Zlatý fond > Diela > Čierne diamanty I


E-mail (povinné):

Mór Jókai:
Čierne diamanty I

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Bernadeta Kubová, Andrea Jánošíková, Zuzana Berešíková, Monika Kralovičová, Igor Čonka, Martina Pinková, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 23 čitateľov

Album a jeho obyvatelia

Velebný pán Mahók si myslel, že tajomstvo tabakovým dymom preniknutého hodvábneho obleku nemožno vysvetliť podľa riadnych zákonov prírody. Vyplývalo to z jeho úradného postavenia a tiež z jeho niekdajšej výchovy, že zjavy diabolského pôsobenia pokladal za také, nad ktorými sa treba vážne zamyslieť.

Pri obede o tomto predmete nepovedal nič slečne Emerencii. Len oni dvaja sedeli pri stole. Grófka ostala v svojej chyži, ako vždy, keď mala kŕčové záchvaty; vtedy okrem čistej polievky nejedla obyčajne nič. Po obede dala k sebe zavolať duchovného otca. Ležala na pohovke a bola veľmi vyčerpaná.

„Pravda, teraz ste už o tom, velebný pane, presvedčený, že to, o čom som vám rozprávala, nebol len živý sen?“

„Naozaj, musí v tom byť niečo neobyčajného.“

„Je to robota zlých alebo dobrých duchov?“ spýtala sa grófka, pozdvihujúc zraky ku vztýčenému ukazováku s hlbokou zbožnosťou.

„To by dokázala len skúška.“

„Na akú to skúšku myslíte, velebný pane?“

„Na cirkevnú očisťovaciu skúšku. Ak sú to dobrí duchovia, ktorí takto nocou opúšťajú svoje hroby, pod mocným vlivom nábožných viet exorcizmu, musia sa vrátiť na miesta svojho odpočinku a zostať tam až do súdneho dňa.“

„A ak sa nevrátia?“ spýtala sa grófka s obavou.

„Tak to nie sú dobrí duchovia.“

„Tedy, zatratení duchovia!“ riekla ochable grófka. „Podľa čoho by sa to dalo zistiť?“

Tak sa zdalo, že vo velebnom pánovi prijaté názory bojujú so zdravou, neporušenou letorou. Na túto otázku dal nasledujúcu smelú odpoveď:

„Najbližšiu noc ja budem bdieť v kaštieli.“

„A keď počujete ten podzemný spev?“

„Potom sostúpim sám do hrobky so svätenou vodou a rozptýlim tie strašidlá.“

Grófkina tvár vzplanula.

„Pôjdem s vami.“

„Nie, grófka. Vy nepojdete so mnou, ale kostolník.“

„Kostolník!“ zvolala grófka. „Mužský! Ako by to bolo, aby do tohoto kaštieľa vkročil mužský?“

„Prosím, veď aj ja som mužský!“ bránil sa plebán. „Kostolník je práve taká cirkevná osoba, ako som ja. Je mojím nepostrádateľným pomocníkom pri každom obrade; on nesie predo mnou lampu, kropáč so svätenou vodou, tymianové kadidlo, ciborium; pri každej funkcii je mojím nepostrádateľným človekom.“

Grófka horko-ťažko súhlasila a dovolila, že dnes večer výnimočne aj kostolník môže prísť do kaštieľa; ale len na prízemie, na poschodie nesmie vkročiť. Nech radšej sľúbi aj velebný pán, že zostane dolu v skleníku, keď na noc zamknú mrežové dvere schodišťa.

Podľa dohovoru velebný pán Mahók večer znova prišiel do kaštieľa v sprievode kostolníka, ktorý bol asi štyricaťročný muž, mal ostrihané fúzy a veľmi ryšavú tvár.

Pán plebán povečeral hore, ku stolu prišla aj grófka, ale temer ničoho sa nedotkla. Aj velebný pán sa ponosoval na nedostatok chuti. To isté robila aj slečna Emerencia. To je všetko veľká vec.

Po večeri grófka sa hneď utiahla do svojej ložnice; pán plebán sišiel do skleníka, kde sa kostolník pri fľaši vína a pri pečienke všemožne vynasnažoval, aby oheň v železných kachliach nevyhasol.

