Zlatý fond > Diela > Čierne diamanty I


E-mail (povinné):

Mór Jókai:
Čierne diamanty I

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Bernadeta Kubová, Andrea Jánošíková, Zuzana Berešíková, Monika Kralovičová, Igor Čonka, Martina Pinková, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 23 čitateľov

Nepríjemný človek

Grófka Theudelinda od radosti celkom zabudla na seba. Natoľko, že odbehla ku zvoncu a dala do pohybu jeho vzpruhy.

„Čo robíte, pani grófka?“ opýtal sa prekvapený opát.

„Hneď dám zavolať správcu majetku.“

„Ale, kto ho má zavolať?“

Grófke len vtedy prišlo na um, že v dome niet jedinej živej duše. Načo zasa stala sa veľmi zasmušilou.

„To bude vskutku veľmi ťažkým problémom,“ riekol kňaz, „ako sa dostať z tohoto kaštieľa?“

„Ako?“ Grófka mala natoľko oslabenú myseľ, že sama od seba nevedela pochopiť ani dané položenie.

„Tak, že sme len dvaja v tomto kaštieli. Ak odídem, zaopatriť nejakých tých služobných duchov, ktorí by zapriahli kone, zabalili vaše veci, potrebné ku cestovaniu a ktorým by ste mohli sveriť opateru opusteného kaštieľa, tak na ten čas museli by ste, pani grófka, ostať v samote.“

„Oh, ja tu v samote neostanem ani za celý svet.“

„Tak potom musíte si voliť druhé zlo a ísť so mnou pešo po najbližšiu panskú usadlosť.“

Do okien práve začal šľahať snežný olovený dážď.

„Ale veď tu mám kone.“

„Lenže ja ani zapriahnuť ani poháňať neviem.“

„Oh, to by som ani nedovolila.“

Teraz sa už vyskytla dilema: alebo ostať v kaštieli v samote, kým kňaz zaopatrí nejakú pomoc, alebo ísť s ním maninou v snežnom daždi.

„Niekto búcha na bránu,“ riekol opát.

„Bude to pravdepodobne správca majetku,“ riekla grófka, „dozvedel sa asi od služobníctva, čo sa tu stalo a ponáhľal sa sem.“

„Ale mu nikto neotvorí bránu, lebo pravdepodobne aj vrátna bude medzi tými, čo ostali vonku.“

„Veru. To bola tá stará bosorka, ktorá tancovala na stole.“

„A či nemá pani grófka druhý kľúč od brány?“

„To je ten najhrubší kľúč na antickom vešiaku. Čo chcete s ním?“

„Sídem a odomknem bránu.“

„Psi vás nepoznajú a roztrhajú vás. Sú to silné pastierske psiská.“

„Budem na nich povolávať menom. Ako sa volajú?“

„Veru, neviem.“

Grófka sa veru nestarala o takú plebejskú vec, ako sú mená sedliackych psov.

„Tak nemôžem nič iné urobiť, ako ich zastreliť.“

„Len nie veľmi.“

Grófka nie to chcela povedať, aby psi neumreli, ale aby výstrely neznely veľmi hlučne.

Pán opát tedy s revolverom sišiel na dvor. Lampu nepotreboval, lebo už svitalo.

Dvoch psiskov pod návratím ubytovali tak, že keď im na noc uvoľnili reťazi, medzi nimi ostala práve len taká medzera, aby sa nemohli ruvať, ale každý, kto chcel medzi nimi prejsť, musel upadnúť alebo do hrdla Scylly alebo Charibdy.

Opát nemal iný výber, ako zastreliť jedného psa, aby sa vedľa druhého mohol dostať ku bráne. Poučiac sa smutným príkladom svojho druha aj druhý pes sa utiahol do brlohu a nechal kňaza odomknúť bránu.

Opát Samuel, otvoriac bránu, zbadal pred sebou mužského, ktorý mal tiež v ruke revolver.

Obidvaja odrazu namierili na seba revolvermi a potom takto začali vyjednávať.

„Kto ste a čo tu chcete?“ opýtal sa kňaz.

„Ba kto ste vy a čo tu hľadáte?“ riekol druhý.

