ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Od oného dňa bolo po doktorovom pokojnom živote. Nikdy sa tak zrazu nepremenila tichá a poriadna domácnosť na medvediu peleš a spokojný človek na svrchovane nešťastného človeka. Predtým si to vôbec neuvedomil, ako ho jeho dcéry chránily od všetkých každodenných trampôt. Teraz nielen že sa oňho neozrely, ale ony samy sa staly pre neho zdrojom starostí. Len teraz chápal, akých dobrodení bol predtým účastný a začal vzdychať za onými blahými časmi, kým na jeho dievčatá nevplývala ešte pani zo súsedstva.

„Čo hľadíte tak nešťastne do sveta?“ podotkla jedného rána pani Westmacottová. „Ste bledý a premenený. Mali by ste spraviť so mnou desaťmíľový výlet na tandeme.“

„Trápim sa pre svoje dievčatá.“ Prechádzali sa po zahrade, kam s času na čas doliehal zo zadnej časti domu ťahavý smutný zvuk francúzskej trúby.

„To trúbi Ida,“ vysvetľoval. „Keď sa nezaoberá chemiou, cvičí sa na tom úžasnom inštrumente. A Klára je tiež ani posadlá. Už to začína byť celkom neznesiteľným.“

„Ale, doktor, doktor!“ zvolala, pohroziac mu prstom a usmejúc sa jemne. „Musíte žiť podľa svojich zásad — musíte svojim dcéram dožičiť tej samej svobody, ktorú vymáhate iným ženám.“

„Svobody im, milosťpani, istotne dožičím. Ale toto je už blízke nekázanosti.“

„Jeden zákon je pre všetkých, priateľ môj.“ Šuchla ho karhavo rúčkou svojho slnečníka. „Keď ste vy mali dvadsať rokov, predpokladám, že vám váš otec neprekážal študovať chémiu, alebo hrať na nejakom hudobnom nástroji. A keby to bol urobil, boli by ste ho považovali za násilníka.“

„Ale keď sa obe zrazu tak celkom zmenily.“

„Pravdaže. Všimla som si, že sa nedávno veľmi oduševňovaly za voľnosť. Zpomedzi všetkých mojich učedlníc budú ony azda najoddanejšie a najvytrvalejšie, čo je pochopiteľné, keďže je ich otec jeden z našich najspoľahlivejších obhájcov.“

Doktor mykol sebou netrpelive. „Tak sa zdá, že je už po mojej autorite,“ zvolal.

„Ale čoby, drahý priateľ. Ony sú teraz iba trocha prepiate, a virgajú, veď pretrhly putá obyčají.“

„Ani si to predstaviť nemôžete, milosťpani, čo všetko som už podstúpil. Zkúsil som úžasné veci. Minulej noci, ledva som sviecu vyhasil, stal som na hladký a tvrdý predmet, ktorý sa začal hýbať podo mnou. Až ma prehradilo. Zažnem gáz a vidím velikú korytnačku, ktorú si Klára do domu doniesla. Je to špinavý zlozvyk mať takých maznákov.“

Pani Westmacottová sa mu poklonila. „Ďakujem vám, doktor, za ľúbeznú narážku na moju úbohú Elizu.“

„Na moju česť, že som na tú celkom zabudol,“ zvolal doktor a celý sa začerveňal. „No a jedno také domáce zviera by človek ešte strpel, ale dvoje je mi už primnoho. Ida má totiž opicu, ktorá býva najradšej hore, na týči záclonovej. To je desný tvor. Bude sedieť nehybne, až kým nevidí, že človek naň zabudol a potom začne zrazu skákať s obraza na obraz, až objazdí všetky štyri steny, potom sa kolíše na šnúre zvoncovej a na ostatok ti skočí na vrch hlavy. Pri raňajkách ukradla pražené vajce a namazala ním kľučku na dverách. Ida nazýva tieto roztopašnosti zábavnými pletkami.“

„Netrápte sa, ešte bude všetko dobre,“ uisťovala ho vdova znovu.

