ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Doktor s admirálom prechádzavali sa spolu medzi raňajkami a lunchom.^[6] Obyvatelia pokojných predmestských ulíc, stromoradiami vrúbených, vídali tie dve postavy: dlhého, tenkého, prísneho námorníka a územčistého, pohyblivého, ľahko oblečeného lekára chodiť hore-dolu tak pravidelne, že si mohli dľa toho riadiť hodinky, ak im zastaly. Na dva kroky admirála potreboval jeho súdruh až tri kroky, avšak mladší muž bol svižkejší a oba zdolali rovnako polpiatej míle za hodinu.

Krásny letný deň svitol za udalosťami, práve opísanými. Obloha bola tmavo-belasá a len niekoľko vlnistých bielych obláčkov tiahlo lenivo po nej, povetrie bolo plné temného bzučania hmyzu, do ktorého sa miesil vše ostrejší zvuk, keď preletela tadiaľ včela, alebo nejaká veľká mucha s trasľavým ťahavým bzučaním, ani čo by udávala tón ostatnému hmyzu. Keď priatelia dospeli na vŕštek, vedúci ku Kryštálovému Palácu, videli černasté pary londýnské rozťahovať sa nad severným obzorom, a len kde-tu vynoril sa vrcholec veže, pomníka, alebo kupola väčšej budovy z hmly, nízko sa stelúcej. Admirál bol veľmi dobre naladený, lebo ranná pošta doniesla dobré zvesti jeho synovi.

„Je to veľkolepé, milý Walker,“ riekol, „doprosta veľkolepé, ako sa za posledné tri roky môj chlapec vyšvihol. Dnes sme dostali zprávu od Pearsona. Pearson je starší spoločník, viete, a môj syn mladší — firma znie Pearson a Denver. Pearson je prešibaný starý pes, taký je potuteľný a taký hrabivý, ani žralok. Teraz si chce za štrnásť dní oddýchnuť a splnomocnil môjho chlapca, aby zariadil všetko v ohromnom obchode samostatne dľa vlastného dobrozdania. Poukazuje to na nesmiernu dôveru, keďže môj syn iba od troch rokov pracuje na burze.“

„Jemu by každý dôveroval. Už jeho tvár je hotová záruka,“ riekol doktor.

„Ej no, Walker!“ drgol admirál lakťom doktora, „aleže znáte moju slabú stránku. A jednako je to svätá pravda. Boh ma požehnal dobrou ženou a dobrým synom, a možno, že si to viem teraz dvojnásobne oceniť preto, že som ich tak dlho musel postrádať. Ale som za mnohé vrúcnou vďakou povinný.“

„Ja tak isto. Mám najlepšie dve dievčatá na svete. Klára študovala tak dôkladne medicínu, že by si viacej znalostí ani na univerzite nebola nadobudla, a venovala sa tomu proste preto, aby mala smysel pre moje povolanie. Ale hľa, ktože sa to k nám blíži?“

„Tristo s mosta!“ zvolal admirál. „Bodaj ťa, aby ťa. Na môj veru, to je tá žena!“

Celý oblak žltého prachu kundolil sa na skrute cesty a z neho vynoril sa vysoký tricykel s dvoma sedlami, hnaný o zlomkrky. Na predku sedela pani Westmacottová, oblečená v kabáte z chlpatej látky, a v sukni, ktorá jej siahala leda niže kolien a v hrubých kamašniach z tej samej látky. Pod pazuchou mala velikú kotúč z červeného papieru, a Karol, sediaci za ňou a oblečený tiež po turisticky, mal v každom vrecku tiež po kotúči. Ako sa tak na nich dívali, pristavili blížiaci sa svoj vehikl, dáma soskočila, pripevnila jeden z červených papierov o zahradný múr neobývaného domu a vyskočiac nazad na svoje miesto, chcela jazdiť ďalej, keď ju bratanec upozornil na oboch chodcov na pešinke.

„Ach, ani som vás nezbadala,“ riekla, priblížiac sa niekoľkými skrutmi kolesa k ním na druhú stranu cesty. „Či je dnes nie krásne ráno?“

„Skvostné,“ odpovedal doktor. „A vy ste, ako sa mi vidí, hodne zaujatí.“

„Som zaujatá.“ I ukázala na farbistý papier, povievajúci na múriku. „Ako vidíte, propagujem našu schôdzku. Už od siedmej máme s Karolom s tým robotu. Priala by som si, aby sa nám to vydarilo. Pozrite!“ I vytiahla jeden z plakátov a doktor zazrel dolu na ňom svoje vlastné meno, vytlačené velikými literami.