Zo služobníctva ani jedna duša nevedela ničoho o tom, čo sa bude diať. Grófka veľmi prosila velebného pána, aby nevinné panenské srdcia nejako nenastrašil prezradením tých podzemných zjavov, o ktorých nemajú ani len tušenia. Ešte ani jedna z nich nepočula slúžiť v hrobke tú nočnú omšu, veď pred grófkou o tom ani jedna nič nespomínala.

Velebný pán tedy sám čakal na deje budúcnosti s kostolníkom, a dlhú chvíľu vyčkávania hľadel si skrátiť čítaním nejakej starej knihy, bojujúc proti olovenej ťarche víčok, ktoré sa v obvyklú hodinu chystaly slepiť. Obával sa, že keď raz zaspí, bude sa mu o všetkom tom snívať, o čom mu grófka rozprávala, v čo ešte vždy viacej-menej veril i neveril.

A čítanie tomuto znamenitému pánovi obyčajne pomôže položiť sa na lôžko k nočnému odpočinku. Také malé apetitorium pred spaním.

Preto nechal čítania a začal sa rozprávať s kostolníkom.

V hodinách napätého očakávania, o čom by bol mohol rozprávať „vnútorný človek“, ak nie o samých strašidelných históriách: o polovičnom kole, o bezhlavom mníchovi, o Luciách, o bosorke Marce Záre, o „tancujúcom kováčovi“, ktorému škriatok nanosil kopu peňazí a o iných podobných historických veciach, ktoré videl čiastočne vlastnými očami, a čiastočne bol prítomný na tom mieste, kde o nich tie najhodnovernejšie osoby rozprávaly.

„Šialenosti, luhaniny!“ riekol na všetko velebný pán; „ale zato z takýchto predpolnočných rozprávok niečo preca len utkvie, ,tamen aliquid haeret‘.“

Keby sa aspoň dalo fajčiť! Ale v tomto kaštieli fajčenie nie je dovolené. Pani zámku by to pocítila aj cez dlážku, práve tak ako drak zápach človečiny.

Keď kostolník videl, že mu každú skutočnú udalosť označia pomenovaním „lož“, pomyslel si, že už nepovie viacej ani slova. Preto sa stalo, že ako zamĺkol, hneď aj zaspal. Tak presladko vedel spať, sediačky, oprúc si hlavu o operadlo stolice, že mu to velebný pán závidel.

Ale jeho závisť nemala trvať dlho, lebo tento dobrodej hneď ako zaspal, začal chrápať. A to robil v sprievode takých strašidelných akordov, a v takých nešeredných variáciách, že ho velebný pán s času na čas musel napomenúť, aby tak ošklivo nechrápal.

Konečne na zámockej veži odbíjalo dvanástu. Vtedy už velebný pán vonkoncom zobudil zo sna svojho kostolníka.

„Nože, nevyspávajte mi tuná, nie preto som vás vzal so sebou, aby ste mi tu vydrichmávali.“

Kostolník, omámený snom, pretieral si oči; kňaz vyňal krabicu šnupavého tabaku, odohnať sen s očí jedným smrknutím; ale odrazu odletel sen s očí obidvoch mužských. Odrazu po odznení posledného úderu dvanástej hodiny, začuli príšerný hlas podzemnej omše.

Hlbokou polnočnou tichosťou jasne prenikal hlas kňazského spevu, akým vie latinské nábožné výpovede spievať len ten najcvičenejší obetný kňaz, potom zavznela odpoveď sboru, i nejakým organovým zvukom podobná hudba, ale o veľa ostrejšia; sťaby paródia organovej hry, akoby organ cez nos húdol.

Pánu plebánovi Mahókovi pri počutí týchto strašidelných hlasov na povrchu celého tela naskočila husia koža.

„Ah! Či to počujete?“ riekol kostolníkovi.

„Akoby som nepočul? Kdesi slúžia omšu.“

„Tu pod nami.“

„V hrobke.“

„Čo to môže byť?“

„Diabol.“

„Chvál každý dobrý duch Hospodina!“ zašepkal duchovný, vo tri vrhy sa prekrižujúc.

„Ale tak sa zdá, že ho aj zlí duchovia chvália.“

Ale tento zbožný náhľad kostolníkov o zlých duchoch čoskoro podvrátila okolnosť, že zo zvukov najslávnostnejšej antifony odrazu zareval z hĺbok hrobky nejaký diabolský sbor: „Sám som tu, sám som tu, poď dievočka dnuká! Cigánska muzika mi tu piesne súka. Poď dievočka dnuká!“ A pieseň napokon splynula s výskajúcim smiechom, jasaním, ženským škrekotom a mužským rehotom pekelného zmätku hlasov.

