Zlatý fond > Diela > Čierne diamanty I


E-mail (povinné):

Mór Jókai:
Čierne diamanty I

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Bernadeta Kubová, Andrea Jánošíková, Zuzana Berešíková, Monika Kralovičová, Igor Čonka, Martina Pinková, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 23 čitateľov

Soirées amalgamantes

Jedného krásneho dňa Ivan Berend od predsedu vedeckej akademie dostal úradný list, v ktorom mu oznamujú, že odporučený prírodovedeckým a matematickým odborom vedeckej akademie na jej poslednom vaľnom shromaždení bol zvolený za dopisujúceho člena horemenovaného odboru.

V druhom liste zas úradne ho vyzýva tajomník vedeckej akademie, aby sa, keďže už bol zvolený za člena vedeckého spolku, láskave pričinil, a v smysle (neviem už ktorého) paragrafu stanov dal zvoleniu osobnú sankciu disertačnou prednáškou.

Ivan sa počudoval týmto darom.

„Ako ja prídem k tejto pocte? Nikdy v živote som ani riadka nenapísal ani do vedeckého ale ani do nevedeckého časopisu. Nie som v blízkom ani ďalekom príbuzenstve ani s jedným členom akademie. Nie som ani magnátom. Nehral som zástoj ani na politickom zápasišti. Kde som tedy získal to renomé, že ma volia za člena vedeckej spoločnosti? Či by im snáď bolo známe moje laboratórium? Ale veď potom museli by každého správcu šachty alebo dozorcu továrne na stroje zvoliť za učenca, lebo z fyziky a matematiky majú práve toľké vedomosti ako mám ja!“

Ale vyznamenanie musel jednako len prijať. Kto vie, či krajina nepotrebuje sosbierať všetkých svojich ľudí, ktorí sa niečo viacej učili ako ostatní, aby mohla zaimponovať množstvom? Ivan sa poďakoval za zvolenie a odpovedal pánu tajomníkovi, že kým stanovami ustálený rok uplynie, príde do sídelného mesta predniesť svoju disertáciu.

Potom si to veľmi vzal na svedomie a vyhľadal si predmet, o ktorom by napísal disertačnú prácu.

Bol to popis mikroskopických konstacei, ktoré po desaťročnom pilnom badaní systemizoval pri vŕtaní artézskej studne a značky o tomto predmete podarilo sa mu srhnúť v jednotný celok do pozdnej jesene.

To je pravda, že s touto úvahou zaplňujúcou tlačený hárok, hocikde na svete, kde sa podobnými vecami zaoberajú, bol by vzbudil senzáciu; ale aj to je pravda, že ešte nikdy nezívali pri prednáške toľko ani na jednej „hore canoni“-ke vedeckého ústavu (len 7 hodin slobodno prednášať, po nich predseda odníme slovo), ako keď Ivan vravel o drobnohľadných konstaceách, hoci zas k vôli spravedlivosti prinútení sme poznamenať, že potom, keď akademia v svojom časopise uverejnila disertačnú prácu, Ivanovi punktovne vyplatili dvacať zlatých rakúskeho čísla.

Ale toto vlastne nepatrí do románu.

Prvý, ktorý po prednáške pozdravil neofitu, stisnúc mu ruku a pochváliac jeho „veľmi zaujímavú“ disertačnú úvahu, bol opát Samuel.

Tiež učenec. Akože by nebol učencom!

Odrazu sa vyjasnilo v Ivanovej hlave.

Prišiel konečne na to, ako si zaslúžil akademickej hodnosti.

Hľa, tu je tajomný priaznivec a odhaliteľ! Za svoje členstvo v akademii má sa čo poďakovať priateľstvu opáta Samuela. Nuž aj to je dobre. Drobné dary utužujú priateľstvo.

Ivan sa musel ešte niekoľko dní zabaviť v sídelnom meste. Musel si dať do poriadku niekoľko vecí. Zatiaľ noviny obligátne referovaly o jeho akademickej prednáške. Najmilosrdnejší bol ten, ktorý tvrdil, že uvažoval o vulkanickom vzniku kvapľov a to — veľmi základne.

