ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ale teraz sa už nášho filozofa môže opýtať každý človek: „Oh! ty mudrc, ty učenec, však si mi ty jednako len veľký blázon na tomto svete! Keď opustíš svoje remeslo, ktoré ťa živí, svoj jednoduchý dedinský domov, kde sa dobre cítiš, tajomných duchov ohňov a vôd, ktorí sú ti dobrými priateľmi, a vyhrabeš sa ako ryba na siatinu, do sveta, ktorý nie je pre teba stvorený; že z vedy robíš komediu, stváraš šarlatánstva s fantastickými prednáškami, postavíš sa ako socha do divadelných tableaux, spievaš opery, tancuješ maďarský cotillon, kartuješ do rána a utrácaš peniaze, naháňaš líšky, zajacov v krkolomnom cvale, pri hýreniach piješ o závod, dvoríš vznešeným dámam, miešaš sa do súkromných vecí cudzích, vznešených rodín, pohádaš sa s vojenskými dôstojníkmi pre pekné grófky, dueluješ sa na pištole, staneš si pred guľku, z hlavy svojho protivníka odstreľuješ čiapku a cigaru, ba napokon chopíš sa aj šable ako nejaký barbarský masageta! Ale, čože je teba do plavých obyvateľov dvoch toční, a do panstva peštianskych salónov, v prospech horvátskych bratov sriaďovaných koncertov, do figúr maďarského cotillonu, kasínových pagat ultimov, do steeple chasseov športsmanov, do stratených vestových gombičiek grófskych slečiniek, do šablí husárskych kapitánov? A menovite, čo ťa najmä do toho, prečo je jedna grófska slečna z rodu Bondavárych pohnevaná so svojím starým otcom? Do toho, čo a ako sa má s ním pomeriť? Či má ona ísť k nemu do Viedne a či ho má prilákať do Pešti? Či je to vôbec potrebné, aby si tu bol a bol tuná na takýto spôsob? Lebo ak toto všetko nevieš odôvodniť, tak potom ty si najväčším bláznom sveta, ktorý kedy dal o sebe napísať román, ale sám nevedel, ako sa doň dostal?“

Ale nuž pohovoríme si aj o príčinách, pre ktoré Ivan všetko toto prekonal, a potom nech sa páči o ňom súdiť, či bol bláznom alebo mudrcom? Alebo niečím, čo je medzi týmito dvoma? Človekom, ktorý chodí s obyčajnými ľudskými citmi v hrudi, ktorý niečo robí, čo mu srdce káže. A srdce tiež má svoje práva!

Len sa rozpamätajme, že Ivan Berend už vtedy, keď ho opát Samuel lákal na večierky grófky Theudelindy, bol napísal grófke poďakujúci list a bol odhodlaný ísť domov, ale medzitým dostal list, ktorý ho prinútil celkom zmeniť predsavzatie.

Tento list prišiel z Viedne, jeho pisateľom bol mladý pianista, ktorého meno v hudobnom svete od niekoľko rokov spomínali medzi najobľúbenejšími umelcami: Arpád Belényi.

Asi pred štrnástimi rokmi Ivan Berend býval dlhší čas v dome Belényovcov. Prečo bol tam, to sa dozvieme na inom mieste. Arpád Belényi bol vtedy päťročný jedináček. Už vtedy ho považovali za zázračné dieťa. Na piane vedel zahrať celé pochody. V tom čase boly v móde vojenské pochody.

Jedného dňa mu umrel otec. Ako umrel, aj to raz vyrozprávame. Vdova si zúfala zvlášť pre osirelé dieťa. Ivan ju tým potešoval, že bude ochrancom dieťaťa a že sa bude starať o jeho výchovu. O pár mesiacov Ivan pre isté okolnosti odrazu musel tak odísť z domu Belényovcov, že ani to nevedel, či sa s nimi ešte raz stretne. Pri rozlúčke Ivan dal všetky svoje zlaté peniaze vdove, vraviac jej, aby za ne dala učiť Arpáda hre na piane, aby ho dala vychovať za umelca; tak sa stane chýrnym človekom a uživí sa.

A Ivan nebol Belényiho priateľom, nebol milencom jeho ženy, ani jeho príbuzným, ani mu nebol ničím zaviazaný. Nuž, ale vtedy sa stávaly divné veci.