„Som opát Samuel, grófkin spovedník.“

„Ja zas Ivan Berend, grófkin súsed.“

Pán opát sklonil zbraň a riekol krotkejším hlasom:

„Vškaver stretáme sa v neobyčajnom čase?“

„Hony soit, qui mal y prense,“ vetil Ivan a pištoľ vsunul do vrecka. „Že idem v takom neobyčajnom čase, dá sa vysvetliť listom, ktorý som dostal tejto noci, v ňom mi oznamujú, že v kaštieli je veľký zmätok, a vyzývajú ma, aby som grófke išiel na pomoc.“

„Zmätok zapríčinilo…“

„Viem, čo zapríčinilo ten zmätok, lebo mi to napísali v liste; ale za to stojím grófke ku službám, hoci viem, že grófka mužských neprijíma, menovite nie v takýchto skorých hodinách.“

„Vás iste príjme. Dovoľte mi zamknúť bránu, lebo v dome niet už ani vrátneho; dajte si pozor a nechoďte po ľavej strane steny, lebo tam je ešte jeden živý pes.“

„Toho druhého ste vy zastrelili?“

„Áno. Môj výstrel iste ste počuli vonku a preto ste vyňali aj vy revolver.“

„Prirodzene. Nemohol som vedieť, prečo strieľajú na dvore.“

Dvaja mužskí vyšli do grófkiných siení. Opát Samuel vstúpil ku grófke.

„Náhodou sme dostali pomoc,“ riekol, „prišiel jeden z vašich súsedov, pani grófka, Ivan Berend.“

„Ah!“ vetila grófka, mľasnúc jazykom, „nepríjemný človek! Neznaboh.“

„Nechže si je hoci thug, mormon alebo manichaeus, ale v tejto chvíli ho veľmi potrebujeme. Niekto ho v liste upozornil na položenie pani grófky, preto sa chce s vami poshovárať.“

„Ale ja s ním nechcem hovoriť. Prosím vás, konferujte s ním miesto mňa.“

„Pani grófka! Pripúšťam, že tento človek je vskutku natoľko kacírom, že mi náhodou trafí povedať, že ja vaším môžem byť, ale nie som jeho spovedníkom.“

„Tak dobre. Vyjdem k nemu do dvorany. Ale, prosím, ráčte byť prítomný aj vy.“

„Ak si to prajete.“

Grófka sa zahalila do šálu a vyšla do prijímacej izby, ktorú už začalo osvetľovať vychádzajúce slnce. Ale opát Samuel jednako len za dobré uznal vyniesť za ňou dvojramenný svietnik.

Grófka s ľadovým chladom ponúkla miesto Ivanovi a hľadela sa od neho čím ďalej uvelebiť.

„Pane?“

„Pani grófka! Dnes v noci mi búchali na okno, ešte som bol hore a pracoval som a keď som otvoril okno, podali mi list, ktorý napísal váš správca.“

„Môj správca?“ riekla s počudovaním grófka.

„List je tak štylizovaný, že vám ho nie je hodno čítať; z obsahu vás môže zaujímať len správcovo hlásenie, v ktorom stojí, že dnes z kaštieľa ušlo celé služobníctvo a že aj pani grófka chce utekať za ním.“

„Aj správca? Ale prečo?“

„Aj o tom píše v liste, označujúc príčinu; ale myslím, že sú to len pletky a reči, čím len kryjú väčší priestupok. Myslím, že pani grófku okradli.“

„Mňa?“

„Nenaľakajte sa. Nie tak, ako to robia lúpežníci, ale ako zvyknú okrádať nič netušiacich majiteľov ich neverní šafári, pašeráctvom a spreneverami. A teraz už klamári sa vynasnažujú svojmu úteku dať humoristické prifarbenie, aby sa na ich hriechoch smial celý svet a to ešte na rováš poškodenca. To je moja mienka o veci.“

Grófka musela uznať, že jej súsed je v prvom rade múdry a potom aj nežný človek.

