ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Práve tri dni zatým, ako si doktor s admirálom navzájom blahoželali, že ich už teraz pevnejšie sväzky spájať budú, ktoré premenia ich dosavádne priateľstvo v súžitie ešte milšie a intímnejšie, dostala slečna Ida Walkerová list, ktorému sa nielen začudovala, ale ktorý ju i značne rozveselil. List bol písaný v súsednom dome a po raňajkách jej ho doručil malý sluha rudej tvári.

„Drahá slečna Ida," znel počiatok čudného dopisu, ktorého pisateľ preskočil zrazu do tretej osoby, „Pán Karol Westmacott sa úfa, že mu bude dožičené nesmierne potešenie previezť slečnu Idu Walkerovú na svojom tandemtricykli. Pán Karol Westmacott vás ohlási o pol hodiny. Vy budete sedieť na predku. Váš vám úprimne oddaný Karol Westmacott.“ List bol písaný velikými nesúvislými písmenami, ani čo by ho bol nejaký žiačik písal, ťahy nahor boly tenké, nadol veľmi hrubé, a bolo na liste znať, že bol zhotovený s veľkou bedlivosťou a námahou.

Hoc bola forma nezvyklá, smysel bol úplne jasný a Ida sa ponáhľala do svojej izby a ledva sa preobliekla do jasno-popolavých športových šiat, už zastal tandem-tricykel so svojím veľkým majiteľom predo dvermi. Pomohol jej vystúpiť na predné sedadlo s ďaleko slávnostnejšou a vážnejšou tvárou ako obyčajne a o niekoľko minút neskoršie už leteli po peknej hladkej hradskej smerom k Forest Hillu. Ťažký stroj skákal a triasol sa pod veľkými údmi silákovými pri každom skrute; kým malá šedá postava s usmievavou tvárou a zlatistými, kučeravými vlasmi, tisnúcimi sa zpod slameného klobúka s červenou ozdobou, sedela pevne na vysokom sedadle a nechala stupátka, aby sa samé vrtily pod jej nohami. Tak prekonali míľu za míľou, vietor im šľahal do tvár, stromy letmo ustupovaly po oboch stranách cesty, až obišli Croydon a blížili sa k Norwoodu od druhej strany.

„Či ste neustali?“ tázala sa Ida, zaškúliac naňho cez plece a zvrtnúc k nemu malinké ružovasté ucho, chumáč zlatistých kučeravých vlasov a kus belasého oka, žmúriaceho pod samým kútikom víčka.

„Ani trochu. Práve teraz som sa najlepšie rozohnal.“

„Či je to nie veľkolepé mať takú silu? Vy ma vždy upomínate na parostroj.“

„Prečo práve na parostroj?“

„Preto, že i ten má toľko sily a je spoľahlivý a nerozmýšľa. Toto posledné síce nevzťahujem na vás, ale - ale, no, veď vy viete, čo myslím! Čo vám je dnes?“

„Prečo?“

„Volačo vás znepokojuje. Ani raz ste sa nezasmiali.“

Rozosmial sa hlasite. „Ale veď som celkom veselý,“ riekol.

„Oj nie, nie ste. A prečo ste mi písali taký úžasne nútený list?“

„Hľa,“ skríkol, „vedel som, že je to nútené. Sám som si riekol, že to znie až nemiestne, nútene.“

„A prečo ste to teda tak napísali?“

„To som ja tak nesostavil.“

„A kto tedy? Či vaša teta?“

„Oj nie. Je to štýl Slatteryho.“

„Ktože je to, pre pána Jána!“

„Vedel som, že vám to nezatajím, cítil som, že vám to poviem. Či vám je nie známo meno spisovateľa Slattery-ho?“

„Nikdy som o ňom neslýchala.“

„On sa vám vie veľkolepe vyjadriť. Napísal knihu pod názvom: ,Odhalená tajnosť; alebo Usnadnené písanie listov.‘ Tam máte vzorky pre najvšakovejšie listy.“

Ida sa chutne rozosmiala. „A tak ste vy, rozumie sa, jeden z tých listov odpísali.“

„Viete, to bolo vlastne pozvanie mladej dámy na piknik, ale ja som si dal na tom záležať a premenil som to tak, aby to môjmu cieľu zodpovedalo. Tak sa zdá, že Slattery nikdy nepozval nikoho, aby s ním jazdil na tandeme. Ale keď som to napísal, hneď sa mi to zdalo veľmi nútene štylizovaným a tak som doložil k tomu oslovenie i zakončenie, aby to znelo srdečnejšie.“

„A mne sa práve ten začiatok a koniec zdaly podozrivými.“

„Naozaj? Vidíte, ako si vy všímate rozličností štýlov. Aká ste vy domýšľavá! Ja veľmi ťažko chápem podobné veci. Mal som byť lovcom, polesným alebo takým niečím. Nato by som bol súci. Ale teraz som si inšie našiel.“

„A čo takého?“

„Chov dobytka. Mám priateľa zo školy v Texase, a ten tvrdí, že je to skvelé živobytie. Zúčastním sa pri jeho podniku. Všetka práca sa koná na voľnom vzduchu — poľovačka, jazdenie, rybačka. Či by — či by sa vám to nepriečilo, Ida, ísť ta so mnou?“

Ida div nespadla so sedadla od prekvapenia. Jediné slová, ktoré jej na um prišly, boly: „Dobrotivý Bože!“ a tak ich vyriekla.

