ktorí sú žiarlivi na hladkosť svojich čiel?“

„To je už moja starosť!“ prskal povznesene Felix. „Tomu ty nerozumieš. To je sublimior mathesis — vyššia mathesa. To sa nehodí pre kňaza. Potrebujem ženu, s ktorou som zákonne oddaný, ktorá svoje školy skončila práve v ústave pani Risanovej. Čo sa stane s mojím čelom, to je už ďalšia starosť môjho klobúka. Ale teraz sa ťa opýtam na takú vec, ktorú zas ty vieš lepšie ako ja, lebo to je už kňazská vec. Chcem si vziať tú devu, chcem, aby sa stala mojou zákonnou manželkou, ktorá je ku mne pripútnaná, ktorej ja rozkazujem. Ale pri tom všetkom rád by som vec zariadil tak, aby som k nej nebol pripútnaný; aby mi ona nemohla rozkazovať. Slovom, aby len do toho času bola mojou ženou, dokedy to ja chcem, a keby som to nechcel, aby zas nebola mojou ženou. Tuto mi poraď. Ty poznáš tie všeliaké fígle, pre ktoré dlho, dlhší čas trvajúce manželstvá odrazu sa stávajú neplatnými; nemyslím na rozvodný spor. Ten zapríčiňuje veľké škody a spojený je s veľkými obeťami a ak sa niektorá stránka zatne a chce byť malicióznou, napokon ho ešte vždy znemožní; ale nejakou inou cestou, rýchlo, iste, neomylne.“

„Oh, áno, poznám takýto, ale len jeden-jediný spôsob,“ riekol Samuel; „dáš sa sosobášiť podľa obradov náboženstva tu vo Viedni s kým sa ti páči. Ak potom chceš, aby toto manželstvo prestalo byť manželstvom, opustíš svoje tunajšie bankové domy, snímeš svoju firmu a presťahuješ sa do svojho parížskeho domu. Tvoja firma jestvuje aj tam, tvoj otec bol francúzsky občan a ty si ním tiež. Keby si potom tam raz uznal za účelné striasť sa svojej ženy, jednoducho ju obznámiš s okolnosťou, že pred tvárou francúzskych zákonov ani jedno manželstvo nie je platné, ktoré neuzavreli pred svetskou vrchnosťou. Práve po tieto dni bol v tomto smysle rozhodnutý spor istej francúzskej grófskej rodiny, tak že synovia, pochádzajúci z manželstva, ktoré bolo pred španielskym oltárom uzavreté, odpadli od otcovského dedictva, lebo ich otec zabudol sa dať vo Francii sosobášiť ,aj‘ pred civilnou vrchnosťou. Francúzsky zákon tvoju manželku vyhlási za dievča a teba za garçona a môžete sa rozísť napravo a naľavo.“

Felix vstal a nežne pobozkal pána opáta na čelo.

„Ďakujem.“

Veru, ho aj mal čo bozkávať za takú dobrú radu.

„Vskutku som ti veľkou vďakou zaviazaný; a keby mi rozpomienky na naše priateľstvo, ktoré trvá od detstva, nešepkaly, že to, čo som ti dlžen, je láska, tak by som musel cítiť, že je to nezaplatiteľná dlžoba.“

„Oh, veď ani ja nezabudnem nikdy, za čo všetko som vďakou zaviazaný vášmu otcovskému domu. Bol som chudobným, slovenským študentom, keď sa ma ujal tvoj otec; tak som sa stal tvojím vychovávateľom, len tak som mohol pokračovať v štúdiách. Na to ja nezabudnem nikdy. Tak tedy už nerozprávajme viacej o dlhoch minulosti.“

„Áno. Veď nás aj budúcnosť najde pospolu. A teraz ťa ešte prosím, buď tak láskavý ako splnomocnenec grófky prevziať všetky potrebné písomnosti. To, hľa, je smluva. Tu je záruka v štátnych papieroch. Tu je zas poukážka na úžitkový poplatok prvého polroku. A tu je druhá poukážka pre môjho pokladníka po výšku štyricať tisíc zlatých.“

„A toto komu patrí?“

Felix so zdvorilým žmurkaním vtlačil poukázku do hrsti pána opáta, nežne šepkajúc:

„Pre šťastného sprostredkovateľa.“

Kňaz prekvapene krútil hlavou.