„V liste správca majetku píše, že po tom, čo sa stalo, neopováži sa dostaviť pred tvár pani grófky, lebo by mu pani grófka nikdy neuverila, že isté škandále, ktoré v kaštieli pôsobilo služobníctvo, mohly by sa stať bez jeho súhlasu. Ja to považujem len ako zámienku. Myslím si, že pani grófka v minúte chvíľkového rozčulenia vyhnala naskutku všetkých svojich podriadených, lebo sa presvedčila, že zneužívali jej shovievavosti; preto hneď po prijatí toho listu mojou prvou starosťou bolo poslať jazdca s telegramom na najbližšiu telegrafickú stanicu a touto cestou vzkázať vašim peštianskym bankárom, ktorí správcu majetku pri odpredajoch poznali ako vášho splnomocnenca, že tento neočakávane odišiel a preto neslobodno mu vyplatiť nijaké peniaze.“

„To bola naozaj praktická opatrnosť,“ riekol miesto grófky opát, „preto vám za to pani grófka bude veľmi povďačná.“

Theudelinda blahosklonne prikývla hlavou.

„To bola jedna z príčin môjho príchodu, získať u pani grófky prozatímne schválenie tohoto môjho pokračovania,“ pokračoval Ivan. „Druhá príčina bola tá, aby som pani grófke, ktorá tu ostala bez obsluhy a pravdepodobne nebude chcieť tu naďalej ostať, pomohol pri presťahovaní a do toho času, kým vydá ďalšie pokyny, kaštieľ dal som ostríhať svojimi ľudmi, za spoľahlivosť ktorých osobne ručím.“

„To je naozaj tá najnežnejšia súsedská pozornosť, ktorú ste mohli prejaviť,“ riekol znova kňaz, „a pani grófka iste bude vám za tento providenciálny skutok veľmi zaviazaná.“

„Bola to len moja povinnosť,“ riekol Ivan. „A teraz ešte tretí dôvod. Viem, že pani grófka už viacej na dedine bývať nebude. Ani o tom niet pochybnosti, že pani grófka hoci je veľmi bohatá, tomu primerane je aj sporivá. Ale o tom som temer celkom presvedčený, že pre neočakávaný útek úradníctva a šafárstva, všetky pokladnice pani grófky v tejto minúte sú celkom prázdne. Preto sa úfam, že sa azda pani grófka neurazí, keď jej v danom prípade ponúknem k použitiu svoju pokladnicu. Na kratší čas, kým pani grófka do riadnej koľaje privedie svoje rozhárané peňažné pomery, môžem jej požičať desať tisíc zlatých.“

Opát Samuel pristúpil ku grófke a také niečo jej šepnul do ucha, aby svojmu súsedovi ako veriteľovi neponúkla náhodou nejaké úžernícke úroky. Preto grófka znamením súhlasu blahosklonne podala Ivanovi ruku, ktorý jej nato z vyňatej tobolky vyčítal desať kusov tisícok. Grófka mu prijatie peňazí chcela písomne potvrdiť. Ale Ivan povedal, že je to zbytočné, keď ide len o krátkodobý úver.

Grófka požiadala opáta, aby sumu prevzal do svojho opatrovania.

„A teraz,“ riekol Ivan, „smiem sa opýtať, kedy mieni pani grófka opustiť tento kaštieľ?“

„V tejto minúte! Hneď a zaraz!“ ponáhľala sa chtivo odpovedať grófka.

„Tak si dovolím pani grófke odporúčať malý plán v súvise s prvým štádiom odchodu, ktorý nebude bez prekážok. Prvá práca je zabaliť to najpotrebnejšie. Len toľko mi ráčte povedať, pani grófka, čo a do akých kufrov mám zabaliť? Potom hneď zapriahnem do hintova vaše kone. Potom zamkneme a zapečatíme hlavné vchody kaštieľa. Do toho času, kým pani grófka pošle niekoho prevziať kaštieľ, pred bránami budú držať stráž moji dvaja spoľahliví mužovia. Potom sa vydáme na cestu. Stavíme sa v správcovom byte, aby sme — ak možno — aspoň niečo dostali do rúk z rozličných účtov.“

„Nie! Nie! Tam nepôjdem! Nepotrebujem nijaké účty!“ bránila sa grófka.