Ivan sa len tým potešoval, že doma nik nečíta takéto referáty a v zahraničí im na šťastie nerozumejú.

Ale niekto ich jednako len čítal i doma i v zahraničí.

Jedného dňa, keď sa Ivan práve chystal odcestovať do svojho vzdialeného brlohu, odrazu dostal pozvanie na večierok, ktorý bude vydržiavať o tri dni neskôr grófka Theudelinda Bondaváry.

„Aha! Ešte jedna splátka. Dobre, že to neprišlo prv.“

Hneď si sadol, aby odpovedal na pozvanie, najzdvorilejšie ďakujúc za vyznačenie a označiac príčiny, pre ktoré ho nemôže požívať. Musí zajtra odcestovať, podľa toho si už pozariaďoval všetky veci, má neodročiteľné povinnosti atď.

Prv ako by bol mohol list zapečatiť, prišla mu návšteva v osobe opáta Samuela.

Ivan sa veľmi tešil návšteve znamenitého človeka a svojmu neočakávanému pocteniu. Bolo im tak, ako by sa už dávno poznali.

„Kým ste tu, pokladal som si za milú povinnosť navštiviť vás. Nerobím to len preto, aby som vám vrátil vašu vzácnu bondavársku návštevu, ale naozaj cit ma nutkal dať výraz svojej radosti, nakoľko ma to teší, že som mal príležitosť poznať sa s vami, ako s naším mladým, vynikajúcim učencom.“

Ivan by mu bol rád povedal, že nie je už mladým, ani nie vynikajúcim učencom; ale odmlčal sa.

„Úfam sa, že vás dlhší čas budeme mať šťastie vidieť v našom sídelnom meste,“ pokračoval opát, sadnúc si k Ivanovi na pohovku.

„Ostanem tu podľa možnosti čím kratší čas,“ odpovedal sucho Ivan, „zajtra musím už cestovať domov.“

„Ale z toho nebude nič. Tak ľahko si váš už len nepustíme. Tak viem, že aj grófka Theudelinda vás pozvala na svoje najbližšie večierky.“

„Ľúto mi je, že sa musím pozbaviť tejto rozkoše, ale mám veľmi súrne práce, ktoré nesmiem zameškať, a tieto ma volajú domov.“

„Ale prosím vás, vravte úprimne! Nemenujte to rozkošou. Ale priznajte sa, že utekáte pred tou zábavou, o ktorej vopred viete, že vás môže len nudiť.“

„Keď sa vám lepšie páči pravdomluvnosť, tak sa priznám, že je tomu tak. Pre mňa zúčastniť sa večierkov ktoréhokoľvek grófa znamená toľko, ako byť na najnezáživnejšej zábave.“

„Nuž ale, porozumejte tú vec. To nie sú také večierky ako obvyklé spoločenské ,cercle‘ s vlastnosťami výlučnosti, na ktorých sa človek, čo nie je t. zv. ,habitné‘, necíti nijako doma. To je niečo celkom nové. Grófka Theudelinda otvorila svoje siene pre smotánku elegancie a espritu. Tam sa stretnú najpoprednejší dejatelia vznešenej spoločnosti s celebritami politického, umeleckého života, vedy a poezie. Naozajstný ,high life!‘ Aristokracia tónu, krásy a ducha.“

Ivan neveriaci potriasol hlavou.

„A čo budú potom títo rozliční ľudia robiť v tých sieňach?“

Tu kňaz trochu svraštil obrvy a poškrabal si nos.