Belényovci potom o Ivanovi nepočuli nič dlhé roky, ani Ivan o nich. Raz, keď sa na nich dopytoval, dozvedel sa len toľko, že sa z toho mesta odsťahovali; pre právny spor im vzali aj dom; matka so synom sa stratili niekde vo svete.

Aj o týchto útrapách sa dozvieme, keď prídu na rad.

A potom roky nevedeli o sebe celkom nič, až raz noviny začaly spomínať Arpáda Belényiho, ako mladý, prekvapujúci umelecký zjav. Od toho času si Ivan predplácal hudobné časopisy a pozoroval napredovanie svojho adoptovaného syna. Lenže tento ešte vždy nevedel, či žije jeho adoptovavší ho otec.

Až raz Ivan tiež urobil niečo také, prečo sa o ňom rozhovorily noviny. Jeho akademická prednáška priviedla na stopu jeho adoptovaného syna, ktorý sa hneď ponáhľal napísať mu list, ktorý sa začínal slovami: „Milý, dobrý otecko!“

List prekypoval naivnými, prirodzenými, detinskými citmi, ktorými sa predieral neskrotný humor umelca.

Oznamoval otcovi, kade posiaľ chodil. Od tých čias je stále so svojou matkou, ktorej i teraz musí účtovať o každom kroku do najmenších podrobností a to pravdive, lebo kto luhá, ten dostane virgas. Koncertoval už aj pred panovníkmi a dostal aj vyznačenia, ale tie okrem nedele nesmie nosiť, lebo mu ich mama nevydá. Zarobil už veľa peňazí, ale tie neslobodno stroviť, mama mu na deň nedá viacej ako štvrť bankovky; ostatné odloží, aby raz mohla zasa kúpiť ich domček, ktorý im odexekvoval „starý rác“. Preto sa musí zapodievať nielen umením, ale musí dávať aj hodiny. Vyučuje hre na piano a doprevádza v speve. Aj to dobre platia. Je tu umelkyňa, ktorá zvlášť dobre platí. Soi disant žena nejakého bankára Kaulmana, ktorá súčasne je aj genrovou speváčkou…

Pri tomto riadku Ivanovi zabúchalo srdce.

Teraz už začal meniť farbu a s väčšou pozornosťou čítal list.

„Je to v dokonalú maenádu začarovaná múza. Neposedné dieťa a zároveň zúrivá amazonka. Rodená umelkyňa, geniálna bytosť, ktorá to ďalej nedotiahne ako po prostrednosť. Mala by bezočivé šťastie, keby sa nebála svojho šťastia, má plamenný rozum, ale pri tom je taká hlúpa ako zem. Chová sa ako kurtizána a ja by som odprisahal, že ešte neshodila detské topánky. Predo mnou si zahráva na školáčku; a ja ju hreším a karhám, ako nejaký profesor. Keby si to len videl, drahý otec, aký hrozne vážny človek som ja. Teraz sa dám práve pre teba odfotografovať. Ale nemysli si, že len preto čarbem celú monografiu o jednej z mojich učeníc, že neviem nič múdrejšie písať, ale i preto, lebo jej pomocou prišiel som na stopu takej veci, ktorá ťa iste bude zaujímať. Lebo tento šialený anjel mi všetko prezradí a povie, čo sa s ním robí, ako by som ja bol jeho spovedníkom. Zavše celú hodinu mi o tom žvatle, kde bola, čo robila a neraz mi povie aj také veci, o ktorých by som ja na jej mieste nehovoril.

Počkaj len trošku, milý, dobrý otecko, hneď budem hovoriť aj o tom, čo ťa zaujíma.

Nuž s touto dámou mám preto robotu, lebo má triatricať úloh. Sú to všetko tie najodchylnejšie genre. Nie sú to javištné úlohy, ale len jednotlivé charaktery. K týmto jej nejaký básnik napísal verše, na tieto zasa nejaký muzikus napísal symfonie. Tieto potom spolu skúšame, ja hrám variácie, ona úlohy.

Hneď prídem na meritum veci, len nebuď netrpelivý.

Len mi dovoľ označiť tu charaktery úloh.

Triciatu nepoznám. Tú sme ešte nikdy spolu neskúšali.