„A Klára je práve taká protivná. Klára, ktorá bývala vždy dobrá a jemná, ani čo by bola svojej nebohej matke z oka vypadla. Tá zase nechce upustiť od svojho hlúpeho úmyslu stať sa pilótom, a nehovorí o inom, iba o bligotavých svetlách, skrytých úskaliach, o pravidlách signálových a tomu podobných nesmysloch.“

„Ale prečo by to bolo hlúpe? Či jest vznešenejšieho povolania, ako napomáhať obchod šťastným vovedením námorníkov do prístavu? Ja myslím, že práve vaša dcéra je na to obdivuhodne nadaná.“

„Odpusťte, avšak ja smýšľam o tomto opačne.“

„Tak ste nedôsledný.“

„Dovoľte, ale ja to vidím v celkom inom svetle. A bol by som vám veľmi povďačný, keď by ste na moju dcéru vplývali a ju od jej úmyslu odhovorili.“

„Tak chcete, aby som i ja bola nedôsledná!“

„Tedy mi to odopriete?“

„Veru. Tu nemôžem sprostredkovať.“

Doktor bol veľmi rozhorčený. „Dobre, milosťpani. Nezbýva mi iné, ako aby som sa vám porúčal.“ Zdvihol svoj široký slamený klobúk a odišiel. Vdova hľadela za ním žmurkajúc. Bola prekvapená, že sa jej doktor nepomerne lepšie páčil, keď sa tak mužne a rozhodne choval. Bolo to nerozumné, i proti jej zásadám, ale bolo tomu tak, a nijakým dôvodením sa to vyhovoriť nedalo.

Vzrušený a napálený utiahol sa doktor do svojej izby, že si noviny prečíta. Idy tam nebolo, a len vzdialená kvíľba fujary naznačovala, že je hore v budoáre. Klára sedela oproti otcovi so svojimi dráždivými mappami a s belasou knihou. Doktor pozrel na ňu, a jeho pohľad utkvel prekvapene na prednej pole sukni dcérinej.

„Moja drahá Klára!“ zvolal, „veď si si ty sukňu roztrhla!“

Klára sa len usmiala, a urovnávala si šaty. Otec užasol, zazrúc červený plyš fotele, kde mala byť sukňa.

„Celú ju máš roztrhnutú,“ skríkol. „Čože si robila?“

„Ale, tatuško môj drahý, čože by si sa ty rozumel do tajností dámskych oblekov. To je rozdvojená alebo takzvaná nohavicovitá sukňa.“

Iba vtedy videl, že to bolo naschvál tak ušité a že jeho dcéra mala oblečené neobyčajne široké chlapčenské nohavice.

„To mi bude veľmi príhodné k čižmám z nepremokavého remeňa,“ vysvetľovala.

Otec smutne potriasol hlavou. „Tvojej drahej maminke by si sa takto nepáčila,“ riekol.

Za chvíľočku bolo spiknutie vo veľkom nebezpečí. V otcovej výčitke bolo toľko jemnosti, a odvolanie sa na matku vohnalo jej slzy do očú, tak že si Klára už chcela kľaknúť vedľa neho a vyjaviť mu všetko, keď sa dvere rozletely a Ida vrútila sa do izby. Bola v krátkej šedej sukni, akú mala i pani Westmacottová, rozkrýdlila ju rukami a tancovala okolo náradia.