„Pravda je pravda! Kým sa poznajú, situácia je trošku napätá. Nik nevie, o čom má začať rozhovor, keď sa stretne s človekom, ktorý je obyvateľom druhého sveta. Ale na šťastie je sprostredkovateľ, ktorý každú spoločnosť vie stmeliť, a to je duch. Kde sú pospolu samí duchaplní ľudia, spoločnosť sa jednako len musí sliať dovedna. Len treba vedieť, ako to začať. Aj to sme ľahko vynašli. Prvý začiatok tvorilo umenie. Do spoločnosti pozvaní umelci a diletanti vyšších kruhov spoločne usporiadajú koncerty, predstavujú kratšie divadelné hry, jeden hrá na husle, druhý na klavír, tretí spieva. Krásne grófske dámy recitujú vlastenecké básne; potom chýrni poeti predčitujú zábavné prednášky, inscenujú živé obrazy a takto pomaly stretnutie rôznorodých ľudí stáva sa snesiteľným.“

„Ale ja ani nehrám na husle, ani nedeklamujem, nelúštim živé záhady.“

„Ba práve! Vy ste znamenitým prednášateľom,“ prerušil ho opát; „tento váš dar som obdivoval pri prednášaní vašej disertácie.“

„Ako? Snáď len nemyslíte na to, aby som na večierkoch u grófky Theudelindy predniesol svoju úvahu o mikroskopických obrnencoch?“

„Hahahaha! Nie. To nechcem. To sa hodilo pre akademiu. Máloktorý z nás tomu rozumie. Ale kto vašu prednášku porozumel, ten si vás cení. Ale to nie je pre ženské. Však vy uhádnete aj niečo iné. Pred spoločnosťou budete prednášať o niečom inom, tak, aby to bolo aj vedecké a obsahovalo aj kus poezie, aby to poslucháčov zaujímalo, ale ich aj prekvapilo svojou novosťou, aby to malo hlbšie základy a jednako, aby to mohol každý požívať. Vec, ktorá by zapodievala obrazotvornosť a vynikala aj vedeckou bádavosťou. Také niečo.“

Teraz už na Ivanovi bol rad rozosmiať sa.

„Ale, veľadôstojný pán, takýto gaure som ešte nevidel, ba som o ňom ani len nepočul, ešte sa mi posiaľ takéto niečo nepodarilo odhaliť ani v tlači, ani v rukopisoch.“

Aj kňaz sa smial.

Medzitým sluha odovzdal Ivanovi list, ktorý „per express“ doniesla pošta, takže na doručenke bolo treba zistiť minútu prijatia.

Ivan si od hosťa vyprosil dovolenie môcť prečítať ten súrny list.

Pri čítaní listu sa Ivanova tvár viditeľne zmenila. Najprv zbledol, potom svraštil obočie; niekoľko minút mu planuly tvári, kým napokon sa zahľadel pred seba a kým prečítaný list ustavične držal v ruke, akoby ho ešte niekoľkoráz prečitoval znova, jeho utkvelý zrak zadumane hľadel popri ňom do diaľky.

Odrazu sa potom zasmial.

Spamätal sa, pri čom bol rozhovor prerušený.

List poskladal a skryl na hrudi.

„Tak dobre!“ riekol so smiechom. „Pôjdem na večierky grófky Theudelindy. Budem tam prednášať. O niečom takom, čo som nevidel a o čom som ani neslýchal nikdy. Pomiešam vedu s poeziou a fantazmy a faktá, že pri počutí veci každý učenec bude zúfať, kým ich rozčlení; svojou prednáškou každého geologa urobím kniežaťom a každú kňažnú geologyňou.“

„Tak! Tak! To bude podarené!“ povzbudzoval ho opát.

„Čo poviete na to? Urobím prednášku, spojenú s produkciou elektro-magnetického osvetlenia.“

„To bude veľmi dobré. To je aspoň zábavné! Bude to zaujímavé.“

„Smiem vás prosiť o láskavosť, vyprostredkovať mi súhlas pani grófky? Je s tým spojený značný aparát.“

„Môžem vás vopred ubezpečiť, že grófka bude vaším návrhom uchvátená; spoľahnite sa na mňa, o vedecké prístroje sa už postarám. Grófka bude od radosti bez seba, keď sa o tom dozvie.“ Opátovi v náhlení akoby boly narástly krídla a objímuc veľaváženého kolegu (vyzvúc ho, aby sa „odteraz takto oslovovali!“), veľmi bol spokojný s výsledkom svojej návštevy a odišiel.