Tak načo sú tie mnohé šialené úlohy, keď nikdy neprídu na javisko?

Mne hovoria, že na to, aby sa javištný talent tejto panej vyvinul v každom smere, lebo ju chcú angažovať k opere.

Pravda, tomu treba rozumeť. Bankár, ktorý je sám milionárom, a ktorého žena býva vo štyritisíczlatovom byte a jednako sa chce dostať k divadlu, kde jej dajú, keď už veľmi mnoho dostane, šestnásťtisíc zlatých. Z čoho šesťtisíc dostane učiteľ spevu, ktorý ju doporučil, dvetisíc kapelník, štyritisíc dostanú novinári, ktorí ju ustavične chvália a tritisíc dostane klaka, ktorá jej tlieska a ju venčí; zostane jej tisíc, a to práve stačí na voňavky.

Ale na tom nie je dosť. Pekná žena, ktorá je súčasne aj peknou umelkyňou, má aj obdivovateľov, ku ktorým má tým pohodlnejší prístup, lebo má od svojho muža oddelený byt. To je prirodzené. Veď sa bankár vo vážnych špekuláciách nemôže dať vo dne v noci vyrušovať.

Tak tedy sú vyvolené osobnosti pod titulom ,maecénov kumštu’, podporovateľov umenia. Vysoko postavené osobnosti, ich slovo má rozhodujúci vliv pri intendantúre a pri úrade hlavného dvorného majstra. Oni sú účastní milosti, môžu sa zúčastniť dvaatricať hore označených skúšok. Dovolenie prísť na triatriciatu, ešte nebolo nikomu udelené.

Prosím, všetko sa odohráva s najväčšou slušnosťou. Prítomný som ja, prítomný je manžel, kým milostivá robí komediu.

Medzi priateľmi umenia sú grófi, kniežatá, panujúci vladári. Rešpekt!

Ktorých medzi sebou titulujeme len per Frici, Náci, Muki, Manci.

Medzi iným máme dve kniežatá, knieža Mári a knieža Baldi. Predošlého zase pokrstili Waldemarom, toho Tibaldom.

Predvečerom Evelina (tak sa volá tá panička) bola pri učení veľmi zle naladená a hoci som sa jej nepýtal čo jej chybí, jednako s tým odrazu vyrukovala: ,Predstavte si, ten protivný princ Waldemar, včera mi povedal v lóži, že ak ho nepripustím ku skúškam, tak zruinuje Lixiho.‘ (To je dekoratívne meno manžela: Felix.) ,Prečo ho nepripustíte?‘ riekol som, ,ani ten by lepšie neotváral ústa ako iní.‘ ,Lebo je mi protivný! Rozprávala som Liximu, čo povedal princ Waldemar a Lixi vravel, že práve on zruinuje princa, nech si len počká trochu. A súčasne mi oznámil, že skúšku budem mať pred princom Tibaldom.‘ To je dobrý starý pán, ktorému by vraj mohla byť vnučkou. — Ženská si hrýzla ústa. Musím od neho niečo vyzískať. — Či viem, čo? — Ah, veru na to ani nemyslíte. Len jeden podpis, a to na takú vec, ktorá ho nič nebude stáť, ale zato Lixiho odrazu vynesie na povrch. Viete, Lixi má veľký podnik, veľkú uhoľnú spoločnosť, ktorá vstupuje do života s veľkými milionmi, ale miesto, na ktorom tá osada leží, je bondavárske panstvo, patriace kniežaťu Tibaldovi; grófka Theudelinda už prepustila svoje, ale bez jeho dovolenia účastiny nebudú mať na burze odbytu. Proti tomuto pracuje princ Waldemar, preto by bolo treba získať princa Tibalda. Lixi vraví, že by sa to teraz dalo previesť najľahšie, lebo princ Tibald sa pohádal so svojou jedinou vnučkou, grófkou Angelou, ktorá od neho odišla. Princ je smutný; kto by ho teraz vedel rozveseliť, ten by u neho iste vedel veľa docieliť. A bondavárske uhlie je prvotriedne uhlie sveta.‘ Nemohol som sa zdržať smiechu. Zato ma dáma pokvákala za vlasy, a riekla: ,A vy sa čo smejete, vy osol?! A ja už len viem, čo je uhlie, veď som ho ako nádeníčka desať rokov vozila na táčkach, na šachte pána Ivana Berenda.‘ Zadivený vyskočil som z miesta. ,Všakver, teraz už otvárate ústa, keď som vám povedala, že som na táčkach vozila uhlie. A to bosá.‘ ,Nie preto som vyskočil, madame, ale preto, že ste spomenuli meno Ivana Berenda. Čo viete o ňom?‘ ,Nuž, on je terajším majiteľom šachty v doline Bonda, vedľa ktorého chce Felix založiť veľkolepú novú osadu, čo by vykoristila celé bondavárske panstvo. On bol kedysi mojím gazdom, nech ho Pán Boh všade požehnáva.‘

