E-mail (povinné):

Arthur Conan Doyle:
Mimo mesta

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Anna Studeničová, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 21 čitateľov

3. Obyvatelia Pustatiny

Ako veľmi vplývajú i najnepatrnejšie okolnosti vše na naše osudy! Keby neznámy staviteľ a majiteľ týchto troch nových predmestských bytov bol postavil každú villu na vlastnom ohraničenom území, pravdepodobne by sa tieto tri malé rodiny len povrchne boly oboznámily, takže by nebolo nijakej príležitosti ku všetkým tým dejom, ktoré sa odohraly. Ale bolo tam ohnivko, ktoré ich spájalo. Aby sa vyznačil niečim pred ostatnými norwoodskými staviteľmi, odhodlal sa majiteľ víl založiť spoločný lawn-tennis, ktorý sa rozprestieral za domami s tuho vypätými sieťmi, nízko strihanou zelenou pažiťou, a širokými bielenými čiarami. V túžbe za siliacimi športy, ktoré sú Angličanovi také nezbytné, ako povetrie a potrava, prišiel ta mladý Hay Denver, keď sa vymanil z obťažnej práce veľmestskej; ta sa dostavil i doktor Walker so svojimi dvoma spanilými dcérami Klárou a Idou a nechybeli tam ani championi trávniku: svalovitá vdova v krátkych sukňach a jej silácky bratanec. Ešte leto ani neminulo, už sa znali všetci v tomto pokojnom kútiku sveta tak dobre, ako by sa po rokoch povrchnejších formálnejších stykov neboli znali.

A zvlášť cennou bola táto intímnosť a toto kamarátstvo pre admirála a doktora. Každý mal medzeru vo svojom živote, ako sa to u každého vyskytne, kto v nenarušenej sile vystúpi z veľkého závodišťa života, ale svojou spoločnosťou môže vyplniť medzeru v živote súsedovom. Je pravda, že nemali mnoho spoločného, ale to vše skôr prospieva priateľstvu, ako by mu prekažalo. Každý bol oduševnený za svoje povolanie a v ňom sústredňoval celý svoj zaújem. Doktor čítaval ešte vždy od prvej až do poslednej písmeny svoj „Lancet“ a „Medicínsky Denník“, býval na všetkých odborných schôdzkach, a býval vše nanajvýš rozohnený, vše zase znechutený výsledkami pôsobenia novovymenovaných okresných lekárov a zariadil si malý laboratórium, v ktorom, otočený policami, plnými fľašiek s glycerínom, kanadským balzamom a žieravými tekutinami, ešte vždy pitval mikrotomom a skúmal svojím dlhým staromódnym mikroskopom záhady prírodné. So svojou typickou tvárou, na čisto oholenou bradou, s pevne črtanými ústy, silnými čeľusťami, vážnymi očami a dvoma bielymi chumáčikami fúzov, nemohol byť považovaný za iného, ako bol, totiž: na slovo vzatý znatný anglický lekársky radca, blížiaci sa päťdesiatke alebo prekročivší ju o rôčik alebo i o dva roky.

Kým bol doktor na vrcholci svojej slávy, vedel byť pokojný a chladnokrvný pri dôležitých veciach, teraz ako sa utiahol, rozčuľovaly ho pletky. Muž, ktorému sa pri ťažkých operáciach ani prst nezachvel, hoc boly: nielen život jeho pacienta, ale i jeho vlastná reputácia a budúcnosť na vážkach, rozčuľoval sa teraz z hĺbky duše pre zapotrošenú knihu, alebo nejakú nedbalosť slúžkinu. On to sám zbadal a znal toho príčinu. „Kým žila Mary,“ hovorieval, stála ona medzi mnou a všetkými drobnými mrzutosťami. A ja som sa mohol obrniť potom, keď išlo o vážne veci. Moje dcéry sú také dobré, aké dievčatá len môžu byť, ale ktože zná chúťky mužove tak dokonale, ako vlastná žena?“ A táto rozpomienka vykúzlila pred neho spústu hnedých vlasov a úzku bielu ruku na prikrývke, a on cítil, ako to pocítil každý z nás, že ak nežijeme v mysli ďalej s našimi zvečnelými a nevhĺbime sa do ich charakteru po smrti, tak sme ošialení a oklamaní o naše najvyššie nádeje a najjemnejšiu nazieravosť do ľudskej prírody.