Ivan však znova vzal s hrudi list, a vystrúc ho pred sebou, pokračoval tam, kde prestal, hľadiac ponad list do nekonečnosti v meravom zadumaní.

*

Veru, to bola podivná sezóna! Odrazu si umienil každý človek, že bude Maďarom.

Bizarná myšlienka!

Ráčte to preložiť do niektorej cudzej reči.

Noviny spievaly dithyramby o úchvatnom maďarskom kroji, ktorý sa stal odrazu módnou šatou všetkých tried, o attile, o dolománi, o kameňami vykladanom opasku, ba aj o zlatými čipkami vrúbenom čepci! Ba čo viac, aj o ideálnej parte!

„Storáz krajšia je každá žena!“

N’en parlons plus! S’is scho’ vorbei!

Na ulici štrngaly ostrohy, s malým, väčším, najväčším hrebeňom; výkladné skrine klenotníckych obchodov boly plné antickými gombíkami, sponkami; na klobúkoch sa kolísaly orlie a rajčie perá, a ani šomoďská halienka, ani sikulská kazajka, ani debrecínsky vyvrátený kožuch, ani ďönďöská gombíková mentieka, vežatý kečkemétsky čepec, túrska baranica, köröský dolomán si neboly isté, či ich nebudú vo vyšívanom stave ukazovať na peštianskych báloch a reuniach vznešených kruhov. Praotcovia, Attilovci, Budovci sa museli pochlapiť, keď odmeriavali ich plášte; dávno mŕtvi básnici Čokonai, Kazinczy museli dovoliť, aby ich zvečnili šnúrkovými hieroglyfmi. A tieto hieroglyfy maly svoj smysel.

Tie šnúročkové ozdoby boly viditeľným protestom, ktorý, keď nebolo dovolené otvorene písať, povyšívali šnúrkami.

V najvyšších kruhoch vydali rozkaz, že len v národných krojoch prijímajú návštevy; a keď sa dakto odvážil prísť na panský večierok v čiernom fraku, vystavil sa tomu, že ho niektorý gentleman požiada: „Ale, lieber Johann, bringen Sie mir ein Glas Wasser.“

Ľudový kroj nevyhnuteľne pomiešal spoločenské triedy. Gróf sa riadil tou istou módou ako jeho kočiš. Mnohí cítili, že by dobre bolo obznámiť sa.

Tejto ušľachtilej túžbe vyhovely vznešené panské kruhy, medzi nimi „soirées amalgamantes“ tvorily jednu mimoriadnejšiu črtu tých čias. U nej sa stretol magnát a básnik, člen akademie s prelátom, umelec, huslista, pianista, maliar, sochár, herec, kritik a mecén, profesor, lekár, publicista, novinár, športsman a politikovia všetkých možných odtienkov.

Boly to takto oslňujúce spoločnosti — v zásade.

Shromaždily sa tu všetky krásy a všetky pôvaby vznešených kruhov, najúchvatnejšia dámska spoločnosť, v takej pompe, akoby bola prišla na kráľovský ples a čo je ešte oslňujúcejšie ako všetka pompa, mladosť, jemnosť, nimbus vzdelanosti, ktorá ich robí natoľko distingvovanými; tu sa sblížily všetky historické mená, obsažené v zlatých knihách magnátskeho sveta, so všeobecne spomínanými menami duchovnej državy.

Ale tá amalgamizácia sa ťažko darila. A Boh vie, že všetci mali ten najlepší úmysel.

Gróf Emmanuel, keď sa stretol s niektorým vynikajúcim novinárom, k vôli nemu s takou ušľachtilou snahou lámal reč, ktorú sa práve len učil, že je jeho neochvejným rozhodnutím, že odteraz bude len maďarsky hovoriť, hoci mu to aj ťažko padne, že len ten svoj úmysel bude uskutočňovať, že odteraz bude nosiť len maďarské čižmy, hoci ich obúvanie a vyzúvanie vyžiada si obyčajne celú hodinu.