Keď sa velebný pán pri nábožnom sóle len triasol, v ohyzdnom ensemble od strachu sa temer zrútil. Zmeravely mu všetky údy, na čelo mu vystúpil studený pot.

„Tam dolu pracuje sám satan z pekla.“

Práve tak mu to rozprávala aj grófka.

„Michal!“ riekol drkotajúc zubmi, „či ste to počuli, Michal?“

„Akože by som nebol počul? Musel by som byť vtedy hluchý. Tam dolu je robota zlých duchov.“

Vtom zavznel do toho hlas zvonca, hluk prestal a spievajúci hlas zasa pokračoval v slúžení omše.

„Čo by sme mali robiť?“ riekol pán Mahók.

„Čo by sme mali robiť! — sostúpiť do hrobky a vypudiť tých zlých duchov.“

„Ako? Sám?“

„Sám?“ riekol s ohňom Michal. „S menom Hospodina zástupov. A veď sme dvaja. Keby som tak ja bol kňazom, keby som tak ja mal štólu na sebe a na hlave štvorhrannú čiapku, sám by som išiel medzi nich s posvätným kropáčom a keby som zakričal: ,Apage satanas‘ veru, by som odohnal všetky legie pekla.“

Velebného pána to škrelo, že kostolník má viacej smelosti a pevnej viery, ako on a je hotový pustiť sa do boja so zlými duchmi.

„Veď ja by som tiež išiel ochotne, ale odrazu mi do nôh udrela taká lámka, že v kolenách nemôžem ohnúť nohy.“

„Ale to by už pre nás bola nesmierna hanba, keby sme sa teraz, keď počujeme hlasy strašidiel, neodvážili ísť medzi ne.“

„Ale keď nevládzem pohybovať nohami.“

„Poradím vám. Sadnite si, velebný pane, na môj chrbát, vezmite si do rúk sviatosti, a ja ponesiem lampáš.“

Tento návrh nebolo možno zamietnuť.

Kňaz Bohu poručil dušu, posmelil srdce a odhodlal sa prebojovať v podsvetí boj svätými zbraňami viery.

„Či by sme v dome ešte niekoho nezobudili? Či by sme nezobudili všetkých? A či by sme neišli s procesiou proti svojim nepriateľom?“

„Veď tieto plaché dievčatá vám nevylezú zpod periny ani za tento kaštieľ, keď sa dozvedia, že v krypte straší. A mužskí sluhovia z majera sa sem nedostanú, lebo sú všetky dvere zamknuté.“

Pán Mahók sa musel odhodlať, že so svojím pomocníkom sám sa vrhne do takého krutého boja.“

„Tak poďme!“

Gazda Michal sa učupil pred kňazom a vzal si na krk tú drahocennú ťarchu.

„Ale ma potom nepustite na zem!“ napomínal ho velebný pán, keď mu už sedel na krku, ako Anchises na Aeneovi.

„Neráčte sa báť. Mám ešte dosť tvrdý driek.“

Gazda Michal potom vzal do ruky lampáš, kňazovi dal do rúk sväté obradné prostriedky a vykročil s ním von.

Keď sa octli v predsieni, pán Mahók cítil, že je tam ešte zimšie, ako v skleníku. To drobné hmlisté svetlo, ktoré majster Michal držal v ruke, neosvietilo dostatočne dlhú chodbu, ale len tie najbližšie steny, okolo ktorých išli, a na ktorých sa zjavovaly a zas mizly v začernelých rámoch maľované prastaré obrazy pancierových bohatierov: velitelia a podvelitelia chrabrých majiteľov bondavárskeho zámku, ktorí kedysi banderiá viedli proti Turkom, Benátčanom a Kurucom. Aj tí ešte posmeľovali dvoch bojovníkov ducha, aby len išli, veď ich tam dolu najdú za kresbami svojich pánov.