„Dobre. Tak potom poženieme zrovna k môjmu hostincu.“

„Prečo práve ku hostincu?“

„Lebo tam je aj poštový úrad a tam do vášho hintova, pani grófka, zapriahnu hneď poštárske kone.“

„Prečo práve poštárske kone? A či by som nemohla cestovať na vlastných koňoch?“

„Nie.“

„A prečo nie?“

„Lebo sú tak zlé, že by pani grófku nezaviezly ani na súsednú stanicu.“

„Prečo sú zlé moje kone?“ opýtala sa podráždene grófka.

„Preto, že ich zle opatrujú.“

„Aký je to nepríjemný človek!“ poznamenala v duchu grófka. „Na každú otázku odpovedá tak grobiansky.“

„Nepôjdem do hostinca,“ vetila vzdorovite. „Nikdy nechodím na také miesta, kde čapujú víno. Či by som nemohla sosadnúť vo vašom dome, kým zapriahnu do hintova kone?“

„To ma bude veľmi tešiť. Ale okolie môjho domu je veľmi pusté. Bývam len sám, lebo som starý mládenec.“

„Všetko jedno.“

„Tak prosím pani grófku, nech mi najprv povie, ktoré šaty mám zabaliť a do akého kufru.“

„Aké šaty?“ riekla grófka a s podivným výrazom na široko roztvorlia oči. „Do čoho? To vám hneď poviem. Ale za kým budem v svojej šatnici, urobte mi to, prosím, po vôli a rozložte láskave v krbe oheň, lebo je tu zima.“

Prostred sieni stál veľký zelený mramorový krb, v ktorom ešte pod popolom tlela pahreba od včerajšieho večera; Ivan na ňu položil polená a oheň o chvíľku už zas veselo blčal.

Grófka sa za krátky čas vrátila, nesúc náruč rozličného šatstva, koľko práve ramenami oblapiť mohla.

„Ah! A to všetko chce pani grófka zabaliť?“

„Všetko! všetko! A aj všetko ostatné.“

„A do čoho?“

„Hľa, do tohoto!“ riekla grófka a vrhla do krbu za náručie šiat, takže odrazu naplnily plameňom dutinu krbu. Horel hodváb, mušelin, krep a čipky, syčiac, hulahujúc vo veľkom zmätku.

Obidvaja muži hľadeli na ňu prekvapene, ale ani jeden nepovedal slova.

Grófka sa vrátila do šatnice a zas sa zjavila s novým balíkom a pokrkvané šaty radom vrhala do krbu; tieto zavše vzbĺkly, ich plameň sa zarehotal, akoby z každých komínom bol vyletel vykúrený čertovský diabol. Theudelinda s planúcimi ružami na tvárach desať ráz urobila cestu do šatnice a nazad, a s dychtivou náruživosťou vrhala veci do blčiacej vatry. Po šatách nasledovala bielizeň, aj tá sa dostala celá na hranicu bez milosrdenstva a bez výnimky. Všetko zhorelo — drahá, vyšívaná panská výbava.

„To je naozaj veľmi jednoduchý spôsob balenia a robenia inventáru!“ pomyslel si Ivan, ale nepovedal nič.

Kňaz založil si za chrbát obidve ruky a s pokojnou bonhomiou dopustil, aby sa grófka vyzúrila pri auto da fé garderóby.

Po dokončení tohoto skutku riekol Ivan:

„To by už tedy bolo, ale teraz v čom bude pani grófka cestovať?“

„V šatoch, ktoré mám oblečené a v cestovnej bunde.“

„Ako sa páči. Idem zapriahnuť kone.“

Kým sa Ivan bavil na dvore, grófka s opátovou pomocou si obliekla bundu z lasičích kožiek a bola pripravená na cestu. Z kaštieľa si nevzala nič z toho, čo predtým tvorilo jej majetok. O každom predmete si myslela, že je poškvrnený.