Na zámenu zas mladý publicista sa mimoriadne potí námahou, dávať vo francúzskej reči odpovedi grófke cudzieho pôvodu, ktorá však bola Uhorskom nadšená, na také otázky, ktoré nerozumel. Pravda, ináč dokonale rozumie francúzštine, ale len tak, keď ju vidí vytlačenú.

Ale rečové prekážky ešte neboly tak veľké. Väčšiu galibu robilo téma!

Ľudia, ktorých prvý raz predstavia, a ktorí sa pohybujú v celkom rozličných životných kruhoch, všemožne hľadajú spôsob, ako by mohli konečne preniknúť do toho druhého sveta.

Gróf Leo chváli Nándoriho dramatické dielo, ktoré videl pred desiatimi rokmi, hoci ho aj kritika nemilosrdne skmásala. Bol to jeho prvý pokus, ktorý sám pokladal za nepodarený. Ostatné jeho hry sú prirodzene lepšie. Teraz si už autor myslí, že jeho ostatné diela gróf alebo nevidel, alebo ironizuje.

Učenec Kinizsi zas barónovi Oskárovi chce dokázať, že má vedomosti o jeho všeobecne známych zásluhách na poli športu a rozprávajúc mu o najbližších konských dostihoch, vyzvedá sa, k vôli ktorým odmenám pustí do behu svoje kone. Okolostojaci sa odvrátia. Každý vie, že Oskár predal svoje závodné paripy pre vlani utrpené straty a utiahol sa z turfu. Teraz je už len divákom.

Ale mladý modernista a novotár Kákori chce sa celkom domácky cítiť v cudzej spoločnosti, preto sans gene žvatlá s každým, s kým sa len stretne. Má dosť témat: každodenné klepy. S pekným pánom, ktorý má orličí nos, a každý jeho ťah svedčí o pravom magnátskom type, pustí sa do hovoru o klebete, že teraz už aj v budínskom hrade budú dávať večierky, a budú ta pozvaní aj maďarskí magnáti. „A či ta pôjde niekto?“ opýtal sa magnát. „Najviacej ak gróf Guido!“ „Nuž, ale ja veru nepôjdem!“ Novotár vtom zbadá, že patričnému neznámemu, s ktorým sa rozprával, urobil veľkú sotízu. Kto vie, koľkým ľuďom už nagrobianil v inkognite od toho času, ako je na večierku!

Gróf Štefan, ujec grófky Theudelindy, je dokonale sčítaným a vzdelaným človekom, ktorý prečítal všetkých básnikov sveta. Preto si myslí, že veľmi dobre zabáva mladého básnika, ktorý svojimi patriotickými veršami odrazu získal populárne meno, keď utiahnuc sa s ním do kúta, začne rozhovor o svetovej literatúre. Cituje mu Burnsa, Shelleyho. Či pozná Spencerovu „Fairy queen“? Či Miltonov „Stratený ráj“ považuje za dokončené dielo? Akú mienku má o Drydonovej škole? Koho má radšej Wordswortha a či Byrona? Či nachodí nejaké duchovné príbuzenstvo medzi Frithiofs ságou a Ossianom? Čo povie na „Legende des siécles“? Či pokladá za možné, že týmto sa Vietor Hugo vyšinul nad Danteho? Či nie je škoda, že gaure „Amadisse“-ov zmizol? Komu dáva prednosť medzi Talianmi, Tassovi a či Ariostovi? Či si cení Metastasiove improvizácie? Akú mienku má o vlive „Commedie erudite“? Či pozná vo francúzskom preklade Haririho arabskú báseň „Antárov život“? Či pozná indickú „Sakunitalu“ v anglickom preklade? A k tomu raz ho napadol tým, že sa ho opýtal, či je Odyssea krajšia v gréckom originále a či v latinskom preklade?

