ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ranné šero našlo Ivana ešte pri písacom stole.

Zahasil lampu, keď zora a lampa na papier začaly vrhať dvojitý tieň.

Spamätal sa.

V duši mal doplnený plán, ktorý chcel uskutočniť.

Čistý, anjelmi schválený plán.

Bolo to v nedeľu ráno.

Stroje, ktorými rozžeravujú uhlie, v tomto čase odpočívajú. Veľkú vodovú nádrž, ktorá živí parné pumpy, v nedeľu ráno odovzdajú robotníkom, očistiť ju od týždennej špiny.

Od šiestej do siedmej môžu sa vo vlažných vlnách nádrže vykúpať ženy; potom od pol ôsmej do deviatej muži.

Kľúč, ktorý otvára vchod ku pumpe veľkej nádrže, strojmajster v sobotu odovzdáva Ivanovi, aby sa k nej nemohla dostať nejaká zvedavá, nepovolaná noha zvedavca.

Ivanovi ešte nikdy neprišlo na um, že tento kľúč mohol by upotrebiť.

Z chyžky sacieho stroja vidno na nádrž cez zrkadlové sklo malého okienka. Odtiaľto možno zo strojárne nazreť, či nie je porušený stav vody v nádrži, keď účinkujú pumpy.

A veru ztade v nedeľu ráno o šiestej môže sa núkať olympický pohľad!

Je tam aj Evila.

Ivan svesil s klinca kľúč a vsunul ho do vrecka.

Ale nie medzi šiestou a siedmou hodinou, lež po ôsmej. Chcel čihať na mužských robotníkov.

Prečo?

Lebo poznal medzi národom hámrov panujúci zvyk, že kto má milenku, má aj snúbenicu, a jej meno na holé telo vybodkuje si ihlou. Chcel najsť toho muža, ktorý na tele nosí Eviline meno.

Ako sa dostala medzi našich baníkov táto divoká indiánska nežnosť? Je to starý zvyk, ktorý poznajú aj iné europské národy.

Muži mená svojich mileniek si vy tetujú ihlami na plecia, ramená a potom ich podľa ľubovôle natrú cinóberovou alebo berlínskou belasou farbou. Takéto písmo tam potom už na veky zostane. Nad meno obyčajne vybodkujú dve šípom prestrelené srdcia, dvoch holúbkov, alebo banícke odznaky: kladivo a čakan.

Len tie ženy napodobňujú túto módu, ktoré sa nevydajú. A tieto si nevybodkujú meno a odznaky na ramená.

Zavše sa stane, že na veky vybodkované meno dobre by bolo z alba vytreť. Aj to je jednoduchá vec; na meno prilepia vizikátorovú náplasť, ktorá potom sníme nápis spolu aj s pergamenom. Potom vyrastie nová kožka a nové meno možno na ňu znova vytetovovať. Naozajstný palimpsest.

Každý však nie je tak škrupulózny. Pod staré meno vybodkuje nové a nechá rásť soznam, kým sa ním zaplní prázdne miesto.

Ivanovi sa po malej námahe podarilo najsť muža, ktorého hľadal. Keď zasadzené postavy umyly si s pliec špinu, na jednom hneď našiel Evilino meno. Písmeny mena boly belasé, a nad nimi dvojité srdce bolo červené.

Bol to jeden zpomedzi najumnejších, najpilnejších robotníkov. Pravým menom sa volal Peťa Saffrán, ale druhovia ho prezývali „ľudožrútom“.

Ivan si už dávno povšimol tohoto človeka pre jeho zvláštne chovanie.

Bol zamĺkly a nikdy sa s nikým nehádal. Keď sa mu posmievali, keď ho dráždili, robil sa, že nepočuje a staral sa o prácu. Nikdy sa nepožaloval, neponosoval, a s druhými nikdy nechodil ani do kostola, ani do krčmy.