Keď sa Ivan vrátil oznámiť, že je už zapriahnuté, pani domu bola už hotová k odchodu. Dvere rad radom pozamykali a zapečatili. Keď prišli na dvor, grófka, zbadajúc zastreleného psa, pomyslela si na živého. „Čo bude s ním? Aj toho treba zastreliť, aby nezahynul hladom.“

„Bola by ho škoda,“ riekol Ivan, „pustím ho na slobodu a pôjde s nami. Môže ostať u mňa.“

Grófka so zvedavosťou sa prizerala, obávajúc sa, že väznením rozzúrený pastiersky pes uhryzne Ivana; ale ho neuhryzol.

Ivan sa mu pekne prihováral, ako je to zvykom robiť so zvieraťom, čo má dušu; pokojne stál, kým mu sňal s krku svorku a potom vďačne oblízal ruku osloboditeľa.

Hintov s rachotom vyjachal z dvora. Kľúč zatvorenej brány Ivan odovzdal pánu opátovi, ktorý sedel v koči vedľa grófky, potom sa vyšvihol na kozlík, poháňal úbohé dva koníky, ktoré grófka menovala ekvipážou a za ktoré jej šafári údajne zaplatili niekoľko tisíc zlatých. Boly to dve celkom štrupírované nesmierne staré, zlé herky.

Keď na ceste zabočili nadol ku uhoľnej bani, stranou zbadali akýsi dym, ako sa v rannom šere k nebu vznáša a Ivan videl niekoľko svojich robotníkov od šachty ponáhľať sa tým smerom s hasičskými prístrojmi. Opýtal sa ich, čo sa robí, kam idú? Povedali mu, že grófkina sypáreň je v plameňoch, ale sa úfajú, že oheň skoro zahasia.

„Tak si predstavujem vec,“ riekol Ivan, „že neodložiteľnou povinnosťou neverného šafára je podpáliť sypáreň, aby nevysvitlo, koľko bolo v nej zbožia a koľko je z neho predané.“

Grófka sa pohoršila nad toľkým ľudským úpadkom, načo Ivan veľmi sucho poznamenal, že poľné hospodárstvo sa len takému človeku vypláca, ktorý má možnosť na všetko sám osobne dozreť a nie takému, ktorý sa zatvorí do izby.

Nepríjemný človek!

Celkom sa rozodnilo, kým v zasneženom blate tie dve pánske parádne paripy dotiahly grófkin voz po šachtu. Od veľkej námahy sa už obidvom kečka parila.

Ivan vtiahol na dvor svojho domu; predstaveného pošty požiadal, aby sa postaral o ďalší záprah a o opatrenie grófkiných koní, a zaviedol hosťov do svojej pracovne. V ostatných izbách bola treskúca zima, lebo v nich nikdy nekúrili, takže len tu mohol prijať vznešených hosťov.

Teraz tu vládol práve taký neporiadok ako inokedy; stálo to trochu práce, kým hosťom urobil toľko miesta, aby si mohli sadnúť.

Grófka si úzkostlive obzerala neznáme predmety, ktoré sa povaľovaly, rozťahovaly a stály v tejto pracovni po stoličkách, stoloch a policiach. Diabolské prístroje! S utajenou hrúzou zavše nakukla do súsednej lučbárskej dielne, kde v retorte ešte vždy žiarily uhlíky nejakého lučbárskeho pokusu.

„Cagliostrova oficína,“ pošepla s hrúzou grófka pánu opátovi.

Tu klochtia nejaké zlo, ktorého tajomstvu človek neporozumie!

Ale silnejším, ako táto svätá hrúza, bol ten paradoxný pocit, že je hosťom, a vďakou zaviazaným dlžníkom tohoto troglodyta, ona, vznešená, pravoverná boháčka, tohoto robotníka, ktorý nemá ani mena, ani náboženstva. Radšej by mu bola od požičaných peňazí platila úžerácke úroky, odmenila ho za služby, ktoré jej preukázal, len keby mu nebola musela platiť tým slovkom „ďakujem“. Nebolo by jej bývalo ľúto hodiť mu z hintova tie najkrajšie perly svojich šperkov, keď sa bude lúčiť s jeho dvorom, len keby mu pri odobierke nemusela povedať: „S Bohom!“ Takému neznabohovi nedopriala tento pozdrav! Len keby sa mu niečím vedela odvďačiť za služby, ktoré jej preukázal!