Úbohý básnik medzitým sa speká na mäkko v tom žihavom ohni, lebo okrem svojich veršov nikdy nič nečíta. Je to ženiálny človek, ale okrem svojich kadencií nepozná nič na svete; preto, keď sa mu raz podarí vyslobodiť sa z toho sústredeného ohňa, v budúcnosti sa zďaleka vyhne tomu vedychtivému grófovi ako jedovatému hadovi.

Ale najlepšie sa povodilo asi tým účastníkom „japonskej expedície“, ktorých stihlo vyznamenanie, môcť sa dať predstaviť grófke Angele Bondaváryovej.

Grófka Angela je klasická krásavica.

Starý otec grófky Angely je politický výtečník. Má veľké meno. Obkolesuje ho slávožiara.

Je dobrý i zlý.

Preto niet prirodzenejšej veci ako tá, že smrteľný obyvateľ lateinerského sveta po predstavení hneď na začiatku rozhovoru začne vraveť o starom otcovi krásnej grófskej slečny a obligátne sa vyzvedať na neho.

Načo potom grófka Angela už neprehovorí ku svojmu spoločníkovi viacej ani slova, ale nechá ho stáť a vraveť, kým sa vyčerpá a odíde.

Vari ešte aj učenca zabolí srdce, keď tieto krásne oči, ktoré ešte len pred chvíľou mu hľadely do očí s úsmevom jarného neba, odrazu vrhajú na neho takýto ľadový odraz lúčov.

Grófka Angela je ideálna krásavica. Už sme to raz povedali, ale nemôžeme to dostatočne prízvukovať. Človek sa k nej vracia obdivovať ju. Čistá, ušľachtilá tvár s antickými ťahmi; krásne modelovaný nos, jemne krojené pery, dlhé štíhle obrvy, a tieň vrhajúce mihalnice, ktoré halia oči bohyne. Keď tieto oči žiaria, alebo sa skryjú, sú čierne, len keď sa rozjasajú v úsmeve, badať, že sú belasé. Vlasy jej sú gaštanové, hrajú vo farbe najrýdzejšieho zlata. A celá tvár a postava je zaliata nejakým sebavedomím nehy, prečo cíti, že je strediskom istého sveta a je spokojná so svojím miestom. Vie, že krása je mocou!

Ale prečo vrhajú tieto krásne oči také ľadové pohľady na úbohého príchodzieho, ktorý to pokladá za celkom prirodzené, že pred grófkou Angelou Bondaváryovou úvodom nemožno múdrejšiu vec robiť, ako radom pospomínať zásluhy grófa Tibalda Bondaváryho?

To však všetci členovia society veľmi dobre vedia. Len svet lateinerov nevie o tom nič. Je to veľmi jednoduchá hádanka. Gróf Tibald svoju jedinú vnučku, Angelu, určil za ženu pre nemecké knieža zo Sondersheimu. To sa grófke Angele neľúbilo. Preto sa natoľko pohádali, že si Angela umienila ku grófovi Tibaldovi viacej neprehovoriť slova, a keďže grófka Theudelinda práve vtedy otvorila siene svojho peštianskeho domu, grófka Angela prišla ku svojej tete, ostala u nej a od toho času neotvorila ani jeden list, ktorý jej starý otec písal.

Toto bolo to tajomstvo, ktoré pozná každý člen society, lenže táto tak dobre vie ukryť svoje tajomstvá, že z nich do veľkého sveta nikdy nič nepresiakne. Medzi sebou sú sdieľni, ale pred cudzincom všetci sa hrajú na „Know nothing“, ako nejaký samorastlý yankee.

Opát Samuel jednako len mal dobrú myšlienku, tvrdiac, že tejto heterogénej societe bolo by treba vynajsť nejakú spoločnú zábavu. Z púheho besedovania nevyžijú. Pri schôdzkach v jednej sieni sú mladé panenské dámy, v druhej zas páni, v tretej sedia vydaté panie: akoby tvorili triedy ešte aj podľa pohlavia a veku.