„Ty ma chceš obdarovať?“

„Neber to tak. Nie veru. Toto sú trovy konzorcia, ktoré sú zavedené pod rubrikou: ,Zakladateľské vydávky‘, pri každom podniku.“ Pri týchto slovách Félix si zapálil novú cigaretu a cez plameň zápalky s lstivým sebavedomím pozeral na svojho priateľa.

Opát Samuel urobiac ústami ľútostný poloúškrn, štyricať tisíc zlatkovú poukážku roztrhol na štvoro a potom s pokojnou povznesenosťou poklepal na bankárove pleco.

„Milý priateľu! Mne celé bondavárske panstvo rúče položili do hrsti, a keby som tak bol chcel, dnes by bolo mojím. Aj s tým som to isté urobil, ako s týmto, hľa, teraz!“ Kňaz rozypal dookola zdrapy papieru. „Poznaj ma už raz konečne! Ja nie som žobravý mních, ale praetendent! Nesháňam sa za domíniom, ale za državou.“

Odvážny pohľad opáta zarazil bankára, takže položil cigaretu, ktorú bol vložil do úst a ktorú si práve bol zapálil. Veď je to ohromné slovo!

„A teraz si už sadni a vypočuj ma, lebo chcem s tebou niečo,“ riekol kňaz a založiac si ruky za chrbát, začal sa v izbe hore-dolu prechádzať, rozprávajúc raz v chôdzi a zas zastanúc pred svojím obdivovateľom.

„Celý svet je vo vajataní, a ustavične rodí myši, lebo ľvi sú leniví odhodlať sa ku porodu. Všade vládne chaos: na poli peňažníctva, v diplomacii, v cirkvi a tie tri chaotické vrenia sa navzájom pomáhajú miasť. Jeden jediný jasne vidiaci človek mohol by sa stať pánom toho ,tohuvabohu‘. Človek, ktorý by ho vedel využiť! Pajáci vo vyšívaných oblekoch držia v rukách opraty sveta. Pred nami je krajina, s ktorou si jej správcovia nevedia rady. Kam ju volajú, ta neide, chceli by ju prinútiť, ale to sa neodvážia urobiť, tisnú ju, ale sa jej boja, a vlastne ani sama nevie, čo urobí zajtra? či sa poddá? či sa pojedná? či bude platiť? a či sa chopí železa? s ktorým nepriateľom a proti ktorému nepriateľovi sa spojí? či bude ešte vyčkávať? alebo snáď odovzdá stanovište? vybuchne v smiech a či kliatie? A potom, táto država má živel, ktorý stojí medzi dvoma bojujúcimi stránkami: kňažstvo. A v tejto ríši cirkev má ešte veľké majetky!“

Felix hľadel so zamračeným čelom, lebo medzi týmito vecami ešte nenašiel nijakého súvisu.

„Čo si myslíš, syn môj?“ riekol kňaz zastanúc pred ním odrazu. „Čo môže tak očakávať človek, ktorý by získal pre neuskutočniteľnú štátnu myšlienku najprv jednotlivé vidieky krajiny, a potom jej triedy? Či si nemyslíš, že vzniku tvojej bondavárskej železnici najlepšie by poslúžila pokorná deputácia z ľudu a jeho kňazov, ktorá by sa dostavila pred ministra, složiť do jeho rúk sľub vernosti? Ruka ruku umýva. Ľud takého kraja, ktorý druží myšlienky štátotvornosti, treba odmeniť. Či chápeš, aký osoh by si mal z toho?“

„Začínam vidieť.“

„A čo si myslíš, aké miesto by vyzískal človek, ktorý by v tejto krajine vedel aj halenu dostať do siení zákonodarstva a infulu tejto zeme do viedenskej panskej snemovne?“

Felix si pleskol do dlane a potom sovrúc pery, riekol:

„Primas je starec.“

Felix si ľahol na pohovku tvárou ku povale, akoby sa chcel zahladieť do takej výšky, ktorú, sediac, nemohol vidieť.