A zvlášť nemal rád deti. Ak sa niektoré zjavilo v jeho blízkosti, odháňal ho, ceril naň zuby a hádzal za ním kamene, kým len nezmizlo. Preto sa ho všetci báli. Matky, ktoré maly deti, keď sa zjavil, skrývaly pred ním svoj drobizg.

Ale ináč každý mohol s ním veľmi dobre vyjsť.

Ivan sa dozvedel to, čo hľadal, potom išiel domov a stanúc si pred bránu, čakal, kým celý zástup baníkov pôjde do blízkej dediny, na poludňajšiu omšu. Videl medzi nimi aj Evilu.

Chladnokrevne, už teraz vedecky uvažujúc o veci, ustálil, že zvláštnosť, ktorou sa táto tvár liší od ostatných, pochádza ztade, že sústreďuje miešaninu vlastností niekoľkých typov. Podľa Cuviera takéto ľudské typy sú tri, podľa Blumenbacha je ich päť, podľa Pricharda sedem a podľa Desmonlina šestnásť.

Táto postava je nejakou miešaninou ural-altajského a aramejského typu s istým sklonom ku austro-kaukazskej. Malé ruky, nohy, štíhla postava, úzke, okrúhle čelo, nadvihnutý jemný nos, jemný čierny vlas svedčia o indskom type; ale ohrnutá horná pera, hadité obrvy sú dôkazom slovansko-skýtskeho pôvodu; planúce čierne oči sú vlastnosťou aramejskej rasy; brada, pleť tvári je zvláštnosťou malajského rodu, nad ktorým však panuje výlučná výsada kaukazského typu; rumenec. Len kaukazský typ má tú schopnosť, že sa vie začervenať, čo sa vysvetľuje v útvare bunkového tkaniva.

Takéto vysvetlenie si dal Ivan, keď znova videl pred sebou kráčať Evilu.

A ženich prečo neodprevádza nevestu do kostola?

Ten si sadol pred pec, ktorá očisťovala v šachte vzduch a podoprúc si dlaňami hlavu, hľadel do sveta.

Ivan išiel k nemu.

„Dobré ráno, Peťa!“

„Dobré ráno.“

„A ty tu čo robíš?“

„Počúvam vietor, ktorý duje pod zemou.“

„A prečo neideš do kostola?“

Robotník pozrel na pána a odvetil:

„A vy prečo neidete do kostola?“

„Som kalvín a my tu nemáme kostol.“

„Podľa toho budete zatratený.“

„Keď som o samote, modlím sa.“

„A ja sa nikdy nemodlím.“

„Prečo nie?“

„Lebo nikomu neublížim, nekradnem, a ak je Boh, ten sám lepšie vie, čo mi slúži k dobrému ako ja.“

„Nemáš pravdu, Peťa! V tomto ohľade je rozdiel medzi učeným človekom a medzi synom prírody. Mňa vo všetkých trampotách a pochybnostiach uspokojí veda, mudrovanie; v pokušeniach ma chráni skúsenosť a rozum, predvídanie následkov; ale človek tvojho rázu je s tým ináč; kto nemá iných vedomostí iba tie, ktoré nasbieral pri ručnej robote, ten potrebuje vieru, nádej, útechu, odpustenie hriechov.“

„To mi kňaz nemôže dať,“ riekol zasmušile robotník, a položiac polovicu tvári na ramená, ktorými sa opieral o kolená, hľadel divoko na Ivana.

Ivan si sadol k nemu na hradu a položil mu ruku na plece.