„To by neprekazilo vaše plány, ani by to nevplývalo na vaše obyčaje.“ Hnal pomalšie a vypustil z ruky zatáčaciu páku tak, že sa veliký stroj bezcielne pohyboval od jednej strany hradskej na druhú stranu. „Viem veľmi dobre, že nie som múdry, ani zručný, ale jednako by som sa všemožne usiloval, aby ste boli pri mojom boku čím najšťastnejšia. Či nemyslíte, že časom mohli by ste si ma i trocha obľúbiť?“

Ida skríkla naplašene. „Ani trochu si vás neobľúbim, ak vbehnete so mnou do tamtoho múru,“ zvolala, keď sa tandem šuchol o míľnik. „Dávajte pozor na kormidlo!“

„Áno, dám. Ale povedzte mi, Ida, či pôjdete za mňa?“

„Oj, to ešte neviem. Ale veď je to hrozne nevhodné téma. Akože sa môžeme o takom niečom rozprávať, keď vás nevidím. Vy mi hovoríte do tyla, a ja aby som si krk vykrútila, ak vám mám odpovedať.“

„Pravdaže. Veď preto som spomenul v liste, že ,Vy budete sedieť na predku‘. Myslel som, že tak mi to pôjde ľahšie. Ale ak vám je to milšie, zastavím stroj, a vy sa môžete zvrtnúť, a tak sa dohodneme.“

„Nebesá!“ zvolala Ida. „Ako si to predstavujete, že si budeme sedieť zoči-voči prostred cesty na nehybnom tricykli, aby sa všetci ľudia z oblokov na nás dívať mohli!“

„Veru by to bolo smiešne. Tak tedy, síďme oba a tisnime tandem pred sebou.“

„Ale ba, to by bolo ešte smiešnejšie.“

„Alebo by som mohol niesť stroj.“

Ida sa rozosmiala. „To by bolo ešte absurdnejšie.“

„Tak tedy pôjdeme rýchlejšie a ja dám pozor na kormidlo. Vôbec nebudem o tom hovoriť, ak vám je to nemilé. Ale ja vás naozaj veľmi ľúbim a bol by som blažený, keďby ste sa odhodlali isť so mnou do Texasu, a myslím, že časom by ste i vy boli so mnou šťastní.“

„A vaša teta?“

„Oj, tá by bola s tým veľmi spokojná. Väčšmi sa bojím toho, či vás váš tatuško pustí. Ja, byť ním, by som vás nechcel ztratiť. Ale napokon je Amerika v dnešnom čase tiež už nie tak veľmi vzdialená, ani je nie taká divá. Vzali by sme si ta veliký klavír a — a jeden exemplár Browninga. A Denver so ženou by nás vše prišli navštíviť. Nažívali by sme si pekne, rodinne. Oj bolo by to veľkolepé!“

Ida sedela, počúvajúc jeho trhané slová a prosté vety šeptané jej zpoza chrbta, ale v neohrabanej reči Karla Westmacotta bolo niečo, čo ju väčšmi dojímalo, ako najvýrečnejšie zaklínanie. Vše zamĺkol, vše sa zajakal, vše si medzi slovami vydýchol, keď v malých neumelých vetách vyrátal všetko, čo si zo spojenia s ňou sľubuje. Ak ho ešte neľúbila, bola mu naklonená a súcítila s ním, a to je už veľmi blízko láske. I to na ňu pôsobilo, že láska k nej, slabej a krehkej, otriasla týmto silákom natoľko, že teraz celý smer jeho života závisí od jej rozhodnutia. Ľavú ruku položila na operadlo. On sa nahol a vzal ju nežne do svojej ruky. Ani sa nepokúsila mu ju vytiahnuť.

„Či smie byť moja,“ tázal sa, „doživotne?“

„Aležeho dáte pozor na kormidlo,“ zvolala usmievajúc sa na neho cez plece; „a už mi dnes o tom nehovorte, prosím vás.“

„A kedy sa dozviem, ako ste sa rozhodli?“

„Oj, dnes večer, alebo zajtra, čože ja viem. Musím sa poradiť s Klárou. Hovorme o niečom inom.“

I hovorili o inom. Ale jej ľavá ruka spočívala ešte vždy v jeho ruke a on i bez opätovného tázania sa vedel, že je všetko v poriadku.