A teraz sme už pri tom bode, milý otecko, pre ktorý si musel vypočuť toto dlhé praeludium. Lebo ja so svojím muzikantským rozumom takto chápem vec: ,Hohó! môj milý otec má uhoľný obchod v doline Bonda. Tam chce veľkými milionami oplývajúca spoločnosť založiť veľkolepú priemyselnú osadu. Dobre bude azda, keď sa o tom môj milý otec dozvie. Lebo kto vie, či z toho pre teba nevznikne nejaký zisk alebo škoda? Tu je ovzdušie preplnené špekuláciami. Vidíš, temer ma to tiež nakazilo! Daj mi vedieť, či a nakoľko ťa tá vec zaujíma? Potom ti ja zasa odpíšem, ako to tu za kulisami napreduje; lebo toto šialené stvorenie mi všetko povie.“

Táto vec prinútila Ivana osvedčiť sa, že pôjde na večierky grófky Theudelindy, kde prečíta obdivovanú prednášku a obznámi sa s vysokou spoločnosťou, Arpádovi však hneď odpovedal, aby ho každý deň upovedomil o všetkom, čo sa dozvie od Eveliny o uhoľnom dole.

Od tohoto dňa Ivan dostal z Viedne každý týždeň dva-tri listy.

„Starý princ už chytá udicu. Sám Kaulman ho uviedol na čarovné skúšky svojej ženy.“

„Evelina, keď ju len dvaja-traja vidia, tak hrá, spieva, kúzli, medzi štyrmi stenami, že len, a keby to vedela robiť aj na javišti, stala by sa z nej svetochýrna herečka. Ale keď vstúpi pred lampy proscénia, dostane trému, zabudne všetko, premení sa na peň, a falošne intonuje.“

„A čarovné skúšky sa odohrávajú pod titulom toho, aby sa princ ako znalec umenia presvedčil o jej talente a vyprostredkoval jej prijatie k opere.“

„Ja viem, kam cielia!“

„Knieža je nielen znalec umenia, ale aj odborník.“

„On vie, akú cenu môžu mať také dva čierne diamanty, ako sú oči Eveliny!?“

„A k tomu sa pojí ešte tá dráždivá okolnosť, že je princ Waldemar do tejto ženskej smrteľne zaľúbený, a pre známe príčiny knieža Tibald má veľký záujem na tom, aby sa Evelina nedostala do rúk princa Waldemara, keby mu ju hneď sám musel odlúdiť.“

„Princ Waldemar ma pred nedávnom prepadol a núkal mi sto dukátov za každú stranu alba, ktoré obsahuje fotografie úborových snímok pani Kaulmanovej.“

„Lebo žánrový obraz každodenne najprv skúšame en famille pri piáne, potom príde fotografista a umelkyňu odbleskne v najpôsobivejšom postoji. Všetku prácu musí urobiť hneď v dome, a so štočka smie obtiahnuť len štyri exempláre. Z nich jeden dostane princ Tibald, druhý si ponechá milosťpani, tretím oblaží mňa, a posledný dostane priateľ Felix.“

„A fotografovi potom vezmú štoček.“

„Nuž nepredal som tie fotografie princovi Waldemarovi, ale ich radšej pošlem tebe tak, ako nasledujú. Veď moja mama i tak nemá rada v dome takéto fotografie.“

*

Ivan takto potom v každom liste dostal aj jednu snímku, na ktorej bola Evelina v tých najúchvatnejších podobách.