„Pápež je ešte starší,“ zahundral kňaz.

Bankár teraz s ešte väčším počudovaním sa pozrel na opáta.

A tento potom odrazu náruživo vychrlil:

„Trpaslíci stoja pri kormidle korábu, syn môj, a myslia si, že budú môcť odolať veľkej búrke. A akými úbohými prostriedkami vládnu! Zrúti sa cirkev! A myslia si, že ju budú môcť podopreť starými hradmi. Všetko živorí v márnici! A chcelo by epileptickými kliatbami zachovať múry pred zrútením. Počúvajže! Celá námaha talianskeho kňazstva je len svedectvom chudoby. Haliermi podopierajú trón svätého Petra, hoci, keby im neboli dali zahynúť, mohli mať v rukách miliony. Cirkevný majetok je už len u nás. Dobre viem, že minister má v priečinku návrh zákona, ktorý ho sekularizuje v prospech štátu. Treba len nepatrná zámienka pohádať sa Viedni s naším klérom. Oni budú bojovať na liberálnom stanovisku, ich odporcom sa dostane za podiel antipatia sveta. K tomu netreba veľa. Deficit rastie, vláda je v úzkom. Netreba nič iné, len aby v ríšskej rade skrsla malá opozícia, ktorá by obstrihala budget, alebo, aby za hranicami vypukla malá vojna. Pokladnica je prázdna, pôžičky už nedostať. ,V núdzi i čert lapá muchy.‘ Ale ak ich niekto predstihne? Trón sv. Petra je nebezpečne ohrožený. Naša cirkev má veľké majetky. Aj tieto sú v nebezpečenstve. Keby tak niekto opodstatnil asi takúto ideu: Postavme sa nad pohyby! Buďme vlasteneckejší ako sú tabulárni sudcovia, buďme loyálnejší ako sú ministri, buďme slobodomyseľnejší ako sú revolucionári, buďme katolíckejší ako sú vysokí hierarchovia, vysloboďme cirkevný majetok z rúk vlády a s tým zas cirkev z revolúcie! Na podklade našich cirkevných majetkov stvorili by sme na svetovom trhu ohromnú, sto milionovú pôžičku na záchranu sväto-peterského trónu! Čo myslíš, čím by sa mohol stať človek, ktorý by to všetko vedel vytvoriť?“

„Všetkým!“ šepkal Felix, uchvátený touto fantazmou a teraz už priateľovi bozkal ruku.

„K tomuto dielu som vyvolil teba,“ riekol kňaz a dovolil, aby mu bozkali ruku. „K tomu je potrebný tvoj bondavársky podnik, aby sa tvoje meno pod úderom žiarivého úspechu odrazu stalo svetochýrnym, a spomínali ho so Stronsbergom, Pereirom, snáď raz aj s Rothschildom. To je príčinou, prečo ťa podporujem. Keď už raz budeš mohutne stáť, vtedy ti poviem: ,A teraz mi podstav plece, nech sa na ňom vyšiniem!‘“

Po tejto revelácii Felix sa ponoril do vytrženia. Už sa pred jeho duchovným zrakom blýskala obrovská pôžička a v jej slávožiari aj vznešená postava milého priateľa.




Mór Jókai

— maďarsky píšuci prozaik, dramatik a publicista, vedúca osobnosť maďarského kultúrneho a politického života v druhej polovici 19. storočia Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.