„Ako vidíte, nezabúdame na svojho predsedu. Každý príde na našu schôdzku. Tie dve milé staré slečny Wiliamsové, bývajúce naproti nám, sa zprvu zdráhaly prísť, ale teraz sa mi už sľúbily. Admirál, som presvedčená, že nám i vy prajete.“

„Hm! Aspoň vám nič zlého neprajem.“

„A prídete tiež na tribúnu?“

„Nuž — — Nie, nemyslím, že by som mohol prísť.“

„Ale na našej schôdzke sa zúčastníte?“

„Nie veru, lebo po obede nevychodím z domu.“

„Oj, ba veruže prídete. Ak vám nebudem nepríležitá, prídem k vám na chvíľočku, keď sa domov vrátite a poshovárame sa dopodrobna o tejto záležitosti. Ešte sme totiž neraňajkovali. S Bohom!“ Kolesá zahrčaly a žltý oblak prachu vzdiaľoval sa od nich dolu hradskou.

„Skôr sa dám obesiť, ako by som šiel, Walker,“ riekol admirál ďalej kráčajúc. „Akživ som sa nedal nakriatnuť ani žene, ani mužovi, aby som urobil niečo, čo mi je proti srsti.“

„Ja sa síce nerád staviam,“ odvetil doktor, „ale dľa mojej mienky je pravdepodobnejšie, že ta pôjdete.“

Ledaže došiel admirál domov a usadil sa v stolovej, keď útok naňho obnovili. Práve rozkrýdľoval pomaly a nežne najnovšie číslo „Times“-u^[7] chcejúc ho prečítať predpoludním, a popravil si zlatý škripec na nose, keď počul vŕžďanie piesku a pozrúc ponad noviny, zazrel paniu Westmacottovú blížiť sa po zahradnom chodníku. Oblečená bola ešte vždy v tom prostom športovom kostyme, ktorý urážal námorníkove staromódne názory na svedčnosť, ale, hľadiac na ňu, nemohol si zatajiť, že v jej vystúpení a zjave je mnoho jemnosti. Pod rôznymi podnebiami videl ženy všetkých pletí a rôzneho veku, ale nikdy nevidel pravidelnejšie a krajšie črtanej tvári, ani vztýčenejšej, oblejšej a súmernejšej ženskej postavy. Hľadiac na ňu prestal zazerať a svraštené čelo sa mu vyrovnalo.

„Smiem vojsť?“ tázala sa, zastanúc v roztvorených dverách, kde sa jej obrysy odrážaly od zelenej pažiti a belasého neba. „Je mi, ani čo by som bola votrelcom v nepriateľskom tábore.“

„Taký votrelec je vždy veľmi vítaný, milosťpani,“ riekol, zakašľúc a uvoľňujúc si vysoký golier. „Nech sa vám páči do tejto fotele. A čo rozkážete teraz? Či mám zacengať a odkázať panej Denverovej, že ste tu?“

„Prosím vás, admirál, aby ste svoju paniu nevyrušovali. Ja som sa iba kvôli naším dnes ráno vymeneným slovám ohlásila. Bola by som totiž veľmi rada, keď by sa mi podarilo získať si vo vás silného podporcu nášho nastávajúceho shromaždenia v záujme zlepšenia postavenia žien v dnešnej spoločnosti.“

„Nie milosťpani. To vám nemôžem k vôli urobiť.“ Odul pery a kýval záporne šedivou hlavou.

„Ale prečo by ste nemohli?“

„Lebo je to proti mojim zásadám.“

„Nakoľko?“

„Natoľko, že ženy majú práve tak svoje povinnosti vymerané, ako majú mužskí. Možno, že je to starosvetský názor, ale ja sa ho pridŕžam. Kamže by inak svet zašiel? Ešte len včera som riekol doktorovi Walkerovi, že onedlho sa najde žena, ktorá si bude nárokovať komando nad flottou Kanálu!“

„Námorníctvo je jedno z tých nemnohých povolaní, ku ktorým nemáme trúfalosti,“ riekla pani Westmacottová, usmievajúc sa čo najľúbeznejšie. „V jednom-druhom sme my úbohé ženy jednako len na oporu mužov odkázané.“

„Poviem vám úprimne, že ja nerád tieto nové idey. Ja rád disciplínu, a domnievam sa, že tá je každému prospešná. Ženám sa za dnešnej doby dostalo mnoho práv, akých nemaly za čias našich otcov. Ako viem, majú ženy univerzity, a počul som, že sú ženy už i doktormi. Isteže by maly byť s tým spokojné. Čože by maly ešte viacej požadovať?“