Arpád ani netušil, akú pekelnú rozkoš pripravoval svojmu „milému otcovi“ tým, že mu tento jed podával v kvapkách.

Prvý obraz predstavoval rusalku Loreley, ako nad krútňavou Rýnu spieva svoju okúzľujúcu pieseň a zlatým hrebeňom si češe dlhé, spustené vlasy; s pravého pleca sa jej skĺzly zvlnené šaty; jej oči kúzelne hľadia na obeť, ktorá sa rúti do záhuby.

Druhý obraz predstavoval Cleopatru, ako ide v Tarze oproti dobyvateľovi, zaujať ho všetkými pôvabmi ženskosti. Bohatým jasom zaťažený obraz, ktorý predstavuje slávybažnú kráľovnu a za rozkošami dychtiacu ženskú; spája sa v ňom neha s hrdosťou.

Tretí obraz predstavoval kráľovnu slnca: ženu Atahualpon, posledného Inku, so smelým a vznešeným pohľadom, ktorého nadzemskosť odťahuje pozornosť od okrúhlych, obnažených ramien, čo vynikajú z obleku, nemajúceho rukávov, jedno z nich k nebu dvíha slncu prinášanú obeť, ľudské srdce, na ktoré kráľovna slnca pozerá chladným pohľadom. Celý obraz zdá sa odzrkadľovať chlad neba.

Štvrtý obraz predstavuje grécku otrokyňu. Mučenú krásu, urazenú cudnosť, ktorá chce roztrhať okovy, ktorými má sputnané ruky. Smelá sochárska tvorba, jej neobyčajná koncepcia zrodila sa v Pradierovom mozgu, a dosiahla dokonalosti Thorwaldsenovým zidealizovaním.

Piaty obraz predstavoval bakchantku. Vzor ku starorímskemu basreliefu, znázorňujúcemu Bakchov pochod. Bezuzdný, odvážny, vyzývavý, mámorom opitý pohľad. Prekvapujúci zjav. Pardalová koža, thyrzus a čiaša. Zidealizovaná opilosť s bujnosťou vypätých foriem.

Šiesty obraz predstavoval sultánu Nourmahal. Sediaca postava, nehybnými údami tela a s nehybnými ťahmi tvári: ale znalec zato uhádne, že tmavé oči hovoria o tajoch, ktoré len chápavý zrak počuje a tieto sú rozkošou pre toho, kto im rozumie.

Siedmy obraz predstavuje nevestu. Biele čipkové šaty, na hlave má biely veniec, postava je zahalená závojom. Na tvári chvejný výraz strachu pred neznámym šťastím, v očiach slzy, na perách bledý úsmev. Vystiera ruku s nevýslovným pôvabom, prijať snubný prsteň.

Potom nasleduje ôsmy obraz, ktorý predstavuje mladú ženu, keď sa prvý raz zjaví s čepcom na hlave. Na tvári má cudný rumenec hrdosti a výraz pocitu získaného víťazstva. Vidno, že ten čepiec je zaslúženou korunou, ktorého obeťou sa stal veniec.

Aké trpké radosti spôsobil Ivanovi týmito obrazmi jeho milý synček!

Deviaty obraz predstavoval bajadéru v malebnom úbore indických tanečníc, ktorá nad hlavou udiera do zvučnej tamburiny, štíhly driek má opásaný zlatom vyšívaným šálom, hrdlo ovešané ružencami zo zlatých mincí, nohy má po kolená ovinuté šnúrami periel.

Desiaty obraz je zasa protivou tohoto. Leta Claudia, vedú ju na popravište, lebo odolala svodom Caracallu; na tvári má hrúzu panenskej ctnosti, jednou rukou dvíha si plášť pred tvár, akoby sa bránila urážlivým pohľadom.

Ako vedia tie ženské všetko zahrať!

A potom ešte tie výklady k týmto obrazom, ktoré obsahovaly Arpádove listy!

A výsledok!

Knieža sa už nevie vyslobodiť z toho začarovaného kruhu. Po každej novej skúške tvrdí, že sa tu skrýva taký poklad, ktorý sa nesmie stratiť umeniu.

Ešte aj na iný poklad by prišla jeho kniežacia výsosť, keby nemala šesdesiatosem rokov, a keby si pri odhaľovaní takýchto pokladov nebola získala veľmi mnoho skúseností.