Avšak doktor mal náhradu za svoju ztratu. Strmé stupne osudu sa k vôli nemu vyhladily, lebo v celom Londýne nebolo pôvabnejších, nežnejších, umnejších, a sympatickejších dievčat, ako bola jeho Klára a Ida. Také boly veselé, zručné, chápavé, tak sa zaujímaly o všetko, čo bolo jemu dôležité, že ak bolo vôbec možno nahradiť niekomu ztratu dobrej manželky, dcéram Baltazára Walkera sa to podarilo.

Klára bola vysoká, štihlá, hybká, súmernej, pôvabnej postavy. V jej zjave bola istá vznešenosť a odlišnosť, takže ju priatelia nazvali „kráľovskou“ a kritici hovorili o nej, že je neprístupná a chladná.

Či bolo tomu tak či onak, ale jej to bolo dané od prírody, lebo sa od malička rôznila od všetkých, ktorí ju okružovali. V jej povahe nebolo družnosti. Myslela vlastným rozumom, videla vlastnými očami, konala z vlastného popudu. Tvár mala bledú, skôr do očí bijúcu, ako krásnu s velikými tmavými očami, hľadiacimi tak vážne a skúmavo, schopnými rýchleho prechodu z radosti do nadšenia a reagujúce okamžite na každé slovo a každý skutok vo svojom kruhu, že samé tie oči priťahovaly mnohých ďaleko silnejšie, ako nevšedná krása jej mladšej sestry. Dušu mala silnú a pokojnú a jej pevná ruka prevzala na seba všetky povinnosti matkine, ona spravovala domácnosť, držala služobníctvo na úzde, potešovala otca a zaujala sa mladšej sestričky od oného nešťastného dňa, keď matku ztratily.

Ida Walkerová bola o dobrú dlaň nižšia ako Klára, v tvári tučnejšia, postavy plnšej. Mala jasné žlté vlasy, a v hĺbke šibalských očú kmitala sa neutuchujúca iskra humoru a veselosti. Ústa mala veľké, ale krásneho útvaru, kútiky trocha nahor vytiahnuté, čo jej dodávalo výrazu neobyčajnej vnímavosti pre vtipy, tak že sa človeku zdalo, i keď bola celkom vážna, akoby skrytý úsmev večne pohrával krásnymi perami. Bola moderná od hlavy až po vysoké opätky svojich elegantných topánočiek, netajila, že má rada pekné šaty a zábavy, náružive rada sa hrala tennis a chodievala do komickej opery, horlila za tancom, ač sa jej ho málo dostávalo, túžila stále za nejakým novým vzrušením, a jednako za všetkými tými ľahšími črtami jej rázu skrývalo sa svrchovane rýdze anglické dievčie srdce. Ona bola dušou a jasom domu, zbožňovaná rovnako sestrou i otcom. Taká bola rodina v čísle druhom. Ešte nazreme i do poslednej villy a náš úvod bude úplný.

