ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Náš praotec

Koľko tisíc rokov bolo k tomu potrebné, kým teplé bahno šiesteho stvorenia, v deň nadšenej hviezdnej konštelácie, snáď oplodnené tvorivou monadou v hodine, keď sa stretlo s vlasaticou a spojilo sa s ňou v nebeskom bozku, zrodilo prvého človeka? Ako keď teplý dážď cez jednu noc zrodí hubu, medová rosa afidu a kvapka miazgy vibriona, ktorý je už naším príbuzným.

Nie! Neráčte sa báť! Našim predkom nebola opica. Nepochádzame z goríl. Náš praotec nemal štyri nohy.

Ale veru bol chudákom, keď sa prvý raz poobzeral v kroví, ktoré sa podľa tradície malo menovať rajskou záhradou; bol nahý, bezbranný, nevedomý. Jeho zuby nehodily sa ku kmásaniu, nehty ku bitke, koža ho nechráni pred rozmarmi počasia, silnejšie zviera ho nabije, slabšie pred ním uteče; jeho nos nemá zvierací čuch, aby mohol najsť jedlú trávu; od lenochoda sa naučí ako sa treba krmiť žaluďom; sova ho poučí o tom, že aj kobylky sú dobrým pokrmom.

Veru bolo k tomu treba veľkej smelosti rozhodnúť sa v takýchto pomeroch pre ženbu.

Nuž a veru ani naša pramatka nebola tak ideálne krásna, ako ju znázorňujú maliari. Mala veľmi stlačené, nízke čelo, zuby jej vyčnievaly z vysunutej čelusti; mala ohrnutý nos a vypuklé lícne kosti. Stehná mala krivé, nohy veľké a hrbolaté kolená.

Toto všetko už makateľnými svedectvami dokazuje archeológia, geológia a paleontológia. Je síce tiež mnoho svedkov proti.

Musel to byť trpký život! Nemyslím, že by sa boli odvážili ukazovať sa vo dne; asi v noci chodili si hľadať pokrm; korienky, cibule, huby, divé hrušky, žalude, lieskovce, štiavnik, špenát, z hniezda zákerne odnesené vajcia, mušle, slimáci tvorili ich hospodárstvo, aké má i dnes ešte ich miliónové potomstvo. A keď zlé počasie neprialo vychádzkam, uspokojili sa zemou a jedli tučný slien, ako naši bratia na nigerskom pobreží jedia ešte aj dnes. Kým samec sháňal vonku, samicu a mláďatá ukryl v tŕňovom kroví, kam potrafil len podľa ich hlasu. V tom čase jeho hlas mal ešte len veľmi málo slabík; málo čo viacej ako kohút. Ráčte len pozorovať kohúta, keď sa rozpráva so sliepkami, koľkého slovníka upotrebuje. A keď pri nočných potulkách stretol sa v pralese so seberovnou postavou, ako zvrieskly odrazu obidve a ušly nazad do svojho krovia! To už vedel, že vlk a medveď je veľký nepriateľ; ale tento človek je najväčší.

A potom ten, ktorý prvý poznal, že kameň možno na druhom vybrúsiť do ostra, že do neho možno špicatým kameňom vyvŕtať dieru, že do nej možno vtisnúť dlhú rukoväť a touto zbraňou možno napadnúť byvola, medveďa, ľva! Ten sa potom stal veľkým pánom! Kráľom, keď sa dozvedel, že dopľnujúcou čiastkou človeka je zbraň.

Ten už potom nechodil nahý; zaopatril si chlpatú kožušinu pre seba i svoju ženu; svoj brloh si už neustielal v kroví; kamennou sekerou kácal stromy, do dna jazier zarážal piliere kamenným kyjakom, z hrád si postavil do vody drevenú pevnosť, ta si zavliekol imanie i mlaď.

Kamenná sekera ho urobila pánom celého sveta.

Len si ráčte obzrieť v múzeu tie kamenné sekery; sú to veľmi zaujímavé kusy. To sú naše zemianske pamiatky.

Pán s kamennou sekerou stal sa už kráľom svojho rodu. Kto sa mu poddal, toho urobil rabom. Tomuto rabovi položil na plece zabitú zver, vyťatý strom, a rab ho vliekol miesto neho. Jeho reč sa už zdokonalila. Láska ešte nevynašla reči: tá je obsažená v zvieracom grúnení, čvirikaní, modlikaní, vábení, ale rozkazujúci už potrebuje reč. Vyvinuly sa hlásky.

A kto sa nepoddal? Toho náš praotec zahlušil. Preca mal kamennú sekeru. A prečo zabil svojho nahého druha, ktorému s nôh nemohol ani len čižmu stiahnuť?

Musíme to priznať s červeňou studu na tvári, že nás praotec preto zabil za nepriateľa považovaného druha — aby ho mohol zjesť. Aj to vypátrali badatelia starožitností, že naši predkovia boli ľudožrúti. Dlho sa držala mienka, že kto zje srdce zabitého protivníka, jeho sila vzrastie dvojnásobne a zdedí aj silu nepriateľa.

Veľkomožné a vznešené, osvietené a najjasnejšie dámy a pánovia, hľa, takýmto človekom bol náš praotec!

Ale zato si zaslúži všetku našu česť a úctu, veď po ňom sme zdedili celý tento krásny svet.

Celú túto okrúhlu zem; na jej pevnine sa už všetci nespraceme; miliony bývajú na moriach a miliony v hĺbkach zeme, a hľadajú si chlieb na vode a pod zemou.

Koľko tisíc rokov bolo k tomu treba, kým vznikol z potomkov prvého medveďou kožou sa odievajúceho pána, blúdiaceho so sekerou, dnešný v hodvábe chodiaci človek, ktorý cestuje pomocou pary, maľuje slnečným lúčom, pomocou blesku sa dorozumieva s tejto čiastky zeme s druhou jej čiastkou, ktorý vniká do útrob zeme a ďalekohľadom hľadá stredisko nekonečnosti; ktorý dáva noci svetlo, v zime tvorí teplotu; — ktorý si osedlá more a spojí vodami rozdelené čiastky sveta; — ktorý z blata tvorí chlieb; ktorý strojom vykonáva prácu milionov rúk; — ktorý pripravuje mok, čo premáha smútok; — ktorý vypátra tajomstvo rastlín a podniká boj so smrťou; — ktorý sa dožaduje podobenstva s Bohom a prejíma jeho vlastnosti; miluje, tvorí, odmieňa, tresce, buduje, troví, povznáša sa, túži za slávou, slobodou, večným životom, a keď umre, po smrti si žiada druhý život, ktorého viera je tou silou, ktorou putná Boha!…

Koľko tisíc rokov bolo k tomu treba!