ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Otecko,“ riekla Klára oného rána, svraštiac obrvy a složiac ruky, ani bohvie aký zkúsený obchodník, „teraz by som sa s tebou rada shovárala o mojich majetkových pomeroch.“

„Dobre, dušička.“ Odložil noviny a hľadel na ňu tázavo.

„Povedz mi láskave znova, koľko to ja mám vlastných peňazí. Už si mi to neraz riekol, ale ja nemám pamäť pre číslice.“

„Po tetke si zdedila dvestopäťdesiat funtov ročnej renty. Kdežto Ida zdedila len stopäťdesiat funtov.“

„Myslím, že by mi päťdesiat funtov ročne postačilo na moje drobné potreby. Nie som veľmi náročivá a mohla by som si sama šiť šaty, keby som mala stroj na šitie. A tak by som dvesto funtov ročne mohla postrádať.“

„Ak by to bolo nezbytne potrebné.“

„Je to potrebné. Oj, pomôžže mi, môj drahý dobrý tatuško v tej záležitosti, ktorá sa ma tak blízko týka. Harold je vo veľkej peňažnej tvŕdzi, avšak nie svojou vinou.“ Rozpovedala mu všetko takticky a výmluvne. „A teraz sa vmysli do môjho položenia, tatuško. Peniaze pre mňa ceny nemajú. Ledva že raz do roka na ne myslím. Ale teraz vidím, aké sú vzácne. Poraď, ako by som mu pomôcť mohla, lebo peniaze si chcem už zajtra vyzdvihnúť.“

Doktor sa usmial nad jej horlivosťou. „Tak ti na tom záleží striasť sa svojich peňazí, ako sa druhí za tým ženú, aby si ich mohli nadobudnúť. Inokedy by som to nazval prenáhlením, ale dôverujem Haroldovi a uznávam, že je obeťou podlosti. Ponechaj to len na mňa, ja už všetko usporiadam. Mužskí sa lepšie medzi sebou dohodnú. Máš asi päťtisíc funtový kapitál. Ale ten je požičaný a nemôžeš si ho hneď vyzdvihnúť.“

„Bože môj, čože si počnem?!“

„Dá sa to inak zariadiť. Ja mám asi toľký vklad. Ten dám Denverovcom, ako že im to ty posielaš, a ty mi budeš platiť úroky od toho, alebo mi vrátiš, keď zinkassuješ svoje peniaze.“

„Oj, to je skvele! Tatuško, aký si ty dobrý a láskavý!“

„Ale je pri tom prekážka. Nemyslím, že by sa dal Harold nahovoriť, aby prijal od teba peniaze.“

Klára sa zarmútila. „Prečože by neprijal? Aké je to desné, keď chce človek peňažné záležitosti usporiadať.“

„On by bol na to prihrdý, aby prijal od svojej verenice niečo. Ale počkaj, poshováram sa s jeho otcom. Tak to pôjde.“

„Oj, tatuško, buď taký láskavý a urob to čím skôr.“

„Niet lepšieho času, ako je prítomný čas. Pôjdem hneď.“ Napísal ček, vložil ho do tobolky a už sa poberal do súsedov na ranniu návštevu.

Vkročiac do izby admirálovej, zazrel divné veci. Na prostred izbe stál veľký roztvorený námornícky kufor a vôkol neho na koberci ležaly roztrúsené hŕbky námorníckeho šatstva z jemnej jerseyskej vlny, z olejovaného plátna, rôzne knihy, truhlice so sextantmi, nástroje a námornícke čižmy. Starý námorník sedel utrápený medzi starým haraburdím, preberajúc ho a skúmajúc dôkladne a jeho pani sedela na kanape, slzy jej stekaly po rozpálených lícach, lakťami sa opierala o kolená, dlaniami si držala bradu a knísala sa v žiali sem a ta.