Prostred chodby boly schody, vedúce do podzemných miestností kaštieľa. A tieto boly oddelené železnými dverami. Velebnému pánovi len pri dverách prišlo na um, že dvere majú aj kľúč, a že tento zabudol v skleníku. Museli tedy podniknúť zpiatočnú cestu. Vo dverách skleníka gazda Michal sa odvážil poznamenať, že nejaký tvrdý predmet hrozne mu bije do rebier, či to azda nebude ten otázny kľúč vo vrecku reverendy jeho velebnosti? Pán Mahók siahol na to miesto a naozaj zistil, že je tam ten hľadaný kľúč. Tedy museli podniknúť i tretiu cestu medzi hrozivými sadmi podobizní starodávnych bojovníkov až po vchod podzemného schodišťa.

Kľúč, škripiac, otočil sa v závore a vstupujúcich v chodbe hneď ovanul akýsi ťažký, potuchlý zápach, aký býva v podzemných, len málokedy vetraných miestnostiach.

„Dvere nechajme za sebou otvorené,“ riekol plebán, mysliac na prípadné možnosti urýchleného návratu.

Hneď začali sostupovať po schodoch.

Velebný pán s kroka na krok vždy viac badal, že sa jeho paripa väčšmi bojí ako on; preto sa ľavicou ešte lepšie chytil kostolníkovho goliera a stehnami ešte lepšie pritisol jeho krk.

„Jajaj! velebný otče, netisnite ma tak nohami, lebo sa zadusím!“

Huh! Čo to bolo? Nejaký čierny predmet prebrnkol im nad hlavami.

Netopier! Predzvesť strašidiel.

„Hneď sme tam!“ posmeľoval svojho jazdca gazda Michal.

Keď išli po točitých schodoch, podzemný ruch bolo menej počuť, ale keď prišli na podzemnú chodbu, znova vybuchol v celej podsvetnej hrúze.

Chodba bola dlhá a jedno jej krídlo naľavo od schodišťa viedlo ku pivniciam a druhé ku hrobke. Oproti schodišťu bola krížna chodba, ktorá ústila ako východ na slobodné priestranstvo, končiac šiestimi schodmi, uzavretými mrežkovanou železnou bránkou, cez ktorú zvonku slobodne previevalo svieže povetrie.

„Huh! temer nám ten prievan vyhasil lampáš,“ poznamenal velebný pán.

Prievan? Bolo by dobre, keby to bol býval len prievan; ale ako gazda Michal urobil tri kroky ku dverám hrobky, hneď vysvitlo, čo tam na nich čakalo!?

Na druhom konci chodby blčal nejaký belasý plameň, podobný plameňom, ktoré v noci svätého Jura vyšľahajú zo zeme tam, kde je zakopaný poklad, keď sa „presúšajú peniaze“.

A pri belasom plameni stála, alebo sedela, alebo drepanila, slovom, niečo robila trpasličia biela postava. Sotva bola tri stopy vysoká; ale mala veľkú neforemnú hlavu.

Keď trpasličí netvor zbadal príchodzích, belasý plameň odrazu vyšľahol do výšky, teraz už zaplaviac celú chodbu smrteľne bledou žiarou a v tejto žiari trpasličia postava odrazu začala rásť do hora, najprv do výšky šesť, potom sedem stôp, potom osem stôp, napokon do výšky dvoch siah! jeho ešte dlhší tieň pod vlivom plápolajúceho šedastého plameňa ako čierny had zatancoval po mramorovej dlažbe chodby, kým dvíhajúca sa hlava so strašidelným byčím ručaním rozzvučala ozvenu klenby.

Ale ani gazda Michal nepotreboval viacej. Obrátil sa so svojou ťarchou a začal bežať preč. Prostred pivničnej chodby bol fatálne osamelý schod, ktorý nezbadal, na ten sa potkol, ešte dobre, že si neodhryzol jazyk a spadol aj so svojou ťarchou na dlažbu. Pri páde rozbil aj lampáš; svetlo zhaslo, zostali vo tme, a potom jeden cez druhého každý utekal svojou stranou. Totiž bol by utekal svojou stranou, keby bol mohol v odrazu vzniklej pekelnej tme, v ktorej sa dalo ísť len podľa hmatu. Schodmi vedúce východište už viacej nemohli nájsť, miesto toho náhodou našli krížnu chodbu, do ktorej cez mrežkové dvere svietil prívetivo mesiac. Tadiaľto chceli uniknúť. Ale túto cestu zas zatarasovaly mrežkové dvere! Ako sa to stalo, ako nie, ale gazdovi Michalovi sa jednako len podarilo otvoriť mrežkové dvere a cez tie sa potom dostali na slobodný priestor.

