ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Druhého dňa bola nedeľa. Ivan skoro ráno odprevadil Félixa a pána Rauné do závodu, ukázať im robotnícke byty, ktoré tvorily už celú dedinku. Túto dedinu založil Ivanov otec. Bol to kraj, ktorý obývali chudobní; otrhaní, zemiakmi sa živiaci ľudia.

Od toho času, ako v ňom zavládlo uhlie, vyrástol z neho dobre oblečený a dobre si žijúci ľud. Každý ženatý robotník mal svoj osobitný domček a pri ňom ovocnú záhradku.

Keď išli okolo domku,v ktorom bývala Evila, nechtiac, museli všetci traja nazreť do jeho dvora. I preto, lebo na dome boly otvorené dvere, a potom ešte aj preto, lebo na dvore boli svedkami výjavu, ktorý by bol pristavil každého okoloidúceho.

Peter Saffrán bil Evilu.

Mladoženich okolo ľavej ruky si omotal dlhé, husté, čierne vlasy svojej nevesty a pravou rukou vo dvoje složenému remeňu dával výcvik v zamestnaní, obšívajúc plieskajúcimi údermi chrbát a plecia devy.

Tak sa zdalo, že si tento chlapisko pre výraz tvári zaslúžilo posmešné pomenovanie „ľudožrúta“; zpod víček vykukalo mu bielko očí, obrvy si daly dostaveníčko v úpätí svrašteného čela, tvár mal bledú od zlosti, a otvorenými perami mu presvitaly zaťaté zuby.

Každý úder sprevádzal vrčavou krátkou otázkou, akoby bol chcel povedať: „Vzdoruješ ešte? Budeš ešte zaťatá? Budeš ešte trucovať?“

Dievča však neplakalo, nemodlikalo, len zodvihnutú zásterku si tislo obidvoma rukami k ústam; len keď ju zverský mládenec ohromne kvákal za vlasy, vtedy na neho hľadela tak krotko a smierlivo svojimi zduchovnelými očami. Brontas však nechápal reč týchto očí.

„Hľaďže!“ zvolal Félix. „Cadrillon a jej ženích v milostnej nálade pastierskej hodinky.“

„Veru,“ vetil ľahostajne Ivan.

„Ale nedovoľ tomu zbojníkovi tĺcť to krásne dieťa.“

Ivan stisol plecami.

„Má k tomu právo. Patrí mu. Je to jeho nevesta. Keď sa zamiešam do vecí; zbije ju ešte väčšmi. A potom, vidím, že sa veľmi opil pálenkou. A vtedy si s tým zúrivcom nik neporadí.“

„No ja ti dokážem, že ho premôžem,“ riekol Félix. „Ja sa na to nemôžem dívať, ako mi pred očami bije toto krásne dieťa.“

„Neradím ti ísť k nemu,“ vystríhal ho Ivan. „Títo podzemní robotníci si neveľmi ctia a vážia ľudí v hodvábnom kabáte.“

„Uvidíme. Len toľko mi urob; až chytím rameno tohoto kyklopa, zavoláš na mňa len toľko: ,Pán doktor!‘“

A potom sbehnúc po svahu vysokej cesty, tento elegantný veľkomestský pán s veľkým sebavedomím sa ponáhľal na dvor domčeka.

Peťa Saffrán si ho ani len nepovšimol a ešte väčšmi kvákal Evilu.

„No, a ty mládenče!“ zavolal na neho Félix, „prečo tlčieš to dievča?“

Saffrán mu odpovedal bezočivo:

„Čo koho do toho? Veď je to moja nevesta!“

A vskutku len sa mu tak valil z úst zápach po pálenke.

„Ah, ty sa chceš ženiť?“ riekol Félix, pristúpiac celkom blízko ku herkulesovskej postave, ktorej sotva siahal po plecia. „A či sa ty už naozaj smieš ženiť? Či nie si ešte vojnopovinný?“

Ale pri tomto slove Peťa Saffrán už naozaj spustil zdvihnutý remeň, akoby sa mu bol v ruke premenil na mlat, ktorý váži desať metrákov.

„Som neschopný,“ zahundral medzi zubami. „Mám svedectvo.“

„Ah! Ty a neschopný? Ty znamenitý bitkár! A kto to bol ten statočný lekár, ktorý ti o tom vystavil svedectvo! S takými ramenami! Prosím!“

A tu ohmatal mládencovi nabehnuté svaly ramena.