„Teba niečo veľmi trápi, Peťa.“

„Veru, áno.“

„Niečo ti sužuje dušu?“

„Dušu, telo, všetko.“

„Tajnosť?“

„Nie je to tajnosť. Ak o tom chcete počuť, poviem vám.“

„Vražda?“

„Viacej ako to.“

„Nebudeš ohrožený, keď sa mi zdôveríš.“

„Môžem to vyklábosiť hoci aj na námestí; ľudská moc ma preto stíhať nebude. Vedia to o mne mnohí! Ale keď sa vám chce s tým oštarovať!“

„Tak povedz, čo.“

„Je to krátka historia. Keď som bol dvacaťročný mládenec, išiel som šťastie hľadať na more; v Terste som vstúpil na loď ako kurič. Išli sme do Brazílie s nákladom múky. Ta sme sa šťastlivo dostali; na zpiatočnej ceste nabrali sme kávy a vlny. Z tejto strany rovníka v ceste nás zachvátilo tornádo, zničilo nám stroj, polámalo nám stožiare, loď nám vymrštilo na melčinu, kde utonula. Jedna čiastka cestujúcich chcela sa zachrániť na člne; neďaleko nás, kde sa čln potopil, všetci zahynuli vo vlnách. Druhá čiastka z trosiek lode posbíjala plť a na tejto sa vydala na more. Na tejto plti bol som aj ja. Bolo nás tricať deväť; medzi nami bol aj loďný kapitán, kormidelník, potom ešte mladý obchodník z Rio de Janeira, s manželkou a malým trojročným chlapcom. Viacej žien a detí nebolo s nami, lebo ostatní utiahli sa do člnu, ktorý sa potopil. A to bolo ich šťastím! Skoro boli hotoví! Z tých tricať deväť stroskotancov zachránil som sa ja ešte s deviatimi druhmi. Bárs by som sa nebol zachránil!

Osem dní sme sa ponevierali na tej plti morom. Na horizonte plavily sa okolo nás lode, ktoré nás nezbadaly. Vtedy nastalo bezvetrie a priklincovalo nás k nehybnému šíremu moru, nemali sme ani glgu vody, ani kúsok pokrmu.

Už sme vtedy dva dni nič nejedli. Desiati z nás už zahynuli epidemiou.

Ani deviaty deň nekynula nám spása; žeravé lúče slnca pálily nás shora a odrážaly sa od mora a v našich mozgoch to začalo vreť.

Večer sme sa usniesli, že jeden z nás sa musí stať obeťou, ktorú ostatní zjedia. Svoje mená hodili sme do klobúka a nevinné dieťa muselo jedno z nich vytiahnuť.

Vytiahlo svoje vlastné meno.

Dovoľte, pane, aby som to ostatné nemusel rozpovedať. Často, keď sa mi o tom sníva, ako nás nešťastná matka všetkých prekliala, aby sme nikdy nemali pokoja po tomto desnom hodovaní, vtedy vyskočím z postele, ujdem do hôr, a čakám, kedy sa premením na vlka? To by mi najlepšie pristalo.

Z účastníkov tejto prekliatej hostiny ostalo na žive len deväť.

To ma tiesni, páli, to žije vo mne ustavične.

Okrem mojej vlastnej krvi, koluje ešte vo mne aj krv cudzieho človeka.

Prenasledujú ma hrozné myšlienky. Pri súdnom dni ako bude putovať kostra dieťaťa a žiadať od dvacať sedem ľudí svoje ukradnuté mäso!

A potom to je úžasné, že ľudské mäso, ktoré som zjedol, tam dnu hladuje!

Chápem rozkoš kanibalov! Nemôžem pozreť na zdravé, bucľaté dieťa bez myšlienky: hej, ako by to chutilo zahryznúť do toho tučného pleca. A potom, keď vidím vyziable, chorľavé decko, zrovna ma zachváti zúrivosť: Prečo to žije na tom svete? Či by ho nebolo možno hneď…“

Rozprávajúci pri tom onemel, len rozškerené rty, zaťaté zuby a kmásavý pohyb hlavy, svedčily o tom, čo chce vlastne povedať pri tom zverskom vrčaní.

Potom sa striasol a vstal, obidve ruky skryjúc na hrudi.