„Je mi, ani čo by som bola herečkou z Gaiety!“^[13] zvolala. „Ako úchvatne sa to musí hrať na javisku! Ani by si neveril, aké podarené sú tieto šaty, tatuš. Tak voľne je človeku v nich. A či je Klára tiež nie rozkošná?“

„Choď naskutku do svojej izby a preobleč sa!“ zahrmel doktor. „Je to nanajvýš neslušný oblek a nestrpím, aby sa moje dcéry tak šatily.“

„Že neslušný! Ale, tatuško! Veď je to na vlas tak ušité, ako šaty panej Westmacottovej.“

„V mojich očiach sú neslušné. A tvoje tiež, Klára. Vaše chovanie je pohoršlivo-výstredné. Z domu ma takým činom vyháňate. Idem radšej do svojho klubu v meste. Lebo vo vlastnom dome nemám pohodlia ani pokojnej mysli. Už to dlhšie nevydržím. Dnes prídem neskoro, pôjdem na lekársky sjazd. Ale keď sa vrátim, azda si zatiaľ rozmyslíte, čo robíte, a vymaníte sa zpod zkazonosného vlivu, ktorý vás od nedávna tak veľmi premenil.“ Schytil klobúk, tresol dvermi na stolovej a o niekoľko minút počuly, ako buchol i zahradnými vrátami.

„Víťazstvo, Klára, víťazstvo!“ zavýskla Ida, piruettujúc ešte vždy po izbe. „Počula si, čo povedal? Zkazonosný vliv! Ale či to nechápeš, Klára? Prečo si taká preblednutá a mrzutá? Čo nevyskočíš a nevrtíš sa so mnou?“

„Priala by som si, aby už bolo po všetkom. Prieči sa mi, trápiť ho. Teraz už patrne zkúsil, že je nepríjemné, tráviť život s reformátormi.“

„Ešte to len začína chápať. Ešte je nezbytná jedna malá lekcia. Nesmieme všetko zkaziť, keď by sme sa zháčily pred zakončením.“

„Čo zamýšľaš ešte? Len nech je to nie priveľká roztopaš! Mne sa vidí, že sme už priďaleko zašly!“

„Oj, to môžme pokojným svedomím spáchať. Obe sme zasnúbené, a to všetko usnadní. Harold spraví, o čo ho požiadaš, menovite keď vie príčinu, a môj Karol bude ochotný na všetko i bez vysvetlenia. Veď vieš, ako súdi pani Westmacottová o dievčenskej zdržanlivosti. To je iba zdráhavosť na oko a číra pretvárka a prežitok z temných dôb zenany. Veď tak hovorila. Musíme sa podľa toho držať. Keď sme ju vo všetkom sledovaly, nesmieme sa štítiť ani tejto poslednej zásady.“

„Čo chceš vykonať? Nehľaď tak škodoradostne, Ida. Si ani dáka zlá víla so zlatými vlasmi a šibalsky sa lesknúcimi očami. Už viem, že chceš navrhnúť niečo, nad čím užasnem!“

„Dnes večer bude u nás večierok.“

„U nás? Večierok!!“

„Prečože by nebol? Mladí ľudia mávajú večierky, prečo by to nemaly i dievčatá.“

„A kohože si pozveme?“

„Nuž, rozumie sa, že Harolda a Karola.“

„S admirálom a s paňou Hay-Denverovou?“

„Ale čoby. To by bolo veľmi staromódno. Musíme kráčať s časom, Klára.“

„A čo im dáme na večeru?“

„Také niečo, čo by malo náter jemnej rozpustilosti, fešnosti a čo sa neskoro v noci jedáva. Počkajže! Šampaňské víno nesmie chybieť — a ustrice! V románoch všetci roztopašní ľudia hostia sa šampaňským a ustricami. A okrem toho ustrice netreba variť. Koľko máš peňazí, Klára?“

„Tri funty.“^[14]

„Ja mám funt. Či nevieš, koľko stojí šampaňské a koľko ustríc zje dospelý muž?“

„Ani o jednom ani o druhom nemám poňatia.“

„Spýtam sa Karola. Ba radšej sa spýtam Johanky. Tá bola kuchárkou, tá to iste vie.“

Keď sa Johanky krížom-krážom vyzvedaly, nechcela sa určite vysloviť o miere, lebo že to závisí i od pánov, akí sú jedáci, i od ustríc, či sú väčšie alebo menšie. Naveľa toľko vytiahli z nej a z privolanej kuchárky, že z troch tuctov ustríc sa môže každý nasýtiť.