„Pán doktor!“ odznel vtom Ivanov výkrik.

Keď Peter začul toto slovo a keď pocítil na svaloch ramena hmat Félixových prstov, odrazu odkrútil s ruky Eviline vlasy a naľakane ich pustil.

„No, počkaj len brachu,“ riekol Félix, švihajúc mu pred nosom tenkou paličkou z rybacej kosti, „zajtra ráno si ťa obzrem pri prehliadke, aký veľký neduh ťa to trápi, a prečo nemôžeš konať službu v zbrani. Preto som tu!“

Peťovi Saffránovi odrazu prišla na um tá spásonosná myšlienka, že si trošku zaškúli.

Félix ho preto vysmial.

„Jaj syn môj, to uhádnem aj ja, a zaškúlil mu do očí. Zajtra ťa previzitujem.“

Peťa Saffrán sa pri tom slove otočil na päte, pustil sa po dvore do behu v opačnom smere, preskočil plot a ani sa nezastavil do toho času, kým nedobehol ňa kraj lesa.

Ivan sa čudoval obdivuhodnému úspechu. On sám si nesľuboval popri všetkej svojej telesnej sile a osobnej smelosti nejaký dobrý výsledok, ak by bol vystúpil proti šarvancovi, a tento, hľa, s tou jemnou, chúlostivou postavou za dve minúty prehodí cez ohradu svojho obra a vyženie ho do sveta.

Ivana to mrzelo a hanbil sa. Videl, že Félix za dobré uznáva ešte dlhšie sa zapodievať a shovárať s dievčinou. No, a na tento výjav sa Ivanovi už vôbec nechcelo pozerať.

„Poďme ďalej,“ riekol Raunému, „veď pán Kaulman potrafí za nami.“

Odišli. Poprezerali všetko možné, čo bolo hodno obzerať, ale veru s pánom Kaulmanom stretli sa len o dobrú hodinu, keď sa už vracali s prehliadky. Riekol,že ich hľadal, ale im vraj nemohol prísť na stopu.

Keď Félix s devou ostal o samote na dvore domku, opýtal sa s panskou blahosklonnosťou a so súcitom v hlase:

„Čo si urobila tomuto človeku, že ťa tak bil?“

Deva si odrazu utrela zásterkou oči a snažila sa usmievať. Taký divný bol ten úsmev, ktorý presvital cez bolesť a trpkosť. Na ruby obrátené dramatické umenie.

„Oh, pane, veď je to len žart. On so mnou len žartoval.“

„Ale ďakujem pekne za taký žart. Pozri, pod úderom remeňa aká opuchnutá škvrna ti vznikla na krku.“

Félix ponúkol deve zrkadielko s vreckovým hrebienkom. Keď doň pozrela, celkom sa začervenela. Snáď škvrna úderu ju popudila ku hnevu.

„Tak vám to poviem, pane, ako k tomu prišlo. Mám malého brata, ktorý je mrzáček. Máme spoločného otca a spoločnú matku. Keď nám umrel otec, matka sa vydala za druhého človeka. Bol to opilec. Vždy nás tĺkol a naháňal. Raz toho môjho bračeka, keď mal ešte len tri roky, v zlosti shodil so stola, kam ho matka posadila. Od toho pádu zlámal sa v drieku. Stal sa mrzákom: prsná a chrbtová kosť sa mu skrivila, nohy má nehybné, a keď hovorí, pridúša ho. Všetko to zapríčinil otčim. Od toho času, ako sa chlapec stal mrzákom, prenasledoval a trápil ho ešte väčšmi. Koľko sa ma len natĺkol pre neho! Zvlášť od toho času ako nám umrela mamička. Ale onedlho aj otčim v opilom stave zrútil sa do rokle a vykrútil si väz. Stali sme sa sirotami. Z nádeníckej mzdy, ktorú vyrobím, živíme sa obidvaja. Peter by si ma teraz mal vziať za ženu. Ale Peter nemôže vidieť chudáčika, môjho zmrzačeného brata. Vždy vraví, prečo neide po žobraní? Taká o barlách chodiaca čudesná obluda mohla by vraj na jarmokoch a v kostolných dverách zarobiť pekný groš. Dnes sme sa tiež pre to povadili. Prišiel pre mňa, že ma odprevadí do kostola. Dnes nás majú ohlásiť tretí raz. Povedala som mu, že budem hneď hotová, len zohrejem bratovi trošku zemiakovej kaše v mlieku. Chlapec sedel na prahu a čakal na jedlo. ,Ba ešte čo? Tejto žabe kaše v mlieku?‘ zvolal Peter. ,Daj mu pomyje, v tých stučnie korytnačka.‘ Potom išiel k nemu, chytil ho za uši a zodvihol ho so zeme, že mu len tak práskaly úška. Ale decko obyčajne neplače, keď mu ubližujú, len prevracia oči a otvára ústočká, akoby chcelo žalostne prosiť, však bez hlesnutia. Povedala som Petrovi, aby mu neubližoval, lebo ja to nerada vidím. ,A prečo neide žobrať, ropucha? Prečo nesedí o tomto čase pri kostolných dverách, prečo neide s kabeľou po pýtaní z dediny do dediny? Ešte nikdy nechodil ošklivejší mrzák od domu do domu, ako je tento. Chce sa azda doma ponevierať? Táto mátoha?‘“