Admirál Hay Denver nepatril k oným kvetúcim, šedivým, srdečným námorníkom, ktorí sú častejší vo vymyslených románoch, ako v sozname maríny. Ba práve naopak. On reprezentoval ďaleko všednejší typ námornícky. Bol chudej hranatej postavy s asketickými črtami tvári, orličím nosom, našedivastý s vpadnutými lícami, a vyjmúc plných šedivých fúzov, hladko oholený. Tichý pozorovateľ, zvyknutý triediť ľudí dľa zovňajška, bol by ho vradil medzi vysokých cirkevných hodnostárov s náklonnosťami k usadlému životu na vonkove, alebo medzi správcov velikých štátnych škôl, ktorý sa rád pripojil k žiakom, pestujúcim športy v prírode. Pery mal pevné, bradu vyčnievajúcu, pohľad prísny a tvrdý a v obcovaní dbal bedlive všetkých pravidiel slušnosti. Štyridsať rokov, strávených v prísnej disciplíne, spravilo ho zamĺklym a zdržanlivým. Ale ak sa sišiel so seberovným, vďačne sa pustil do rozhovoru vo volnom štýle palubovom, a mal značnú zásobu malých suchých anekdôt z celého sveta a zaujímavých tým, že boly čerpané zo zkúsenosti človeka, znajúceho všelijaké fázy života. Vycivený a chudý ani jokey, vzpriamený ani bič, rozháňajúc sa striebrom okutou malakskou trstenicou, chodil po predmestkých uliciach každý deň takým istým odmeraným krokom, ani čo by sa bol prechádzal po palube svojej vlajkovej lodi. Mal na líci známku, svedčiacu o svedomitej službe, lebo okrem jazvy mal tam plno jamiek od brokov, granáty zasiahnuvších ho pred tridsiatimi rokmi, keď slúžil pri lancasterskej delostreleckej batterii. Ale preto bol zdravý a svieži a hoc bol o pätnásť rokov starší ako jeho priateľ doktor, mohol byť považovaný za mladšieho.

Život panej Hay Denverovej bol veľmi rozkúskovaný a jej pobyt na suchej zemi vyžadoval nepomerne viacej vytrvalosti a sebaobetavosti, ako jeho na mori. Po svatbe strávili spolu štyri mesiace, zatým nasledovala roztržka štyrročná, keď sa on plavil v obrnenej lodi medzi ostrovom St. Helenou a Oil Riversom. Potom nastal blažený rok pokoja a usadlosti, ale zatým nasledovalo deväť rokov len s trojmesačnou prestávkou, z toho strávil päť rokov na mori Pacifickom a štyri roky na Východno-indickom. Zatým im bola dožičená pokojnejšia päťročná lehota, keď mal službu v obvode Kanálu[4] a mohol s času na čas skočiť domov — lenže potom musel stráviť tri roky v Stredozemnom mori a štyri v Halifaxi. Až teraz sa tento starý manželský pár, ktorý si bol takmer cudzí, usalašil trvale v Norwoode, kde, keďže poludnie ich života bolo rozorvané, aspoň večer sľuboval byť príjemný a úplný. Pani Hay Denverová bola vysoká, silná dáma s tvárou jasnou, okrúhlou, rudolícou, ešte vždy peknou, a uhladeného ženského chovania. Celý svoj život posvätila oddanej láske, delenej medzi mužom a jediným synom Haroldom.