Začali usporadovať umelecké predstavenia, básnické, vedecké prednášky. To hneď osviežilo rozhovory, sblížilo „cudzincov“. Videli sa aj na próbach: nie súc oblečení ku bal parée, odvážili sa stisnúť si aj ruky. Poznali sa aj podľa mena a tak sa poznali aj na ulici. Ba tešili sa jeden druhému pri stretnutí. Napokon natrafili aj na také téma, o ktorom mohli s pôžitkom besedovať.

Ale povedzme si úprimnú pravdu — tak o polnoci, keď bolo po koncerte, prednáške, ochotníckom divadelnom predstavení a učenec, umelec, básnik si mysleli, že je už čas pobrať sa domov, keď potom len societa ostala pospolu, mimoriadne dobre sa cítili aj tí, ktorí išli domov, a aj tí, ktorí ostali.

Societa sa len potom začala naozaj zabávať. Mladí ľudia začali tancovať, starí hrať whist, tarok a pokračovať v tom do rána.

Boli by to urobili aj vtedy, keby tam hneď boli ostali všetci učenci, umelci, básnici! Prečo odišli vlastne? Veď aj oni by boli mohli mať účasť v tejto zábave; nuž ale nie je to pre nich. Lepšie bolo, že odišli.

Opát Samuel vedel znamenite robiť reklamu. Keď sa malo v terenoch grófky Theudelindy odohrať nejaké významné predstavenie, o tom sa od neho už hodne zavčasu dozvedel každý. Postaral sa o to, aby každý poznal životopis patričného umelca, spisovateľa, učenca, huslistu alebo kumštára, a tak mal o čom hovoriť s hrdinom večierku.

Tie tri interkalárne dni po najbližší večierok grófky Theudelindy postačily k tomu, aby sa každý do najmenších podrobností dozvedel o živote Ivana Berenda, aby spoločnosť v rozhovoroch, ktoré predchádzaly prednášku, mohla besedovať o všetkých vlastnostiach jeho povahy.

„Či je to pravda, že obyčajne celý rok bývate na dne uhoľnej bane?“

„A že sa len raz umývate mesačne pri mesačnom nove?“

„Parblau! Teraz je práve posledná štvrť!“

„Nikdy v živote sa s ženou nerozprával.“

„Beseduje len s mamutími klami.“

V jeho prednáške sa vyskytne štyristopädesiat gréckych, latinských, arabských a hebrejských slov.“

„Je to pravda, že pri istom pokuse spálil trojkarátový briliant grófky Theudelindy, ktorý stál osemsto zlatých?“

„Ba štyrkarátový, ktorý stál tisíc sto zlatých.“

„Ľahko mu je, keď vie robiť diamanty.“

„Že či vie?“

„A nikdy nič iné neje okrem cibule.“

„Ale dnes azda len nie?“

„Napokon sa bude produkovať elektrizačným prístrojom.“

„Bude na ňom hrať?“

„Čoby, ale nás všetkých zelektrizuje.“

„Akoby nám už iného ani nebolo treba.“

„To bude len pekné, keď starého baróna Štefiho postaví na izolátor, na ktorom človeku vlasy dubkom stávajú, a odrazu mu odletí parochňa.“

„Kde je tá čertovská mašina?“

„Hľa, tam za čítacím pultom; ale neslobodno sa jej dotknúť, lebo ak sa jej niekto dotkne, tomu nakriví ústa a potom mu tak ostanú.“

„Ah, dačo. To je elektrický svietiaci prístroj; poznám ho. Videl som taký v Paríži. Ale ten má tú vlastnosť, že ak je niekto vymaľovaný, tomu očernie farba na tvári.“

„Diable! To by sa bolo malo afišovať na dvere.“

„Či to vie grófka Theudelinda?“

„Dnes má zvlášť bledú tvár.“

„S tým veľkým diamantovým diadémom na hlave je taká ako mramorová nevesta v ,Zampe‘.“