A deve pri týchto slovách vyhrkly slzy.

„A či on môže za to, chudáčik, že je taký škaredý? Nie Boh ho urobil takým, ale otčim. Napomínala som Petra peknými slovami, aby tomu decku dal pokoj, veď je to dieťa mojich vlastných rodičov; keď mu ubližuje, akoby aj mne samej ubližoval. ,Vybijem aj teba,‘ skríkol potom na mňa ,ak povieš ešte slovo!‘ A potom začal dieťa za uši ťahať na dvor: ,Poď, ty vodné teľa, poď do kostolných dvier, lebo ťa zjem!‘ A potom urobil naň takú hroznú tvár, že sa dieťa od ľaku prekotilo. Utekala som ta v rozhorčení a vytrhla som mu z rúk dieťa. ,Nesmiete to dieťa trápiť, lebo ináč medzi nami bude po všetkom!‘ Dieťa sa potom schovalo do pece; Peter sa na mňa preto nahneval, že som mu ho nedovolila trápiť, chytil ma za vlasy a dobre ma ubil. A toto sa už bude opakovať každý deň.“

„Dcéra moja,“ riekol Félix, „nebude to tak každý deň, lebo tvoj mládenec si ešte musí vyslúžiť jednu kapituláciu. To sa nesmie stať, že by takýto svalnatý, silný obor vykĺzol zpod zbrane. Keby to takto každý robil, kto by potom bránil cisára a krajinu? To sa mu nesmie odpustiť.“

„A ste vy naozaj doktor?“ spýtalo sa v pochybnostiach dievča.

„No, akoby som nebol, keď vravím?“

Tvár dieťaťa ožiaril slabý papršlek radosti.

„Tak vy by ste mi potom vedeli povedať o mojom malom bračekovi, či by ho bolo možno vyliečiť?“

„Akoby som nevedel? Dones sem toho svojho malého bračeka.“

Evila išla do kuchyne, a s veľkými prosbami a chlácholením napokon sa jej podarilo vylákať mrzáka z chlebovej pece, kam sa skryl pred svojím prenasledovateľom.

Bol to vskutku mimoriadny exemplár zmarenej ľudskej hmoty. Akoby príroda už nebola mala dosť kvasu, a z odpadkov, nasbieraných na všetkých možných miestach, bola by smierila tento ľudský poškrabok. Ani jeden úd neslúžil druhému a všetky nespravovala jedna spoločná vôľa.

Evila vzala na ruky bojazlivé, fňukajúce monštrum, posmeľovala ho, a bozkávala tvár ostarka s pergamenovou pleťou, aby sa len nebál toho pána.