A tento syn ich držal v súsedstve Londýna, lebo admirál lnul ešte vždy k lodiam a k slanej vode tak isto, ako predtým, a bol medzi plachtami dvojtonnovej jachty práve taký blažený, ako na veliteľskom mostíku velikého monitora. Keby bol býval voľný, iste by sa bol usadil na pobreží Devonshire-u alebo Hampshire-u. Ale tu bol Harold, ktorého záujmy im boly zákonom. Harold mal práve dvadsaťštyri roky. Pred troma rokmi vzal ho do svojho obchodu otcov dobrý známy, chef obchodu s cennými papiermi, veľmi sbehlý na burze. A po zaplatení tristo guinei členského príspevku a troch záruk po päťsto funtov, bolo jeho meno v správe zaznačené, i všetky ostatné formality boly odbavené a on sa octnul ako nepatrná jednotka vo víre svetového trhu peňažného. Tam, pod vodcovstvom otcovho priateľa, zasvätili ho do záhad špekulácie na hausse a baisse (stúpanie a klesanie cien cenných papierov), do všetkých zvlaštnych zvykov na burze, a do spletitosti docielenia zisku a do rôznych prenáškových obchodov. Naučil sa, do čoho môže najvýhodnejšie investovať peniaze stránok, ktorý dohadzovač docieli najlepšiu cenu v učastinách Novo-Zeelanských a ktorý sa nezaoberá inými papiermi mimo amerických železničných účastín. Okrem týchto ovládal i mnohé iné znalosti a to tak dokonale, že sa mu počalo dariť; kam diaľ si k trvalému obchodovaniu viacej stránok získal, a i nové stránky si pritiahol. Ale toto zamestnanie nezodpovedalo jeho vrodeným náklonnostiam. Po otcovi zdedil lásku k voľnému vzduchu a chuť k mužnej a prirodzenej existencii. Byť zprostredkovateľom medzi tými, ktorí sháňali majetok a majetkom, za ktorým sa on hnal, alebo byť pre iných živým barometrom, zaznačujúcim stúpanie a klesanie tlaku veľkého mammona na tržištiach peňažných, nezdalo sa mu byť zamestnaním, pre ktoré ho Prozreteľnosť obdarila širokými plecami, silnými údami a súmernou postavou. Okrem toho i jeho otvorená tmavá tvár s rovným gréckym nosom, očami veľkého strihu a okrúhla, čiernymi kučeravými vlasy pokrytá hlava, pristaly by skôr mužovi, majúcemu záľubu vo fyzickej práci. Avšak hoc bol medzi svojimi kollegami obľúbený, svojimi klientmi ctený a doma vrele milovaný, nemal pokojného ducha a jeho myseľ sa búrila neprestajne proti okolnostiam, okružujúcim ho.

„Vieš, Willy,“ riekla pani Hay Denverová raz večer, stojac za manželovou stoličkou a opierajúc sa rukou o jeho plece, „mne sa vše tak vidí, ako čo by Harold nebol šťastlivý.“

„Ale čoby, nášmu huncútovi, ako vidíš, nič nechybí,“ riekol admirál, ukazujúc na syna cigarou. Boli po večeri, a cez roztvorený francúzsky oblok stolovej bol dobrý výhľad na hrište tennisové i na hráčov. Práve skončili set (partiu hry) a mladý Karol Westmacott zarážal lobdy čím najvyššie, aby padly do stredu hrišťa. Doktor Walker a pani Westmacottová prechádzali sa pozdĺž trávnika, ona sa rozoháňala raketou, keď zdôrazňovala svoje poznámky a on načúval s naklonenou hlavou, prikyvujúc vše na znak súhlasu. Na najbližšom konci, opierajúc sa o zábradlie, stál Harold vo flanelovom obleku a shováral sa s obidvoma sestrami, a dlhé tiene všetkých stlaly sa na pažiti za nimi. Dievčatá boly oblečené rovnako v tmavých sukniach a ľahkých červených tennisových blúzkach a maly červenými stuhami zdobené slamené klobúky, a keď im rudý odblesk zapadajúceho slnca zalial pôvabné tváre, Klára, vážna a pokojná, a Ida, šibalská a smelá, skytaly pohľad, ktorý by bol i najkritickejší zrak upútal.