„Objednáme tedy osem tuctov,“ riekla Ida, značiac všetko, čo im bolo potrebné. „A dve pinty šampaňského. Trochu čierneho chleba, octu, korenia. To by bolo všetko. „Ani je to nie ťažko, dávať večeru.“

„Ale mne je to naskrze nie po vôli. Jednako sa to nesvedčí.“

„Ale je nezbytné, ak chceme naše dielo dokončiť. Ak sa teraz zháčime, všetko pokazíme. Tatuško sa vráti vlakom o 9.45. O desiatej bude pri bráne. Vtedy musíme mať všetko pohotove. Pozvi Harolda na deviatu, ja pozvem Karola.“

Pozvaní prijali pozvanie vďačne. Harold bol do všetkého už zasvätený a hneď pochopil, že je to nový bod spiknutia. Karol bol natoľko privyknutý na exentricity svojej tety, že by sa bol skôr na tom pozastavil, ak by niekto primeravo dbal etiketty. O deviatej vošli oba do stolovej v čísle druhom, kde nebolo domáceho pána doma. V izbe horela lampa, červeno zatienená, stôl bol prikrytý sňahobielym obrusom, a na ňom bola prichystaná chutná hostina, a okrem toho mali tam oba svoje vyvolené. Veselšia spoločnosť sa zriedka síde a dom sa ozýval ich rozhovorom a smiechom.

„O tri minúty bude desať,“ zvolala Klára zrazu, pozrúc na hodiny.

„Nebesá! Naozaj! Schystajme sa chytro k nášmu živému obrazu.“ Ida potisla fľašky so šampanským okázale na predok stola smerom ku dverám a roztrúsila mušle z ustríc po obruse.

„Máš tu svoju fajku, Karol?“

„Áno, na rozkaz!“

„Tak si ju zapáľ. Teraz sa nad tým nepozastavuj, ale fajč, aby si nám effekt nezkazil.“

Velikán vytiahol červenú bedničku, vyňal z nej velikú žltú fajku z morskej peny, z ktorej púšťal o chvíľočku husté kotúče dymu. Harold si zapálil na cigaru a obe dievčatá fajčily cigarety.

„Tak je to všetko veľmi pekné a emancipované,“ riekla Ida, hľadiac skúmavo do kola. „Teraz si ja ľahnem na túto pohovku, ty, Karol si sadneš sem ku mne, opreš sa ramenom nedbale o operadlo pohovky. Nie, nesmieš prestať fajčiť. Ja rada dym. A ty Kláruška, opri nohy o vedierce na uhlie a hľaď trocha rozmarne. Priala by som si, že by sme sa mohly ovenčiť kvetami. Tamto sú nejaké na kredenci. Oj, duše moje, už je tu! Dvere odomyká.“ Začala spievať úryvok francúzskej piesne s kolísavým tra-la-la refrénom.

Doktor kráčal so stanice domov v pokojachtivej a shovievavej nálade. Zdalo sa mu, že ráno dohováral dcéram priostro. Veď ony boly od rokov vzorné v každom ohľade, a keď v poslednom čase vybočily s koľají, stalo sa to, ako samy hovorily, len vo vrelej snahe urobiť mu po vôli a napodobňovať paniu Westmacottovú. Teraz si to už jasne uvedomil, že im nerozumne radil a že keby boly na svete len samé panie Westmacottové, nežilo by sa príjemne a pokojne. Musel sám seba pokarhať a ľutoval, že svojimi prchkými slovy zarmútil svoje dievčatá.

Táto obava sa ovšem chytro rozplynula. Ledaže vošiel do siene, počul Idu spievať zvýšeným a rozpustilým hlasom veselú pieseň a silný dohánový zápach mu udrel do nosa. Otvoriac dvere na stolovej, zastal zdesene pri pohľade na výjav, ktorý zazrel.