Félix s lekárskou vážnosťou ohmatal všetky údy mrzáčka, a potom riekol s pyšnou povznesenosťou učenca:

„Oh! to sa ešte všetko dá vyliečiť. Ale potrvá to dlhý čas, a bude potrebovať veľkú opateru. Vo Viedni je ústav, menujú ho: orthopedickou klinikou, kde samých takýchto mrzáčkov pretvoria na statných, urastených junákov.“

„Naozaj?“ zvolalo dievča, chytiac Félixovu ruku. „Či by ta prijali Janíčka? Ale to by kopu groší stálo, pravda? Nedalo by sa to tak urobiť, že by som išla slúžiť do toho ústavu, kde narovnávajú ľudí, a za to, čo by som si tam vyslúžila, liečili by potom Janíčka?“

„Akoby nie!“ súhlasil Félix s vážnou tvárou. „Menovite s mojím odporúčaním, mám tam veľký vliv. Stačí, keď poviem slovo.“

„Oh! urobte to, Boh vás bude požehnávať, urobte to!“ modlikala deva, dajúc sa do srdečného usedavého plaču a vrhla sa na kolená ku Félixovým nohám a ruky mu pokryla bozkami. „Budem vám slúžiť, pracovať vo dne v noci. Ani len psa nebudete museť mať v dome, budem v dome aj psom, len nech uzdravia Janíčka, aby sa mohol stať človekom, a nemusel žobrať pri kostolných dverách. A ďaleko je tá Viedeň?“

Félix sa zasmial.

„Nemyslíš si snáď, že ta môžeš ísť peši, nesúc na rukách bračeka? O to sa ty už nestaraj. Keď raz niečo sľúbim, to potom aj dodržím. Som tu na vlastnom koči. Ak chceš, soberiem vás so sebou.“

„Oh! ja môžem sedieť pri kočišovi a Janíčko na mojich kolenách.“

„Dobre, dcéra moja,“ riekol Félix s tvárou blahosklonného dobrodincu; rád robím dobre chudobe. Ak si sa rozhodla ísť do Viedne k vôli svojmu bračekovi, a tam ho dať vyliečiť, tak sa ti teraz k tomu núka priaznivá príležitosť. Len buď pripravená, aby som vás, keď skoro ráno zavznie poštárska trúba, mohol vziať so sebou. A toho grobianskeho chlapiska si vyhoď z hlavy, lebo na budúci týždeň ho odvedú ku zákopníckej kompánii a štyri roky sa odtiaľ nedostane. A tu máš nejaké peniaze, kúp bratovi na cestu teplý pokrovec, lebo noci sú chladné a ja cestujem vo dne v noci.“

Deva sa tak počudovala sume, ktorú jej dal pán, že sa mu zabudla poďakovať za ňu. Boly to dve desiatky. Veľké peniaze v rukách chudobného dievčaťa. Ten pán nerobí žarty! To je veľmi dobročinný pán! Ohromne veľký pán! Len potom jej prišlo na um, že by sa za dar mala aj poďakovať, keď už Félix bol ďaleko na ulici. Nesvedčalo sa utekať za ním až ta.

Evila bola natešená ako dieťa (veď ešte bola dieťaťom); s úsmevom, hravo obletovala malého bračeka, posadila ho na lavicu, kľakla si pred neho, a objala mu dokaličený driek.

„Janíčko môj, srdiečko moje, pôjdeme kočom do Viedne. Hotó, koničky, hotó! Na rýchlom koči so štyrmi koňmi, a koníky budú mať zvončeky. Vio fako, vio vietor! Janíčko na mojich kolenách. Janíčko dostane dobrú, sladkú medicínku, od ktorej mu zosilnejú ruky, nôžky, narovná sa mu hruď a chrbát; bude taký mládenec, ako sú ostatní. Domov sa vrátime peši, aby ho aj! ,Na koči išiel, peši prišiel?‘ Bez barlí!“

Napokon rozosmiala chudáčika malého mrzáčka.

Potom utekala k obchodníkovi, kúpila chlapcovi teplú kazajku, čiapku, zimné papučky, ale nemohla stroviť ani polovičku peňazí, ktoré dostala. Pomyslela si, že ostatok vráti tomu dobročinnému pánovi.

Potom išla do kostola. Známi sa jej spytovali, prečo ide len sama? Kde je Peter? Evila im odpovedala, že ho ešte dnes nevidela. Nebolo to síce slušné luhať na Božie telo, pred omšou. Ale keď sa to jednako vyskytne taký prípad, že je povinnosťou človeka luhať. Žena, deva, ktorú muž alebo ženích nabil, preca je povinná odtajiť, že dostala bitku.

Boh odpustí takúto lož, ľudia ju práve požadujú.

Peter Saffrán však neprišiel ani do kostola.

Evila so zahanbením sama musela vypočuť, ako ju kňaz s kazateľne ohlasuje tretí raz. Už z toho i tak nič nebude.