To sú veľmi „drahé“ poklady.

Keď má človek už šesdesiatosem rokov a k tomu má aj vnučku na vydaj, preca mu len príde na um, nazrieť do účtov svojho bankára a presvedčiť sa, aký rozdiel môže byť medzi asi dvacaťmilionovými aktívami a medzi tušeným množstvom pasív? a potom podľa toho sa rozhodnúť: či možno v tom istom čase vydať jedinú vnučku a okrem toho aj cudziu krásavicu uviesť do sveta?

Knieža práve len pred nedávnom dal zariadiť v Maximiliánovej ulici svoj palác pre grófku Angelu, keby sa vydala podľa jeho vôle. Palác je vyzdobený naozaj s kniežacím prepychom.

Ale grófka sa pohádala s kniežaťom a nechce nič počuť o snúbencovi, k čomu má tiež isté príčiny, a kým Angela s aristokratickým vzdorom hnevá svojho starého otca, zatiaľ Evelina okolo neho vždy tesnejšie sťahuje čarovný kruh, a môže sa stať, že ak sa grófka nepoponáhľa vtiahnuť do paláca na Maximiliánovej ulici, tak potom sa doň náhodou nasťahuje pani Kaulmanová.

Toto sa dozvedel Ivan z listov klavírového umelca.

Preto sa tisol Ivan do panských salónov, preto sa miešal do súkromných vecí vznešených rodín, preto sa odcudzil svojmu doterajšiemu životu; robil všetko, čo musí robiť v cudzom živle plávajúci človek, lebo ju chcel chrániť! Tú dámu, ktorú keď aj nemohol zachrániť pred tým, aby sa stala ženou druhého muža, tak ju aspoň chcel uchovať pred tým, aby sa stala milenkou tretieho človeka!

S vydajom dievčaťa sa už smieril, hoci ho neprestal milovať. Nech je šťastná! Ale, aby sa vrhla do hanby, tú myšlienku nemohol zniesť. Keď sa stala ženou, nech je ženou! A keď ju sám manžel vženie do potupy, nech ju zadrží on, ktorý ju naozaj miloval.

Či mal Ivan šialené myšlienky? To nech posúdi, kto je chladnokrvný; ale mal srdce v hrudi, a srdce má svoje práva.

A potom, kto vie? A keď bránil svoj obchod? Keď princa nahovoria prepustiť konzorciu bondavárske panstvo, Ivanov malý podnik zahynie. A ak chcel toto prekaziť? Takýto priemyselník vždy špekuluje.

Horkokrvným ľuďom povieme, že chcel Evelinu zachrániť pred hanbou; a chladnokrvným zasa, že špekuloval a bondavársku šachtu chránil pred nebezpečnou konkurenciou, a vtedy „duplex libelli dos est“.

Nasledovaly ďalšie obrazy. Arpád ich posielal radom svojmu adoptačnému otcovi. Amazuntha, kráľovna Amazoniek, Magdalena kajúcnica, Ninon, v pompe rokokovej módy, somnambulka, s výrazom námesačnice, Medea, s vražedlnou zlosťou mstivej žiarlivosti, Salome, dcéra Herodiady, so svodným tancom, ktorý zapríčiňuje svätú smrť, huristka vo východnom čarodejnom úbore, revolucionárka s frigickou čiapkou a kopijou, Turandot, čínska tyranka, zúfajúca Hero, rehot Jeanne la folle, šialenosť Ophelie, ukrutnosť Judity, za rozkošou roztúžená Potifárka, potom zase rázna marketánka, falošná grizetka, modliaca sa mníška, krehko-mdlá kreolka, záhrobná víla, v čom videl Ivan viacej shon za naučeným, umelkovaným účinkom, ako instinktom našepkávaný výraz. To bola škola „madame Grissacovej“, do ktorej poslal Félix Evelinu, aby tam dostala výchovu. Ale dva obrazy, ktoré dostal naposledy, budily v Ivanovi pocity ľútosti. Jeden predstavoval matku, ktorá kolíše belčov svojho dieťaťa, druhý sedliacke dievča, nosičku uhlia, so spustenými vrkočmi, s červenou zásterkou, ktorej roh má vsunutý za pásom.