Po chvíľke si zhlboka vzdychol a riekol:

„A teraz mi povedzte, pane, kde možno proti tejto biede nájsť kostol, kde lekárňu? Kňaza, ktorý by udelil rozhrešenie? Doktora, ktorý by z toho vyliečil? Povedal som to kňazovi, povedal mi, aby som sa postil a kajal; povedal som to doktorovi, ten mi radil, nepiť pálenku. Ale nestojí to za veľa, ba je mi ešte horšie.“

„Poradím ti!“ riekol Ivan. „Ožeň sa.“

Saffrán sa prekvapene pozrel na svojho chlebodarcu a tvárou mu preskočil slabý záblesk úsmevu.

„Už som aj ja myslel na to. Keby som mal vlastné deti, azda bo som sa prestal desiť detí.“

„A prečo sa neoženíš?“

„Nuź! Úmysel chudobného človeka je v rukách Božích. Keď sa z dvoch žobrákov stane jeden pár stanú sa dvojnásobnými žobrákmi.“

Najprv sa treba postarať o vezdejší chlieb.

„Aj ten bude. Ty si pilný, rozumný robotník. Už som ťa dávno chcel povýšiť na vedúceho, čakal som len, kým sa oženíš. Mám tú zásadu, že väčší plat dám len ženatým. Nadobudol som skúsenosti, že keď som slobodnému dal väčší plat, ten obyčajne pre ten nadbytok stal sa opilcom. Lepšie dôverujem ženatému robotníkovi. Neopúšťa tak ľahko svoje miesto. Tak si to rozmysli. Keď mi raz v nedeľu oznámiš, že dnes máš so svojou nevestou v kostole ohlášky, hneď nasledujúci pondelok budeš pôsobiť na šachte ako vedúci a dostaneš byt v osobytnom dome.

Po lícach robotníka odrazu skanuly slzy. Padol na kolená pred Ivanom a objal mu kolená, nariekal a dusil sa nesrozumiteľnými slovami.

„Tak, čo?“ riekol Ivan, povzbudzujúc ho dobročinne. „Aj dnes je nedeľa. Neprišlo ti nič na um?“

Robotník vstal a utrel si oči, akoby chcel vidieť myšlienky, ktoré si v mozgu nemohol usporiadať.

Ivan mu pomohol.

„Ešte sa nezačala omša, ešte idú ľudia do kostola, ak sa budeš veľmi ponáhľať, ešte by si sa pred kostolom mohol porozprávať so svojou nevestou a s kňazom.“

Robotník nepovedal nič, ale odrazu sa pustil do behu; neutekal cestou, ale maninou. Zabudol na klobúk; aj ten musel Ivan vziať domov, aby sa mu nestratil.

Ivan hľadel za utekajúcim, kým mu nezmizol pred očami za vrbami v doline.

„Aký je šťastný!“

Potom išiel do bytu. Poznamenal si v obchodných knihách, že Peter Saffrán, robotník dolov, od budúceho týždňa dostane plat vedúceho na šachte, a na jeho miesto možno prijať robotníka.

„Tak si so mnou spokojný?“ opýtalo sa ho srdce. „Ty krutý, rozkazujúci, veľký pán?“

Ale Ivan mu nedôveroval a riekol svojmu srdcu:

„Neverím ti. Už si ma raz chcelo vylákať na ľadovú kĺzku. Odteraz si dám pozor na tvoje cesty. Ak si teraz myslíš, že to dievča bude dosť driečne aj ako nevesta, potom už nebude také drahé a neprístupné. Ale ti zarúbem cestu. Mňa už viacej neoklameš. Počkaj len.“

A potom sa Ivan zase posadil s obchodnými knihami a zistil, že tohoročný hrubý príjem sa zvýšil a dovoľuje ten prepych, vziať k podniku baníckeho dozorcu s platom tisíc päťsto zlatých.

Preto do niekoľkých nemeckých a francúzskych novín hneď napísal a poslal primerané oznámenie.

Takto sa aspoň nebude museť každý deň bezprostredne stýkať s robotníctvom.