Odpoludnia však prepadla ju veľká tesknota, že musí nadobro opustiť tento kraj, ženicha, známych, všetky známe predmety, ísť do ďalekého sveta, kde niet vtáčika ani letáčika.

Táto tesknota k večeru jej vnukla myšlienku, pustiť sa do lesa, hľadať Petra Saffrána.

Tušila snáď, kde ho najde?

V hlbokom lese, na dne horskej kotliny utajene býva kopaničiar, u ktorého sa obyčajne shromažďujú vojenským odvodom vyhýbajúci sa mládenci, bačujú u neho celé týždne, kým sa komisia odsťahuje do druhého kraja. Nikto ich neoznámi.

Evila voslep blúdila medzi chrasťami a krovím, aj noc bola tmavá a hora ešte tmavšia; bokom na návrší ozývalo sa zavýjanie hladných vlkov. Dievča sa triaslo hrúzou, ale jednako len bolo odhodlané vyhľadať ženicha, hoci dobre vedela, že ju tento zas vybije. Cestou našla akýsi obušok, tým udierala do borovičkových kriakov, ktoré mala pred sebou, kričiac: „Heš, ty vlčisko!“ a nesmierne jej zabúchalo srdce, keď pred ňou prebehlo nejaké tým šuchotom naplašené zviera. Dolina sa vždy väčšmi prehlbovala a vládla v nej čím ďalej tým väčšia tma, ale ona sa jednako len nedala odstrašiť. Napokon v tme doliny zbadala svietiť osamelé okno. Tam býva kopaničiar.

Ponáhľala sa s chvatom ku chate. Keď k nej prišla bližšie, udrelo jej o uši bzučanie gajd a výskanie, ktoré sa zdnuká ozývalo. Tu sa veru veselia.

Tichučko sa doplúžila k osvetlenému oknu a pozrela sa do nútra.

Tancovali tam mládenci so známymi ženskými, ktorým Evila vždy vyhýbala pre ich plané jazyky. Gajdoš sedel na lavici a vyhúdal do tancu.

Medzi mládencami Evila poznala Petra Saffrána. Bol veselý, tancoval a tak vyskakoval do výšky, že päsťou udieral hrady povale. Tancoval s dievčiskom, ktoré si viedenskou červenou farbou na líca namaľovalo dve okrúhle škvrny.

Peter Saffrán svalnatými rukami okolo pásu oblapil dievku a vyhodil ju do povetria, zachytil ju a potom ju vybozkával na líca.

Čo len vie bozkávať na tých dvoch okrúhlych, viedenskou červeňou nalíčených škvrnách?

Evila sa zapotácala, odišla od okna a zas sa pustila do lesa, cez hložie a krovie, kde sa ozývalo zavýjanie vlkov, a teraz si už nevzala ani obušok, udierať ním do borovia: „Heš! Ty vlčisko!“

Podvečer ešte raz prišiel k Ivanovi Félix Kaulman.

„Priateľu! prišiel som sa ťa ešte raz opýtať, či sa chceš zúčastniť toho podniku; o ktorom som ti hovoril?“

„Opätujem, že nechcem.“

„Slovom, stručne a krátko, odmietaš?“

„Nerád mením tak ľahko svoje presvedčenie.“

„Dobre. Ponúkol som ti, en bon enfant, spojenectvo, a teraz ti zas cavalierment oznamujem, keďže so mnou nechceš držať, uskutočním svoj plán aj bez teba, nechajúc ti vždy otvorené dvere, ak by si sa v páde úspechu a zdaru, chcel pripojiť. A do toho času zostaneme dobrými priateľmi. Ale musíš mi odpustiť, keď tie diamanty, po ktorých šliapeš, posbieram a odhalím ich čarokrásne tajomstvá.“

„Dávam ti k tomu svoje plnomocenstvo.“

„Použijem danú slobodu a prijde čas, keď ťa upozorním na tvoje dovolenie.“

Ivan svraštil obrvy, a v rýchlosti si pomyslel: „Čo by mi tak mohol vziať z môjho majetku? Baňu mi vziať nemôže, na tú mám právny nárok podľa banského zákona. Kutacie právo na súsednom pozemku? Nech sa páči! Ja som spokojný s tým, čo je moje.“

„Mnoho zdaru ku všetkým podnikom! Ďakujem za dozorcu.“

S tým sa rozlúčili.