Mrežkové dvere suterénu viedly do záhrady a dvere záhrady do poľa; tak sa stalo, že exorcisti s najväčšou rýchlosťou utekali cez burinaté strniská a hložie. Kňaza už nebolely nohy. Odrazu tak vyzdravel, že ho viacej netrápila lámka a mohol bežať o závod s chudým kostolníkom, a bol o tri sekundy prv v posteli ako on, od ktorého sa manželka tri dni nemohla dožiť slova.

Pán Mahók druhého dňa išiel do grófskeho zámku vo veľkých úzkostiach.

Bol to prostý, statočný človek, ktorý väčšmi veril v čerta ako v zlých ľudí a za tým, čo videl vlastnými očami, už pomocou pochybnosti viacej nepátral, siahajúc až do zakázaných hĺbok. Už to celkom iste veril, že v kaštieli strašia duše zatratencov, a na svojich nočných hodoch lámu sánočky kuracej kľúčnej kosti, hádajúc „kto sa vydá skôr“.

Grófku našiel v mimoriadne dobrej nálade. Bola prívetivá, popudlivá, smiala sa, exaltovane prijala hosťa; však tieto výkyvy hýrivej letory pána Mahóka pri grófke neprekvapily; už na to privykol, že grófku jeden deň našiel vo veľmi zlej, druhý deň však zas vo veľmi dobrej, ba až mimoriadne hravej nálade.

„Tu som bdel minulú noc,“ riekol kňaz, siahnuc zrovna na podstatu veci.

„Oh! vďaka, tisícnásobná vďaka, velebný pane. Stačila vaša prítomnosť a strašidlá kaštieľa sa hneď odprataly. Tejto noci v hrobke bolo celkom ticho.“

„Že bolo v hrobke úplné ticho?“ spýtal sa prekvapením omráčený duchovný, vstávajúc so stoličky. „Pani grófka minulú noc nepočula nič?“

„Biblické ticho a arkádsky pokoj vládol domom hore i dolu.“

„Nuž a ja som veru nesníval, a keď sú potrebné dôkazy, môžem sa pochľúbiť belasými škvrnami a odreninami na lakťoch, nepočítajúc do toho živého kostolníka, ktorý od toho ešte aj teraz má zimnicu, lebo ešte nikde nebolo počuť taký bohorúhavý, pekelný hluk ako dnes v zámockej hrobke, do ktorej som osobne sostúpil a stretol som sa v nej so samým diablom, ale môj boj proti zlu znemožnila kostolníkova zbabelosť. Teraz som pani grófke len to prišiel povedať, že som už so svojou vedou na konci. Tento kaštieľ je prekliaty. A ja pani grófke neviem dať inej rady, len tú, nech čím skôr ráči opustiť toto miesto, nech sa presťahuje do mesta, kam ju strašidlá nebudú nasledovať.“

Grófka prostredný prst ľavej ruky pritisla na hruď a riekla s hrdou povznesenosťou:

„Ja by som mala opustiť tento kaštieľ preto, že v ňom nocou z mŕtvych vstávajú duchovia mojich predkov? Ah! tak ma potom zle poznáte! O jednu dôraznú príčinu viacej, zostať tuná. V takom dome, v ktorom sa môžem stretnúť so svojimi prapredkami a dámskymi príbuznými, ktorí ma poznajú, oslovia, ráčia ma navštíviť, sú tak láskaví ma ku sebe pozvať. Ba práve toto je v mojich očiach svrchovaným dráždidlom môjho bondavárskeho bytu. Prítomnosť strašidelných predkov je ,pretium affectionis‘, ktorý stonásobne zväčšuje hodnotu tohoto hradu.“

Pánu Mahókovi sa na jazyku plietla odpoveď: „Keď aj pani grófka tu ostane, ale ja tu neostanem, nech si hľadá druhého spovedného otca.“ Ale ad vocem: spovedný otec: odrazu mu prišlo niečo na um.

„Ale povedzte mi, pani grófka, keď už ráčite byť s tými istými strašidlami v takom intímnom styku, ako je to potom možné, že pani grófka práve minulú noc nič nepočula z hluku diablovej soboty?“

Na túto otázku na bielych lícach grófkinej tvári zjavily sa dve okrúhle červené škvrny, a zmätená sklopila zraky.