„Veru tomu šťastie z očú hľadí, maminka,“ dotvrzdzoval, smejúc sa. „Ani to je nie ešte tak dávno, keď sme my dvaja tak spolu stáli, ako tamtí, a nepamätám sa, že by sme vtedy boli bývali nešťastní. Za našich čias sme hrávali kroket, a dámy nenosily takých krátkych a priliehavých sukieň. V ktoromže to roku bolo? Vari pred tým, ako ma poverili kommandom na Penelope?“

Pani Hay Denverová pohladila ho po našedivastých vlasoch. „Bolo to, keď si sa vrátil na Antelope, práve predtým, ako ťa povýšili.“

„Ach ozaj, keď som bol na mojej milenej Antelope! Aký to bol klipper![5] Ona prekonala proti vetru o dva uzly viacej, ako ktorákoľvek loď jej nosnosti. Či sa pamätáš na ňu, maminka? Videla si ju, keď zakotvila v Plymouthe v prístave. Či to nebola krása?“

„Veru bola, môj drahý. Ale keď hovorím, že sa mi Harold nezdá byť šťastným, tak sa to vzťahuje na jeho každodenný život. Či si si nikdy nevšimol, aký je vše zadumaný a roztržitý?“

„Možno, že je zamilovaný. Tak sa mi vidí, ako čo by sa tamto bol do pekných lán zamotal.“

„Veru máš pravdu, Willy,“ dotvrdila matka vážne.

„Len by som nedbal znať, ktorá ho z tých dvoch väčšmi okúzlila.“

„To neviem.“

„Obe sú roztomilé. Ale pokým sa kláti ani trsť medzi obidvoma, nemôže mať vážnych úmyslov. Ostatne je náš šuhaj už dvadsaťštyriročný a v poslednom roku zarobil päťsto funtov. Skôr by sa mohol oženiť, ako ja, keď som bol lieutenantom.“

„Myslím, že teraz zvieme, ktorá je jeho vyvolená,“ poznamenala skúmajúca matka. Karol Westmacott sa už nabažil vyhadzovania lôbd a shováral sa s Klárou Walkerovou, kým Ida pokračovala v rozhovore s Haroldom, pri čom sa vše z chuti rozosmiala. Práve začali nový set a doktor Walker, ako zvyšný hráč, prešiel bráničkou a blížil sa po chodníku.

„Dobrý večer, pani Hay Denverová,“ riekol, zdvihnúc široký slamený klobúk. „Smiem vojsť?“

„Dobrý večer, doktor, nech sa vám páči.“

„Okúste jednu z týchto,“ riekol admirál, núkajúc ho cigarami. „Nie sú zlé. Dostal som ich z Moskitského territoria. Práve som na to pomýšľal, zavolať vás na ne, ale sa mi zdalo, že sa tam veľmi dobre cítite.“

„Pani Westmacottová je neobyčajne múdra žena,“ riekol doktor, zapáliac si cigaru. „Ozaj, práve ste spomneli Moskitské Pobrežie. Či ste vy tam videli častejšie hylu?“

„Takého mena niet v sozname,“ odpovedal námorník určite. „Je tam síce Hydra, pancierová loď na ochranu prístavu, ale tá z domášnych vôd vôbec nevychodí.“

Doktor sa rozosmial. „Žijeme v dvoch rôznych svetoch,“ riekol. „Hyla je malá zelená žaba, žijúca na stromoch, a Beale založil na úkazoch jej nervových buniek svoje názory o protoplasmách. A tento predmet ma veľmi zaujíma.“

„Bola tam v horách veru všelijaká chrobač. Keď som mal tam službu na rieke, počul som v noci také zunenie, ani čo by som bol na kilometer od veľkej strojovej dielni vzdialený. Ani spať sme nemohli pre pišťanie, čvirikanie a kŕkanie. Pre pána Jána! Aká je to žena! Troma skokmi premerala celý trávnik. Mohla tá byť za starých čias kapitánom na plachtovom korábe.“

„Je to zvlášť pozoruhodná pani.“

„A hrozne prepiata.“

„A veľmi citlivá v niektorých veciach,“ doložila pani Hay Denverová.