„Ale moja sesternica Angela dnes je zvlášť okúzľujúca!“

„Myslíš?“

„Tá biela perlová parta jej tvári skytá nejakú zvláštnu nehu.“

„To je chyba party.“

„Nuž ak sa náš divoch trafí zamotať do toľkého ženského jasu, veru neviem, či nezabudne na elektro-magnetické osvetlenie?“

„Musíme mu pomôcť, aby sa na to pomaly privykol. Prijmime ho srdečne, aby sa cítil nehatene. Hľa, tu ide; eskortuje ho náš opát.“

Gavalier, ktorý posledne grófku Angelu menoval svojou sesternicou, asi dvacaťročný mládenec jemnej, dokonalej postavy, išiel oproti Ivanovi, ktorého opát Samuel uviedol do dvorany a predstavil sa mu ako gróf Edmond, synovec domácej panej, potom ho vzal pod rameno a zaviedol ho ku grófovi Štefanovi, ujcovi domácej panej, ktorý je veľmi sčítaný človek, oboznámil ich, dopustiac s ním vymeniť toľko slov, koľko je potrebné presvedčiť sa o tom, že sú tu aj milovníci umení, potom mu umožnil stisnúť ruku ešte niekoľkým svojim priateľom. Aj tí boli k nemu všetci veľmi zdvorilí. V takejto societe prijatie je najpovzbudzujúcejšie. Potom pán opát zaviedol Ivana do druhej dvorany, kde bol dámsky krúžok; tam ho zaviedol pred domácu paniu. Grófka mu podala ruku, privítajúc ho niekoľkými srdečnými slovami. Potom ho zas gróf Edmond chytil za rameno, a zavedúc ho ku panenskej skupine mladých dám, predstavil ho grófke Angele.

Ivan bol trošku predpojatý, ale bez stopy najmenšej zádumčivosti alebo zmätenosti.

„Vy ste zriedkavým hosťom v Pešti,“ riekla Angela predstavenému.

„Je to už dávno, keď som tu bol posledný raz. Tak viem, že pani grófka je tu tiež prvý raz. Posiaľ ste tiež neráčili bývať v Pešti.“

Angelina tvár začala chladnúť. Hneď budú nasledovať otázky o grófovi Tibaldovi.

„Áno,“ vetila sucho. „A čo z toho nasleduje, že som tu prvý raz?“ opýtala sa Ivana s britkou zvedavosťou.

„To, že to môže byť veľmi obyčajná náhoda, ktorá človeka niekam zanesie, kde ešte nebol; ale keď sa veľa ľudí stretne na takom mieste, v tom už je nejaká ,missia‘. A keď si na tom mieste také množstvo skvelých postáv dá dostaveníčko, tak jedine v tejto myšlienke nachodím ospravedlnenie toho, že je tu aj taký tmavý, nepatrný bod, ako som ja. Azda prozreteľnosť posiela teraz ľudí na neobyčajné miesta.“

Vtom vzplanuly Angeline oči.

„Pravda, vy veríte v prozreteľnosť? Pravda veríte, že sú ,missie‘?“

„Verím.“

„Tak vás mám rada.“

Vtom pozrela inou stranou, čo Ivan pokladal za znamenie, že môže ísť ďalej.

Po štvrťhodinovom vzájomnom oboznamovaní sa Edmond mu oznámil, že v prednáškovej sieni je už všetko pripravené, spoločnosť tedy presťahovala sa ta. Ivan zaujal miesto na rečništi, ktoré mu prichystali v pozadí siene, potom vyňal z tašky svoje rukopisy a začal prednášať.

Mal pútavý hlas, pokojný, beznáročný spôsob prednášania, takže ho každý ochotne počúval.




Mór Jókai

— maďarsky píšuci prozaik, dramatik a publicista, vedúca osobnosť maďarského kultúrneho a politického života v druhej polovici 19. storočia Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.