A kňaz len ustavične ostro pozeral na ňu, pred jeho pohľadom nebolo možno sa ukryť. Dáma pred ním pomaly klesla na kolená a udrúc si rukou na hruď, zašeptala:

„Pater, peccavi! s istou vecou som sa vám nikdy nevyspovedala. A ona mi už tak dávno leží na duši.“

„Čo to môže byť?“

„Oh! bojím sa.“

„Nebojte sa, dcéra moja!“ riekol blahosklonne kňaz. „Boh vám to odpustí.“

„Verím. Ale obávam sa, že ma vysmejete.“

„Ah!“ Pri tomto divnom osvedčení kňazom celkom pohlo na stoličke.

Grófka vstala so zeme a ponáhľala sa ku svojmu písaciemu stolu. A otvoriac jeho tajný priečinok, vyňala z neho album. Bolo skvostne zaviazané, tabuľky malo zo slonoviny, bolo zlatom okuté a malo zlaté emailované spony.

„Prezrite si dôkladne toto album.“

Kňaz otvoril spony, zdvihol tabuľku a videl pred sebou riadnu sbierku fotografií, aké často vidno na stoloch dámskych budoárov.

Duchovný nemohol uhádnuť, čo má vlastne obdivovať na týchto podobizniach. Veď sú to tam všetko poriadni, povestní ľudia, veľkí štátnici, hudobníci, básnici, herci, ktorých poznať je vecou zaujímavou; medzi nimi niet ani jednej postavy, ktorá by bola zapríčinila nejaké pohoršenie. Ale tú jednu poznámku si jednako mohol urobiť v duchu, že všetky tvári fotografických podobizní sú na hladko vyholené. Našiel medzi nimi aj niekoľko známych, Fraňa Liszta, Londvayho, Reményiho, Karola Vadnayho, Szerdahelyiho, veľa zahraničných výtečníkov, ale ani jeden z nich nemal ani fúzov, ani brady.

A ešte jedno skúsil: to, že na niektorej strane miesto vsunutej fotografie do prázdneho rámu stoknutý bol kus čierneho flóru. Toto je už taká okolnosť, nad ktorou sa už možno trošku zamyslieť.

„Je to naozaj veľmi zaujímavá sbierka!“ riekol kňaz, prebehnúc album. „Ale vlastne, čo to má všetko znamenať?“

„Spovedám sa vám,“ riekla grófka, šepkajúc duchovnému do ucha, „Toto album je skladišťom mojich šialeností a hriechov. Prikázala som istému viedenskému obchodníkovi, ktorý má závod s umeleckými predmetmi, aby mi hneď poslal fotografie všetkých mužských s hladkou tvárou, ktoré len môže zadovážiť. Hľadám medzi nimi svoj ideál. Hľadám ho už dlhé roky. Niekedy si potom namyslím, že som ho našla. To mi uchváti dušu. Oddám sa mu. Pomenujem ho svojím snúbencom. Položím si ho pred seba a snívam nad ním celé hodiny. Tak sa mi zdá, že sa s ním rozprávam. Vravíme si zázračne utešené veci, šťastné pochlebovania, a klamlivá obrazotvornosť omráči mi dušu márnivým šťastím. To je šťastie; áno, ale mne okrem toho ešte šepká niečo, že je to aj hriech. Dosiaľ som sa nemohla rozhodnúť, či sa mám z toho vyspovedať ako z hriechu a či to mám ako šialenosť zamlčať pred vami? Otče, akú mienku máte vy o tejto veci?“

Pán Mahók ostal zarazený. Biblia, pri vysvetľovaní desať božích prikázaní hovorí síce niečo, že možno aj „očami hrešiť“, ale fotografie nespomína ani slovom. To by musela uzavreť synoda.

„Dcéra moja, len hovor ďalej.“ Grófka sa ďalej spovedala.

„A keď pred takouto fotografiou priveľa snívam, tým prinútim svojho vyvoleného zjaviť sa mi vo sne. Vysnená postava sa mi zjaví ako nebeský zjav a chodíme ruka v ruke po poliach, lúkach, zaplavených žiarou záhrobia, kde každý stromový list vrhá priesvitný tieň, a človek sa tam cíti mladým a šťastným.“

Spovedajúca sa rozplakala.

„Či to nie je hriech?“

Pán Mahók si vzdychol. Už našiel meno zriedkavého hriechu.

„Ba áno. To je kúzelníctvo.“

Ale aký trest má na to vynajsť?