To bolelo Ivana. Prečo profanizovať ešte aj tieto postavy? Prečo si zahrávať s materskou láskou? Či nemohli nechať na pokoji túto poslednú postavu? Či tú devu s červenou zásterkou nemohli už ponechať tomu, ktorý si ju raz „takú“ obľúbil?

Raz potom umelec toto písal Ivanovi:

„Môj patrón, ten môj milý Kaulman je trinásťráz puncovaný zloduch. Posiaľ bol riadne na kúzelných skúškach spolu s kniežaťom Tibaldom. Dnes knieža Tibald mal veľmi jasnú náladu, natoľko, že to zbadal aj Kaulman, a keď sa ho opýtali po príčine, princ hneď odpovedal, že sa teší, že od grófky Angely dostal listy. Vnučka mu veľmi milo píše, rozpráva v liste, že sa jej práve vynoril zpod zeme nejaký Ivan Berend, a tento človek bol tak smelý držať jej lekciu a povedať jej do očí, že páni magnáti majú povinnosti aj k vlasti, ktoré však neplnia, vraj princ Tibald by sa mal teraz presťahovať do hlavného mesta, kde by mal bývať každý šľachtic. Vtedy by sa vraj grófka Angela pomerila so svojím starým otcom. Knieža bol šťastný, keď to rozprával. Ale Kaulman robil k tomu veľmi kyslé tvári. Knieža povedal, že si vec ešte rozmyslí. Keď si grófka Angela tak veľmi obľúbila Pešť, snáď ta presídli aj on. Kaulmanovi to bolo iste po vôli. Pravda, tešil sa aj on (!), že grófka Angela jednako len prelomila ľad. To je zrejmý znak, že sa chce pomeriť. Ale on na princovom mieste jednako by sa ešte jedným listom pokúsil primäť grófku, aby sa vrátila domov do Viedne, a nevolala princa do Pešti. Knieža súhlasil, že to bude tak dobre, a predbežne nepôjde do Pešti, ale pokúsi sa privábiť domov grófku.“

„Medzitým však odohrajú sa tiež obidve posledné čarodejné skúšky.“

Triciatatretia postava patrí Julii Gonzaga.

Jej historiu dostaneš v niektorej sbierke noviel.

Na celej postave zaujímavý je len úbor, ktorý pozostáva z nočného rubáša, ušitého zo žihlavového tkaniva, ktorý necháva nohy nezakryté. Ináč pod týmto úborom býva najprísnejšia ženská ctnosť, ako o tom vraví historia, a Julia sa oháňa s nožom v ruke, ktorým chce skoliť každého, kto sa opováži pozrieť na jej nohy. Pripojujem fotografiu.

Doteraz na skúškach bol prítomný aj Kaulman. Ale keď bola reč o skúške Julie Gonzaga, vopred oznámil, že nemôže prísť, lebo musí odcestovať. Ale vraj budem tam ja ako garde des dames.

Ale nebudem tam ani ja.

Keď som doma ukázal mame tú fotografiu, zhrozila sa a kategoricky mi zakázala, že jej synátor veru nesmie sprevádzať umenie, ktoré sa ukazuje na skúške v takomto úbore. Aby som vraj odkázal milostivej, že som chorý, alebo niečo iné. Veru som sa veľmi nepreberal v lžiach, ale dobrosrdečnej rusalke som zrovna povedal: ,Počujteže, mama mi nedovolí, aby som vás sprevádzal, keď máte bosé nohy; a keďže v úlohe práve v tom je vtip, že nemáte na nohách punčochy, tak zajtra u vás nebudem hrať.‘ Pošetilá ženská sa len zasmiala a povedala, že si už nejako pomôže.

Nedbám, nech si robí, čo chce! Ináč mama má úplne pravdu, keď vraví, že ma ta nepustí; a myslím, že aj ja mám pravdu, keď to milostivej poviem.

Ivana tento list veľmi zranil.

Dlho sa zahľadel na túto snímku. Dáma v ľahkom nočnom odeve, ktorý jednou rukou drží somknutý na hrudi, s vražedlným pohľadom, s rozcuchaným vlasom, ukazuje pred seba pravicou, v nej húževnate sviera dýku, a holú nohu kladie na predmet, ktorý je zahalený pokrovcom, a tento zahalený predmet zdá sa, že je mrtvolou muža. Vzdušný rubáš jej prilieha ku plastickým formám.