Izba bola zahalená oblakmi belastého dymu a lampa osvecovala cez riedku hmlu fľaše so zlatými hrdly, misy, servíty a roztrúsené mušle z ustríc a ohorky z cigariet. Ida, rozpálená a vzrušujúca, ležala podopretá na diváni s cigaretou v prstoch a Karol Westmacott sedel vedľa nej s ramenom na operadle divána ani čo by ju práve láskať chcel. V druhom kúte izby hovela si Klára vo foteli, Harold sedel blízko nej a oba fajčili a oba mali poháre s vínom pred sebou. Doktor stál mlčky vo dverách, hľadiac užasnute na nečakanú bacchanáliu.

„Nechže sa ti páči, tatuško! Poď bližšie!“ zvolala Ida. „Či nerozkážeš pohár šampaňského?“

„Prepáčte,“ riekol otec chladno, „že som sem zablúdil. Nevedel som, že sa zabávate. Buďte také láskavé, a oznámte mi, keď sa rozídete. Najdete ma v mojej pracovni.“ A nevšímajúc si mladých mužov, zavrel dvere a utiahol sa veľmi urazený a popudený do svojej izby. O štvrť hodinu neskoršie počul buchot dvier a obe dcéry mu prišly oznámiť, že im hostia už odišli.

„Hostia! Čí hostia?“ skríkol rozhorčene. „Čože to všetko znamená?“

„Dávaly sme malú večeru tatuško. Oni boli našimi hosťmi.“

„Tedy tak!“ Doktor sa posmešne rozosmial. „Vy si myslíte, že je to správne zabávať sa s mladíkmi neskoro do noci, piť a fajčiť s nimi a — — Oj, že som to musel dožiť, aby som sa pýril za svoje vlastné dcéry. Ďakujem Bohu, že vaša drahá matka dnešný výjav vidieť nemusela.“

„Najdrahší tatuško,“ zalkala Klára, objímajúc ho. „Nehnevaj sa na nás. Keby si všetko vedel, pochopil by si, že v tom ani zbla zlého nebolo.“

„Veru to bola nevinná zábava, slečinka! Kto to môže najlepšie posúdiť?“

„Pani Westmacottová,“ zašeptala Ida lstivo.

Doktor vyskočil. „Prekliata pani Westmacottová!“ zvolal, oháňajúc sa rukami ani čo by sa bláznil. „Či mi budete večne len tú ženu spomínať? Tá sa mi všade bude stavať do cesty? Už to dlhšie nestrpím!“

„Ale veď to bolo na tvoju výslovnú žiadosť, tatuško.“

„Tak vám oznamujem svoju druhú, rozumnejšiu žiadosť, a uvidím, či budete i teraz také poslušné, aké ste predtým boly.“

„Pravdaže budeme, tatuško.“

„Teda si žiadam, aby ste ponechaly tieto odporné náklonnosti, ktorými ste nasiakly, aby ste sa šatily a chovaly tak, ako predtým, prv ako ste sa oboznaly s onou ženou a aby ste v budúcnosti obmedzily svoje styky s ňou na zdvorilosť, nezbytnú medzi susedmi.“

„Ty žiadaš, aby sme sa vzdaly panej Westmacottovej?“

„Alebo sa vzdajte mňa!“

„Oj, drahý tatúlik, ako môžeš tak nemilosrdne smýšľať,“ zvolala Ida a pritúlila kučeravú zlatú hlávku k otcovej hrudi, kým Klára pritisla líce k jeho fúzom. „Pravdaže sa jej vzdáme, keď si to žiadaš.“

Doktor potľapkal obe po nežných hlávkach. „To sú zase moje drahé dcéry. Schybil som i ja práve tak, ako vy. Poblúdil som, i vy ste so mnou poblúdily, a len keď som váš omyl videl, uvedomil som si, že som i ja na scestí. Strasme sa toho a ani to nespomínajme, ani nemyslime viac na to.“