„Vy ste námorník, a námorníci smýšľajú vždy šľachetne. Keby ste sa presvedčili o pravom stave vecí, isteže by ste zmenili svoj názor. Čože si majú úbohé ženy počať? Je ich tak mnoho, a povolaní, ktorých by sa chytiť mohly, je tak málo. Byť gouvernantami? Ale veď leda sa vyskytne miesto pre jednu. Alebo sa majú zdokonáliť v hudbe a v maľovaní? Veď zpomedzi päťdesiatich leda že má jedna trochu nadania pre umenie. Alebo majú študovať medicínu? Štúdium lekárske je pre ženy ešte vždy veľmi zťažované, vyžaduje mnoho rokov času a skytá slabý výhľad na zdar. Byť pri deťoch? To je práca ťažká a zle platená, ktorú iba najmocnejšie vydržia. Čohože sa majú teda chytiť, admirál? A či majú sedieť a hladom mrieť?“

„Ale, ale! Tak zle to neni.“

„Sú v úžasnej tvŕdzi. Inzerujte, že hľadáte spoločnicu pre dámu za desať šilingov týždenne, čo je menej, ako nájom pre kuchárku, a uvidíte, koľké sa vám ponúknu. Niet nádeje, niet výhľadu pre tisíce žien, boriacich sa o skývu chleba. Ich život je zmätený, zúfalý, špinavý boj, vedúci k bezútešnej starobe. A keď sa pokúsime osvietiť ten život malinkým čo ako vzdialeným lúčom nádeje na úspech, na zlepšenie, tak nám naši gavalierski páni povedia, že pomáhať prieči sa ich zásadám.“

Admirál sa trhol, ale ešte vždy kýval hlavou na znak nesúhlasu.

„Aspoň peňažné ústavy, právnictvo, zverolekárstvo, chirurgia, štátné úrady a mestské služby by maly byť prístupné ženám, ak majú ženy totiž dosť rozumu, aby s týmito zamestnaniami spojené práce zdarne konať mohly. Lebo ak žena nemá dosť schopností k zdarnej práci, to je potom už jej chyba, potom sa väčšina obyvateľstva našej krajiny nemôže viacej sťažovať, že žije pod inakším zákonom, ako menšina, a že ju udržujú v chudobe a porobe, a každú cestu k neodvislosti jej zatarasia.“

„A čo by ste vy navrhli, aby sa to odčinilo, milosťpani?“

„Aby sa najzjavnejšie nespravodlivosti odstránily a tým sa prekliesnila cesta k reforme. Hľaďteže na tamtoho muža, okopávajúceho zemiaky v poli. Znám ho. Nevie čítať, ani písať, celý je presiaknutý pálenkou, a má asi toľko intelligencie, ako majú zemiaky, ktoré okopáva. A ten človek má jednako hlasovacie právo, má možnosť svážiť vážky pri niektorej voľbe, a môže rozhodnúť smer politiky tohto cisárstva. A teraz, aby som použila najbližší príklad, tu som ja, žena, majúca isté vzdelanie, ktorá som mnoho cestovala, videla, a študovala ustanovizne mnohých krajín. Mám značný majetok a platím viacej na direktné dane, ako tamten muž minie na pálenku, a to znamená, mnoho, — a jednako ja nemám viacej priameho rozhodujúceho vlivu nad peniazmi, ktoré platím, ako tá mucha, čo po stene lezie. Je to spravedlivé? Je to čestné?“

Admirál sa nevoľne hnieždil na stolici. „Váš prípad je výnimečný,“ riekol.

„Ale niet ženy, ktorá by mala hlasovacieho práva. A len si uvedomte, že je v národe väčšina žien. Tak nech sa vyskytne taká otázka v zákonodarstve, pri ktorej sú všetky ženy na jednej strane a mužskí na druhej, na pohľad to bude, ako čo by bola záležitosť riešená jednomyseľne, kým v skutočnosti vôľa väčšiny obyvateľstva bola obídená. Či je to správné?“

Admirál sa znova hnieždil. Galantný námorník bol v hrozných rozpakoch, majúc v peknej panej odporcu, dorážajúceho doňho nepohodlnými otázkami, na ktoré nenachodil odpovedi. „Ani len zátku z ústia dela som vytiahnuť nemohol,“ vyslovil sa neskôr večer pred doktorom o svojom položení.