Tohoto dňa dozvedel sa od druhej dámy historiu Julie Gonzagovej.

Nasledujúceho dňa zase dostal list od Arpáda.

List prišiel práve, keď sa vrátil s pištoľového súboja.

Mladý umelec mu napísal, čo sa stalo.

Evelina sa teraz pred kniežaťom produkovala bez hudby a bez mužského sprievodu. Fotografia je ukážkou tohoto umenia. Keď bola taká úžasne krásna, princípy kniežaťa sa srútily na hŕbu. Išiel k nej a opovážil sa chytiť dámu za ruku. Vražedlná žena sa zrazu zasmiala. ,Knieža! Či nevidíte, že mám v ruke nôž?‘ ,Ten vám viem vziať.‘ Žena sa smiala z plného hrdla, a z ruky rozosmiatej ženy ľahko možno vyrvať nôž. V tej chvíli v stopách Evelininho smiechu zavznela ozvena, nakoľko možno nazvať ozvenou slávičieho hlasu krkanie žaby a pred zhrozeným kniežaťom sa zjavilo zmrzačené, trpasličie stvorenie, ktoré vyliezlo zpoza azacových a myrtových ozdôb siene. Opieralo sa na barly, vlečúc krivé nohy a majúc znetvorenú hlavu vhĺbenú medzi hrbatými plecami, s úškľabkom mrzákov na chudej satyrskej tvári. Tento kobold doštiaral sa pred laškujúci pár.

,Knieža, nie sme tu sami!‘ smiala sa Evelina.

,A čože je toto za skvostný exemplár ropuchy?‘ zvolal zdesene knieža.

,To je môj milý, milovaný, jediný braček,‘ zvolala Evelina a bežala ku mrzákovi, objala ho, zľúbala mu tvár, pohladkala mu hlavu. ,To je moje jediné, drahé potešenie. To je môj tyran, môj mrzký, hašterivý vládca, ktorý ku mne môže prísť, kedy sa mu len páči.‘

,Ošklivá partieka!‘ zvolal knieža. ,V bráne endorskej bosorky striehnúci drak je v porovnaní s ním cherubom; prosím vás nebozkávajte ho na tvár, Evelina! Človeku na večné veky odpadnú od chuti pekné ženské ústa.‘

Evelina odrazu si prehodila cez plecia nejaký burnus, nastrkla si na nohý malé papučky a povedala kniežaťu, že ešte nasleduje triciatatretia skúška.

Knieža sa opýtal: ,Aké má meno?‘

Evelina mu pošepla: ,To sa dozviete pozajtrá.‘

,A ešte kto sa to dozvie?‘

,Nikto druhý.‘

,Ani tento Kaliban?‘

,Ani on.‘

Knieža celkom očarovaný odišiel od Eveliny, na jej poslednom čarovaní bude len sám prítomný. Evelina ku príprave potrebuje deň.

O tejto scéne som sa dozvedel od samého mrzáka, ktorý ma má veľmi rád a každý deň chodí ku mne, aby som sa s ním podelil s olovrantom; lebo hoci ho Evelina zahrnuje všetkým možným, ale jednako sa necíti dobre, ak si nemôže niečo vyžobrať. Tento chlapík, keby bol hneď kniežaťom, sostúpil by na ulici so svojho hintova vyžobrať si krajciar, natoľko je spokojný so svojím povolaním. A mne potom všetko povie za kúsok sladovej cukroviny. To sa mu najmä zapáčilo, že ho knieža pomenoval ,skvostným exemplárom ropuchy‘. Aj sa mi produkoval, ako vyliezol na barlách a ako sa smial zachriplým hlasom, keď ten veľký pán chcel vyrvať z ruky jeho sestry nôž.

„Pozajtra viacej!“

Pozajtra?

Tohoto dňa sa Ivan nechcel dožiť.

Alebo ak sa ho dožije, veru, zanechá po sebe náležité uhryznutie, aby ho tak ľahko nezabudli.

Tejto noci sa mu snívalo o dvoch Juliách Gonzagových — v bdení. Obidve ho chcú zavraždiť, hoci si to nezaslúžil ani od jednej.