„Aj ja si tak myslím,“ ponáhľala sa rieknuť grófka, „a za kúzelné videnia tým pykám, že podobizňu, ktorá sa mi zjavila vo sne, spálim v ohni krbu a jej miesto potiahnem kúskom čierneho závoja.“

Nuž ztadiaľto sú tie prázdne miesta v albu!

Pán Mahók mienil, že si grófka dobre volila aj druh prenitencie. Zápalná obeť! Písmo síce nariaďuje kozliatko, ale stačí aj fotografia. Theudelinda pokračovala:

„Keď mám videnia, spím obyčajne veľmi hlboko; moja duša už nechodí viacej po zemi, som v nebi, ku tomuto svetu ma neviaže nijaký zemský cit; celkom som zduchovnelá. Preto nepočujem nijakého hluku, ktorý tu dolu zavznieva, čo by bol aký.“

„Tedy minulú noc si tiež preto nepočula ten pekelný škrek, lebo si blúdila v takomto snivom stave v živote záhrobia.“

„Confiteor,“ šepkala dáma, skloniac tvár.

„Nuž to je vskutku pekný kaštieľ!“ pomyslel si pán Mahók. „Predkovia po smrti sa vracajú doň slúžiť omšu a hýriť, kým ich potomok za živa robí návštevy v nebi. Napokon môžu robiť, čo sa im zachce; veď sú grófi. Chudobnému človeku neprídu na um takéto extravagancie. Ale čo má s nimi robiť nábožný dedinský kňaz, ktorému sa dedinčania spovedajú len z každodenných hriechov. Nebol by dbal, keby ako on silnejší genius bol riešil tento zapletený spor; lebo on si sám nevie rady s duchmi, ktorí grófku pokúšajú a svádzajú. Tamtí ho už ponaháňali, týchto zas nedohoní! Najlepšie bude, keď celú vec ponechá takémuto človeku.“

„Dcéra moja! Druh pykania, ktorý si namerala pre vízie, hraničiace s kúzelníctvom, bol ti správne a dobre vnuknutý. Už si spálila aj podobizeň tej kúzelnej postavy, ktorá sa ti posledný raz zjavila?“

„Nie,“ riekla grófka.

„A prečo nie?“ spýtal sa prísne kňaz; chopiac sa príležitosti, že azda sa mu jednako len podarí kajúcnicu dochytiť pri nejakom hriechu, ktorý si zaslúži absolúciu.

„Ten obraz nemôžem hodiť do ohňa.“

„A prečo je to nemožné?“

Grófka miesto odpovedi otvorila skryté miesto alba, a ukázala mu, čo bolo tam schované.

„Ah!“ zvolal kňaz, zazrevši ukazovaný obraz, ktorý hneď poznal.

Bol to opát Samuel, predstavený istého bezmenného a či skôr mnohomenného rádu.

„Svojmu povereníkovi som dala rozkaz,“ riekla grófka, „poslať mi podobizeň každého statného mužského s hladkou tvárou, on sa nevedome previnil, že mi poslal fotografiu posvätenej cirkevnej osoby. Hriech padá na mňa.“

„A vo sne si aj s ním chodila ruka v ruke po rajských nivách?“

„Mea culpa!“ zastenala grófka, položiac pästi na hruď.

Kňazovi prišla na um záchranná myšlienka.

„Myšlienku, nehodiť tento obraz do ohňa, ako tie ostatné, vnuklo ti samo nebo, lebo tým si získala liek na svoju duševnú chorobu. Že tento obraz zablúdil do tvojich rúk, to je dielo Prozreteľnosti; veď po márnych svetských túžbach a sneniach našla si konečne ten pravý ideál, pod vedením ktorého môžeš najsť spásu aj na tomto svete, jeho vznešený charakter, posvätené čelo, vypudí z tvojho srdca všetku nečistotu pozemských citov, a prevedie ťa do šťastnej oblasti očistenej zbožnosti už nie ako vo sne, ale naozaj, lebo on má dostatok duševnej moci zapudiť všetky možné strašidlá tvojho hradu, nech sú to pokušitelia a či svodcovia, veď všetci pochodia z jednoho a toho istého miesta.“




Mór Jókai

— maďarsky píšuci prozaik, dramatik a publicista, vedúca osobnosť maďarského kultúrneho a politického života v druhej polovici 19. storočia Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.