„Halló, doktor,“ zvolal admirál, podávajúc mu ruku, „veru nás zlý vietor zašiel, ale ja som už z nejedného horšieho víchra vybŕdol a dá Boh, že všetci traja i tento šťastne prekonáme, hoc sú dvaja z nás úzkostlivejší, ako by sa patrilo.“

„Drahí priatelia, prišiel som vám povedať ako veľmi súcítime s vami. Práve mi dcéra všetko povedala.“

„Tak nenadále nás to stihlo,“ zavzdychla pani Hay Denverová. „Myslela som, že si budeme s Johnom spolu nažívať až do skonania, Boh zná, že sme sa posiaľ navzájom dosť napostrádali — ale on teraz spomína, že pôjde nazad na more.“

„Veru, Walker, nezbýva mi iné. Zprvu som bol celkom zmätený. Na vode by som si vedel poradiť. Už či by nám hrozilo stroskotanie lodi, či by sa človek octnul v bitke námornej — ale na obchodných úskaliach Londýna, kde potkal nezdar syna, tam sa veru nevyznám. Tam mi bol Pearson pilotom a krásne nás zamočil. Ale teraz som sa už spamätal a vidím jasne, ako mi konať načím.“

„A na čom ste sa usniesli?“

„Mám dva plány, ktorými chcem syna prekvapiť. Možno, že som už síce nie taký pružný, ako som býval, ale vy mi dosvečíte, Walker, že zdolám 12 míľ cesty za tri hodiny. Oči mám dobré ako i predtým, iba čo drobnú tlač ťažšie čítam. A um mám jasný. Hoci mám šesťdesiattri roky, som chlap na mieste a bolo by mi škoda ponevierať sa nečinne za ďalších desať rokov. Nezaškodí mi okúsiť zase slanú vodu a dať sa vyšibať vetrom. Veď to teraz nebude štyrročná cesta na mori, neboj sa, maminka. Vrátim sa ku tebe každý mesiac. Bude to, ani čo by som len skočil niekam na návštevu.“ Hovoril prudko a pri tom hádzal svoje námornícke veci nazad do kufra.

„Tak hodláte naozaj znova vztýčiť vašu vlajku?“

„Moju vlajku? Nie. Nech dá Boh zdaru Jej Veličenstvu, ale ona má mladých mužov nadostač a nepotrebuje také staré hríby, ako som ja. Vstúpim do služby na nejakú obchodnú loď proste ako pán Hay Denver. Azda ma len príjmu za druhého alebo tretieho loďného officiera. Divné mi to síce bude, keď pocítim znova loďný mostík pod sebou…“

„Ale ba, to nemôže byť, admirál!“ Doktor si sadol k panej Hay Denverovej a hladil jej ruku, jatý sympatiou. „Musíme vyčkať, na čom sa usnesie váš syn so svojimi veriteľmi, a až keď zvieme, koľká je ztrata, uvidíme ako ju najlepšie zaokryjeme. Potom je dosť času spočítať naše prostriedky.“

„Naše prostriedky!“ Admirál sa rozosmial. „Mám penziu a nič iné.“

„Ale čoby, vyskytnú sa i také prostriedky, na ktoré ste dosiaľ nemysleli. Ja som si na príklad od dávna umienil, že dám svojej dcére päťtisíc vena. Starosti vášho syna i ju trápia a myslím, že sa peniaze najlepšie vynaložia na usporiadanie tejto neblahej záležitosti. Ona má i svoj majetok, ktorý chcela na to obecať, ale myslím, že takto to bude lepšie. Vezmite do opatery tento ček, pani Denverová, a vari ho pred Haroldom ani nespomínajte, len ho použite, keď sa vyskytne potreba.“

„Nech vás Boh požehná Walker, za vaše verné priateľstvo. Nikdy vám to nezabudnem.“ Admirál si sadol na svoj kufor a stieral si čelo ručníčkom.

„Mne je to jedno, či to dám teraz, alebo neskoršie. Teraz sa skorej zíde. Len jednu podmienku mám. Akže by došlo k najhoršiemu, obchod by bol natoľko podkopaný, že by sa nijakými obeťami zachrániť nedal, tak zadržte ček, škoda by bolo vodu do mora liať, a potom by Harold ešte väčšmi potreboval groše, akže by mal začať znova.“

„K tomu nedôjde, Walker, a vám nenačím sa hanbiť za rodinu, do ktorej sa vaša dcéra dostane. Avšak vaše peniaze si predbežne necháme, priateľ náš drahý; povedomie, že ich máme, nás posilní.“

„Tak je všetko v poriadku,“ riekol doktor vstávajúc. „A akže by bolo ešte viac peňazí potrebné, nesmieme ho vystaviť nepríjemnostiam pre niekoľko tisícok. A teraz idem na ranniu prechádzku. Či sa mi nepripojíte, admirál?“

„Nie, lebo musím isť do mesta.“

„Dobre sa tedy majte. Azda sa všetko na dobré obráti. Tak mi je, ako čo by šlo o môjho vlastného chlapca, nebudem mať pokoja, kým sa všetko neusporiada.“