Ivan na niekoľko minút odišiel z izby, a keď sa vrátil, nejaká ženská hneď za ním niesla na podnose teplé raňajky, potom akýsi bielym obrusom prikrytý stolíček, na ktorý postavila poháre a príbory pre grófku a opáta.

Kým grófka hľadala nejaká zámienku, pod ktorú by ukryla svoju precióznosť, súc odhodlaná neprijať raňajky, pán opát sa k nim hneď uvelebil a ako spolucestujúci dovolil si ponúknuť grófku, aby nasledovala jeho príkladu.

„Veď do večera nenarazíme na hostinec, kde by sme mohli dostať teplé jedlo, a grófka potrebuje posilnenie.“

Ale keď grófka videla, že hlavu pána opáta, hoci aj ochutnal kávu bororáka, nevykrútili nijaký koboldi, jednako sa aj ona odhodlala siahnuť k raňajkám, ktoré jej veľmi nechutily. Mlieko bolo obstojné, ale káva bola zlá!

Ivan začal rozprávať o počasí. Volil si primitívny predmet rozhovoru. Ale bol v tom ten rozdiel, že o počasí nehovoril ako dvoriaci človek, ktorý sa ocitol v pomykove, ale ako meteorolog. Ubezpečoval grófku, že tlakomer práve tak ako aj anglické stormglass ukazujú na priaznivú pohodu; slnce tak teplo praží ako v máji; budú mať dobrý čas k cestovaniu.

A aby čím lepšie mohla požívať lúče slnca, Ivan odhrnul na okne zelenú záclonu, takže prívetivá žiara odrazu osvietila smutnú chyžu.

Grófka v tomto ráznom osvetlení nervózne sa uhla dozadu pred nejakým zjavom, ktorý bol v šere doteraz neviditeľný.

Bola to jej vlastná tvár, ktorá sa oproti odrážala v zrkadle s prehĺbenou plochou.

Je to síce pravda, že niet človeka, ktorý by sa nerád díval na svoju tvár v zrkadle. Vlúďme pred najvážnejšieho rečníka zrkadlo, keď je najväčšmi rozhorlený a tu skúsime, že ten o minútu nebude už iné vidieť, len svoju tvár v zrkadle, k nej bude hovoriť, jej bude gestikulovať. Ale zazreť sa vo zväčšovacom zrkadle, to je pre človeka hrozný obraz. Zdá sa mu, že hlavu má ako sud, ťahy tvári sú rozšírené, akoby patrily báječnému obrovi, a v tej hroznej mátohe jednako poznáva samého seba! To je nepríjemné stretnutie.

„Aké zväčšovacie zrkadlo to máte v svojej izbe?“ riekla grófka trochu nahnevane a trochu žartovne Ivanovi a zrkadlu obrátila chrbát.

„Veru, to zrkadlo, pani grófka, neslúži mi pri robení toalety; je to takzvané sústreďujúce zrkadlo, ktoré upotrebujeme pri lučbárskych výkonoch, vyžadujúcich tú najprenikavejšiu ohnivú žiaru.“

Pán opát chcel dokázať, že aj on je zbehlý v prírodných vedách, preto sa zamiešal:

„Na príklad pri spalovaní diamantu.“

„Tak je,“ súhlasil Ivan. „Aj k tomu upotrebujeme sústreďujúce duté zrkadlo, diamant možno spáliť len v jeho lúčoch a v plameni výbušného plynu.“

Grófka pre túto poznámku bola opátovi veľmi povďačná, lebo jej pomocou prišla na dobrú myšlienku. Hľa, tento človek ešte aj jej myšlienkam kliesni cestu ku svetlu.

„Ako?“ opýtala sa Ivana, pretvarujúc sa, akoby bola prekvapená. „Vy tvrdíte, že diamant môže zhoreť?“

„Veru, zhorí, pani grófka, lebo je len uhlím v podobe krištáľu. V intenzívnom ohni patricijský diamant, ktorého karát stojí 90 zlatých, a pri každom ďalšom karáte stúpa v cene v kubikovom vzostupe, premení sa na to isté, ako aj plebejské uhlie; stane sa neviditeľným, uhoľným plynom. O tom svedčí fokus sústreďujúceho zrkadla.“

„Ah, to už neverím!“ riekla grófka, hodiac hlavou vznešene dozadu.