„Nuž na týchto bodoch bude nám najväčšmi záležať na našom shromaždení. Budeme žiadať uvolnenie a pripustenie k rôznym povolaniam, úplné zrušenie poddanstva žien, čo ja volám zenanou,^[8] a hlasovacie právo všetkým ženám, platiacim direktnú daň vyše istej summy. Isteže je v týchto požiadavkach nie nič neodôvodneného. Nič, čo by mohlo urážať vaše zásady. Budeme tam mať zástupcov medicíny, práva a cirkvi, ktorí spojenými silami budú ženám pomáhať v onen večer. Či by jedine námorníctvo nechcelo sa pri tom zúčastniť?“

Admirál vyskočil, potlačiac drsné slovo, ktoré mal na jazyku. „Tak, tak, milosťpani,“ skríkol. „Dajte tomu teraz pokoj. Už som toho dosť napočúval. V jednom-druhom ste ma získali. Netajím to. Ale pristaňte na tom. Ešte si to rozhútam.“

„Isteže som spokojná, admirál. Ani nechcem, aby ste sa pri svojom rozhodnutí prenáhlili. Avšak sa nevzdávam nádeje, že vás na našom shromaždení uzrieme.“ Vstala a kráčala zvolna od obraza ku obrazu, lebo steny boly husto ovešané rozpomienkami na cesty admirálove.

„Ojój!“ riekla. „Táto loď by istotne rozvila všetky svoje nižšie plachty a vtiahla by vrchné plachty, nech by sa octla v útulí pobrežia a vietor by jej dul do kormového výboku.“

„Pravdaže by tak urobila. Prisahám, že umelec, ktorý to maľoval, nikdy nevyšiel z Gravesendu. Je to Penelope, keď bola 14. júna 1857 v ústí prístavov Bankských, s ostrovom Banka pri kormidelnej strane a so Sumatrou v úzadí. Maľoval to dľa opisu, ale, ako ste to veľmi dômyselne povedali, všetko bolo dolu poskrúcané a víchrové plachty i dupľované vrchné plachty boly rozvité, lebo od juhovýchodu zúril cyklón. Musím vám vysloviť svoj obdiv, milosťpani, naozaj.“

„Oj, veď som sa ja už tiež trocha sem a ta plavila, aj som námorníčila, nakoľko to vôbec zo ženy vystane, viete. Toto je zátoka Funchalská. Aká je to utešená fregatta!“

„Utešená, hovoríte. Oj, veru bola utešená! To je Andromeda. Bol som na nej officierskym pomocníkom, teraz to zovú sub-lieutenantom, ale mne je starý názov milší.“

„Aký pekný úklon majú jej sťažne a aké ladné je zakrivenie pri priedi! To je skvelý klipper.“^[9]

Starý námorník mnul si ruky spokojne a oči mu žiarily. Po žene a po synovi boly mu jeho dakedajšie lode najmilším na svete.

„Poznám Funchal,“ podotkla pani Westmacottová nedbale. „Pred niekoľkými rokmi mala som sedem-tonnovú^[10] olanenú yachtu^[11] (čítaj: jotu) zvanú Banshee, na ktorej sme sa plavily z Falmouthu na Madeiru.“

„Vy, milosťpani, v sedem-tonnovej škrupine?“

„Mala som niekoľkých šuhajov z Cornwallu za lodníkov. Oj, to vám bolo skvostné! Za štrnásť dní sme boli na šírom mori, nemýlení starosťami, ani listami, ani návštevami, ani malichernými myšlienkami, vôkol nás a nad nami iba veľkolepé diela Božie: zvírené more a veliká tichá obloha. Mnohí vychvaľujú jazdenie, oj, i ja rada kone, ale čože je jazda v porovnaní s plavbou! keď také malé plavidlo, pyšne šumiac, rúti sa dolu príporom veľkej vlny a keď sa chvejúc dvíha, sotené vlnou nazad! Oj, keď by sa naše duše naozaj sťahovaly, zpomedzi všetkých vtáčkov-letáčkov, priala by som si byť morským burniakom. Ale vás už pridlho zabávam, admirál. S Bohom!“

Starý námorník bol natoľko preniknutý sympatiou, že nemohol preriecť slovíčka. Iba jej potriasol srdečne širokú, svalnatú ruku. Už bola v polovici záhradného chodníka, keď počula, že ju volá a obrátiac sa, zazrela jeho šedivú hlavu a vetrami opálenú tvár vyzerať zpoza záclony.

„Môžete ma preznačiť, budem na tribúne pri vašom shromaždení,“ zakričal a rozpačite skryl sa za svoje Times, kde ho jeho pani našla, keď nastal čas lunchu.

„Počula som,“ riekla, „že si sa dosť dlho shováral s paňou Westmacottovou.“

„Áno, a presvedčil som sa, že je to jedna z najumnejších žien, čo poznám.“

„Iba čo sa týka otázky práv žien, jej, rozumie sa, rozumu nepriznávaš.“

„Oj, nepovedal by som. I o právach žien vie mnohé v svoj prospech vysvetliť. A vieš čo, maminka? Objednal som si vstupenku na shromaždenie emancipovaných.“