„Pozrimeže!“ skríkol admirál, drgnúc doktora prstami. „Pamätajte na moje slová, Walker, že ak sa nebudeme mať na pozore, tá žena nám svojimi prednáškami roznieti celú vzburu. Tu moja žena je už nespokojná s čím-tým a onedlho to ani s vašimi dcérami lepšie nebude. Človeče, musíme sa sdružiť i my, ináč bude po disciplíne.“

„Iste že je trocha výstredná vo svojich názoroch,“ riekol doktor, „ale v podstate smýšľam práve tak, ako ona.“

„Výborne, doktor!“ zvolala domáca pani.

„Čo? Vy prevrátený zradca vlastného pohlavia! Štatariálne vás odsúdime ako úskoka!“

„Jednako má ona pravdu. Povolania sú ženám nie dostatočne prístupné. Ony sú ešte vždy priveľmi omedzované, nepripúšťané do všetkých úradov. A je to slabý národ, ženy, ktoré pracujú o svoj vezdejší chlieb — sú úbohé, nezorganizované, bojazlivé a prijímajú ako nejakú milosť, čo môžu požadovať sťa svoje právo. A to preto, že je ich záležitosť nie ustavične na pretrase pred verejnosťou, lebo keby ich volanie za urovnoprávnením bolo také hlasité, aké veľké sú ich sťažnosti, celý svet by sa tým ozýval a prekričaly by všetko ostatné volanie za nápravou. Ono je to pre nás mužov veľmi príjemné, byť zdvorilými oproti ženám bohatým, zjemnelým, ktorým je už život v každom ohľade uľahčený. Ale je to púha formalita, lstivé zachovávanie pravidiel slušnosti. Jestliže sme zdvorilí v peknom slova smysle, máme sa pričiniť a pomáhať ženám v borbe o postať; keď ony našej pomoci skutočne potrebujú — keď to znamená pre ne život alebo smrť, či dostanú postavenia primerané ich schopnostiam. Vtedy nemáme húsť zanovite, že je to neženské pracovať i vo vyšších povolaniach. To je ženské, hladom mrieť, ale je to neženské, pracovať umom, Bohom im daným. Nuž či je to nie úžasné závodenie?“

Admirál sa chichotal. „Walker, veď ste vy ani nejaký fonograf, všetko to, čo vám navraveli, ste teraz odremzili. Každé slovo je číra vzbura, lebo mužovia majú práve tak svoje povinnosti, ako aj ženy, lenže sú ony už od prírody rozlišné. Napokon sa dožijeme, že žena vztýči ríšsku vlajku na admirálskej lodi a že bude velieť vojenskej eskadre na Kanáli.“

„Dobre, ale zabúdaš, že máme ženu na prestole, ktorá panuje nad celým národom,“ podotkla admirálka; „a každý uznáva, že lepšie panuje, ako by ktorýkoľvek z mužov panovať mohol.“

Admirál bol trocha zarazený týmto zavrátením. „To je celkom iné,“ riekol.

„Mali by ste sa zúčastniť na ich najbližšom shromaždení. Ja si tam zaistím miesto. Práve som to sľúbil panej Westmacottovej. Ale sa už schladilo, a dievčaťom je treba isť domov. Dobrú noc! Po raňajkách vás ohlásim na našu obvyklú prechádzku, admirál.“

Starý námorník hľadel žmurkajúc za svojim priateľom.

„Koľko môže mať rokov, maminka?“

„Myslím, že má vyše päťdesiat.“

„A pani Westmacottová?“

„Počula som, že má štyridsaťtri.“

Admirál mnul si ruky, celý sa chvel od dobrej vôle. „Jedného pekného dňa zvieme, že tri a dva sú jeden,“ riekol. „Stavím sa na to s tebou o nový klobúk, maminka.“



[4] Pruh mora medzi Anglickom a Francúzskom.

[5] Úzkoboká loď, vhodná do úskalistých pásiem morských.




Arthur Conan Doyle

— škótsky spisovateľ, ktorý sa preslávil poviedkami o Sherlockovi Holmesovi. Jeho ďalšie veľmi známe dielo je Stratený svet. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.