Ivan sa poklonil.

„Ľúto mi je, že vám to hneď nemôžem dokázať, lebo diamantu, hoci je horľavou látkou, neupotrebujeme na palivo. Pri pokusoch mrháme len diamantové odlomky, ale práve teraz ani tie nemám pri ruke.“

„Rada by som to videla, lebo tomu neverím,“ vetila grófka, vynímajúc agrafu, ktorá spájala na jej hrudi šatku, a podajúc ju Ivanovi riekla: „Próbujte to s ňou urobiť.“

Kameň náprsnej ihly bol dvojkarátový briliant.

Grófka celkom iste očakávala, že jej Ivan dá túto odpoveď: „Oh, škoda by bolo tohoto krásneho drahokamu!“ Na ten prípad mala hneď aj prichystanú odpoveď: „Tak si ho podržte na pamiatku!“ Takto by pekne-rúče bola obdarovala toho nepríjemného človeka a s tým by bol súčasne zabudnutý ako každodenný človek.

Ale grófka sa musela s počudovaním sklamať v svojich predpokladoch.

Ivan s pokojnou mysľou učenca vyňal kameň z obruby jouru a položil ho na prehĺbené dno hrubej, plochej hlinenej nádržky.

Potom otvoril okno, aby maly papršleky slobodný prístup.

Nádržku, v ktorej ležal diamant, postavil na malý kovový stojan, a položil prostred izby pred grófku.

Sám vezmúc duté zrkadlo, vyšiel s ním von, lebo dnuká v chyži pre krížne rámy papršleky by neboly mohly slobodne padať na dutú hladinu zrkadla.

Grófka si ešte vždy myslela, že sa gaukliarstvo napokon nevydarí, že diamant nezhorí v lúčoch slnca, a ona tým ľahšie bude môcť ním obdariť Ivana, aby s ním ten pokus urobil až v lete, keď lúče slnca žiarivejšie pripekajú.

Ivan vonku z obloka našiel najprimeranejšie miesto pre vrhanie lúčov, a hrotom papršlekového kužeľa zacielil na nádržku. V tejto kotline ničiacich slnečných lúčov diamant sršal tisícimi iskrami, a niekoľko momentov sa zdalo, akoby v tom boji on mal ostať víťazom, všetky na seba vhrnuté šípy papršlekov rozstrieštiac na sedem farieb dúhy; ale ohnivý stredobod dutého zrkadla sa okolo neho postupne zužoval, a odrazu oslepujúca žiara naplnila malú chyžu, ktorá bola natoľko prenikavá, že v nej každý predmet zdal sa byť zo striebra a zanikol v nej každý tieň.

Z nádržky vyžiaril odrazu ohnivý kruh, vrhajúci okolo seba ohnivejšie šípy ako blesk, a v nasledujúcom momente duté zrkadlo prestalo pôsobiť.

Ivan ešte stál vonku pri okne. Ztade sa opýtal grófky, ktorá sedela v izbe:

„Čo ostalo na dne nádržky?“

„Nič.“

Ivan sa vrátil do izby, zavesil na miesto zrkadlo, a odovzdal grófke ihľu bez drahokamu.

Pán opát sa nemohol zdržať poznámky:

„No, to bol pohľad, aký si môžu dovoliť len kráľovia.“

Postilion zatrúbil, grófke pomohli obliecť cestovnú bundicu a keď ju Ivan vyzdvihol do koča, jednako mu len musela podať ruku a zamrmlať na neho ten utešený pozdrav: „S Bohom.“

Keď uháňali do diaľky, grófka sa opýtala opáta:

„Všakver, ten človek je kúzelník?“

„Nie,“ riekol opát. „Horšie ako to. Prírodovedec.“

„Hm! Nepríjemný človek.“




Mór Jókai

— maďarsky píšuci prozaik, dramatik a publicista, vedúca osobnosť maďarského kultúrneho a politického života v druhej polovici 19. storočia Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.