Na druhý deň skoro ráno Ivan sa prebudil na chvíľku pri zvukoch poštárskej trúby, ktorá oznamovala Félixov odchod.

Zaželal mu šťastlivú cestu a spal ďalej.

Ráno, keď sa obliekol a vyšiel z domu, pred dverami našiel Petra Saffrána.

Robotník mal celkom rozrušenú tvár. Bolo na každom jej ťahu vidieť stopy prehýrenej noci a zlých náruživostí. Mal krvou podbehnuté oči a rozcuchané vlasy.

„No, čo chceš,“ opýtal sa znechutene Ivan.

„Pane!“ riekol mládenec zachrípnutým hlasom. „Ako sa volá ten lekár, ktorý včera chodil s vami?“

„Čo máš s ním?“

„Uniesol mi Evilu!“ zareval bez seba mládenec, shodil s hlavy klobúk a zaryl si do vlasov, vytrhol z nich chomáč a potom zaťatými päsťami vyhrážal sa nebu.

Ivanovi v prvom momente veľmi dobre padlo počuť to všetko.

„He — eh! Tak ti treba, besné hovädo! Patrí ti to! Či si musel ubiť svoju nevestu v deň tretích ohlášok?“

„Oh! pane!“ škrípal zubami Peter, trúc si čelo päsťami, „veď som bol opitý. Či ja viem, čo som robil? A potom akáže to bola bitka? Takým naničhodným remencom? Veď je to u nás sedliakov celkom obyčajná vec. Sedliacka nevesta ani neverí, že ju mužský má rád, kým ju raz nenamláti. Ale pre takú vec ma nechať! Ujsť s nejakým pánom!“

Ivan stisol plecia a chcel ísť ďalej, ale robotník ho chytil za krídlo kabáta.

„A teraz už čo mám robiť? Čo mám robiť?“

Ivan bol roztrpčený a nahnevaný.

Odsotil Petra a v krátkosti mu rozpovedal všetko.

„Choď do pekla! Strať sa vo výčape! Vypi ešte čašu vodky! Potom si najdi druhú nevestu medzi tými, čo majú popukané päty, ktorá sa tomu bude tešiť, keď ju každý deň vymlátiš!“

Peter si zodvihol so zeme klobúk a potom riekol celkom chladným hlasom:

„Ani sa mi nesníva, pane! V živote už nikdy viacej pálenku piť nebudem. Len jeden jediný raz. Pamätajte si to dobre, čo vám poviem. Keď to pri mne ešte raz zbadáte, že som pil pálenku, alebo ma budete vidieť vychodiť z krčmy, alebo dozviete o mne, že som bol v nej, v ten deň sa nepohnite z domu, lebo v ten deň nebude môcť nikto vedieť prečo, ako a od čoho umre.“

Ivan odišiel od mládenca a vrátil sa domov, zavrúc za sebou dvere.

Len potom zbadal, nakoľko je jeho duša vzrušená pod dojmom tej udalosti.

V prvej chvíľke toto vzrušenie dobre padlo jeho apatiou pridusenej duši, že jednako ten biedny sedliačisko, ktorého si väčšmi vážila ako jeho, jednako len nedostal ten závideniahodný poklad, že ten hlupáčisko vypustil si z rúk neocenenú perlu; ale potom sa mu v srdci rozvírily všetky myšlienky v divokom vrení, keď pomyslel na to, že tá perla sama stala sa bezcennou. Deva, o ktorej bol presvedčený, že je ctnostná, takže sa zaľúbil do jej naivnosti, hľa, klesne pri pochlebovaní prvého záletníka! Vie odpudiť panského manžela, ktorý ju ako budúcu manželku požiada o ruku, a chce si s ňou deliť svoj domov; preto, lebo tento panský manžel je sám robotníkom, vážnym človekom, a preto, že jeho dom je jednoduchý dedinský príbytok; ale ujde s druhým pánom, ktorý proti nej kráča junácky pristrojený a vyfintený, ktorý jej odvážlivo pochlebuje a nesľubuje jej čepec, poriadne meno, ale cifrovaný dom, cifrované šaty. Ženština je divý vták! A pravdu má mohamedán, keď jej na zemi nedožičí duše a na druhom svete života.